4Svk/43/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:8023200200.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- PO-1S/19/2023
- IČS
- 8023200200
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): A. A., nar. XX. D. XXXX, bytom H. č. XX, XXX XX H., M. S., právne zastúpený: Mgr. Miroslav Burget, advokát, so sídlom Aloise Krále č. 10, 796 01 Prostějov, Česká republika, doručovacia adresa: JUDr. Ladislav Lukáč, advokát, Hlavná 17, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru č. 3, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP4-2017/003946-01-LIM zo dňa 20. januára 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/19/2023-21 z 18. apríla 2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1S/19/2023-21 z 18. apríla 2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP4-2017/ 003946-01-LIM zo dňa 20. januára 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení (správny poriadok) potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Poprad, pozemkový a lesný odbor (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) č. OU-PP-PLO-2016/000365-029-MI z 26. septembra 2016, ktorým podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo „Zákon o pôde“) nevydal nehnuteľnosti a nepriznal právo na náhradu
za nehnuteľnosti zapísané pôvodne v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, parc. č. XXXX/X „les Riečavy“ o výmere 17.265 m2, na ktorom bola postavená chata kpt. Rašu, v katastrálnom území R., ktoré neprešli na štát v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 žiadnym zo spôsobov uvedených v § 6 Zákona o pôde s tým, že Chata kpt.
Rašu netvorila poľnohospodársky pôdny fond ani lesný pôdny fond v zmysle § 1 Zákona o pôde. Účastníkom konania náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania správny súd nepriznal. 2. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že vo všeobecnosti naďalej platí, že reštitučné zákony ako súbor právnych predpisov prijatých po roku 1990, boli vydávané s cieľom zmierňovať následky majetkových krívd, ku ktorým dochádzalo v čase od roku 1948 do roku 1989, pričom tieto zákony tak musia byť vykladané v duchu, ako boli prijímané. Nepochybné je, že oprávnené osoby, predchodcovia žalobcu, si po roku 1990 aktívne uplatňovali svoje oprávnené nároky u rôznych štátnych orgánov, vrátane Ministerstva pre správu národného majetku a jeho privatizáciu a tieto štátne orgány postúpili žiadosti právnych predchodcov žalobcu ďalším správnym orgánom štátu. 3. Ďalej správny súd zhrnul skutkový stav a priebeh administratívneho ako aj súdneho konania a uviedol, že predmetom správnej žaloby ostáva v zmysle dispozičnej vôle žalobcu právo na náhradu za nehnuteľnosť zvanú chata kpt.
Rašu. Z obžaloby Okresnej prokuratúry Poprad č. Pt 166/56 z 10. apríla 1956 vyplýva, že Chata kpt. Rašu vo Furkotskej doline bola súkromným vlastníctvom Karola Loneka a spol. z Prostějova, ktorí chatu postavili za bývalej
ČSR. Zápisnicou z 2. októbra 1950 bola chata odovzdaná národnému podniku Slovakotour v Starom Smokovci do držby a prevádzky na neurčitú dobu. Slovakotour, neskoršie Turista, národný podnik, odovzdal pri delimitácii 1. februára 1954 chatu do užívania podnikovému riaditeľstvu RAJ v Novom Smokovci. Dňa 19. februára 1956 chata do základov zhorela.
P. A. a J.. z H. ako majitelia si v trestnom konaní uplatnili k zhorenej chate náhradu škody vo výške 100.000,- Kčs. 4. Správny súd poukázal na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorého, ak mali právni predchodcovia žalobcu zákonnú možnosť uplatniť si nárok na finančné odškodnenie za zničenie predmetnej chaty podľa zákona č. 403/ 1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd (ďalej len „zákon č. 403/ 1990 Zb.“) a neurobili tak včasným a účinným spôsobom, potom nemožno ani rozhodnutím súdu v rámci výkladu právnej normy nad jej prípustný rozsah zhojiť ich pochybenie.
Zo spisového materiálu vyplýva, že právni predchodcovia žalobcu - oprávnené osoby si uplatnili nárok podľa zákona č. 403/1990 Zb., avšak nárok nebol uplatnený na príslušnom pozemkovom úrade. Pokiaľ žiadateľmi uplatnený nárok bol v roku 1992 postúpený Ministerstvom pre správu národného majetku vtedajšiemu Okresnému úradu v Poprade, nebol tento nárok postúpený vtedajšiemu Pozemkovému úradu v Poprade ako právnemu predchodcovi súčasného Okresného úradu v Poprade, pozemkovému a lesnému odboru.
Z uvedeného vyplýva, že žiadatelia si nárok uplatnili podľa zákona č. 403/1990 Zb. na inom úrade, resp. na orgáne verejnej moci, ako bol vtedajší Pozemkový úrad Poprad a mali sa ďalej domáhať svojich práv v zmysle tohto zákona.
5. Pozemkový úrad a tak ani žalovaný, v takomto prípade podľa správneho súdu nemá skúmať, ktorý iný správny orgán môže o nároku rozhodovať, resp. takýto orgán vyhľadávať.
Poukázal na názor Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorého súčasný Okresný úrad Poprad, pozemkový a lesný odbor, ako orgán v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je nástupcom po Okresnom úrade Poprad, ktorému bol v roku 1992 nárok žiadateľov postúpený Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku, pričom ide o dve nezávislé inštitúcie, ktorých výkonná a rozhodovacia činnosť bola a je upravená špeciálnymi právnymi predpismi. Okresný úrad Poprad, pozemkový a lesný odbor ako jeden z právnych nástupcov po vtedajšom Pozemkovom úrade Poprad od začiatku na základe listu Správy TANAP-u č. 2028/7i zo dňa 12. novembra 1991, koná a pracuje s nárokom žiadateľov podľa zákona o pôde. 6. Záverom správny súd dodal, že v priebehu správneho súdneho konania nedošlo k zmene tak skutkového stavu ako ani právnej argumentácie vo vzťahu k žalobcom uplatnenej náhrade oproti doterajšiemu konaniu. Najavo nevyšli nové skutočnosti, ani žalobca, či žalovaný nenamietali ináč, než vyššie a v priebehu konania podrobne popísaným spôsobom.
II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia
7. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
8. Podľa sťažovateľa je nesprávne konštatovanie správneho súdu, že nárok na náhradu za zhorenú chatu bol uplatnený na nesprávnom správnom orgáne. Pokiaľ ide o nárok na náhradu podľa ust. § 14 zákona č. 403/1990 Zb., tak ten bol podľa sťažovateľa uplatnený riadne a včas na príslušnom orgáne. Nárok bol uplatnený dňa 11.04.1991, teda v čase, keď ešte neexistoval zákon o pôde, ani zákon č. 319/1991 Zb. a teda ani pozemkové úrady, ktorých existencie sa správny súd vo svojom rozsudku dovoláva. Uvedené preto nemôže byť pripisované na ťarchu sťažovateľa. Pokiaľ kompetenciu žalovaného zakladá zákon o pôde alebo zákon č. 503/ 2003 Zb., je nemysliteľné, že v minulosti postupovali v rozpore s týmito zákonmi a namiesto vyslovenia nepríslušnosti rozhodli o nepriznaní náhrady sťažovateľovi.
9. Sťažovateľ ďalej poukázal na účel reštitučných zákonov, ktorým je zmiernenie krívd spôsobených občanom a v tomto smere by mali byť neho aj vykladané. Správny súd podľa neho nesprávne interpretoval právny predpis vzťahujúci sa k reštitučným nárokom a porušil tým princíp právnej istoty. Zároveň podotkol, že jeho žiadosť (resp. jeho právnych predchodcov) zo dňa 11.04.1991 by mala byť posudzovaná podľa obsahu v súlade so zmyslom a účelom reštitučných zákonov. Pokiaľ Ministerstvo pre správu národného majetku a jeho privatizáciu postúpilo nárok na riešenie Pozemkovému úradu v Poprade, mal za to, že tento úrad je k posúdeniu žiadosti príslušný, pričom Pozemkový úrad Poprad toto nijak nerozporoval. Predmetná chata stála na pozemku, ktorý je a v minulosti bol lesným pozemkom a teda svojou povahou podliehal pod pôsobnosť zákona o pôde a preto sa aj Pozemkový úrad Poprad touto žiadosťou zaoberal a z týchto dôvodov bola aj žiadosť právnych predchodcov sťažovateľa na dotknutý úrad postúpená.
10. Pokiaľ žalovaný zastáva názor, že žiadosť sťažovateľa nespadá do jeho pôsobnosti, alebo že nárok nie je možné uplatniť podľa zákona o pôde tak podľa sťažovateľa sa jedná o prehnane formalistické a výrazne reštriktívne, čo odporuje princípu právnej istoty a rozhodovacej praxe súdov v oblasti výkladu reštitučných zákonov. Žalovaný svojím konaním tak fakticky znemožnil sťažovateľovi domáhať sa náhrady za zhorenú chatu, keď postup právnych predchodcov sťažovateľa bol braný za správny už v roku 1992, keď im bolo oznámené, že ich žiadosť bude vybavená. Pokiaľ mal žalovaný za to, že je nepríslušný na vybavenie veci, mal túto nepríslušnosť vysloviť ihneď, keď mu bola vec postúpená a nie až o 20 rokov neskôr.
V prípade uznania takéhoto postupu žalované zo strany súdnej moci, mal sťažovateľ za to, že sú naplnené podmienky pre náhradu škody zo strany štátu. 11. Sťažovateľ ďalej považoval rozsudok správneho súdu za nepreskúmateľný a vnútorne rozporný v jeho odôvodnení, keď v jednom prípade konštatuje, že sa právni predchodcovia sťažovateľa riadne domáhali svojho nároku u Ministerstva pre správu národného majetku a jeho privatizáciu žiadosťou zo dňa 11.04.1991 a na druhú stranu potom odkazuje na argumentáciu Najvyššieho správneho súdu SR, kde uviedol, že nárok bol uplatnený na nesprávnom úrade. 12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 27.09.2023 uviedol, že rozsudok správneho súdu nemožno označiť ako vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci. Správny súd vo veci rozhodol na základe rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj ako „kasačný súd“) sp. zn.: 4Svk/5/2021 z 21.4.2023. Kasačný súd sa pri svojom rozhodovaní dôsledne a podrobne zaoberal argumentami žalovaného a dôkaznou situáciou a svoj rozsudok veľmi podrobne a zrozumiteľne odôvodnil. Sťažovateľ podľa žalovaného vo svojej kasačnej sťažnosti neuvádza žiadne nové dôkazy, ktorými by sa mal kasačný súd zaoberať, resp. ktoré by v predchádzajúcich konaniach neboli uvedené a kasačný súd sa nimi nezaoberal. Žalovaný sa plne stotožnil so závermi správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
III. Konanie na kasačnom súde, právne názory kasačného súdu
13. Prejednávaná vec bola dňa 02.11.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu.
Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn. 4Svk/ 43/2023. 14. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Predmetom kasačného prieskumu bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/ 19/2023- 21 z 18. apríla 2023, ktorým podľa § 190 SSP zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa č. OU-PO-OOP4-2017/ 003946-01-LIM zo dňa 20.01.2017. Napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove predchádzal rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/5/2021 zo dňa 21. apríla 2022, ktorým tento zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/57/2020-24 zo dňa 04.03.2021, ktorým správny súd podľa ust. § 191 ods. 1 SSP správnej žalobe sťažovateľa vyhovel a rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uvedenému konaniu zároveň predchádzalo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžrk/10/2019 zo dňa 21.04.2020, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 3S/15/2017-84 zo dňa 04.12.2018 a vec vrátil správnemu súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.
16. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovaný ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného úradu Poprad, pozemkový a lesný odbor č. OU-PP-PLO-2016/000365-029-MI zo dňa 26.09.2016 podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde tak, že odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o tom, „že účastníkom konania, C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, H., M. S. a A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, H., M. S., sa nevydávajú nehnuteľnosti a nepriznáva sa právo na náhradu za nehnuteľnosti zapísané pôvodne v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, parc. č. XXXX/X. „Les Riečavy“ o výmere 17.265 m2, na ktorom bola postavená Chata Kpt.
Rašu, ktoré neprešli na štát v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 žiadnym zo spôsobov uvedených v § 6 zákona o pôde a Chata kpt. Rašu netvorila poľnohospodársky pôdny fond ani lesný pôdny fond v zmysle § 1 zákona o pôde“.
17. Z ďalšieho obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žiadosťou zo dňa 11.04.1991 právny predchodca sťažovateľa žiadal o vrátenie pozemku a náhradu škody podľa zákona č. 403/1990 Zb. o vydanie veci a vyporiadanie nároku. Žiadosť bola podaná poštovú prepravu dňa 12.04.1991 a adresovaná Ministerstvu pre správu národného majetku a jeho privatizáciu v Bratislave. Žiadosťou zo dňa 27.09.1991 adresovanou Ministerstvu financií Slovenskej republiky právny predchodca sťažovateľa žiadal o podanie správy, či sa vecou bude zaoberať, pretože do dňa podania tejto žiadosti neobdržal žiadnu správu od Ministerstva pre správu národného majetku a jeho privatizáciu. Išlo o vyporiadanie len finančné, pretože objekt bol zničený požiarom. Nehnuteľnosť pôvodného vlastníka bola tak v užívaní organizácie socialistického sektora od roku 1950. 18.
Prvostupňový správny orgán rozhodol rozhodnutím č. OU-PP-PLO-2016/000365-029-MI z 26. septembra 2016 o nevydaní nehnuteľností a o neposkytnutí náhrady, keďže tieto nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období a pozemok bol v čase rozhodovania stále vedený ako majetok účastníkov konania, žiadateľov (t. j. sťažovateľa), s odkazom na § 1 ods. 1, § 9 zákona o pôde, § 1 zákona č. 53/1966 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, § 2 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch.
Bolo však preukázané, že tento pozemok na štát neprešiel, o čom svedčia údaje LV č. XXXX, kde sú ako vlastníci evidovaní A. A. a D. A., účastníci správneho konania, obaja v podiele 1. Stavba na tomto pozemku, Chata Kpt. Rašu, ku ktorej nebolo odňaté vlastnícke právo, resp. vlastníctvo k nej neprešlo na štát niektorým z titulov podľa § 6 zákona o pôde nie je stavbou, ktorá slúžila na poľnohospodárske alebo lesné využitie v zmysle § 1 ods. 1 písm. b), c) zákona o pôde, pretože nebola obytnou budovou, hospodárskou budovou a inou stavbou patriacou k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, alebo obytnou a hospodárskou budovou a stavbou slúžiacou poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov. Vzhľadom na jej využitie išlo nepochybne o turistickú chatu, na ktorú sa ustanovenia zákona o pôde nevzťahujú.
19. Prvostupňový správny orgán konal o žiadosti právneho predchodcu sťažovateľa od roku 1992 a v roku 2017 vydal rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že nespochybňuje nárok sťažovateľa na finančnú náhradu, ale že nebol uplatnený na príslušnom orgáne, resp. mal byť uplatnený podľa iného právneho predpisu. Nárok sťažovateľa na náhradu nespochybnil ani žalovaný, avšak poukázal na to, že si ho mal sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca uplatniť u povinnej osoby resp. podľa iných právnych predpisov ako zákona o pôde.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím.
IV. Právne posúdenie kasačného súdu
20. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 1 zákona č. 403/1990 Zb., zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným právnickým osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, prípadne hnuteľným veciam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektoru, podľa zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého súkromného domového majetku, a znárodnením zoštátnením na základe výmerov niektorých odvetvových ministerstiev, vydaných po roku 1955 a odvolávajúcich sa na znárodňovacie predpisy z roku 1948.
Za odňatie vlastníckeho práva podľa tohto zákona sa považuje aj prechod vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy podľa § 4 ods. 1 a 2 vládneho Nariadenia č. 15/1959 Zb. 23. Podľa § 1 ods. 1 zákona o pôde, zákon sa vzťahuje na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí,1) a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond,2) (ďalej len „pôda“), b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.
24. Podľa § 9 ods. 1 až 4 Zákona o pôde, (1) Nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. (2) Dohoda podlieha schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. (3) Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad. (4) Pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môže okresný úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej nehnuteľnosti vecné bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo dôležitých záujmov iných vlastníkov.
25. Podľa § 14 ods. 1 a 2 Zákona o pôde, (1) Oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať.
Obdobne oprávnenej osobe patrí náhrada za pozemok, ktorý sa podľa tohto zákona nevydá a za ktorý sa neposkytol iný pozemok. (2) Ak obytná budova, hospodárska budova alebo iná stavba, ktorá má byť vydaná, je podstatne zhodnotená tak, že jej cena určená ku dňu účinnosti tohto zákona prevyšuje cenu budovy v čase prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou, je na vôli oprávnenej osoby, či prevezme budovu a uhradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami alebo požiada o náhradu.
26. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (viď. napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
27. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.
28. Kasačný súd uvádza, že sa v podstatnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku správneho súdu, ktorý vychádza zo skoršieho právneho názoru vyslovenom v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/5/2021 zo dňa 21.4.2023, ktorým bol v zmysle § 469 SSP správny súd viazaný. Z uvedeného dôvodu tak kasačný súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/5/2021 zo dňa 21.4.2023, a aby zbytočne neopakoval detaily skutkového stavu a argumentáciu správneho súdu ako aj Najvyššieho správneho súdu z rozsudku sp. zn. 4Svk/5/2021 z 21.4.2023, obmedzí sa iba na rozvinutie niektorých jej častí a uvedie svoje doplňujúce závery.
29. Senát kasačného súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. Dôvodom kasačnej sťažnosti sťažovateľa je nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom spočívajúce v nesprávnej aplikácii a výkladu právnych
noriem. Ako už bolo zdôraznené aj v predchádzajúcom konaní, právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. 30. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd opakovane uvádza, tak ako zdôraznil Najvyšší správny súd už v rozsudku sp. zn. 4Svk/5/2021 z 21.4.2023, že právni predchodcovia sťažovateľa si uplatnili nárok podľa zákona č. 403/1990 Zb., na nepríslušnom - pozemkovom
úrade. Pokiaľ žiadateľmi uplatnený nárok bol v roku 1992 postúpený Ministerstvom pre správu národného majetku vtedajšiemu Okresnému úradu v Poprade, nebol tento nárok postúpený vtedajšiemu Pozemkovému úradu v Poprade ako právnemu predchodcovi súčasného Okresného úradu v Poprade, pozemkovému a lesnému odboru.
Z uvedeného vyplýva, že žiadatelia si nárok uplatnili podľa zákona č. 403/1990 Zb. na inom úrade, resp. na orgáne verejnej moci, ako bol vtedajší Pozemkový úrad Poprad a mali sa ďalej domáhať svojich práv v zmysle tohto zákona. Pozemkový úrad, ani žalovaný a rovnako ani kasačný súd, nemá skúmať, ktorý správny orgán, podľa ktorého zákona, mohol a mal o nároku rozhodovať, resp. takýto orgán vyhľadávať.
31. V prípade, ak sa sťažovateľ alebo jeho právni predchodcovia domáhali náhrady škody, bolo nutné, aby sa jej domáhali na príslušnom orgáne a najmä podľa správnej právnej úpravy. Kasačný súd tak uzatvára, že sa stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu a dodáva, že sťažovateľ svojím návrhom presne formuluje svoje požiadavky voči orgánom verejnej správy a to takým spôsobom, aby v ňom správne orgány a následne aj súd mal jasne ohraničený predmet konania, pričom za jeho rámec zásadne ísť nemôže. Sťažovateľ tak sám určuje predmet administratívneho konania a aj súdneho prieskumu.
32. Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný tak podľa kasačného súdu nemali inú možnosť ako rozhodnúť o nevydaní nehnuteľnosti a neposkytnutí náhrady sťažovateľovi (resp. jeho právnym predchodcom), nakoľko správny orgán môže konať iba v medziach zákona a nemôže rozhodovať nad rozsah svojich právomoci, a to ani za predpokladu, že vychádza z obsahu podania účastníkov konania. Navyše kasačný súd podotýka, že za účelom zachovania postavenia nestranného správneho orgánu (ako aj súdneho orgánu) nemôže správny orgán konať nad rozsah uplatneného nároku žiadateľa, ani za neho formulovať iný vhodný prostriedok nápravy, či dopĺňať jeho podanie tak, aby spĺňalo zákonné podmienky na uplatnenie nároku žiadateľa.
33. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že sa s právnymi námietkami sťažovateľa správny súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
35. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 19. novembra 2024