4Svk/47/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: J. D., trvalo bytom: S. XX, XXX XX Z., dátum narodenia: XX.XX.XXXX., proti žalovanému (sťažovateľ): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave - č. k. BA- 2S/223/ 2022 - 133 zo dňa 06. septembra 2023 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal v prvom rade zrušenia rozhodnutia „Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií zo dňa 20.9.2019 o neposkytnutí informácie žiadateľovi“, ako aj rozhodnutia „Ministerky vnútra Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií zo dňa 9.10.2019, potvrdzujúce rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“. Druhým petitom podanej

3. O správnej žalobe žalobcu pritom už bolo v minulosti rozhodnuté, a to uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) - č. k. 2S/241/2019-51 zo dňa 9. decembra 2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 2S/241/2019-102.

Krajský súd bol tiež toho názoru, že nielen z ustanovenia § 7 písm. b/ SSP, ale i z účelu SSP vyplýva podmienka, že musí ísť o vlastné subjektívne práva žalobcu a súčasne je vylúčené, aby pod tento druh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť aj prípad, keď sa žalobca cestou správnej žaloby „snaží dosiahnuť cieľ, ktorý do sféry administratívneho konania nespadá a spravuje sa režimom mimo administratívnych konaní uplatňovaného právneho predpisu - v danom prípade Trestným poriadkom“. Pokiaľ zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) dáva žalobcovi možnosť vyriešiť situáciu, v ktorej sa vyskytol (konkrétne ustanovenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku), nemôže nespokojnosť s postupom orgánu činného v trestnom konaní riešiť mimo sféru trestného konania cestou správnej žaloby.

konanie. Kasačný súd vo svojom zrušujúcom rozsudku (sp. zn. 4Svk/23/2022 3. augusta 2022) poukázal na to, že z účinného znenia infozákona nevyplýva jeho subsidiarita vo vzťahu k osobitnej právnej úprave (až na určité výnimky, medzi ktoré však súdená vec nepatrí), t. j. ak aj účastník konania má možnosť realizovať určité procesné práva, ktoré vo svojej podstate môžu rovnako viesť k získaniu ním požadovaných informácií, neznamená to, že takáto osoba stráca právo na požadovanie informácií (hoci aj z predmetnej trestnej veci) aj prostredníctvom právneho režimu infozákona. Kasačný súd v tomto kontexte poukázal na iné - súvisiace rozhodnutia, a to najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžo/ 106/2015 (zverejnený v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 26/2017), ako aj na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 4Sži/1/2010, sp. zn. 5Sžik/3/2020, sp. zn. 6Sži/8/2012 a sp. zn. 4Sžik/3/2020.

Trestného poriadku. Na tomto základe bol potom nesprávny aj záver krajského súdu, ktorý naznačoval, že sa žalobca domáhal ochrany v režime správneho súdnictva vo vzťahu k orgánu, resp. úkonu, ktorých prieskum je zo správneho súdneho konania podľa § 7 SSP vylúčený, a že z tohto dôvodu bolo potrebné žalobu žalobcu odmietnuť. Vzhľadom na tieto skutočnosti bola vec kasačným súdom vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie krajskému súdu (toho času - správny súd), pričom toto nové rozhodnutie správneho súdu je predmetom prieskumu v tomto kasačnom konaní.

Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ;“, (3) „Žiadam o poskytnutie všetkých uznesení policajta vydaných vo veci môjho trestného oznámenia prijatého Krajskou prokuratúrou Košice pod podacím číslom 29.5.2019/3 a následne postúpeného Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ, a to hlavne v rozsahu skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestným čin - subvenčného podvodu a poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 225 ods. 2 a § 261 ods. 1 Trestného zákona zo strany Technickej univerzity v Košiciach; - poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 262 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípadne aj ďalších osôb; - zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípadne aj ďalších osôb; - porušovanie práv k ochrannej známke podľa § 281 ods. 1 Trestného zákona“.

7. Správny súd doplnil, že je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší a s ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o návrhové konanie, sa tento režim na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie. Námietka žalovaného o tom, že žalobca ako oznamovateľ trestného činu mal „využiť“ práve aplikáciu Trestného poriadku a aplikácia infozákona je vylúčená, bola správnym súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Okrem toho, že žalovaný nemôže nahrádzať vôľu žiadateľa v tom smere, že za neho rozhodne, ktorá právna úprava z viacerých možností mu prináleží, tak ani žiadne ustanovenie infozákona neustanovuje vylúčenie povinnosti povinnej osoby poskytnúť informácie postupom podľa zákona o slobode informácií osobám, ktoré by tieto informácie mohli získať aj aplikáciou iného právneho nástroja (napr. aj nahliadnutím do spisu podľa Trestného poriadku).

Po oboznámení sa s administratívnym spisom mal za preukázané, že žalovaný vydal tzv. fiktívne rozhodnutia podľa zákona o slobode informácií, keď žalovaný žalobcovi neposkytol ním požadovanú informáciu a ani nevydal riadne formálne rozhodnutie o odmietnutí poskytnutia informácie, a preto nastupuje právna domnienka podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, že bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo odmietnuté poskytnúť informáciu a zároveň právna domnienka podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácii, že bolo vydané napadnuté rozhodnutie, ktorým bol rozklad zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené.

Z uvedeného vyplynul nevyhnutný záver Najvyššieho súdu SR, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov“). Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia nebolo „legalizovať“ nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5Sži/1/ 2011 zo dňa 15.12.2011).

Povinným osobám však zákon o slobode informácií neumožňuje zostať nečinnými, naopak výslovne im v § 18 ods. 2 infozákona ukladá povinnosť vždy o nesprístupnení informácii vydať písomné rozhodnutie. Nečinnosť povinnej osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie (teda je nepreskúmateľné). Zákon o slobode informácií síce predpokladá vydanie fiktívneho rozhodnutia ako následok nečinnosti povinnej osoby, ale takýto postup povinnej osoby nie je zákonom dovolený a je nezákonný. Povinná osoba musí vždy vydať písomné rozhodnutie

11. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych názorov, resp. záverov, správny súd rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 1 tohto odôvodnenia, t. j. zrušil obe fiktívne rozhodnutia vydané vo veci podľa súvisiacich ustanovení zákona o slobode informácií.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného

13. V konkrétnostiach žalovaný namieta oneskorenosť podania správnej žaloby zo strany žalobcu. Sťažovateľ pritom poukázal - okrem iných - na čl. II napadnutého rozsudku, body 7 a 8. Zo záverov správneho súdu totiž ustálil, že prvostupňové fiktívne rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 23. septembra 2019 a druhostupňové fiktívne rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 11. októbra 2019, pričom z napadnutého rozsudku správneho súdu vyplýva, že žalobca žalobu podal dňa 12. decembra 2019, t. j. po uplynutí lehoty podľa § 181 ods. 1 SSP. Vychádzajúc z tejto skutočnosti má sťažovateľ za to, že správny súd mal žalobu odmietnuť ako oneskorene podanú.

činnému v trestnom konaní. Výsledkom tohto postupu bolo to, že žalobcovi bolo následne dňa 14. októbra 2019 umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu (podľa § 69 Trestného poriadku). Sťažovateľ doplnil, že podanie žalobcu bolo „posúdené aj v kontexte na existujúci skutkový a právny stav viažuci sa k osobe žalobcu, ktorý bol v postavení oznamovateľa trestnej činnosti, t. j. podanie bolo vyhodnotené ako žiadosť o nazretie do spisu (nie ako žiadosť o poskytnutie informácií) a následne bol riadne vyrozumený o tom, ako z akých dôvodov bolo jeho podanie vyhodnotené spolu s vyčerpávajúcim odôvodnením“. Na základe týchto skutočností sťažovateľ namietal, že nebola daná právomoc správneho súdu na konanie a rozhodovanie vo veci, keďže - ako tvrdí v kasačnej sťažnosti - „žiadne konanie titulom zákona o slobode informácií na základe žiadosti žalobcu u žalovaného nezačalo a teda ani neprebehlo“.

že podaním žiadosti o informácie (zo strany žalobcu) automaticky nezačalo správne konanie, ako aj to, že nebol nečinný, keďže žalobca bol vyrozumený o tom, ako bola jeho žiadosť o informácie vyhodnotená, čím indikuje, že fiktívne rozhodnutia podľa infozákona vo veci ani neboli vydané (ako predmet prieskumu v režime správe správneho súdnictva).

15. Sťažovateľ v ďalšom v kasačnej sťažnosti namietal, že žalobu žalobcu považuje za šikanóznu, keďže túto podal dňa 12. decembra 2019, avšak už dňa 14. októbra 2019 získal všetky požadované informácie (prostredníctvom nahliadnutia do spisu podľa § 69 Trestného poriadku). 16.

taký výklad § 19 ods. 2 Správneho poriadku, resp. § 22 zákona o slobode informácií, ktorý nemá oporu v normatívnom texte dotknutých právnych predpisov. V tejto súvislosti zopakoval, že mu nie je zrejmé, na základe čoho dospel správny súd k záveru, že v prípade žalobcu začalo administratívne konanie, resp. kedy sa tak stalo, keď toto sťažovateľ od začiatku namietal a podanie žalobcu postúpil na vybavenie orgánu činnému v trestnom konaní, ktorý „žiadosti žalobcu vyhovel titulom iného, adekvátneho právneho inštitútu, ktorý umožnil získať žiadateľovi ním požadované informácie“. V tomto kontexte mali súdy rozhodujúce vo veci ignorovať pravidlo, podľa ktorého „ak jedna skutková situácia upravená dvoma normami tej istej právnej sily diferentne, potom privilegovane, teda ako prvú treba aplikovať tú z nich, ktorá je konkrétnejšia a na daný skutkový stav prilieha upätejšie“.

18. V závere kasačnej sťažnosti žalovaný namietol nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu, čo malo mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Skonštatoval, že úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

III. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného

Ak teda žalovaný uvádza, že lehota na podanie žaloby žalobcovi uplynula dňa 11. decembra 2019, táto bola podaná včas, keďže bola podaná dňa 10. decembra 2019. 21. V súvislosti s námietkou o nedostatku právomoci správneho súdu na rozhodovanie vo veci, žaloba uviedol, že nevie, k čomu smeruje predmetná námietka sťažovateľa.

22. Doplnil, že z nahliadnutia do spisu nezískal požadované informácie a nebolo mu poskytnuté vysvetlenie, či takéto informácie a dokumenty neexistujú, alebo len nie sú obsiahnuté v predloženom spise. Napokon v tomto kontexte skonštatoval, že správnu žalobu podal aj z dôvodu, že požadované informácie napriek nahliadnutiu do spisu nezískal.

26. Žalobca sa rovnako nestotožňuje s námietkou sťažovateľa, že správny súd vec posúdil nesprávne, či už v otázke posudzovania obsahu jeho žiadosti o sprístupnenie informácie, resp. v tom, či mal možnosť výberu právneho nástroja, ktorý vo veci uplatní. Doplnil, že možnosť materiálneho posudzovania podania účastníka konania má za účel jeho ochranu pred prílišným formalizmom, keď tento princíp sa má aplikovať v prospech účastníka konania.

27. Napokon, v kontexte sťažovateľom namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, žalobca uviedol, že v tomto prípade žalovaný vrchnostensky vykonával štátnu moc a rozhodoval o práve žalobcu na prístup k informáciám a má za to, že v takomto prípade správny orgán nie je nositeľom základných práv a slobôd. Odkázal pritom na rozhodnutie ústavného súdu - sp. zn. III. ÚS 530/2015.

IV. Konanie pred najvyšším správnym súdom

29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 30. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 31. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 32. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané zákonné ustanovenia súvisiace s vecou

37. Podľa prvej vety § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. 38. Podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. 39. Podľa § 19 ods. 2 (prvá veta) Správneho poriadku, podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. 40. Podľa § 18 ods. 2 (prvá veta) Správneho poriadku, konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. 41. Podľa § 181 ods. 1 SSP, fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 42. Podľa § 69 ods. 4 SSP, lehota určená podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Ak chýba tento deň v poslednom mesiaci lehoty, končí sa lehota uplynutím posledného dňa tohto mesiaca.

VI. Právne posúdenie veci kasačným súdom

44. V bode 7 napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že žalobca správnu žalobu „podal dňa 12.12.2019“. Sťažovateľovi sa preto legitímne mohlo javiť, že táto bola naozaj podaná oneskorene. V skutočnosti ju však žalobca podal už dňa 10. decembra 2019, čo mal kasačný súd za preukázané z listiny označenej ako „Potvrdenie o odoslaní podania“ nachádzajúcej sa na č. l. 20 súdneho spisu. Zároveň, na č. l. 21 súdneho spisu sa nachádza listina označená ako „Doručenka“, z ktorej vyplýva, že správna žaloba žalobcu bola Krajskému súdu v Bratislave doručená dňa 11.12.2019 o 05:38 hod. Dňa 12.12.2019 došlo „iba“ k zapísaniu príslušnej veci do súdneho registra, resp. k opatreniu elektronického podania žalobcu prezenčnou pečiatkou krajského súdu, čo však v podmienkach súdenej veci nie je možné stotožňovať s dátumom podania samotnej kasačnej sťažnosti zo strany žalobcu.

nedôvodná. 46. Druhá námietka (body 14 a 15 tohto rozsudku vyššie) a tretia kasačná námietka sťažovateľa (body 16 a 17 tohto rozsudku) sa do veľkej miery z hľadiska ich materiálnej stránky prelínajú, sťažovateľ svoju argumentáciu (aj keď čiastočne s iným slovným vyjadrením) opakuje v oboch týchto námietkach, a preto sa im takto bude v ďalšom venovať aj samotný kasačný súd.

48. Z administratívneho spisu je tiež zrejmé, že žiadosť žalobcu obsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom a v tomto zmysle ju začali príslušné orgány verejnej správ aj vybavovať (k tomu pozri napr. e-mailovú správu zo dňa 11.09.2019, 07:32 hod - odosielateľ:

Z.. O.. A. M., oddelenie komunikácie a prevencie Prezídium Policajného zboru - správa obdobného znenia ako vyššie s pokynom, aby súvisiace podklady boli odosielateľke doručené najneskôr do 17.09.2019, príp. e-mailová správa od Z.. O.. A. M. zo dňa 10.09.2019, 15:05 hod. - nasledovného znenia: „Dobrý deň, na základe N MV SR č. 10/2015 zasielam žiadosť predloženú podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“). Až dňa 12. septembra 2019 bola od O.. A. E. (Tlačový odbor Kancelárie ministra vnútra SR) doručená Národnej kriminálnej agentúre PPZ e-mailová správa (12:27 hod.) s informáciou, že podanie žalobcu bude „vyradené“ z evidencie žiadostí o informácie a že vec má byť priamo vybavená podľa osobitného predpisu.

50. Celá súvisiaca argumentácia sťažovateľa o tom, že administratívne konanie vo veci nezačalo, žiadne administratívne konanie neprebehlo a pod., a preto ani nemohlo dôjsť k vydaniu tzv. fiktívnych rozhodnutí podľa zákona o slobode informácií, vychádza z nesprávnej interpretácie relevantnej právnej úpravy. Skutočnosť, že povinná osoba sa v priebehu takto začatého správneho konania (pozn. konanie začalo doručením žiadosti príslušnému správnemu orgánu) „autonómne rozhodla“, že vec nebude ďalej vybavovať ako žiadosť o slobodný prístup k informáciám, ale že ju postúpi orgánu činnému v trestnom konaní na vybavenie podľa § 69 Trestného poriadku, je mimo osoby žalobcu a žiadnym spôsobom nedopadá na vznik fikcie rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 infozákona, resp. § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.

51. Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľ sa mýli, ak má za to, že konanie podľa zákona o slobode informácií nezačalo a že z tohto dôvodu ani nemohlo dôjsť k vydaniu fiktívnych rozhodnutí podľa infozákona. Naopak, k ich vydaniu došlo a práve tieto preto boli aj predmetom súdneho prieskumu pred Správnym súdom v Bratislave.

52. Naopak, správny súd dostatočne opísal priebeh administratívneho konania vo veci - i keď nepochybne mohol v odôvodnení napadnutého rozsudku explicitne skonštatovať, že administratívne konanie bolo vo veci infozákona zákona začaté doručením predmetnej žiadosti príslušnému správnemu orgánu, a to o to viac, že námietkou neexistencie právomoci správnych súdov v predmetnej veci sa už krajský súd, ako aj kasačný súd skôr zaoberali.

53. V tejto súvislosti kasačný súd dopĺňa, že na plynutí lehôt, na základe ktorých vzniká fikcia negatívneho rozhodnutia, nemení nič ani to, či, resp. ako podrobne je žiadateľ informovaný o tom, že jeho žiadosť bude vybavená cez inštitút nahliadnutia do spisu podľa § 69 Trestného

54. Vzhľadom na uvedené je potom zrejmé, že keďže predmetom správneho súdneho prieskumu boli fiktívne rozhodnutia správnych orgánov, ktoré boli vydané ex lege v rámci riadne začatých administratívnych konaní (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), na toto konanie bola daná právomoc správneho súdu, a preto je aj táto kasačná námietka sťažovateľa nedôvodná.

nezačalo. Naopak, zo skutočností uvedených vyššie v bode 48 tohto rozsudku je nepochybné, že vec žalobcu sa vybavovala ako žiadosť podľa infozákona, avšak neskôr bola „vyradená“ z evidencie a postúpená na priame vybavenie orgánu činnému v trestnom konaní podľa

Na doplnenie je v tejto súvislosti potrebné uviesť aj to, že nie je správny predpoklad sťažovateľa, že fikcia negatívnych rozhodnutí vo veci nemohla nastať, keďže povinná osoba, resp. odvolací orgán neboli „nečinní“, keďže žiadosť žiadateľa o informácie postúpili orgánu činnému v trestnom konaní na vybavenie podľa Trestného poriadku.

úkony vo veci uskutočňoval, ale tieto boli mimo rámca infozákona, a preto došlo ku vzniku fiktívnych rozhodnutí. 57. Nedôvodným je potom aj námietka sťažovateľa smerujúca k tomu, že správny súd mal preskúmať postup žalovaného, keď tento postúpil vec na vybavenie orgánu činnému v trestnom konaní, resp. mal preskúmať registratúrne záznamy, z ktorých vyplýva, že žalobca mal byť o tomto procesnom postupe informovaný. Oba tieto úkony sú pre rozhodnutie súdu v tejto veci irelevantné.

Registratúrne záznamy a pod., z ktorých by aj vyplynula komunikácia správneho orgánu so žalobcom, nemôže bez ďalšieho právne zabrániť vzniku fikcie vzniku negatívneho rozhodnutia podľa infozákona, ak napr. z tejto komunikácie nevyplynie, že sa jedná o vybavovanie veci podľa infozákona, napr. v otázkach zmeny spôsobu sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 16 ods. 1 (posledná veta) zákona o slobode informácií.

59. Tu je potrebné poukázať na to, že kasačný súd - a nepochybne aj správny súd - bez ďalšieho akceptujú požiadavku spočívajúcu v tom, aby podania účastníka správneho konania boli hodnotené podľa ich obsahu a nie formalisticky. Uvedené však nie je možné zamieňať s tým, že správny orgán môže príslušné podania vybavovať „ľubovoľne“, príp. dokonca svojvoľne - ako to on sám uzná - v okolnostiach veci - za vhodné. Vždy je totiž v prvom rade potrebné skúmať vlastný obsah podania účastníka konania a jeho formálne náležitosti.

60. Predmetná námietka sťažovateľa teda podľa kasačného súdu zrejme vychádza z nesprávneho pochopenia toho, čo kasačný súd už skôr vyslovil v zrušujúcom rozsudku vo veci (bod 4 tohto rozsudku vyššie). Ak je totiž zrejmé, že účastník konania sa domáha sprístupnenia informácie podľa infozákona, správny orgán nemá čo posudzovať predmetné podanie cez svoju vlastnú prizmu tak, že i napriek jednoznačnému prejavu vôle, ktorý je naviac plne súladný s objektívnym právom, dospeje k záveru, že predmetné podanie nebude ďalej vybavovať ako žiadosť o sprístupnenie informácie podľa zákona, ale ako žiadosť o nahliadnutie do spisu podľa Trestného poriadku, keďže žiadateľ má zároveň procesné postavenie, ktoré mu umožňuje tieto informácie získať aj takýmto spôsobom. Uvedené zároveň neznamená - ako sa to snažil sťažovateľ naznačiť - že by účastníci konania mali správnym orgánom nariaďovať, aký právny predpis majú na vec použiť a pod.

62. Kasačný súd už vo svojom skoršom zrušujúcom rozsudku vo veci (bod 4 tohto rozsudku) vyslovil právny názor, že právo osoby nahliadať do spisu žiadnym spôsobom nekonzumuje jeho právo žiadať o informácie (hoci aj z toho istého spisu) prostredníctvom žiadosti na základe infozákona. 63.

Bez ohľadu na to však kasačný súd uvádza, že na skutkové okolnosti súdenej veci bolo priliehavejšie práve to, aby žiadosť žiadateľa bola vybavená ako žiadosť podľa infozákona (nie to, aby bol žiadateľ vybavený aplikáciou § 69 Trestného poriadku). Sám žalobca totiž svoju žiadosť tak označil, jej obsah tomu plne zodpovedal, žiadosť nemá žiadne vady a nie je zo zákona, ako ani podľa rozhodovacej praxe súdnych autorít vylúčené, aby bola povinnou presne takto vybavená. Namiesto toho, aby správny orgán postupoval presne podľa toho, čo je v skutkových a právnych okolnostiach veci riešením per se, tento sa v rámci tohto konania snaží presvedčiť správny súd a kasačný súd o tom, že je vlastne na ňom, aby rozhodol, či určitú žiadosť vybaví ako žiadosť podľa infozákona alebo či sa rozhodne pre iný spôsob vybavenia veci, napr. odkázanie účastníka na iný spôsob získania informácie. S takýmto postupom kasačný súd zásadne nesúhlasí a už vôbec nemôže súhlasiť s tým, aby sa podanie účastníka konania posudzovalo v kontexte „osoby“, ktorá úkon robí (k tomu pozri bod 14 tohto rozsudku).

Inými slovami povedané, konkurencia právnych možností riešenia určitej právnej otázky neznamená zároveň právomoc správneho orgánu rozhodnúť o tom, ktorá z týchto možností bude uplatnená. Tento záver pritom vyplýva tak zo skoršieho zrušujúceho rozsudku kasačného súdu vo veci (sp. zn. 4Svk/23/2022), ako aj z nadväzujúceho rozhodnutia krajského súdu, ktorý je predmetom tohto kasačného konania. Žiadne závery, ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti naznačuje, nemajú oporu vo vlastných rozsudkoch správneho súdu, príp. skoršieho rozsudku kasačného súdu v tejto veci, ako ani v tomto rozsudku najvyššieho správneho súdu.

práv účastníka správneho konania, možnosť požiadať o určité druhy informácií aj na základe iných právnych predpisov [napríklad § 23 Správneho poriadku, § 55 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, § 133 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)]. Konkrétne predpisy stanovujú spôsoby prístupu, rozsah poskytovaných informácií, okruh osôb oprávnených sa s nimi oboznamovať aj ďalšie podmienky prístupu

Všetko záleží od dispozičného práva účastníka konania. Správny orgán, respektíve povinná osoba v?zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. si nemôže podanie účastníka prekvalifikovať podľa?svojej?vôle, bez toho, aby s tým účastník konania, respektíve žiadateľ o poskytnutie informácie súhlasil.

zvolil. Ak žiadateľ jednoznačne uvedie právny režim svojej žiadosti podľa zákona č.?211/

66. Kasačný súd nemohol prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, podľa ktorej by žaloba žalobcu mala byť šikanózna, a to na tom základe, že tomuto síce požadované informácie podľa zákona o slobode informácií poskytnuté neboli, ale ešte pred podaním správnej žaloby nahliadol do vyšetrovacieho spisu a tak požadované informácie získal. Je totiž nesporné, že kým nahliadnutie do spisu je jednostranný úkon smerujúci od účastníka konania k orgánu štátu bez práva získavať dodatočné, príp. vysvetľujúce informácie, vybavenie žiadosti o informácie smeruje z materiálneho hľadiska od orgánu štátu k fyzickej osobe alebo právnickej osobe a má iný obsah. Žalobca pritom vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti výslovne uviedol, že nahliadnutím nezískal všetky požadované informácie a nebolo mu poskytnuté ani vysvetlenie, či takéto informácie a dokumenty neexistujú alebo len nie sú obsiahnuté v spise.

Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie.

Zároveň platí pravidlo „v pochybnostiach v prospech“, teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu „obyčajnej“ nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti).“, príp. rozhodovacia prax kasačného súdu týkajúca sa zneužitia práva na informácie - napr. sp. zn. 3Sži/4/2014, sp. zn. 6Sžik/2/2021, sp. zn. 5Sžik/5/2020 a i.], potom najvyšší správny súd aj túto námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, keď berúc do úvahy uvedené okolnosti nemohol žalobu žalobcu vyhodnotiť ako šikanóznu (so súvisiacimi právnymi následkami).

68. Kasačný súd odkazujúc na bod 67 tohto rozsudku odkazom na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 675/2014-40) dopĺňa, že „súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v?súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP [poznámka kasačného súdu: aktuálne § 139 ods. 2 SSP] v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a?v?dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z?čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a?ochranou účastníkov konania pred svojvôľou

. . . Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“ 69. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel najvyšší správny súd k záveru, že ani jedna z kasačných námietok sťažovateľa nebola spôsobilá znegovať výrokovú časť rozsudku krajského (a to ani v kontexte vyslovených právnych názorov), a preto najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP).

71. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.