4Svk/5/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. - v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova č. 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: Z. R., bytom E. XXXX/XX, XXX XX T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP3-2021/009265-005 zo dňa 17. mája 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 73S/29/2021-205 zo dňa 23. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že sa jedná o náletové dreviny rastúce na pozemku žiadateľa, pričom niektoré dreviny rastom priamo zasahujú do stavby rekreačnej chaty a rastú v strmom svahu, sú naklonené nad strechu tejto chaty a bol u týchto drevín spozorovaný zhoršený zdravotný stav, stanovený orgánom ochrany prírody ako ľahké a stredné poškodenie, stromy sú nestabilné, majú odhalený koreňový systém a sú nepravidelne vetvené, majú zásmolky na kmeňoch. Dreviny rastú v blízkosti seba, čím sa vzájomne obmedzujú a dochádza tým k postupnému vysychaniu. Dreviny sú vysokého vzrastu a nakoľko sú nestabilné predstavujú bezpečnostné riziko pádu na rekreačný objekt predovšetkým pri silnejších vetroch, ktoré sú zaznamenávané aj v tejto lokalite. Išlo o dva stromy smreka obyčajného, ktorých spoločenská hodnota bola určená na 1.149,44 eura a 1.127,52 eura.

K žalobcovej námietke ohľadom rozporu metodického opatrenia Ministerstva životného prostredia SR s legislatívnymi pravidlami vlády žalovaný uviedol, že metodické opatrenia a návody sa zaraďujú do kategórie vnútorných predpisov a majú charakter doplňujúcich interných predpisov, bez všeobecne záväzného charakteru. Žalovaný v odvolacom konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť usmernenia ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ochrany a prírody a krajiny. Metodická príručka, na ktorú odkázal žalobca bola aktualizovaná, resp. vypracovaná v roku 2017, pričom upozornenie o zákaze viacnásobného použitia toho istého prirážkového indexu z nej bolo vypustené. 4. Žalovaný ďalej poukázal na to, že z ustanovenia § 48 ods. 1 zákona 543/2002 Z. z. vyplýva, že sa prioritne ustanovuje povinnosť uloženia náhradnej výsadby a iba v prípade, ak nemožno náhradnú výsadbu uložiť, je orgán ochrany prírody povinný uložiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny. Náhradná výsadba sa ukladá z dôvodu náhrady vzniknutej ekologickej ujmy spôsobnej výrubom drevín.

Prvostupňový orgán pri určovaní náhradnej výsadby zohľadňoval viaceré konkrétne okolnosti a podmienky výrubu, najmä jeho rozsah, dôvod a opodstatnenosť výrubu, umiestnenie a funkčnosť drevín, zdravotný stav, charakter a typ krajiny a jej lokálne obsadenie drevinami.

borovicovité. Najväčšou nevýhodou smreka je, že jeho korene rastú plytko v zemi, a preto je v pôde slabo ukotvený, čo spôsobuje časté vyvrátenie stromov. Zdôraznil, že prvostupňový orgán určil náhradnú výsadbu vo vyššom počte ako je počet vyrúbaných drevín.

na majetku. Na základe toho mal žalovaný za to, že určenie náhradnej výsadby bolo primerané a iný spôsob výpočtu spoločenskej hodnoty by žalobcovi v uvedenom konaní nepriniesol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 73S/29/2021-205 zo dňa 23. júna 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia. Žalobcovi a ďalšiemu účastníkom konania nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa krajského súdu vyplýva, že záujem na ochrane života, zdravia a majetku (teda nielen majetku, ako to tvrdí žalobca) v danom prípade prevyšuje záujem na ochrane životného prostredia. Zdôraznil, že žalovaný napadnutým rozhodnutím nevyjadril absolútnu prednosť napríklad vlastníckeho práva pred právom na priaznivé životné prostredie, ale v danom konkrétnom prípade týkajúcom sa ústavou garantovaných základných práv zvolil právno-aplikačný prístup, ktorým uprednostnil právo na život, zdravie a vlastníctvo k nehnuteľnosti ďalšieho účastníka pred ochranou dvoch konkrétnych drevín - smrekov obyčajných.

9. Správny súd ďalej poukázal na to, že zákon č. 543/2002 Z. z. (ani vykonávacia vyhláška) neukladá konajúcemu orgánu verejnej správy povinnosť prihliadať na minimálny obvod stromov náhradnej výsadby ani preukazovať vhodnosť podložia pre náhradnú výsadbu, jej vzrast, resp. čas plnohodnotnej náhrady vyrúbaných drevín. Teda neurčenie a nezisťovanie týchto okolností v rámci konania o výrube drevín nemožno považovať za porušenie zákona č. 543/2002 Z. z. Zdôraznil, že zákon č. 543/2002 Z. z. hovorí o primeranom rozsahu náhradnej výsadby, bez ustanovenia špecifických a kategorických požiadaviek. Primeranosť náhradnej výsadby je v diskrečnej právomoci správnych orgánov. Krajský súd poukázal na to, že prvostupňový orgán určil náhradnú výsadbu vo vyššom počte ako je počet vyrubovaných drevín (za 2 dreviny určené na výrubu sa zrealizuje náhradná výsadba 5 ks drevín), pričom dreviny určené na výrub budú nahradené novými kvalitnými drevinami situovanými na

Krajský súd skonštatoval, že viaceré žalobné námietky boli všeobecne formulované a nekonkrétne, bez vyjadrenia konkrétneho dopadu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca mal podľa správneho súdu dostatok možností a informácií na to, aby v administratívnom konaní mohol účinne brániť záujmy týkajúce sa ochrany životného prostredia. 11.

12. S námietkou ohľadom rozporu metodického usmernenia Ministerstva životného prostredia SR s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov sa správny súd vysporiadal, tak, že z tejto námietky nevyplýva, aký mala dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

14. K nedoručeniu kópie spisov v administratívnom konaní správny súd podotkol, že takáto požiadavka v administratívnom konaní uplatnená nebola. Žiadosť o oboznámenie s podkladmi rozhodnutia si nemožno zamieňať s požiadavkou na zaslanie kópie spisov, preto nebol dôvod na ňu reagovať.

15. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

. .“ Za nesprávny výklad považoval postup správnych orgánov aj správneho súdu, v zmysle ktorého bola „prezumovaná nadradenosť štátnych orgánov“, čo vykladal ako prezumpciu správnosti rozhodnutia. 18. V predmetnej veci videl sťažovateľ nesprávne právne posúdenie najmä vo vzťahu k aplikácii § 47 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. v spojení s vyhláškou č. 24/2003 Z. z., ktoré ukladajú vlastníkovi povinnosť starať sa o dreviny na svojom pozemku. 19. Následne tvrdil, že v predmetnej veci správny súd nevyvažoval medzi jednotlivými základnými právami - konkrétne medzi vlastníckym právom na jednej strane a právom na priaznivé životné prostredie a informácie o ňom - na strane druhej, resp. toto vyvažovanie nedostatočne odôvodnil. Krajský súd podľa neho neprávne predpokladal prevahu hospodárskych záujmov žiadateľa. 20.

V tomto kontexte poukázal na č. 2 ods. 2 ústavy. Správny súd na jej základe preto nemohol dospieť k záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia. 22. Sťažovateľ namietal, že bolo porušené jeho právo na prístup k informáciám tým, že mu správny orgán nezaslal podklady, na základe ktorých bolo vydané napadnuté rozhodnutie.

IV. Konanie pred kasačným súdom

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 27. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 28. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 29. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané zákonné ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

30. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na strane druhej, aj rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že sa súd pri „vysporadúvaní“ sa s takouto kasačnou sťažnosťou obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 zo 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/ 2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).

31. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a krajských/správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi krajského/správneho súdu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa najvyšší správny súd obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a krajským/správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.

33. Predmetom konania v súdenej veci bolo udelenie súhlasu na výrub 2ks drevín (smrek obyčajný) v spojení s uložením povinnosti zrealizovať náhradnú výsadbu drevín v počte 5 ks (smrek obyčajný). Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku.

34. Krajský súd sa vo viac ako dostatočnom rozsahu zaoberal žalobnými námietkami sťažovateľa. To, že krajský súd inak zohľadnil tie skutočnosti, ktoré sťažovateľ považuje za rozhodné, nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku.

35. Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nevyvažoval medzi jednotlivými základnými právami, resp. vyvažoval nesprávne. Túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, a to s ohľadom na body 21 a 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Krajský súd v súdenej veci pri vyvažovaní zohľadnil podstatné faktory na riešenie konfliktu medzi relevantnými základnými právami. 36.

37. Kasačný súd v nadväznosti na právne posúdenie krajského súdu verifikoval, či bol súhlas s výrubom drevín účelný, resp. vhodný. Kritérium vhodnosti skúma, či zásah do základného práva (v tomto prípade zásah do ochrany životného prostredia v podobe výrubu dvoch drevín) sleduje dostatočne dôležitý, legitímny cieľ na ospravedlnenie jeho vykonania a tiež to, či existuje racionálna väzba medzi zásahom do základného práva a cieľom zásahu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15.12.2009).

38. Krajský súd v napadnutom rozsudku skúmal aj kritérium nevyhnutnosti (testu potrebnosti použitia daného zásahu - výrubu drevín, teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah pri zachovaní ochrany života zdravia a majetku). Správny súd skonštatoval, že „o zásahu napadnutého rozhodnutia do práva na životné prostredie len v nevyhnutnom rozsahu svedčí najmä fakt, že súhlas s výrubom drevín sa týkal len konkrétnych dvoch stromov ohrozujúcich iné záujmy, žiadnych iných. Pokiaľ žalobca neuviedol konkrétne opatrenia (napríklad na zabezpečenie zlepšenia zdravotného stavu drevín, ich stability a pod.), ktoré by odstránili všetky hrozby spojené so stavom a umiestnením drevín, iba ktoré by mohli výrub zvrátiť (.

Preto, vzhľadom na intenzitu a množstvo zmienených negatívnych faktorov, by menej invazívny zásah do ochrany životného prostredia nebol spôsobilý chrániť život, zdravie a majetok v takej (rovnakej) miere, ako zvolený zásah - výrub poškodených a nebezpečných stromov.

aby nedošlo k výraznejšiemu zásahu do záujmu na ochrane životného prostredia (výrub drevín primárne mimo vegetačného obdobia). Vzhľadom na uvedené kasačný súd súhlasí so záverom krajského súdu o proporcionalite predmetného zásahu (súhlasu s výrubom dvoch drevín).

obyčajný) sadeníc, podmienka uskutočniť náhradnú výsadbu vo vhodnom vegetačnom období s uvedením najneskoršieho termínu výsadby, ako aj podmienka vysadenia sadeníc v dostatočnej vzdialenosti od stavieb a inžinierskych sietí. Kasačný súd uzatvára, že takto špecifikované kritéria náhradnej výsadby spĺňajú v predmetnej veci vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu podmienku primeranosti. Podmienka nevyhnutnosti uvedenia minimálneho obvodu kmeňa náhradnej výsadby (tak ako to tvrdí sťažovateľ - t. j. že bez jej uvedenia je rozhodnutie arbitrárne) zároveň nevyplýva ani zo systematického výkladu zákona č. 543/2002 Z. z. Zákon č. 543/2002 Z. z. síce pozná kritérium obvodu kmeňa stromu, toto však aplikuje len pri určení tohto, na výrub ktorých stromov sa nevyžaduje súhlas (§ 47 ods. 4 zákona č. 543/ 2002 Z. z.), pričom obvod sa meria vo výške 130 cm. 41. Ďalej žalobca brojil proti tomu, ako sa krajský súd vypriadal s jeho námietkou ohľadom metodického usmernenia Ministerstva životného prostredia SR.

zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý rozsudok spĺňa nevyhnutné limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. V zmysle ustálenej judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

42. Zároveň kasačný súd konštatuje, že námietke metodického usmernenia a prípadného dopadu iného (sťažovateľom v administratívnom konaní prezentovaného) výpočtu spoločenskej hodnoty drevín sa venoval v administratívnom konaní aj žalovaný. Podotkol, že v prípade použitia odlišnej metodiky by bola spoločenská hodnota pri jednej drevine rovnaká a pri druhej by bola vyššia o 287,36 eura, čo nepovažoval za podstatný rozdiel. Toto žalovaný vyložil aj v kontexte predmetnej veci, keď bola ďalšiemu účastníkovi konania uložená povinnosť náhradnej výsadby, ktorá má v zmysle § 48 zákona č. 543/2002 Z. z. prednosť pred povinnosťou uloženia finančnej náhrady do výšky spoločenskej hodnoty

životného prostredia) - k tomu pozri napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky - sp. zn.: 4Sž/ 98-102/02 zo dňa 17.12.2002 - „. .rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“. V danej súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Vzhľadom na to, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú, pričom sa stotožnil so závermi správneho súdu a žalovaného.

Z uvedeného dôvodu kasačný súd považoval takto nekonkrétne formulovanú námietku len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu sťažovateľa s postupom žalovaného. V danom prípade si však orgán verejnej správy splnil svoju povinnosť a oznámil účastníkom konania (podanie OU-BR- OSZP-2020/006007-088 zo dňa 30.10.2020), že sú zhromaždené podklady pre rozhodnutie, (z ktorých niektoré - zápisnica z ústneho pojednávania - boli aj v prílohe tohto oznámenia) a že môžu podať námietky v stanovenej lehote s tým, že boli poučení, že môžu nahliadať do podkladov rozhodnutia.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov a návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky

44. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 45. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky najvyšší správny súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Zároveň zo strany sťažovateľa navrhovaná prejudiciálna otázka nebola dostatočne konkrétna, keď sa týka jeho všeobecne námietky, že aplikačná prax v Slovenskej republike nevychádza z eurokonformného výkladu. Dokonca zo sťažovateľovej formulácie nie je úplne zrejmé, či sa jeho otázka týkala tejto konkrétnej veci alebo smerovala (vo všeobecnej rovine) k rozhodovaniu o jeho iných, ďalších podnetoch. Sťažovateľ tiež nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 46. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali. Ďalšiemu účastníkovi konania trovy kasačného konania nevznikli, preto mu ich kasačný súd v zmysle § 169 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal. 47. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.