4Svk/60/2022
ECLI:SK:NSSSR:2024:4020200600.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 14S/25/2021
- IČS
- 4020200600
- Citované
- 5× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M., a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, so sídlom Štefánikova trieda 69, 949 01 Nitra, za účasti ďalšieho účastníka konania: MICROWELL, s.r.o., so sídlom SNP 2018/42, 927 00 Šaľa, IČO: 31414249, právne zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č: OU-NR-OOP3-2020/036391-002 zo dňa 27.10.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.: 14S/25/2021 - 147 zo dňa 17. februára 2022, takto
rozhodol:
I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 14S/25/2021 - 147 zo dňa 17. februára 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU- NR-OOP3-2020/036391-002 zo dňa 27.10.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Šaľa, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj len „prvostupňový orgán“) č. OU- SA-OSZP-2020/004228-24 zo dňa 28.07.2020, ktorým tento rozhodol podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 24/2006 Z. z.“ alebo „zákon EIA“) a podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v
znení neskorších predpisov, že zmena navrhovanej činnosti, ktorej účelom je doplniť skladovú kapacitu existujúcej haly vytvoriť administratívne priestory pre sídlo firmy MICROWELL, spol. s r. o. so sídlom ul. SNP 2018/42, 921 01 Šaľa a rozšíriť parkovacie kapacity umiestnením mimo zastavaného územia mesta Šaľa na pozemkoch registra C č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, druh pozemkov: zastavané plochy a nádvoria k. ú.
I. sa nebude posudzovať na základe doteraz vykonaného zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Zároveň prvostupňový správny orgán rozhodol, že z doručených stanovísk k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti vyplynula konkrétna požiadavka vo vzťahu k oznámeniu, ktoré bude potrebné zohľadniť pri príprave ďalšieho stupňa dokumentácie stavby v procese konania, obnovení činnosti podľa osobitných predpisov: - realizovať výsadbu z rastlín drevín v počte 1 ks dreviny na každé 4 povrchové parkovacie státia v areáli spoločnosti MICROWELL, spol. s r. o.
2. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, keď procesne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Ďalšiemu účastníkovi konania nepriznal trovy konania z dôvodu, že ďalší účastník resp. jeho právny zástupca tieto trovy nežiadal priznať.
3. Správny súd v napadnutom rozsudku najskôr poukázal na priebeh administratívneho konania ako aj na skutočnosť, že prvostupňový orgán zverejňuje oznámenie o zmene navrhovanej činnosti v informačnom systéme procesov EIA/SEA na webovom sídle okresného úradu a zároveň podľa § 24 ods. 1 zák. č. 24/2006 Z. z. informoval bezodkladne verejnosť. Zároveň uviedol, ktoré subjekty a s akými pripomienkami v zmysle § 29 ods. 9 zákona č. 24/ 2006 Z. z. doručili svoje stanoviská k predmetnému oznámeniu.
4. Na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania o prihliadnutí na kritériá stanovené zákonom na doručené stanoviská prvostupňový orgán vyhodnotil, že nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov činností takého významu, aby bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a spracovať správu o hodnotení.
Navrhovanou činnosťou sa nepredkladajú závažné negatívne vplyvy na jednotlivé zložky životného prostredia za predpokladu dodržania všeobecných záväzných právnych predpisov. Správny súd poznamenal, že z obsahu jednotlivých pripomienok ktoré vzniesol v rámci zisťovacieho konania žalobca ako zainteresovaná verejnosť, skutočne nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese navrhovanej činnosti pri výstavbe novej obytnej zóny v k. ú. I., teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by vyplývalo, že navrhovaná činnosť, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého zámeru, negatívne ovplyvní životné prostredie v danej lokalite.
5. V súvislosti s jednotlivými námietkami, ktoré vzniesol žalobca v danom konaní, sa podľa správneho súdu žalobca stavia do pozície osoby, ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných zámeroch podáva námietky a žaloby, ktoré sú obsahovo totožné, nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať. Ide o viacero žalôb aj na správnom súde, v ktorých poukazuje viac menej na rovnaké argumenty, že navrhovaná investičná činnosť obsiahnutá v predloženom zámere môže mať významný negatívny vplyv na životné prostredie v lokalite kde má byť zrealizovaná. Takéto nekonkrétne argumenty, ktoré sú aj obsahom námietok pred správnymi orgánmi, majú za následok to, že táto činnosť môže byť posudzovaná aj na hranici toho, že zo strany žalobcu sa jedná o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale že sa jedná čisto o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem.
6. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový orgán vo svojom prvostupňovom rozhodnutí nesprávne aplikoval § 29 ods. 3 a § 13 zákona č. 24/2006 Z. z., keď žalobcovi neboli sprístupnené verejné doklady, o ktoré žiadal a ku ktorým sa chcel vyjadriť predtým ako bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, dospel krajský súd k záveru, že ide o neodôvodnenú
námietku. Z obsahu spisového materiálu takéto porušenie zo strany prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného nezistil, keďže je zrejmé, že investičný zámer bol zverejnený na webovej stránke Okresného úradu Šaľa, odboru starostlivosti o životné prostredie a navyše pred vydaním rozhodnutia prvostupňový správny orgán listom zo dňa 06.07.2020 oznámil všetkým účastníkom konania, že sa môžu oboznámiť s podkladmi rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní a majú možnosť pred vydaním rozhodnutia sa k týmto podkladom aj vyjadriť do 5 dní od doručenia upovedomenia, pričom do týchto dokladov môžu nahliadnuť priamo na Okresnom úrade Šaľa, odbor starostlivosti o životné prostredie. Pokiaľ žalobca namieta, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, tak správny súd dal do pozornosti skutočnosť, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny, ktoré požaduje niektorý z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady.
7. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že v konaní nebola zabezpečená vysoká úroveň ochrany životného prostredia tým, že správny orgán nesprávne aplikoval ustanovenie § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. tým, že podľa § 20a zákona o posudzovaní vplyvov rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní a záverečné stanovisko okrem všeobecných náležitostí obsahuje odôvodnenie rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 13 citovaného zákona, bola neopodstatnená. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z., ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, použijú sa primerane pre zisťovacie konanie kritériá ktoré sú obsiahnuté v prílohe č. 10 citovaného zákona, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská dotknutých orgánov podľa § 23 ods.
4. 8. Podľa názoru správneho súdu, prvostupňový správny orgán aj žalovaný postupovali v zmysle § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z., pretože z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že navrhovaná činnosť, ktorá bola uvedená v predloženom zámere, sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vo výrokovej časti sa ďalej uvádzajú aj podmienky, ktoré pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie a v ďalšom procese konania je navrhovateľ povinný rešpektovať.
9. Podľa správneho súdu zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 43/2006 Z. z. (ďalej len „Aarhuský dohovor“), keď prvostupňový orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný, teda tieto doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu resp.
Ministerstva životného prostredia SR. 10. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že mu nebolo umožnené riadne hájiť svoje záujmy a zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie v zmysle § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. na životné prostredie, sa správny súd stotožnil so záverom žalovaného, keď poukázal aj na ustanovenie § 64 citovaného zákona, kedy za takéto konzultácie je treba považovať aj samotné ústne prejednanie veci podľa § 21 zákona o správnom konaní.
Takýto postup, kedy je potrebné v danej veci nariadiť ústne pojednávanie je na posúdení správneho orgánu. V danom prípade správny orgán nepovažoval za potrebné takéto ústne pojednávanie uskutočniť, pretože vyhodnotil podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania za dostatočné a že na základe týchto podkladov bolo možné vydať rozhodnutie v merite veci. Správny súd rovnako ako aj žalovaný bol toho názoru, že žalobca ako zainteresovaná verejnosť mohol písomne zaslať stanoviská podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/ 2006 Z. z. a tieto stanoviská by boli konzultované resp. k týmto stanoviskám by bolo zaslané vyjadrenie dotknutého orgánu resp. prvostupňového správneho orgánu. Z ustanovenia § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že jedinou formou konzultácie je osobný kontakt, a teda tieto môžu byť vykonané aj písomnou formou.
11. Správny súd k námietke žalobcu, že v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zadefinoval všetky enviromentálne záujmy a naznačil akým spôsobom ich treba riešiť, v tomto smere správny súd mal za to, že žalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli predmetom odvolania, keď pri každej námietke je aj stanovisko odvolacieho orgánu, pričom tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa v dostatočnej miere nevysporiadal s odvolacími námietkami a že odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia je stručné, je neopodstatnené a zavádzajúce
12. Vo vzťahu k namietanému neposkytnutiu spisového materiálu v elektronickej podobe správny súd poznamenal, že je na úvahe správneho orgánu, či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na žiadosť žalobcu účastníkovi konania, a teda nejde o skutočnosť, ktorá by mala za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu, pretože žalobca ako účastník konania si mal právo zabezpečiť aj iným spôsobom tieto listiny, a to napríklad osobnou návštevou a nahliadnutím do spisového materiálu a zabezpečením si kópií z tohto spisu.
13. Na tejto skutočnosti podľa správneho súdu nič nemení ani odvolávanie sa na Aarhuský dohovor, pretože podľa správneho súdu cieľom tohto dohovoru je umožniť účastníkom za podmienok určených vnútroštátnym právom prístup k informáciám, avšak nie tým, že na požiadanie žalobcu bude správny orgán sprístupňovať a zasielať spisové materiály účastníkom
konania. K porušeniu dohovoru by mohlo dôjsť v prípade zamedzenia účastníkovi konania prístupu k spisu, nahliadnutie, zabezpečenie si fotokópie a pod. V danom prípade však táto skutočnosť zistená správnym súdom nebola. 14. Správny súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia resp. rozhodnutia žalovaného je nedostatočné a že neobsahuje správnu úvahu ktorou sa správne orgány riadili pri vydaní napadnutých rozhodnutí.
Podľa správneho súdu rozhodnutia žalovaného a aj prvostupňového správneho orgánu spĺňajú náležitosti rozhodnutí v zmysle správneho poriadku a sú dostatočne odôvodnené.
II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie
15. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
16. V rámci argumentácie k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na svoju činnosť a ciele ako ekologickej organizácie, na všeobecné východiská vo vzťahu k činnosti ekologických organizácií vo vzťahu k ochrane životného prostredia, ďalej na odbornú literatúru vo vzťahu k zneužitiu práva, súčasne poukázal na judikatúru, ktorá sa venovala postaveniu a činnosti ekologických spolkov.
Poukázal na práva garantované Aarhuským dohovorom. S poukazom na tieto všeobecné východiská namietal, že správne orgány a správne súdy postavenie a oprávnenie občianskych združení hrubo porušujú. Nesprávnym výkladom správnych orgánov aj správneho súdu je podľa sťažovateľa prezumovaná nadradenosť štátnych orgánov, pričom sťažovateľ nepovažuje skutočnosť, že rozhodnutie vydal správny orgán za garanciu správnosti rozhodnutia.
17. Sťažovateľ uviedol, že zmierňujúce a preventívne environmentálne opatrenia majú byť súčasťou výrokovej časti a v tejto súvislosti namietal, že prvostupňové rozhodnutie uvedené nespĺňa. S poukazom na § 29 ods. 13 zákona EIA namietal, že výrok priamo neobsahuje konkrétne podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, pričom pripomienky, ktoré sťažovateľ využíva, napr. zelená strecha alebo dažďová záhrada sú prvkami tzv. zelenej infraštruktúry, ktorú definuje zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Namietal, že je povinnosťou správnych orgánov rozhodnúť o zmierňujúcich opatreniach spolu s povinnosťou vyhodnotiť opodstatnenosť ich návrhov a správne orgány takto nepostupovali. Súčasne namietal nesprávnu aplikáciu zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny tým, že správne orgány určili nedostatočné podmienky na zmiernenie dopadov na životné prostredie. Ďalej namietal, že správne orgány sa domnievali, že sa majú riadiť výlučne stavebným zákonom, ale mali sa riadiť aj zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a
krajiny, pričom za nesprávny možno považovať predpoklad žalovaného, že tento zákon chráni len chránené územia. Tým, že prvostupňový orgán nesprávne interpretoval účel a cieľ zákona EIA ako aj ďalších osobitných právnych predpisov, tak nesprávne rozhodol o pripomienkach sťažovateľa a tým pádom nesprávne rozhodol aj v celej veci. 18. Ďalej namietal voči záveru správneho sudu, že pripomienky sťažovateľa sú všeobecné, nekonkrétne a nereagujú na špecifiká jednotlivých zámerov. K tomu uviedol, že ekologické spolky nemajú nárok na konkrétne opatrenia a podmienky ich odôvodneného stanoviska a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp/21/2012.
19. S poukazom na body 37 napadnutého rozsudku správneho súdu týkajúceho sa zverejnenia zámeru na webovej stránke prvostupňového orgánu namietal, že správny súd vychádzal z oprávnení sťažovateľa vyplývajúcich zo slovenského právneho poriadku vo vzťahu k právu na nahliadnutie do spisu, avšak mal zohľadniť čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru, z ktorého sťažovateľovi vyplýva právo na poskytnutie podkladov z konania bez toho, aby musel byť preukázaný právny záujem. Uviedol, že správne orgány tvrdili, že nepreukázal záujem o životné prostredie a konkrétny zámer tým, že nebol nazrieť do spisu, čo považuje za rozporné s eurokonformným výkladom. Podľa sťažovateľa ide o vytváranie prekážok verejnosti pri účasti na povoľovacích procesoch v rozpore s čl. 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru.
Poukázal aj na skutočnosť, že na internetovej stránke správneho orgánu neboli zverejnené vyjadrenia dotknutých orgánov. 20. Nestotožnil sa so záverom správneho súdu v bode 45 napadnutého rozsudku týkajúceho sa realizácie konzultácií, pričom uviedol, že inštitút konzultácií nemožno stotožňovať s pojednávaním, ktorého prípadné nariadenie je na úvahe príslušného správneho orgánu. V tejto súvislosti za nesprávnu aplikáciu práva považoval argumentáciu § 21 správneho poriadku, v zmysle ktorej si podstata veci podľa názoru správnych orgánov nevyžadovala nariadenie
ústneho pojednávania. Poukázal na § 63 ods. 2 písm. c) a d) zákona EIA uviedol, že obsahom konzultácie je aj vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami a doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení. Podľa sťažovateľa navrhovateľ aj správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám nesprávne aplikujú zásadu o subsidiarite správneho poriadku, pretože zákon EIA upravuje vec odlišne. Samotné konanie podľa tohto zákona bolo nezákonné, čo v ďalšom kroku spôsobilo nezákonnosť samotného rozhodnutia zo zisťovacieho konania.
V tomto smere uvádzal, že ich účel slúži na zabezpečenie odbornej diskusie a ak si verejnosť konzultáciu uplatní, správny orgán má úradnú povinnosť konzultáciu zvolať. 21. Ďalej sťažovateľ namietal, že správny súd pristupoval k rozhodovaniu prísne formalisticky a nesprávne svojou činnosťou nepochopiteľne prisvedčil šikanóznemu výkladu práva zo strany správnych orgánov. Súčasne namietal, že správne orgány sa nedostatočne vysporiadali so všetkými pripomienkami, ktoré vzniesol a v rozhodnutiach absentuje poukázanie na jednotlivé ustanovenia smernice EIA, ako aj jednotlivé ustanovenia Aarhuského
dohovoru. Uviedol, že v námietkach identifikoval možný dosah zmien na životné prostredie a požadoval doplnenie dokumentácie pre účely ochrany životného prostredia. Žalovaný sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s jednotlivými bodmi v jeho stanovisku, pričom má povinnosť vysporiadať sa s každým argumentom. Poukázal na to, že ak sa účastník dovoláva ochrany základného ľudského práva garantovaného Ústavou alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv, súd a štátne orgány sa musia podrobne zaoberať argumentmi, ktoré účastník uvádza a uvedené zohľadniť v odôvodnení.
22. Sťažovateľ tvrdil, že jadrom rozhodnutia podľa § 29 ods. 3 zákona EIA je aplikácia kritérií podľa prílohy č. 10 menovaného zákona na zámer, pritom sa zohľadňujú aj doručené stanoviská, a teda rozhodnutie zo zisťovacieho konania je determinované úvahou správneho orgánu o tom, aké vplyvy sa predpokladajú, a to z vecných hľadísk určených prílohou č. 10. Podľa sťažovateľa ani jedna jeho pripomienka nie je takýmto spôsobom vyhodnotená.
23. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd v bode 33 a 34 rozsudku naznačoval zneužívanie práva z jeho strany. Podľa sťažovateľa, aj keď nie je v konaniach úspešný, pomáha budovať právne povedomie o životnom prostredí a judikatúru v tejto oblasti, pričom poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR a na rozhodnutia, v ktorých bolo jeho žalobám vyhovené.
24. Sťažovateľ záverom navrhol iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 ZFEÚ s otázkami: a) Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti. b) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade so Smernicou EIA. 25. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 06.07.2022 uviedol, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny, pričom sa správny súd detailne zaoberal všetkými žalobnými bodmi a námietkami sťažovateľa a to vrátane nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. 26. Ďalší účastník konania vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 06.07.2022 uviedol, že správny súd v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu, správne a vyčerpávajúco vysporiadal s argumentami sťažovateľa, pričom v rámci kasačnej sťažnosti ide zo strany sťažovateľa o
obšírnejšiu rekapituláciu jeho predošlých argumentov, s ktorými sa už správny súd vysporiadal.
K návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že sťažovateľ neformuloval akou konkrétnou otázkou by sa mal Súdny dvor EÚ zaoberať. Vyriešenie otázok týkajúcich sa podobnosti podaní sťažovateľa nie je potrebné riešiť pre rozhodnutie vo veci samej. Čo sa týka výkladu práva správnych orgánov, konkrétnu otázku sťažovateľ rovnako nešpecifikoval, pričom výklad práva v tomto smere považuje za jasný. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol a zároveň, aby mu kasačný súd priznal právo na náhradu trov konania.
III. Konanie na kasačnom súde
27. Prejednávaná vec bola dňa 03.11.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu.
Na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Svk/60/2022, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia. 28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
29. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/25/ 2021 - 147 zo dňa 17. februára 2022, ktorý žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-NR-OOP3-2020/036391-002 zo dňa 27.10.2020 zamietol.
30. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že napadnutým rozhodnutím číslo: OU-NR-OOP3-2020/036391-002 zo dňa 27.10.2020, žalovaný ako druhostupňový správny orgán, zamietol odvolanie sťažovateľa potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Šaľa, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-SA-OSZP-2020/004228-24 zo dňa 28.07.2020, ktorým tento rozhodol podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. a podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, že zmena navrhovanej činnosti, ktorej účelom je doplniť skladovú kapacitu existujúcej haly vytvoriť administratívne priestory pre sídlo firmy MICROWELL, spol. s r. o. so sídlom ul.
SNP 2018/ 42, 921 01 Šaľa a rozšíriť parkovacie kapacity umiestnením mimo zastavaného územia mesta Šaľa na pozemkoch registra C č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, druh pozemkov: zastavané plochy a nádvoria k. ú. I. sa nebude posudzovať na základe doteraz vykonaného zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Zároveň prvostupňový správny orgán rozhodol, že z doručených stanovísk k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti vyplynula konkrétna požiadavka vo vzťahu k oznámeniu, ktoré bude potrebné zohľadniť pri príprave ďalšieho stupňa dokumentácie stavby v procese konania, obnovení činnosti podľa osobitných predpisov: - realizovať výsadbu z rastlín drevín v počte 1 ks dreviny na každé 4 povrchové parkovacie státia v areáli spoločnosti MICROWELL, spol. s r. o.
31. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Okresný úrad Šaľa, odbor starostlivosti o životné prostredie, v rámci zisťovacieho konania posúdil navrhovanú činnosť z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonania navrhovanej činnosti, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, možnosti realizácie, opatrení navrhnutých v zámere na odstránenie a zmiernenie nepriaznivých dopadov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov, pričom zobral do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území a skutočnosť, že navrhovaná činnosť nezasahuje do chránených území európskeho významu natura 2000.
Pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na stanoviská rezortných orgánov povoľujúceho orgánu dotknutých orgánov a dotknutej obce, akceptoval požiadavky a pripomienky a odporúčania Okresného úradu Šaľa, odbor starostlivosti o životné prostredie, Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Šaľa, Ministerstva dopravy a výstavby SR a dotknutej verejnosti.
32. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil.
IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu
33. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
34. Podľa § 23 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (1) Účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. (2) Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti. (3) Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti. (4) Správny orgán poskytuje kópie spisov za úhradu materiálnych nákladov spojených so
zhotovením kópií, zadovážením technických nosičov a s ich odoslaním. 35. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
36. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.
37. Podľa § 63 zákona EIA (1) Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. (2) Obsahom konzultácií medzi navrhovateľom, obstarávateľom a ostatnými subjektmi procesu posudzovania vrátane verejnosti môžu byť najmä a) doplňujúce informácie o strategickom dokumente a navrhovanej činnosti, b) informácie o možných vplyvoch strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia, c) vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami, d) doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení, e) obsah a rozsah poprojektovej analýzy. (3) Príslušný orgán uvedie výsledky konzultácií v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa § 14 a 37.
38. Podľa § 64 zákona EIA Na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.
39. Podľa § 23 ods. 4 zákona EIA (4) Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné.
Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.
40. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou poukazuje na tú skutočnosť, že kvalita a obsah kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčujú obsah rozhodnutia kasačného súdu. Strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na strane druhej, aj rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že sa súd argumentačne obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1AS/132/ 2021-30 z 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).
Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu.
41. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti je kasačným súdom. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa najvyšší správny súd obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a krajským/správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.
42. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je do značnej miery formulovaná vo všeobecnej rovine, pričom podstatná časť kasačnej sťažnosti nesmerovala adresne voči napadnutému rozsudku alebo preskúmavaným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, ale venovala sa všeobecne vzneseným námietkam voči činnosti exekutívnych orgánov (nie však správnych orgánov či súdu konajúcich v predmetnej veci), pričom súvis týchto námietok s predmetnou vecou nebol sťažovateľom špecifikovaný. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádzal, že napriek tomu, že svoje súdne spory prehráva, buduje tak povedomie o životnom prostredí ako aj judikatúru v tejto oblasti. V tomto smere tak kasačný súd pripomína, že nie je úlohou správneho súdnictva zvyšovať povedomie o otázke ochrany životného prostredia.
43. Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne.
44. Správny súd sa vo viac ako dostatočnom rozsahu zaoberal žalobnými námietkami sťažovateľa. To, že krajský súd inak zohľadnil tie skutočnosti, ktoré sťažovateľ považuje za rozhodné, nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Krajský súd poskytol sťažovateľovi jasné a zrozumiteľné odôvodnenie na jeho tvrdenia. Aj s ohľadom na to sa kasačný súd nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že krajský súd vychádzal z prezumpcie nadradenosti štátnych orgánov. Práve naopak, správny súd dôkladne skúmal jednotlivé podstatné námietky sťažovateľa.
45. Námietku nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA už skôr právne posúdil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023, v ktorom uviedol: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z § 64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku.
Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal vyjadrenie k príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.
V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor (napríklad rozsudok sp. zn. 4Svk/17/ 2021, prípadne sp. zn. 5Svk/40/2022).
46. Kasačný súd dodáva, že nárok na ústne konzultácie sťažovateľovi nevyplýva z čl. 6 ods. 5 smernice o EIA, podľa ktorého: „Podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej správnej úrovni.“ Uvedenou smernicou bola zmenená smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/ 92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, ktorej čl. 6 ods. 5 pôvodne znel: „Podrobné úpravy pre informovanie verejnosti (napríklad vyvesenie plagátov v určitom okruhu alebo zverejnenie v miestnej tlači) a konzultácií s dotknutou verejnosťou (napríklad písomnými zásielkami alebo prostredníctvom verejnej ankety) určia členské štáty.“
47. Kasačný súd sa stotožnil s odôvodnením správneho súdu, že konzultácie v zmysle ust. § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania. Žalovaný správny orgán je odborným orgánom pre oblasť životného prostredia, ktorému je zverená kompetencia v rámci svojich odborných kapacít vyhodnotiť potrebu konzultácie.
Rozhodnutie vydané na základe správneho uváženia podlieha súdnemu prieskumu zákonnosti z hľadiska vyhodnotenia, či takéto rozhodnutie zjavne nevybočilo z medzí a hľadísk správnej úvahy. To predpokladá, aby sťažovateľ ako dotknutá osoba konkrétnym odborným stanoviskom preukázal nevyhnutnosť vykonania konzultácii a preukázal, že existujú zjavné pochybenia žalovaného pri vytváraní správnej úvahy. Na základe vyššie uvedených východísk je možné potvrdiť zákonnosť postupu správnych orgánov, keď v rámci zisťovacieho konania nepristúpili k vykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona EIA formou ústneho pojednávania, keď vyhodnotili, že podklady zhromaždené v rámci dokazovania sú dostatočným podkladom pre rozhodnutie o merite veci.
48. Keďže ide zároveň o námietku sťažovateľa, s ktorou sa kasačný súd už v minulosti opakovane vysporiadal (v súvislosti aj s námietkou eurokonformnosti výkladu práva), kasačný súd poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 2Svk/9/2022 zo dňa 30. novembra 2023, v ktorom kasačný súd k opakovaným námietkam sťažovateľa uviedol nasledovné:
„30. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval jednotlivými bodmi preambuly smernice o EIA, kasačný súd uvádza, že ide najmä o výkladové pravidlá, ktoré nie sú právne záväzné, preto ani ich porušenie nemôže zakladať nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov či správnych súdov.
Sťažovateľ navyše konkrétne poukázal na bod 29. preambuly, z ktorého znenia taktiež vyplýva, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku nevykonania konzultácií ako nedôvodnú. 31. Žalobca v súvislosti s nevykonaním konzultácií opakovane namieta absenciu eurokonformného výkladu dotknutého práva. Eurokonformný výklad sa pritom spája s nepriamym účinkom smerníc. Nepriamy účinok smernice spočíva v práve účastníka žiadať, aby súd v konkrétnom prípade uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho predpisu v súlade s príslušným ustanovením smernice a jeho účelom. Žalobca však nepoukázal na nijaké ustanovenie smernice, z ktorého by vyplývala povinnosť prvostupňového orgánu zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní a táto nevyplýva ani z jednotlivých bodov preambuly smernice o EIA, na ktoré žalobca poukázal. Naopak, kasačný súd v časti IV. II. tohto rozsudku odcitoval konkrétne ustanovenia smernice o EIA, týkajúce sa konzultácií v zisťovacom konaní,
z ktorých povinnosť viesť konzultácie v zisťovacom konaní nevyplýva. Kasačný súd poukazuje najmä na čl. 6 ods. 5 smernice o EIA a opakovane konštatuje, že porušenie jednotlivých bodov preambuly nemôže mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, keďže pravidlá uvedené v preambule sú len výkladovými pravidlami, opisujúcimi účel smernice. Navyše, aj bod 29. preambuly smernice o EIA, na ktorý poukazoval sťažovateľ vyslovene ustanovuje, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Vzhľadom na uvedené kasačný súd nevzhliadol absenciu eurokonformného výkladu a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
32. Sťažovateľ ohľadom potreby eurokonformného výkladu v súvislosti s Aarhuským dohovorom argumentoval tiež článkom 4 uvedeného dohovoru, z ktorého podľa sťažovateľa priamo vyplýva povinnosť konzultácie uskutočniť. V prvom rade kasačný súd opakuje, že eurokonformný výklad je spätý s výkladom sekundárneho práva Európskej únie a nepriamym účinkom smerníc. Ak by chcel sťažovateľ úspešne namietať absenciu eurokonformného výkladu, musel by teda poukazovať na jednotlivé ustanovenia smerníc, nie na články Aahurského dohovoru. Okrem uvedeného, článok 4 Aahurského dohovoru v žiadnom zo svojich odsekov neupravuje právo na konzultácie v zisťovacom konaní, ani povinnosť prvostupňového orgánu takéto konzultácie (a už vôbec nie v žalobcom požadovanej ústnej forme) zabezpečiť. Článok 4 Aahurského dohovoru v skutočnosti pojednáva o prístupe k informáciám o životnom prostredí, ktoré je označované ako prvý pilier dohovoru a ktorý bol v slovenskom právnom poriadku premietnutý zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a zákonom č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií
o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konkrétne citovaný článok ustanovuje povinnosť štátu, ktorý je stranou dohovoru, zabezpečiť, že orgány verejnej moci sprístupnia na základe žiadosti informácie o životnom prostredí. Je teda zrejmé, že ide o úpravu postupu pri podávaní žiadostí o informácie (podľa slovenského právneho poriadku upraveného zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) a nie o právo či povinnosť zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní podľa zákona o EIA. Aj táto sťažovateľova námietka bola preto vyhodnotená ako nedôvodná.“
49. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, ktorá sa týkala naznačovania správneho súdu o zneužití práva zo strany sťažovateľa. Otázka účelovosti konania sťažovateľa bola podľa kasačného súdu správnym súdom v napadnutom rozsudku spomenutá len okrajovo a vôbec nebola dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu o zneužití práva sťažovateľom. Je potrebné upriamiť pozornosť na fakt, že správny súd rozhodnutie žalovaného riadne preskúmal v súlade so žalobnými námietkami sťažovateľa, pričom preukázateľne neodmietol správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 a § 5 ods. 12 SSP z?dôvodu, že táto má zjavne šikanózny charakter, prípadne sa ňou sleduje zneužitie práva. Teda v?predmetnej veci správny súd správnu žalobu sťažovateľa meritórne prejednal a?ako nedôvodnú ju zamietol s?tým, že dôvod zamietnutia správnej žaloby primárne spočíval vo vecnej neopodstatnenosti jednotlivých žalobných bodov sťažovateľa.
50. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ predostrel všeobecné tvrdenia o antikampani
Vlády Slovenskej republiky a Exministra hospodárstva SR, v ktorej dôsledku dochádzalo k diskriminačnému konaniu proti sťažovateľovi. Keďže uvedené tvrdenia boli veľmi všeobecné a sťažovateľ ani nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP), kasačný súd námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotil ako nedôvodnú.
51. Vo vzťahu k námietke, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, je potrebné uviesť, že daná námietka bola už vyhodnotená rovnako kasačným súdom nedôvodná v rozhodnutí sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, v ktorom tento uviedol: „36. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný.
Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i/ zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci.“ Kasačný súd má zato, že uvedené posúdenie je plne aplikovateľné na prejedávaný prípad, pričom potvrdzuje zákonnosť postupu prvostupňového orgánu a žalovaného v rámci správneho
konania. 52. K namietanému nezohľadneniu prílohy č. 10 zákona EIA upravujúcou kritériá pre zisťovacie konanie kasačný súd uvádza, že z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia a tiež správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že príslušné správne orgány vychádzajúce z odborných stanovísk príslušných dotknutých orgánov sa riadne zaoberali relevantnými kritériami plynúcimi z menovanej prílohy č. 10, čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek. Kasačný súd má za preukázané, že príslušné dotknuté orgány vo svojom stanovisku pripojili isté požiadavky, ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového správneho orgánu v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA začlenené do prvostupňového rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie. V tomto prípade sa jedná
o podmienku realizovať výsadbu z rastlín drevín v počte 1 ks dreviny na každé 4 povrchové parkovacie státia v areáli spoločnosti MICROWELL, spol. s r. o. Na základe uvedeného hodnotí kasačný súd túto kasačnú námietku taktiež ako nedôvodnú.
53. K námietke ohľadne poskytovania elektronickej kópie spisu v konaní kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že sa jedná o námietku, s ktorou sa kasačný súd už v minulosti opakovane vysporiadal a preto dáva do pozornosti už vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Svk/9/2022 zo dňa 30. novembra 2023, podľa ktorého:
54. 33. Námietku nezaslania elektronickej kópie spisu na požiadanie sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto ohľade sa plne stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu, ktorý sa v bodoch 65 a 77 napadnutého rozsudku k uvedenej námietke vyjadril nasledovne, cit.: „Pokiaľ žalobca namieta, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, tak krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny ktoré požaduje niektorí z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady. .
. .Krajský súd ďalej poznamenáva, že je potrebné opätovne zdôrazniť, že pokiaľ žalobca argumentuje, že administratívny spis mal prvostupňový správny orgán k dispozícii v elektronickej podobe a že teda mohol žalobcovi zaslať jednotlivé kópie listov ktoré žiadal, tak krajský súd poznamenáva, že je na úvahu správneho orgánu či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na žiadosť žalobcu účastníkovi konania.
Pokiaľ však zaujme k tejto otázke negatívne stanovisko, nejde o skutočnosť, ktorá by mala za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu, pretože žalobca ako účastník konania si mal právo zabezpečiť aj iným spôsobom tieto listiny a to ako už bolo vyššie uvedené osobnou návštevou a nahliadnutím do spisového materiálu a zabezpečením si kópií z tohto spisu.“
55. 34. Kasačný súd na tomto mieste pre objasnenie dodáva, že pri výklade ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku je nutné rozlišovať i) právo nahliadnutia do spisu a pritom si z neho robiť výpisy, odpisy a dostať kópie spisov za prítomnosti administratívneho pracovníka správneho orgánu a ii) právo dostať informáciu zo spisov. Rozdielom teda je, že nazerať do spisov, robiť si výpisy, odpisy a kópie možno zásadne iba v prítomnosti zamestnanca správneho
orgánu. Uvedené je podľa kasačného súdu determinované najmä tým, aby nedochádzalo k nežiaducej manipulácii so spisom zo strany osôb nazerajúcich do spisu. Naproti tomu možnosť dostať informáciu zo spisu nie je podmienená fyzickým nahliadnutím do spisu, resp. v dnešnej dobe možným nahliadnutím do elektronického spisu. Rovnako k predmetnej otázke pristupuje odborná literatúra, v ktorej sa uvádza: V ustanovení § 23 ods. 1 Správneho poriadku sa v súvislosti s nazeraním do spisu definuje aj právo účastníka konania, resp. zúčastnenej osoby „alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“. Zastávame názor, že dostať informáciu iným spôsobom predstavuje vo svojej podstate také úkony, pri ktorých sa účastník konania alebo zúčastnená osoba dostáva k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadla. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov].
In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) Za takúto informáciu však je možné považovať napríklad informáciu o tom, či bolo do spisu niečo doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie.
56. 35. Pokiaľ mal sťažovateľ záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie spisov a ich častí, čo nevyužil. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že ani v prípade nahliadnutia do spisu nie je za každých okolností možné vyžadovať kópie v elektronickej podobe, ako žiadal sťažovateľ. Opäť je potrebné poukázať na odbornú literatúru, podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.
Máme za to, že od správnych orgánov nie je možné spravodlivo očakávať poskytnutie podkladov z administratívneho spisu v inej ako listinnej podobe, ak sa v takejto podobe už podklady a priori v spise nenachádzajú. 57. 36. Vzhľadom na uvedené vyššie a keďže sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie sťažovateľovho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Kasačný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľ poukazoval na povinnosť poskytnúť mu v zmysle čl. 4 Aarhurského dohovoru informácie bez potreby preukázania záujmu, aj táto námietka je nedôvodná. Prvostupňový správny orgán ani žalovaný nevyžadovali od sťažovateľa preukazovanie tohto záujmu ani nerozhodli o nesprístupnení elektronickej kópie spisu z dôvodu jeho nepreukázania.
58. Záverom k požiadavke sťažovateľa na formulovanie prejudiciálnej otázky kasačný súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že proti rozhodnutiam kasačného súdu zákon nepripúšťa opravné prostriedky (okrem ústavnej sťažnosti), vzťahuje sa naň čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, podľa ktorého ak sa otázka platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor však už opakovane vyslovil, že čl. 267 ods. 1 ZFEÚ mu neumožňuje uplatniť predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie (napr. rozsudok z 21. júna 2017, C-621/15, W. a iní, ods. 39 a 40). (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/19/ 2021 z 29. marca 2023).
59. Kasačný súd má na pamäti, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZF EÚ nemôže byť otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA z 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: „článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, kasačný súd v prejednávanom prípade nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku“. Vzhľadom na všeobecnosť sťažovateľových tvrdení (aj navrhovaných otázok), o potrebe obrátenia sa na Súdny dvor Európskej únie, navyše bez špecifikácie konkrétnej vecnej
prejudiciálnej otázky, kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ. Zo strany sťažovateľa navrhovaná prejudiciálna otázka bola nekonkrétna, keďže sťažovateľ nevysvetlil, ktoré normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Kasačný súd preto napriek snahe neidentifikoval v danom obsahu nijakú otázku, ktorej položenie Súdnemu dvoru Európskej únie by malo význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci.
60. Záverom kasačný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ mieni napĺňať ciele a hájiť záujmy v oblasti ochrany životného prostredia, je potrebné tak uskutočňovať cielene a konkrétne. Nekonkrétne a rozsiahle podania bez špecifikácie neprispievajú k riadnemu napĺňaniu uvedených cieľov.
61. Kasačný súd konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou zaoberal dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 62. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani ďalšiemu účastníkovi konania, keďže mu súdom neboli uložené žiadne povinnosti a súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mali byť trovy konania v zmysle § 169 SSP priznané. 63. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. júla 2024