4Svk/6/2021

1. V pôvodnom správnom súdnom konaní Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 5S/6/2015-42 zo dňa 2. februára 2016 zamietol žalobu žalobcu a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 30216/2014-1013-56868 zo dňa 15.12.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým tento potvrdil prvostupňové rozhodnutie Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry (ďalej aj ako „povinná osoba“ alebo „SIEA“) č. 18/2014 zo dňa 23. júna 2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím povinná osoba nevyhovela žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií - (i) hodnotiacich hárkov hodnotiteľov k žiadosti spoločnosti NAJPI a. s. o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, (ii) dokumentácie k verejnému obstarávaniu vykonanému spoločnosťou NAJPI a. s. v súvislosti s poskytnutím nenávratného finančného príspevku a (iii) monitorovacích správ a žiadosti o platby k projektu NAJPI a. s. Uvedené informácie povinná osoba nesprístupnila

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 10Sži/8/2016 zo dňa 29. novembra 2017 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/6/2015-42 zo dňa 2. februára 2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 5S/6/2015-64 zo dňa 18. augusta 2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že vlastné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je vo vzťahu k vyriešeniu kľúčovej otázky (ktorou je určenie, či žalobcom požadované informácie sa týkajú výkonu kontroly, a preto podliehajú pod režim obmedzenia prístupu k informáciám podľa ust. § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona) nedostatočné s tým, že právny názor krajského súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku v naznačenom smere úplne absentuje, čo nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) - [pozn. účinná právna úprava v rozhodnom čase].

4. Krajský súd uviedol, že zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť v preskúmavanej veci je určenie, či žalobcom požadované informácie sa týkajú výkonu kontroly. Poukázal na to, že dňa 20.06.2014 bol začatý výkon kontroly prijímateľa poskytnutia nenávratného finančného príspevku - spoločnosti NAJPI a. s., pričom uvedená kontrola prebiehala v čase, kedy sa rozhodovalo o poskytnutí, resp. neposkytnutí uvedených informácií.

Zo zákonného znenia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona podľa názoru krajského súdu vyplýva, že z kontroly ako takej môže povinná osoba sprístupniť iba informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy a že poskytnutie informácii sa môže týkať len ukončenej kontroly, teda z ešte neukončenej kontroly povinná osoba nesprístupní žiadne informácie.

7. Mal za to, že žalovaný rozhodol zákonným a vecne správnym spôsobom a v súlade s infozákonom. Uviedol, že obmedzenie práva na prístup k týmto druhom informácií sleduje ochranu jednak verejného záujmu na vykonávanie kontroly, dohľadu alebo dozoru tak, aby predčasným únikom informácii nedošlo k zmareniu týchto procesov a zároveň je tak chránený aj individuálny záujem subjektov, ktorých sa výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru týka. V procese prebiehajúcej kontroly by totiž mohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práv kontrolovaných subjektov tým, že medzi sprístupňovanými dokumentmi sa môžu nachádzať také informácie, na nezverejnení ktorých majú účastníci konania legitímny záujem. 8. Krajský súd zároveň poukázal na judikatúru z ktorej vyplýva, že obsahom základného práva na prijímanie informácii nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, II. ÚS 514/2010). Zdôraznil, že Ústava Slovenskej republiky v Článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. 9. Vzhľadom ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona mal správny súd za to, že žalobcom uplatnené právo na informácie je obmedzené a nedovoľuje žalovanému zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovuje zákon a ktoré tvoria výsledok kontrolnej činnosti.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

1 písm. g/ SSP), keď vychádzal z predpokladu, že samotné začatie akejkoľvek kontroly automaticky znamená, že žiadna informácia, ktorá je predmetom kontroly, nemôže byť sprístupnená v zmysle § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona. Z uvedeného ustanovenia je podľa sťažovateľa zrejmé, že toto obmedzuje len tie informácie, ktoré sa týkajú výkonu kontroly, t.j. kontrolnej činnosti (napr. o úkonoch počas kontroly, o spôsobe alebo priebehu kontroly). Záver krajského súdu by podľa sťažovateľa znamenal, že začatie výkonu akejkoľvek kontroly je dôvodom na paušálne utajenie a nesprístupnenie informácií bez toho, aby bolo nutné skúmať (i) či a akým spôsobom by ich sprístupnenie mohlo narušiť výkon prebiehajúcej kontroly a (ii) či je možné sprístupniť aspoň časť požadovaných informácií, ktoré výkon kontroly žiadnym spôsobom ohroziť nemôžu, a ktoré boli už pred jej začatím sprístupniteľné, t.j. nie sú tu dané iné dôvody nesprístupnenia v zmysle infozákona. V tejto súvislosti sťažovateľ odkázal aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zároveň argumentoval, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona je potrebné vykladať v spojení s ustanovením § 12 infozákona. Podľa sťažovateľa žalovaný ani krajský súd neuviedli okrem odkazu na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona žiaden zrozumiteľný argument, prečo a akým spôsobom by sprístupnenie požadovaných informácií ohrozilo priebeh prebiehajúcej kontroly. 14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 07.11.2018. 15. Podľa žalovaného krajský súd v napadnutom rozsudku rešpektoval záväzný právny názor v zrušujúcom uznesení, náležite sa vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Žalovaný má navyše za to, že najvyšší súd v danej veci doposiaľ nevyslovil právny názor o aplikácii hmotného práva alebo procesného práva na rovnaký skutkový stav. 16. K sťažovateľom namietanému právnemu posúdeniu veci žalobca uviedol, že v danom prípade bol obsah žalobcom požadovaných dokumentov dôsledne preskúmaný z toho hľadiska, či v nich obsiahnuté informácie môžu narušiť priebeh kontroly, ako aj z hľadiska, či možno sprístupniť aspoň časť informácií. Mal za to, že nie je možné v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviesť podrobné zdôvodnenie jednotlivých dôvodov nesprístupnenia informácií. Je tomu tak z toho dôvodu, že aj čiastočné sprístupnenie požadovaných informácií by mohlo podľa žalovaného vážne narušiť účel prebiehajúceho kontrolného konania zo strany Európskej komisie a narušiť tak rozhodovací proces Európskej komisie. Žalovaný ďalej tvrdil, že v danej veci skúmal aj záujem verejnosti na zverejnení žalobcom požadovaných informácií a dospel k záveru, že tento neprevažuje nad záujmom ochrany účelu prebiehajúcej kontroly. 17. K sťažovateľovej argumentácii rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že tieto na vec nie je možné uplatniť, keď predmetné názory boli vyslovené v režime obiter dictum, resp. že nevychádzajú z obdobných právnych a skutkových okolností ako je súdená vec. 18. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Predmetná vec bola - po vydaní opravného uznesenia krajským súdom č.k. 5S/6/2015-103 zo dňa 25. mája 2021 - dňa 10.09.2021 opätovne predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená spisová značka 4Svk/ 6/2021, pod ktorou o nej kasačný súd aj rozhodol.

21. Pre účely rozhodovania vo veci sa kasačný súd oboznámil aj s administratívnym spisom, z ktorého považoval za preukázaný skutkový stav relevantný pre súdenú vec opísaný v bodoch 22 až 25 tohto rozsudku. 22. Žiadosťou zo dňa 13. júna 2014 požiadal sťažovateľ povinnú osobu o sprístupnenie dokumentov, konkrétne: hodnotiacich hárkov hodnotiteľov k žiadosti spoločnosti NAJPI a. s. o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, dokumentácie k verejnému obstarávaniu vykonanému spoločnosťou NAJPI a. s. v súvislosti s poskytnutím nenávratného finančného príspevku, monitorovacích správ a žiadosti o platby k projektu NAJPI a. s. formou kópií alebo

24. Povinná osoba opätovne rozhodla vo veci dňa 23. októbra 2014 (č. 29/2014) a vydala prvostupňové rozhodnutie, ktorým opätovne nevyhovela žiadosti žiadateľa a požadované informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona sťažovateľovi nesprístupnila.

a.s. je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v uvedenom prípade sa môže jednať o zneužívanie práva žiadateľa na informácie, resp. o šikanózne uplatňovanie práva na informácie. 25. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 15. decembra 2014 napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žiadateľa - sťažovateľa zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. K namietanému výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona žalovaný uviedol, že infozákon mu explicitne neukladá sprístupniť požadované informácie. Mal za to, že požadované informácie sa týkajú kontroly, nakoľko súvisia s postupmi, ktoré sú kontrolované a sú tiež predmetom kontroly. Žalovaný poukázal na účel § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona, ktorý spočíva v zabránení narušenia kontrolného procesu.

podľa § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v platnom znení doplnil. Zároveň žalovaný skonštatoval, že v prvostupňovom rozhodnutí povinná osoba pomeriavala právo sťažovateľa so záujmom na zabezpečení nerušeného výkonu kontroly.

30. Podľa § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a povinnej osoby, a to najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

34. Skôr ako kasačný senát pristúpil ku skúmaniu meritórnej námietky sťažovateľa, overoval, či krajský súd v novom konaní, t.j. po vrátení veci najvyšším súdom, vyhovel pokynu najvyššieho súdu na riadne odôvodnenie právnych záverov, na ktorých je koncipovaný výrok krajského súdu, keď dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu ani v „doplnenom“ znení tieto podmienky nespĺňa.

Detailnejšiu odpoveď na túto otázku však neposkytuje. 36. Naopak, kasačný súd má za to, že napr. bod 34 rozsudku, v ktorom krajský súd pristúpil k odôvodneniu odpovede na túto zásadnú otázku, je opäť len zhrnutím skutkového stavu veci s dovetkom, že tento postup (nesprístupnenie požadovaných informácií) bol v danej situácii dôvodný. Je zrejmé, že krajský súd správnosť postupu a zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vo veci videl v tom, že „v čase požadovania sprístupnenia informácií prebiehala kontrola“ a v tom, že požadované dokumenty „boli súčasťou prebiehajúcej kontroly“. Krajský súd uzatvára, že dokumenty, ktoré sťažovateľ požadoval predložiť „boli v rozhodnom čase predmetom výkonu kontroly, stali sa informáciami vylúčenými zo sprístupnenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií“.

Sťažovateľ v žalobe namietal aj to, že aj keď titulom prebiehajúcej kontroly nemôžu byť informácie sprístupnené, je potrebné každú jednu požadovanú informáciu hodnotiť z hľadiska jej sprístupnenia alebo nesprístupnenia individuálne, nie paušálne, t.j. nie tak, že všetky a akékoľvek informácie týkajúce sa kontroly sú „paušálne“ (bez ďalšieho) vylúčené zo sprístupnenia. Podľa názoru sťažovateľa, ani z prameňov práva EÚ [pozn.: k tomu pozri text tohto odôvodnenia ďalej] nevyplýva všeobecná nemožnosť sprístupňovania takýchto informácií (z inšpekcie, vyšetrovania a kontroly), keď aj podľa nich je takúto informáciu potrebné sprístupniť, ak preváži verejný záujem na ich zverejnení. Obdobnú argumentáciu prezentuje sťažovateľ (pôvodne v procesnom postavení odvolateľa podľa OSP) aj vo svojom odvolaní zo dňa 15. marca 2016.

Uvedené námietky pritom nemajú marginálnu povahu, ale vo svojej podstate predstavujú materiálnu argumentáciu sťažovateľa, keď jej prípadná akceptácia (hoci aj čiastočná), by mohla negovať právny názor krajského súdu o tom, že už len samotný priebeh kontroly znemožňuje sprístupnenie sťažovateľom požadovaných informácií.

41. Kasačný súd v tejto súvislosti odkazuje v prvom rade na znenie § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona, podľa ktorého „(1) Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak . . . h) sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov24b) okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy,24b)“

predpokladal dve situácie, a to „obmedzenie“ alebo (absolútne) „nesprístupnenie“ informácie. Berúc do úvahy vlastnú koncepciu infozákona a súvisiacich ústavnoprávnych rozmerov (najmä čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky), je nepochybné, že výklad, ktorý by bez ďalšieho - a najmä bez materiálneho dôvodu, resp. dostatočného odôvodnenia - viedol k paušálnemu (absolútnemu) nesprístupňovaniu informácií len na tom skutkovom základe, že prebieha kontrola, ktorej súčasťou sú aj požadované informácie, nie je v demokratickej spoločnosti, resp. právnom štáte dlhodobo udržateľný. 43. Ďalšou časťou právnej normy, ktorú v tejto súvislosti vyhodnotil kasačný súd ako relevantnú, je slovné spojenie použité v § 11 ods. 1 písm. h) infozákona - „sa týka výkonu kontroly“. Ústavný súd Slovenskej republiky stabilne uvádza, že „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou

44. Podľa názoru kasačného súdu, slovné spojenie použité v § 11 ods. 1 písm. h) infozákona „sa týka výkonu kontroly“ nie je možné vykladať tak, že sa bez ďalšieho vzťahuje na všetky informácie, ktoré tvoria dokladový alebo iný informačný substrát tvoriaci súčasť kontroly. Naopak, je potrebné uplatniť reštriktívny výklad a nestotožňovať pojem „sa týka kontroly“ napr. s pojmom „je súčasťou [prebiehajúcej] kontroly“ (ako to v súdenej veci urobil krajský súd). Podľa názoru kasačného súdu je predmetný pojem potrebné interpretovať tak, že ide o informácie, ktoré sa týkajú kontroly v užšom zmysle, ktoré by vo svojej podstate mohli sťažiť alebo zmariť účel kontroly (t.j. týkajú sa vlastnej kontrolnej činnosti, príp. plánovaných kontrolných úkonov a pod.).

. .] argumentácia výlukou podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií (Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisu) najvyšším súdom, podľa ktorého v priebehu kontroly podliehajú kontrolované informácie výluke (bod 4 a 9), sa ústavnému súdu zdá nepresvedčivá, ale pretože sa nevzťahuje na predmetnú vec (ako ju uchopil ústavný súd), nebude sa ňou ústavný súd širšie zaoberať. [.

. .] pri zvyšovaní základného imania sťažovateľky formou peňažného a nepeňažného vkladu. Správne orgány ani konajúce súdy pri svojom rozhodovaní vôbec neposúdili túto otázku z hľadiska možného zásahu do práv sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku len konštatuje, že § 11 ods. 1 písm. g)

Podľa názoru ústavného súdu zákon č. 211/2000 Z. z. v označenom ustanovení poskytuje povinnej osobe - NKÚ možnosť buď nesprístupniť, alebo obmedziť prístup sťažovateľky k informáciám na základe využitia správnej úvahy. Najvyšší súd nevyužil možnosť aplikovať zákonom mu dovolenú správnu úvahu, naopak túto v odôvodnení napadnutého rozsudku bez akéhokoľvek komentára vylúčil [.

Podľa uvedeného ustanovenia Nariadenia „Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana - účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení“. [pozn.: kasačný súd (i keď nad rozsah kasačných bodov) dopĺňa, že z rozhodnutí žalovaného, resp. povinnej osoby a v konečnom dôsledku ani z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva jednoznačná, konkrétna a vyčerpávajúca odpoveď na to, prečo sa má na sťažovateľom požadované informácie popri infozákone uplatniť aj Nariadenie. Podľa názoru kasačného súdu, „všeobecný úvod“ v prvostupňovom rozhodnutí (str. 1, prvý odsek), príp. na str. 3, tretí odsek zhora prvostupňového rozhodnutia, sťažovateľovi ako účastníkovi konania dostatočne neodôvodňujú, na základe akých okolností, resp. právnych noriem (presne a konkrétne) sú ním požadované dokumenty v režime sprístupnenia, príp. nesprístupnenia podľa Nariadenia. Osobitne v tejto súvislosti poukazuje kasačný súd napr. na

Riadne vysporiadanie sa s touto právnou otázkou je pritom kľúčové pre správne vyhodnotenie toho, akým právnym režimom sa bude riadiť sprístupnenie, príp. nesprístupnenie sťažovateľom požadovaných informácií. Uvedené je o to relevantnejšie, že dôvodom pre obmedzenie alebo nesprístupnenie informácie je podľa § 11 ods. 1 písm. g) infozákona aj to, že by sprístupnenie informácie „g) .

47. Povinná osoba (prvostupňový orgán) odôvodnila nesprístupnenie požadovaných informácií vo vzťahu k Nariadeniu tak, že „V záujme vytvorenia priestoru na slobodný prejav všetkých zúčastnených v rámci prebiehajúceho konania je nevyhnutná vzájomná dôvera medzi Európskou komisiou uplatňujúcou svoju kontrolnú právomoc v predmetnej veci, dotknutým podnikom (prijímateľom NFP) a členským štátom. Sprístupnením požadovaných dokumentov by mohlo dôjsť k narušeniu dôvery a k prekážke plnohodnotného uplatňovania nástrojov, ktoré právny poriadok priznáva každému z dotknutých subjektov a tým aj k ohrozeniu objektívneho ukončenia konania.“

Ide o pojmy, ktoré boli v rozhodnutí použité, avšak ktoré nemajú v odôvodnení orgánov verejnej správy žiadny konkrétny obsah, resp. dostatočnú mieru konkretizácie, čím sa tieto okolnosti vo svojej podstate stávajú nepreskúmateľnými. 49. Žalovaný tieto dôvody (nepochybne aj v kontexte Nariadenia) sumarizuje tak, že „SIEA uprednostnila náležitú ochranu finančných záujmov Európskej únie, ktorej finančné zdroje sa v rámci prideľovania NFP používajú, s čím sa odvolací orgán stotožňuje.“ Je zrejmé, že sumarizačný záver žalovaného nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového orgánu (povinná osoba), keď tento nesprístupnenie informácií odôvodňoval inými okolnosťami ako sú finančné záujmy Európskej únie. Bez ohľadu na uvedené, tak prvostupňové rozhodnutie, ako ani rozhodnutie žalovaného nedávajú jasnú, resp. jednoznačnú odpoveď na to, ako by malo dôjsť „k narušeniu výkonu kontroly oprávnenosti použitia prostriedkov Európskej únie“ sprístupnením požadovaných informácií sťažovateľovi.

50. Je nepochybné, že krajský súd nesprístupnenie informácií v súdenej veci akceptoval len všeobecným odkazom na verejný záujem na vykonávanie kontroly, dohľadu alebo dozoru tak, aby predčasným únikom informácií nedošlo k zmareniu týchto procesov (bod 35 odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Tak ako orgány verejnej správy, ani správny súd však neposkytli sťažovateľovi konkrétnu odpoveď na to, akým spôsobom by mal byť/mohol byť zmarený účel kontroly „predčasným únikom“ informácií, o sprístupnenie ktorých sťažovateľ žiada. Vzhľadom na uvedené je potom hrozba zmarenia účelu kontroly - ako prvok verejného záujmu a ako právny základ pre nesprístupnenie požadovaných informácií - nedostatočne odôvodnená, má len všeobecnú - abstraktnú povahu a predstavuje skôr predpoklad alebo prezumpciu a nie riadne preukázané riziko, ktoré je potrebné odvrátiť alebo redukovať nesprístupnením požadovaných informácií.

52. Kasačný súd dopĺňa, že jeho pozornosti neušlo, že vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uvádza, že „nie je možné uviesť v odôvodnení rozhodnutia podrobné zdôvodnenie jednotlivých dôvodov nesprístupnenia týchto informácií“.

Absencia týchto rizík v odôvodnení rozhodnutia totiž - okrem iných - vedie k tomu, že sťažovateľ (a v konečnom dôsledku potom ani súdy v rámci súdneho prieskumu) nemajú možnosť verifikovať, či verejný záujem na sprístupnení týchto informácií neprevažuje nad osobitným režimom, ktorý sa na tieto informácie vzťahuje (obmedzenie sprístupnenia, resp. nesprístupnenie informácie).

Takéto odôvodnenie nesprístupnenia informácií však nemá oporu v rozhodnutiach orgánov verejnej správy a takýto dôvod nezverejnenia informácie („legitímny záujem na nezverejnení“) nepochybne nie je možné subsumovať pod § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona ako zákonného dôvodu pre nesprístupnenie požadovaných dokumentov.

S takýmto výkladom sa kasačný súd nestotožňuje. V každom jednotlivom prípade nesprístupnenia informácie, resp. obmedzenia prístupu k informáciám je potrebné uplatniť reštriktívny výklad a nesprístupnenie informácie (aj v prípadoch, kedy sa tak zákonne môže diať), je potrebné riadne odôvodniť vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam veci.

56. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd pristúpil ku zmene rozsudku krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 2 SSP, a to tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní sa žalovaný vysporiada s podanou žiadosťou podľa príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov a v súlade s právnymi názormi kasačného súdu vyjadrenými v tomto rozsudku.

58. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v konaní pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania podľa § 467 ods. 2 SSP. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

V Bratislave dňa 21. septembra 2022