4Svk/6/2023

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol ako žalobca stranou civilného sporu, ktorý sa viedol na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C 19/ 2018. Okresný súd v tomto spore odmietol jeho žalobu podľa § 129 CSP. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 6 Co 362/2018 z 26. apríla 2019 potvrdil toto uznesenie. Žalobca žiadosťou zo 14. júna 2019 žiadal žalovaného o určenie kvalifikovaného právneho zástupcu na podanie dovolania proti tomuto uzneseniu krajského súdu. Žalovaný rozhodnutím z 25. júna 2019 prerušil konanie o žiadosti žalobcu a vyzval ho na jej doplnenie. Žalobca následne predložil vyplnené tlačivo žiadosti o poskytnutie právnej pomoci a fotokópiu rozhodnutia krajského súdu. Zároveň doplnil, že dovolanie doposiaľ nebolo podané a dovolacie dôvody uvedie určený kvalifikovaný právny zástupca. Preskúmavaným rozhodnutím z 25. júla 2019 žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie je vylúčené ustanovením § 421 ods. 2 CSP, lebo uznesením odvolacieho súdu sa rozhodlo o odvolaní podľa § 357 písm. b) CSP. Okrem toho žalobca neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý chcel dovolanie podať, čo spôsobovalo zrejmú bezúspešnosť sporu. 2. V správnej žalobe proti tomuto rozhodnutiu žalobca okrem iného namietol, že v uznesení sp. zn. 6 Co 362/2018 ho krajský súd riadne poučil o prípustnosti dovolania. Správny súd však tu napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Rozsudok vyhlásil po pojednávaní 26. mája 2022 v jeho neprítomnosti, pretože sa napriek predvolaniu bez ospravedlnenia nedostavil. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 362/2018 rozhodoval síce podľa § 387 ods. 1 CSP, ale vo veci podľa § 357 písm. b) CSP. V zmysle § 421 ods. 2 CSP proti takému rozhodnutiu dovolanie skutočne nie je prípustné. Podľa správneho súdu tak nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, a preto žalobca teda nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Dňa 27. mája 2022, teda po vyhlásení tohto rozsudku, bola správnemu súdu doručená žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania, v ktorej žalobca zároveň vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým členom senátu.

5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 6. Žalovaný odoprel žalobcovi priznať právo na právnu pomoc, pretože išlo o zjavnú bezúspešnosť sporu. Vyšiel z ustanovenia § 421 ods. 2 CSP, podľa ktorého dovolanie podľa odseku 1 tohto paragrafu nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP. Správny súd sa s touto argumentáciou stotožnil. Žalobca tento záver žalovaného ani správneho súdu, ktoré majú oporu v znení citovaného § 421 ods. 2 CSP, v kasačnom konaní nijako nespochybnil. Osobitne nepredstavil nijakú zmysluplnú argumentáciu, či a prečo by jeho dovolanie bolo prípustné na základe niektorého iného ustanovenia CSP, napríklad § 420. Žalobca namietal len to, že krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 362/2018 rozhodol podľa § 387 CSP, nie § 357 CSP. Nepostrehol však, že ustanovenie § 387 CSP upravuje jeden zo spôsobov rozhodnutia odvolacieho súdu, a to potvrdenie. Ustanovenie § 357 CSP vymenúva uznesenia, proti ktorým je prípustné odvolanie; o každom z nich však môže odvolací súd rozhodnúť práve podľa § 387 CSP, teda potvrdením. 7. K námietke o údajne nepravdepodobnom dátume doručenia podania žalobcu postačí uviesť, že žalobca nevysvetlil, v čom konkrétne spočívala nezákonnosť postupu správneho súdu. Rovnako neuviedol nič na preukázanie takejto nezákonnosti. Mohol tak urobiť napríklad výstupom z webovej stránky Slovenskej pošty, a.s., na ktorej je možné sledovať postup doporučenej zásielky a prípadne preukázať, že bola vydaná adresátovi (tu: správnemu súdu) skôr než ten tvrdí. Nič také však žalobca neurobil, a tak sú jeho námietky len veľmi nejasnou špekuláciou. Vzhľadom na oneskorené dôjdenie podania sa správny súd nemohol zaoberať ani námietkou zaujatosti žalobcu. Žalobca na nej však zotrval aj v kasačnej sťažnosti, preto sa s ňou zaoberal kasačný súd. Podľa § 87 ods. 3 SSP dôvodom na vylúčenie sudcu správneho súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu; v takom prípade sa podľa § 91 ods. 3 SSP na námietku zaujatosti neprihliada. Podľa judikatúry sa postupom sudcu v zmysle citovaného ustanovenia rozumie procesné úkony vrátane rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndz 2/2015). Žalobca však v prerokúvanej veci uplatňoval práve taký dôvod (údajný nesprávny postup senátu pri pojednávaní v inej veci), a tak tento dôvod musel zostať nepovšimnutý aj v kasačnom konaní. 8. Na záver treba dodať, že podľa § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Nie je úlohou kasačného súdu, aby domýšľal, ako predchádzajúce podania sťažovateľa svedčia o vadách konaniach pred správnym súdom a jeho rozhodnutia (porov. v tomto smere rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Asan 1/2018 alebo 3 Sžfk 36/2017, ako aj rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 2 Sžfk 28/2019). Preto sa kasačný súd bližšie nezaoberal námietkou žalobcu, ktoré odkazovali na jeho skoršie podanie pred správnym súdom.