4Svk/6/2025

1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. PO-3S/38/2019-141 zo dňa 11. júla 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobcu (výrok I.). Výrokom II. zároveň rozhodol tak, že účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi konania nepriznal náhradu trov konania.

3. Mesto Prešov (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“ alebo „stavebný úrad“) rozhodnutím č. SÚ/13590/152922/2017-Se zo dňa 8.10.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) zastavil stavebné konanie vo veci vydania povolenia na zmenu v užívaní stavby verejných toaliet na nový účel, a to na prevádzku obchodu a služieb na ulici R., H. (súp. č. stavby: XXXXX - na pozemku parc. č. KN C XXXX/XX, parc. č. KN C XXXX/XX. a parc. č. KN C č. XXXX/XXX - katastrálne územie J.).

rozhodnutia: OU-PO-OVBP2-2019/15750/4437/ŠSS-FA zo dňa 17.4.2019 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), a to tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Vo veci bol vykonaný štátny stavebný dohľad, a to v dňoch 16.4.2015 a 6.5.2015, následkom čoho stavebný úrad vyzval žalobcu dňa 7.5.2015 na zastavenie stavebných prác, keďže tieto realizoval bez právoplatného stavebného povolenia.

8. Rozhodnutím č. OU-PO-OVBP2-2018/12982/28634/ŠSS-FA zo dňa 19.3.2018 druhostupňový orgán rozhodnutie stavebného úradu (podľa bodu 7 tohto rozsudku) zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

10. Dôvodom pre zastavenie stavebného konania (pozn.: nie konania o dodatočnom povolení stavby, ale stavebného konania uskutočňovaného na základe žiadosti žalobcu) bola samotná realizácia stavebnej činnosti zo strany žalobcu bez toho, aby na uskutočňovanie takejto činnosti mal právoplatné stavebné povolenie. V druhostupňovom rozhodnutí správny orgán poukázal na ustanovenie § 60 ods. 2 písm. f) Stavebného zákona. Mal totiž za preukázané, že stavebník začal uskutočňovať predmetnú stavbu pred právoplatnosťou stavebného povolenia (čo je zákonným dôvodom pre zastavenie stavebného konania).

V časti projektu označenej ako Protipožiarne zabezpečenie stavby sa v bode 2 uvádza, že ide o jednopodlažnú staticky nezávislú prístavbu, oddelenú od jestvujúceho objektu. 12. Poukazujúc na ustanovenie § 85 ods. 2 Stavebného zákona (k tomu pozri aj bod 43 nižšie), správny súd ustálil, že zo strany žalobcu sa jednalo o zmenu v užívaní stavby z verejných WC na prevádzku obchodu služieb (reštaurácia s terasou, stánok so zeleninou), ktorá je spojená so zmenou stavby, pričom žalobca túto zmenu stavby uskutočňoval spôsobom, ktorým sa podstatne zmenil vzhľad stavby a zasiahlo sa do nosných konštrukcií stavby. Stavebný úrad potom - podľa správneho súdu - postupoval správne, keď stavebné konanie zastavil z dôvodu, že žalobca ako stavebník začal uskutočňovať stavbu skôr, ako stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť. V tomto kontexte tiež dodal, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 2Cdo/122/2007 zo dňa 30.6.2008 vyplýva, že ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene

Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že vykonávanie stavebných prác bez právoplatného stavebného povolenia bolo dôvodné za účelom odvrátenia nebezpečenstva, ktoré mohlo ohroziť zdravie, bezpečnosť a majetok. K tomu správny súd uviedol, že stavebník je povinný každú zmenu stavby riešiť v súčinnosti so stavebným úradom a podľa § 94 Stavebného zákona je v právomoci stavebného úradu, nie stavebníka, nariadiť zabezpečovacie práce v prípade, ak stavba svojím stavom ohrozuje život alebo zdravie osôb, prípadne značné majetkové alebo kultúrne hodnoty.

prizvaným znalcom vstupovať na stavenisko a do stavby, nazerať do jej dokumentácie a utvárať predpoklady pre výkon dohľadu, avšak zo zákona nevyplýva povinnosť orgánu dohľadu predvolať stavebníka, resp. vlastníka stavby na výkon dohľadu.

Obdobný záver (t. j. nedôvodnosť príslušného žalobného bodu) formuloval správny súd aj vo vzťahu k námietke žalobcu o nečinnosti stavebného úradu, keď skonštatoval, že takúto okolnosť vo veci neidentifikoval. Naviac, poukázal na to, že prípadnú nečinnosť orgánu verejnej správy je možné riešiť formou samostatnej správnej žaloby podľa § 242 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“). 16. Žalobu vo veci potom správny súd ako nedôvodnú - podľa § 190 SSP - zamietol.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného, replika sťažovateľa

18. Z materiálneho hľadiska sťažovateľ (odkazujúc na body 60 a 62 napadnutého rozsudku) najmä namieta, že nie je preukázané, že by vykonával stavebnú činnosť bez právoplatného stavebného povolenia (čo malo viesť k zastaveniu stavebného konania), keď on sám potvrdil len realizáciu činností, ktorými sa odstraňoval havarijný stav ohrozujúci život, zdravie a

20. V súvislosti s vykonaným štátnym stavebným dohľadom poukázal sťažovateľ na ustanovenie § 140 Stavebného zákona upravujúceho subsidiaritu zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej aj ako „Správny poriadok“ - na konania podľa Stavebného zákona. Doplnil, že vzhľadom na uvedené mala potom aj v rámci vykonaného štátneho stavebného dohľadu byť uplatnená zákonná požiadavka podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku (súčinnosť správneho orgánu a účastníka konania, možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a pod.). Sťažovateľ v tomto kontexte namieta, že v rámci miestneho šetrenia mu nebola daná možnosť, aby vysvetlil a doložil svoj postup, čím došlo k podstatnej ujme na jeho

22. Následne sťažovateľ poukazuje na genézu veci, a to tak, že dňa 31.12.2014 podal žiadosť o vydanie povolenia na zmenu v užívaní stavby. V apríli a máji 2015 bol realizovaný štátny stavebný dohľad. Dňa 17.10.2017 bolo vydané rozhodnutie, ktorým bola povolená zmena účelu užívania stavby (bod 7 tohto rozsudku) a dňa 19.03.2018 bolo toto rozhodnutie na základe odvolania sťažovateľa zrušené (bod 8 tohto rozsudku). Následne, dňa 08.10.2018 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o zastavení stavebného konania na základe výsledkov štátneho stavebného dohľadu realizovaného v mesiacoch apríl a máj 2015.

Toto podľa sťažovateľa znamená, že rozhodnutie o zastavení stavebného konania podľa § 60 ods. 2 písm. f) Stavebného zákona (17.10.2017), ktoré vychádza z výsledkov štátneho stavebného dohľadu z roku 2015, bolo vydané v rozpore so zákonom. Sťažovateľ poukázal na to, že jeho žiadosť vo veci nikdy nesmerovala k vydaniu stavebného povolenia, ale k vydaniu rozhodnutia o zmene účelu využitia stavby, keď rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 17.10.2017 bolo pritom práve rozhodnutím o zmene účelu využitia stavby, nie rozhodnutím o vydaním stavebného povolenia a ani žiadna realizácia stavby sa v predmetnom období nekonala.

24. V čl. IV kasačnej sťažnosti, sťažovateľ najmä a) uvádza, že napadnutý rozsudok správneho súdu je porušením princípov materiálneho právneho štátu, b) odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6Sžo/81/2015 uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana občanov (a iných subjektov) v prípade, ak sa títo cítia byť poškodenými rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy, c) zopakoval, že správny súd nekonfrontoval správne orgány trvaním konania (4 roky) a s tým, že stavebné povolenie nebolo doposiaľ vydané a žiadna realizácia stavby sa v predmetnom období nekonala, d) poukazuje na potrebu ochrany jeho legitímnych očakávaní, keďže vo veci postupoval v súlade s právnymi predpismi, pričom nebolo preukázané, že by konal v rozpore so zákonom, keď opätovne poukazuje na to, že nebol postihnutý v deliktuálnom režime, e) odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. III. ÚS 72/2010 poukazuje na potrebu odmietania formalistického výkladu právnej úpravy, resp. na potrebu riadnej interpretácie súvisiacej právnej úpravy.

100%. Alternatívne žiada, aby kasačný súd zrušil rozhodnutia orgánov verejnej správy, vec vrátil ďalšiemu účastníkovi na ďalšie konanie (pozn.: prvostupňový orgán) a súčasne aby uložil žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%.

27. V súvislosti s deliktuálnym konaním, ktoré by mohlo byť spojené s činnosťou sťažovateľa, žalovaný uviedol, že ide o samostatné konanie, že predmetom tohto prieskumu nie je konanie správnych orgánov v rámci priestupkovej agendy na príslušnom úseku, pričom doplnil, že skutočnosť, že sťažovateľovi nebola uložená pokuta za súvisiaci priestupok nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (o zastavení stavebného konania). Žalovaný poprel tvrdenia sťažovateľa, že by tento nerealizoval stavebné práce na príslušnej stavbe bez stavebného povolenia, resp. že predmetnými prácami by len odstraňoval havarijný

28. V závere svojho vyjadrenia poukázal na časť napadnutého rozsudku, v ktorom správny súd riešil povahu povoľovanej stavebnej činnosti (k tomu pozri aj bod 11 tohto rozsudku). Tu potom akcentoval, že ide o také stavebné činnosti, ktoré bolo možné realizovať len na základe stavebného povolenia, a keďže takýmto právoplatným stavebným povolením pred uskutočnením predmetných prác nedisponoval, správne orgány museli zastaviť samotné stavebné konanie (§ 60 ods. 2 písm. f) Stavebného zákona) a museli iniciovať konanie o dodatočnej legalizácii stavby (§ 88a a § 88 ods. 1 Stavebného zákona).

30. Sťažovateľ zopakoval svoju skoršiu argumentáciu k nečinnosti správnych orgánov, k tomu, že mu nebola uložená pokuta za vykonávanie stavebnej činnosti, ako aj k tomu, že po 17.10.2017 správne orgány nemali žiadne dôkazy o tom, že bola vykonávaná stavebná činnosť na predmetnej stavbe (takéto listiny sa viažu len k roku 2015, t. j. k časovému úseku pred vydaním rozhodnutia o povolení zmeny účelu užívania stavby). Ďalej sťažovateľ poukázal na „diskriminačný postup“ žalovaného a na to, že tento realizuje chybnú interpretáciu ustanovení § 88a, § 88 ods. 1 a § 60 ods. 2 písm. f) Stavebného zákona.

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu preskúmal

rozsudok

krajského súdu, keď jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 33. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 34. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 35. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v ďalších bodoch tohto odôvodnenia.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

44. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona, stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami. 45. Podľa § 88a ods. 1 Stavebného zákona, ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov predložených v stavebnom konaní. 46. Podľa § 94 Stavebného zákona, ak stavba svojím stavom ohrozuje život alebo zdravie osôb, prípadne značné majetkové alebo kultúrne hodnoty, a ak nie je nevyhnutné stavbu ihneď odstrániť, nariadi stavebný úrad vykonať neodkladné zabezpečovacie práce vlastníkovi stavby

V. Právne posúdenie veci kasačným súdom

48. Nie je sporné, že sťažovateľ (ako stavebník) mienil pôvodnú stavbu začať užívať na iný účel ako bol ich pôvodný účel (verejné toalety), a to konkrétne ako budovu obchodu a služieb. Zmena účelu užívania stavby môže byť v dvojakom právnom režime - bez realizácie stavebných úprav a s realizáciou stavebných úprav [k tomu pozri aj body 42 a 43 vyššie]. Ak sa požadovaná zmena účelu užívania stavby viaže na stavebné práce/úpravy, ku ktorým je potrebné mať relevantný právny titul - stavebné povolenie, na konanie sa uplatní právny režim, ktorý je spojený so stavebným konaním. Zmena účelu užívania stavby v súdenej veci tak, ako bola táto materiálne vyhodnotená správnym orgánom, pritom bola zmenou, ku ktorej sa podľa žiadosti sťažovateľa a súvisiacich podkladov, viazala zákonná požiadavka existencie (právoplatného) stavebného povolenia.

[. . .] Pre nepovolené stavby a stavby uskutočňované v rozpore so stavebným povolením, ako aj neohlásené stavby a zmeny stavieb [. . .] platí osobitný postup. Konanie o takýchto stavbách podrobnejšie upravuje § 88a v spojení s § 88 ods. 1 písm. b) stavebného zákona. [.

50. Zo skutkového hľadiska považuje kasačný súd v prvom rade za dôvodné uviesť, že skutočnosť, že sťažovateľ na stavbe vykonával stavebné práce bez toho, aby na tieto mal právoplatné stavebné povolenie, je v administratívnom spise dostatočne preukázaná, na čo poukázal v konečnom dôsledku tak žalovaný v citovanom rozhodnutí (pozri bod 49 vyššie), ako aj správny súd v napadnutom rozsudku (k tomu pozri bod 11 vyššie).

51. Akokoľvek pritom brojil sťažovateľ proti tomu, že on o stavebné povolenie nežiadal, resp. že žiadal o „iba“ o zmenu účelu užívania stavby, táto jeho argumentácia (ako to správne zosumarizoval aj správny súd v napadnutom rozsudku), je bezpredmetná (bod 13 tohto rozsudku vyššie). V konaní bolo totiž preukázané, že stavebné činnosti realizoval (aj sám uznáva, že tomu tak bolo - v roku 2015) a dôvodom pre zastavenie stavebného konania v jeho veci pritom bolo to, že k uskutočňovaniu týchto prác pristúpil skôr ako by na to mal príslušný verejnoprávny titul. Stavebné povolenie ako pojem interpretuje sťažovateľ nesprávne, ak sa domnieva, že je to povolenie, ktoré sa viaže výlučne k novej stavbe. Naopak, aj zmena existujúcej stavby môže byť viazaná na zákonnú požiadavku existencie predchádzajúceho právoplatného stavebného povolenia.

53. Tento postup pritom ako záväzný právny názor vyslovil vo vzťahu k prvostupňovému orgánu druhostupňový orgán v časti rozhodnutia, na ktorý kasačný súd odkázal v bode 49 tohto rozsudku. Druhostupňový orgán totiž v rámci konania o odvolaní sťažovateľa (t. j. v štádiu konania o jeho opravnom prostriedku) poukázal na to, že tento už realizoval stavebné práce bez toho, aby na ne mal právoplatné stavebné povolenie, a preto v zrušujúcom rozhodnutí inštruoval prvostupňový orgán, aby konanie (rozumej - konanie o žiadosti sťažovateľa zo dňa 31.12.2014 o zmene účele užívania stavby spojenej so stavebnými úpravami) zastavil a začal konanie o dodatočnej legalizácii predmetnej stavby.

zastavili. Druhostupňový orgán - v rámci konania o odvolaní sťažovateľa proti pôvodnému rozhodnutiu, ktorým bola zmena v užívaní stavby povolená (17.10.2017) - totiž zistil, že žalobca túto žiadosť podal dňa 31.12.2014, avšak už v roku 2015 začal na predmetnej stavbe vykonávať stavebné úpravy. Uvedená reťaz udalostí potom legitímne viedla druhostupňový orgán k záveru, že toto rozhodnutie (zo dňa 17.10.2017) nemalo byť vydané, ale konanie malo byť zastavené a že z úradnej moci malo začať konanie o dodatočnom povolení stavby.

55. Ak sťažovateľ namietal, že vo veci štátneho stavebného dohľadu nebol uplatnený postup, ktorý vyžaduje § 3 ods. 2 Správneho poriadku (osobitne požiadavka súčinnosti správneho orgánu so sťažovateľom ako stavebníkom), keď má za to, že toto ustanovenie je vo veci relevantné, a to odkazom na § 140 Stavebného zákona (subsidiarita Správneho poriadku), ani tento argument sťažovateľa nebol - podľa kasačného súdu - v okolnostiach súdenej veci dôvodný. Tu je potrebné v prvom rade uviesť, že ustanovenie § 140 Stavebného zákona síce upravuje subsidiaritu Správneho poriadku na konania podľa Stavebného zákona, avšak výkon štátneho stavebného dohľadu nie je administratívnym (správnym) konaním (k tomu pozri napr. ASPI - Wolters Kluwer SR, s.r.o., Komentár k ustanoveniu § 98 Stavebného zákona, podľa ktorého štátny stavebný dohľad „plní funkciu štátnej inšpekcie a jeho úlohou je zabezpečovať ochranu verejného záujmu“, príp. Spišiaková, H. In Postup stavebného úradu počas COVID 19 - druhá vlna - „Vykonanie ŠSD nie je správnym konaním, ale ide len o kontrolnú činnosť

56. Skutočnosť, že sťažovateľ nebol prítomný pri uskutočňovaní štátneho stavebného dohľadu potom nie je možné vnímať ako porušenie zásady vzťahujúcej sa na správne konanie (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku), resp. to automaticky a bez ďalšieho neznamená, že zistenia stavebného dohľadu nie sú vo veci relevantné. Na strane druhej, ak sťažovateľ namietal skutkové závery tohto dohľadu, tieto v skutočnosti žiadnym spôsobom dôkazmi nevyvrátil. Naopak, javí sa skôr, že v rámci súdneho konania tieto práce ako vykonané akceptoval, akurát spochybňoval ich právny režim (t. j. tvrdil, že išlo o neodkladné práce, a preto ich mohol realizovať aj bez právoplatného stavebného povolenia, na ktorú argumentáciu v napadnutom rozsudku správny súd primerane reagoval).

XXXXX). Zo správy Mestskej polície Prešov pritom vyplýva: „. . .pri objekte verejných WC bolo jasne zrejmé viditeľné to, že stavebná činnosť pokračuje. Na mieste rozostavanej budovy sa nachádzali traja robotníci, ktorí vykonávali zváračské, maliarske a murárske práce.“.

. .]“, pričom ohlásením zo dňa 12.05.2015 sťažovateľ stavebnému úradu oznámil „udržiavacie práce“, keď výstavba schodiska medzi nimi - naviac - nie je (ohlásenie obsahuje činnosti: údržba a výmena - obklady, potery, dlažby, hydroizolácia).

. .] (po premlčacej dobe), ktoré nikdy neboli preukázané“, keď zároveň skonštatoval, že „Za preukázané v správnom konaní sa považuje právoplatné rozhodnutie a nie neoverené zápisnice alebo tvrdenia mestskej polície.“. Sám však neuvádza/neoznačuje žiadny dôkaz, ktorý by relevanciu príslušných podkladov (o ktorých teda sťažovateľ vedomosť nepochybne mal), spochybňovali, vyvracali, príp. by preukazovali opak, keď doplnenie dokazovania v zmysle princípu jednotnosti konania by v naznačenom smere mohol nepochybne uskutočniť aj druhostupňový orgán (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/390/2009 zo dňa 18.02.2010 - „Podľa konštantnej judikatúry správnych súdov prvostupňové ako aj druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok.“).

61. Z uvedených dôvodov sa potom kasačný súd nemohol stotožniť s názorom sťažovateľa, že by nebolo preukázané, že na stavbe vykonával stavebné práce skôr ako mu na ne bolo vydané stavebné povolenie, ktoré by bolo zároveň právoplatné, a preto tento sťažnostný bod vyhodnotil ako nedôvodný. V tomto kontexte zároveň dopĺňa, že ak by aj v rámci predmetných úkonov došlo zo strany orgánov verejnej správy k akémukoľvek parciálnemu pochybeniu (čím kasačný súd netvrdí, že tomu tak je), z administratívneho spisu nevyplýva, že by tieto mali byť takej povahy, že by to odôvodňovalo zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov (k tomu pozri napr. „Je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania.“, judikát - R 103/2011), keď aj kasačný súd považuje realizáciu stavebnej činnosti na predmetnej stavbe bez právoplatného stavebného povolenia za dostatočne preukázané.

62. Obdobne, ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj argumentáciu sťažovateľa, ktorá sa týkala toho, že neuloženie pokuty v deliktuálnom režime, by malo byť dôkazom tohto, že predmetnú stavebnú činnosť- bez právoplatného stavebného povolenia - nevykonával. Odhliadnuc od toho - ako to tvrdil aj žalovaný - že ide o dve samostatné konania, nie je sporné, že medzi nimi žiadna právna závislosť - v sťažovateľom naznačenom smere - neexistuje. Naopak, deliktuálne konanie sa vyznačuje iným procesným postupom, iným dôkazným štandardom a celkovo - iným účelom konania - ako stavebné konanie, resp. konanie o zmene účelu užívania stavby. Len pre úplnosť je pritom v tejto súvislosti potrebné dodať, že ani samotný sťažovateľ v rámci svojej argumentácie podrobne nerozvil, prečo, resp. ako absencia priestupkového postihu sťažovateľa predstavuje dôkaz o tom, že stavebné činnosti na príslušnej stavbe neboli realizované. Bez toho, aby to kasačný súd tvrdil, úplne jednoduchým dôvodom, pre ktorý priestupca nebude postihnuteľný za priestupok je napr. situácia, kedy uplynie zákonná lehota na uloženie takéhoto postihu. Toto však neznamená, že skutok ako taký

Samotná nečinnosť orgánov verejnej správy (ak by aj vo veci takáto situácia nastala), nepredstavuje „legalizáciu“ stavebných prác uskutočnených bez právoplatného stavebného povolenia a - zároveň - nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o zastavení konania o podanej žiadosti sťažovateľa zo dňa 31.12.2014. Ani tento svoj argument pritom sťažovateľ žiadnym spôsobom nevysvetlil, neozrejmil, nerozvil. Neuviedol, či by napr. prípadná nečinnosť v skutkových okolnostiach jeho veci mala viesť k nejakej pozitívnej zákonnej fikcii a pod.

65. Napokon, ak sťažovateľ poukazoval na genézu veci a tým vyvolanú nezákonnosť rozhodnutia o zastavení konania, s touto sa už kasačný súd vysporiadal, a to v tej časti odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorej prezentoval všeobecné východiská spojené s konaním vo veci (k tomu pozri najmä bod 54 vyššie).

67. Je nesporné, že správne súdy majú fyzickým osobám a právnickým osobám poskytovať ochranu pred nezákonným výkonom verejnej správy, avšak takáto ochrana nie je absolútna. Ochrana práv a právom chránených záujmov nástrojmi správneho súdnictva neznamená poskytnutie ochrany tam, kde nie je preukázaný v postupe, resp. v rozhodnutí orgánu verejnej správy (materiálny) rozpor s objektívnym právom, príp. tam, kde by takáto ochrana sama osebe mala byť v rozpore s objektívnym právom alebo by viedla k takémuto rozporu s objektívnym

68. Obdobne, ak sa sťažovateľ domáhal ústavnokonformného výkladu súvisiacej právnej úpravy, kasačný súd v interpretácii právnych noriem viažucich sa na vec - tak, ako túto uskutočnil správny súd - neidentifikoval nič, čo by odôvodňovalo zrušenie napadnutého

69. Záverom je potrebné uviesť, že pozornosti kasačného súdu neušlo, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu do podstatnej miery presahuje jeho argumentáciu obsiahnutú v samotnej správnej žalobe. Tu potom kasačný súd poukazuje na tzv. princíp koncentrácie správneho súdneho konania, podľa ktorého (až na určité výnimky, pričom súdená vec takou vecou nie je), správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu len v rozsahu riadne vznesených žalobných bodov/námietok (o.i. § 183 SSP, § 134 SSP). Tomu potom zodpovedá aj koncentrácia v kasačnom konaní (o.i. § 441 SSP).

Obdobne v správnej žalobe nenamietal ako nezákonnosť, že v rámci miestneho šetrenia správny orgán „nedal žalobcovi možnosť, aby vysvetlil a doložil svoj postup, čím došlo k podstatnej ujme na strane žalobcu“, keď toto uvádza ako námietku nezákonnosti až v kasačnej sťažnosti.

Nie je však zrejmé, čo považoval sťažovateľ za relevantné skutkové okolnosti veci, keď pre zastavenie konania podľa § 60 ods. 2 písm. f) Stavebného zákona postačovalo preukázanie toho, že na stavbe boli vykonané práce bez právoplatného stavebného povolenia, keď v správnej žalobe zároveň výslovne súvisiace podklady - najmä záznamy zo štátneho stavebného dohľadu (apríl - máj 2015), resp. zistenia Mestskej polície Prešov (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie) nielenže nenapáda a neuvádza dôvod ich právnej a skutkovej irelevancie a nezákonnosti, ale tieto ani len výslovne neuvádza/nepomenúva. Už len tieto demonštratívne vymedzené skutočnosti znamenajú, že vo vzťahu k predmetným námietkam sťažovateľa, tento by v kasačnom konaní nemohol byť v merite úspešný, pretože v kasačnom konaní namietal niečo, čo v správnej žalobe dostatočne konkrétne ani nenamietal. Kasačný súd však napriek tomu sťažovateľovi poskytol - v uvedenom kontexte - aspoň všeobecnú reakciu na predmetné námietky. 71.

72. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP a nasl., keď žalobca bol v konaní neúspešný, a preto mu náhrada trov kasačného konania nepatrí (§ 167 ods. 1 SSP). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, najvyšší správny súd neidentifikoval okolnosti, ktoré by odôvodňovali žalovanému priznať právo na náhradu trov kasačného konania (§ 168 SSP), keď naviac vyjadrenie vo veci bolo produkované priamo žalovaným. Mestu Prešov, ktoré má postavenie ďalšieho účastníka konania z dôvodu, že je vlastníkom pozemku susediaceho so stavbou/pozemkom sťažovateľa, kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal odkazom na § 169 SSP, keď tomuto účastníkovi konania v kasačnom konaní nebola uložená žiadna povinnosť.

V Bratislave dňa 24. apríla 2025