4Svk/62/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Poľnohospodárske družstvo podielnikov Veľké Uherce, so sídlom 958 41 Veľké Uherce 3, IČO: 00205869, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Matej Valjent, so sídlom Jesenského 232, 958 01 Partizánske, IČO: 42025753, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava, za účasti: 1/ URBÁR Veľké Kršteňany, p. s., v likvidácii, so sídlom 958 03 Veľké Kršteňany, IČO: 35626321, 2/ N. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. J. XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky - číslo spisu: 2248/2017-420, číslo záznamu: 21231/2017 zo dňa 12.09.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/ 200/2017-164 zo dňa 28. apríla 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

spoločenstiev. Na základe odvolania podaného Urbárom Veľké Kršteňany, p.s. dňa 20.10.2014, Okresný úrad Prievidza postupom podľa § 57 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „správny poriadok“) rozhodnutím č. OÚ-PD-PLO 2014/011980 zo dňa 11.11.2014 (ďalej len „rozhodnutie o autoremedúre“) 1. rozhodnutie o nezapísaní zmeny zrušil a v zmysle potvrdenia č. OÚ-PD-PLO 2014/011980 zo dňa 20.11.2014 vykonal dňa 14.11.2014 zápis zmeny údajov u pozemkového spoločenstva Urbár Veľké Kršteňany, p.s. (zápis sídla spoločenstva, katastrálnych území a č. LV, výboru a dozornej rady a výmaz členov výboru).

Poukázal na to, že dňa 11.11.2014 bol do katastra nehnuteľnosti žalobca zapísaný ako spoluvlastník spoločnej nehnuteľnosti. Okresný úrad Trenčín zaujal stanovisko, že v konaní o zápise zmeny údajov v registri podľa § 25 zákona č. 97/2012 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v platnom znení (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“ alebo „zákon č. 97/2012 Z. z.“) nie je výlučne pozemkové spoločenstvo, ale „môže to byť ktokoľvek, ktorého práva a povinnosti .

konania. . . Zákon o pozemkových spoločenstvách. . . priznáva postavenie účastníka konania pozemkovému spoločenstvu ako navrhovateľovi. Vo vzťahu k vymedzeniu účastníkov konania zákon o pozemkových spoločenstvách neustanovuje nič osobitné, preto v konaní o zápise zmeny údajov v registri platí § 14 ods. 1 správneho poriadku.

mimo odvolacom konaní. Následne Okresný úrad Prievidza predložil Okresnému úradu Trenčín odvolanie ďalšieho účastníka v 1. rade na rozhodnutie, a to vzhľadom na zrušenie rozhodnutia o autoremedúre. Okresný úrad Trenčín rozhodnutím č.j. OU-TN-OOP4-2016/ 002273-017 zo dňa 23.02.2016 (ďalej aj „2. rozhodnutie o nezapísaní zmeny“) zmenil výrok rozhodnutia o nezapísaní zmeny tak, že doplnil výrok rozhodnutia o nezapísaní zmeny o vybrané zákonné ustanovenia, pričom odvolaniu účastníka konania v 1. rade nevyhovel. 4. Žalovaný rozhodnutím číslo: 1257/2017-420 zo dňa 09.05.2017 (ďalej aj „2. rozhodnutie v mimo odvolacom konaní“) zrušil rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky - číslo: 2573/2015-720 zo dňa 07.09.2015, ako aj rozhodnutie Okresného úradu Trenčín, odbor opravných prostriedkov číslo: OÚ-TN-OOP4-2015/ 007959-012 zo dňa 25.05.2015. Poukázal na § 26 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z., podľa ktorého účastníkom konania o zápise zmeny do registra je pozemkové spoločenstvo.

PRÍDELOVÁ p.s. konaného 28.06.2014 ešte nemohol zúčastniť (nebol jeho členom) a tam nemohli byť jeho práva dotknuté/porušené. 5. Žalovaný ďalej argumentoval, že zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe preskúmania rozhodnutia v mimo odvolacom konaní podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku prichádza do úvahy len v prípade, ak sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku preukáže rozpor s hmotným právom. Pokiaľ Okresný úrad Trenčín zrušil

poriadku. 6. Žalovaný tiež skonštatoval, že Okresný úrad Trenčín pri vydaní rozhodnutia o zrušení rozhodnutia mimo odvolacieho konania nezvážil ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv priznaných členom orgánu spoločenstva Urbár Veľké Kršteňany p. s., ktorí boli zapísaní do registra pozemkových spoločenstiev a potom z neho vymazaní.

Dal do pozornosti, že Okresný úrad Trenčín rozhodol o odvolaní rozhodnutím zo dňa 23.02.2016, teda neskoršie vydaným rozhodnutím rozhodol o tej istej veci. 8. Žalovaný rozhodnutím číslo spisu: 2248/2017-420 zo dňa 12.09.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie žalovaného číslo: 1257/ 2017-420 zo dňa 09.05.2017 potvrdil.

10. Žalovaný sa stotožnil s tým, že jediným dôvodom na zrušenie rozhodnutia v mimo odvolacom konaní je nezákonnosť - spočívajúca v porušení hmotného práva (nemožno ho použiť na preskúmanie nesprávneho, neúčelného alebo nehospodárneho rozhodnutia, ak zároveň neodporuje zákonu). Na základe výsledkov preskúmania rozhodnutia správny orgán rozhodnutie zruší alebo zmení, a to podľa okolností konkrétneho prípadu.

poriadku. 12. Pokiaľ ide o namietanie nezákonnosti valného zhromaždenia pozemkového spoločenstva, spochybňovanie právnej existencie spoločenstva ako takého a spoločnej nehnuteľnosti, žalovaný sa vyjadril, že neplatnosti uznesení valného zhromaždenia pozemkového spoločenstva sa žalobca mohol domáhať na príslušnom súde. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na námietky žalobcu týkajúce sa právoplatného nezapísania zmeny údajov do registra pozemkových spoločenstiev Urbár Veľké Kršteňany, p. s. a zrušenia pozemkového spoločenstva Urbár Veľké Kršteňany, p. s. a jeho následnej likvidácie od 01.03.2016.

13. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6S/200/2017-164 zo dňa 28. apríla 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia. 14. Správny súd skonštatoval, že z komplexného pohľadu na celé administratívne konanie začaté podaním návrhu spoločenstva Urbár Veľké Kršteňany, p.s. na zápis zmeny údajov v registri pozemkových spoločenstiev došlo k procesnému pochybeniu v konaní, keď bolo dvakrát rozhodnuté o jednom odvolaní. Takto vzniknutou procesnou situáciou nastalo, že v súčasnosti existuje právoplatné rozhodnutie Okresného úradu Prievidza zo dňa 01.10.2014 (1. rozhodnutie o nezapísaní zmeny) v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Trenčín zo dňa 23.02.2016 (2. rozhodnutie o nezapísaní zmeny), ktorým neboli zapísané zmeny v registri pozemkových spoločenstiev v zmysle návrhu Urbár Veľké Kršteňany, p.s. a zároveň existuje rozhodnutie Okresného úradu Prievidza zo dňa 11.11.2014 (rozhodnutie o autoremedúre) v spojení so zápisom Okresného úradu Prievidza zo dňa 20.11.2014, ktorým došlo k zápisu navrhovaných zmien v tomto registri. 15. Krajský súd uviedol, že jeho úlohou ako správneho súdu nemôže byť posúdenie zákonnosti priebehu konania a hlasovania zhromaždenia členov pozemkového spoločenstva Urbár Veľké Kršteňany p. s., a Prídelová p. s., konaného dňa 28.06.2014 (ktorú skutočnosť žalobca namietal) a ktoré predchádzalo podaniu návrhu spol. Urbár Veľké Kršteňany, p.s. na zápis zmien v registri pozemkových spoločenstiev na Okresný úrad Prievidza. Jedinou povinnosťou správneho súdu v tomto konaní o súdnom prieskume je posudzovať zákonnosť priebehu administratívneho konania konajúcich orgánov verejnej správy a v nich vydaných preskúmavaných rozhodnutí, t. j. v danom prípade preskúmavaných rozhodnutí žalovaného vydaných v mimo odvolacom konaní. 16. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného krajský súd poukázal na zásadu jednotnosti konania pred prvostupňovým orgánom verejnej správy, ako aj pred odvolacím orgánom. Skonštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (aj 2. rozhodnutia v mimo odvolacom konaní) je zrejmé, že obe tieto rozhodnutia obsahujú všetky tak formálne, ako aj obsahové zákonné náležitosti a že žalovaný v oboch preskúmavaných rozhodnutiach riadne opísal zistený skutkový stav. Správny súd bol toho názoru, že obe preskúmavané rozhodnutia obsahujú logickú správnu úvahu, pri aplikovaní relevantných na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov a tiež dávajú odpovede na všetky podstatné v konaní žalobcom vznesené námietky.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

21. Sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za nesprávne a nedostatočne odôvodnený. Uviedol, že vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku je obsiahnuté v dvoch bodoch (bod 84 a 85 napadnutého rozsudku), pričom bod číslo 85 obsahuje len zhrnutie názoru krajského súdu uvedeného v bode 84 napadnutého rozsudku. V tomto kontexte argumentoval porušením § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení. 22. Ďalej uviedol, že podrobným preštudovaním celého administratívneho spisu možno zistiť, že v konaní na Okresnom úrade Trenčín bolo preukázané nielen porušenie procesného práva, ale aj hmotného práva zo strany Okresného úradu Prievidza. Konkrétne poukázal na 2. rozhodnutie o nezapísaní zmeny zo dňa 23.02.2016, v ktorom Okresný úrad Trenčín uviedol hmotnoprávne pochybenia. Skutočnosť, že tieto zistenia (hmotnoprávne pochybenia) nie sú uvedené v rozhodnutiach vydaných v prvom mimo odvolacom konaní, nie je podľa sťažovateľa rozhodujúca, ale rozhodujúci je skutkový stav. V tejto súvislosti dal do pozornosti vetu uvedenú v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

So zreteľom na právoplatné 1. rozhodnutie o nezapísaní zmeny v spojení s 2 rozhodnutím o nezapísaní zmeny zo dňa 23.02.2016, na právoplatnosti ktorých podľa sťažovateľa nič nemení ani napadnuté rozhodnutie, skonštatoval, že na právnom stave nezapísania zmien u pozemkového spoločenstva Urbár Veľké Kršteňany, p.s. sa de iure nemení nič.

nehnuteľnosti. Podľa jeho názoru nebol objektívne posúdený konflikt zásady zákonnosti a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere. Má za to, že údajná ujma, ktorá mala vzniknúť u ďalšieho účastníka konania v 2. rade (ohľadom jeho funkcie člena dozornej rady), je v zjavnom nepomere k ujme, ktorá vznikla sťažovateľovi. Sťažovateľ tiež upozornil, že on nezákonnosť namietal včas.

Tiež má za to, že vôbec nie je dôležité, či on sám v danom čase bol alebo nebol vlastníkom podielu. Poukázal na to, že bol navyše účastníkom rozhodovacieho procesu pri vydaní rozhodnutia o autoremedúre zo dňa 11.11.2014 o zápise zmeny údajov do registra, pričom o jeho podaných hmotnoprávnych námietkach nebolo v uvedenom konaní rozhodnuté, čím boli hrubým spôsobom porušené jeho práva. Z dôvodu, že príslušný orgán na základe jeho žiadostí o účasť v konaní nerozhodol vydaním rozhodnutia o tom, či sťažovateľ je alebo nie je účastníkom konania, vyvodzuje, že on nesporne účastníkom predmetného konania bol.

27. Následne sťažovateľ argumentoval existenciou dvoch protichodných rozhodnutí. Uviedol, že žalovaný napadnutým rozhodnutím zaviedol do právnej praxe proti existujúcemu zápornému rozhodnutiu (2. rozhodnutiu o nezapísaní zmeny) protichodné kladné rozhodnutie o zapísaní zmeny údajov do registra pozemkových spoločenstiev. Záporné 2. rozhodnutie o nezapísaní zmeny počas lehoty 3 rokov od jeho právoplatností nikto v mimo odvolacom konaní nespochybnil ani nenapadol správnou žalobou a je tak v súčasnosti už nezrušiteľné, pričom bolo aj príslušným úradom Okresným úradom Prievidza vykonané, stalo sa účinné.

28. Sťažovateľ opakovane poukázal na porušenie jeho legitímnych očakávaní a na princíp právnej istoty. 29. Sťažovateľ má za to, že názor žalovaného, že len samotné porušenie procesných práv nezakladá možnosť zrušenia právoplatného rozhodnutia podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku, nemá oporu v tomto ustanovení. Z tohto ustanovenia nijako priamo nevyplýva, že rozhodnutie možno zrušiť len v prípade, ak bolo vydané v rozpore s hmotným právom.

30. Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že pri preskúmavaní rozhodnutia vychádza správny orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase jeho vydania. Nemôže preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo. Uviedol, že pôvodné rozhodnutie vychádzalo zo stavu, že pozemkové spoločenstvo existovalo a po jeho vydaní bolo pozemkové spoločenstvo zrušené, čím sa zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, takže napadnuté rozhodnutie už vychádzalo z iného skutkového stavu.

32. Sťažovateľ je toho názoru, že ak by si osobitná komisia žalovaného vyžiadala stanovisko Okresného úradu Trenčín, bez ďalšieho by zistila hmotnoprávne dôvody, pre ktoré nie je možné zapísať zmeny pozemkového spoločenstva do príslušného registra (neexistencia spoločnej nehnuteľnosti, neschválenie zmluvy o spoločenstve nadpolovičnou väčšinou, porušenie právnych prepisov pri zvolaní a konaní zhromaždenia dňa 28.07.2014).

34. Sťažovateľ má za to, že zápisom navrhovanej zmeny do registra by boli dotknuté jeho práva vznikom samotného nezákonného stavu, keď by pozemkové spoločenstvo namiesto jeho zrušenia ďalej existovalo, aj napriek tomu, že neprispôsobilo svoje pomery zákonu č. 97/2013 Z. z. V dôsledku toho by sťažovateľ bol vlastníkom fiktívneho podielu spoločnej nehnuteľnosti. Tiež poukázal na podmienky v zmysle ustanovenia § 31 ods. 5 zákona č. 97/2013 Z. z., ktoré podľa neho neboli súčasne splnené, preto došlo k ex lege zrušeniu pozemkového spoločenstva.

IV. Konanie na kasačnom súde

37. Prejednávaná vec bola dňa 11.11.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) a bola náhodným výberom technickým prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 4S. 38. Najvyšší správny súd ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

39. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane - strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Ale na druhej strane - rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že súd sa pri „vysporiadaní“ takejto kasačnej sťažnosti obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 zo 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).

40. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci.

41. Kasačná sťažnosť v súdenej veci je pritom príkladom excesívneho podania, v rámci ktorej sa napr. argumentácia k jednotlivým otázkam opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná. Pochopiteľne - je na sťažovateľovi, akým spôsobom vedie polemiku so závermi krajského súdu, avšak táto argumentácia následne do podstatnej miery determinuje to, akým spôsobom sa kasačný súd vysporiada s jednotlivými námietkami sťažovateľa.

43. Kasačný súd sa v prvom rade zameral na argumenty sťažovateľa smerujúce proti postupu správneho súdu a odôvodneniu napadnutého rozsudku, pretože v prípade zistenia týchto pochybení by nebolo potrebné posudzovať samotné právne posúdenie veci.

44. K postupu správneho súdu je potrebné poukázať na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. V zmysle § 5 ods. 8 SSP síce pre správny súdny proces platí princíp ústnosti, tento však - oproti civilnému procesu - vykazuje isté špecifiká. Uvedené je dané odlišným významom dokazovania v správnom súdnom konaní, ktoré nie je primárne konaním skutkovým a nachádzacím, ale prieskumným. Z tohto dôvodu je preskúmavaná vec napriek možnosti dokazovania vo svojej podstate vymedzená obsahom administratívneho spisu. Na úlohu správneho súdu poukázal aj krajský súd v bode 78 napadnutého rozsudku, na ktorý kasačný súd poukazuje. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd na pojednávaní nevykonal bezprostredné dokazovanie tak, ako je to príznačné pre civilný proces, v uvedenom postupe nemožno konštatovať porušenie práv sťažovateľa. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd z administratívneho spisu a listín v ňom obsiahnutých vychádzal.

Pokiaľ sťažovateľ požadoval, aby si krajský súd vyžiadal spis z prokurátorského dozoru, resp. z Krajského súdu Trenčín, uvedené návrhy smerovali k preukazovaniu práva a výkladu dotknutých ustanovení. V zmysle všeobecných princípov, súd pozná právo.

že z hľadiska rozsahu nie je bod 84 napadnutého rozsudku strohý - naopak - presahuje celú stranu, ale hlavne z hľadiska obsahu poskytuje odpovede na podstatné otázky, ktoré vyplynuli z prieskumu napadnutého rozhodnutia v zmysle žalobných námietok (resp. tých, ktoré sa týkali predmetu prieskumu v tomto konaní, pričom v bodoch 78 - 83 krajský súd vymedzil základné východiská pre predmetnú vec). Svoje závery správny súd následne zhrnul v bode 85 napadnutého rozsudku.

súdu. Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, ktoré zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý rozsudok spĺňa nevyhnutné limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. V zmysle ustálenej judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

(znenie účinné v čase vydania rozsudku). Vzhľadom na skutočnosť, že následne krajský súd v napadnutom rozsudku nepochybne vychádzal zo správnej časovej verzie ustanovenia § 26 zákona č. 97/2013 Z. z. (účinného od 27.02.2014 do 30.06.2018), čo vyplýva z posledných troch viet bodu 84 napadnutého rozsudku, kasačný súd ustálil, že sa jednalo o zrejmú nesprávnosť, ktorá nemala podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku.

Pre úplnosť však kasačný súd dopĺňa, že predmetnú vadu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani nenamietal. B. Účastníctvo v zmysle § 26 zákona č. 97/2013 Z. z. a následky nerozhodnutia o ňom 48. Čo sa týka namietaného právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/), kasačný súd konštatuje, že vzhľadom na skutkové a právne okolnosti predmetnej veci musel vychádzať z predbežných záverov, ktoré sa týkajú povahy namietaného porušenia v pôvodnom konaní o autoremedúre - absencia rozhodnutia o tom, či bol sťažovateľ účastníkom konania.

50. V predmetom konaní o zápise zmeny údajov v registri bol v čase, keď sťažovateľ tvrdil, že má byť účastníkom konania, účastníkom konania len jediný subjekt - ďalší účastník konania v 1. rade. Hoci sa sťažovateľ domáhal toho, že dňom rozhodnutia o autoremedúre sa stal členom združenia, nemohol mať legitímne očakávanie, že je účastníkom konania o zápise zmeny údajov v registri, pretože týmto je v zmysle zákonného vymedzenia jedine spoločenstvo.

52. Predpoklad, o ktorý svoje právne posúdenie a vymedzenie účastníctva v 1. rozhodnutí v mimo odvolacom konaní oprel Okresný úrad Trenčín, bol, že „vo vzťahu k vymedzeniu účastníkov konania zákon o pozemkových spoločenstvách neustanovuje nič osobitné“. Okresný úrad však argumentoval ustanovením § 25 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. o tom, ktorý subjekt podáva návrh na konaní, pričom opomenul, že následné ustanovenie (§ 26 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. v znení účinnom od 27.02.2014 do 30.06.2018) pojednávalo o účastníctve presne v tomto type konania. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že v konaní o zmene zápisu v registri sú účastníkmi spoločenstvo a členovia spoločenstva, takéto vymedzenie jednak sa zrejme opieralo o znenie § 26 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. v znení účinnom po 30.06.2018, t.j. nie v rozhodnom čase a aj toto nové ustanovenie sa týka iného typu konania - o zápise spoločenstva do registra (pričom v súčasnom znení tohto zákona sa o zmene zápisu údajov v registri nevedie správne konanie, ale zmena zápisu má len evidenčný

54. V predmetnom prípade nebolo rozhodnuté o návrhu na vstup do konania, ktorý bol podaný v deň, keď bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Kasačný súd je toho názoru, že rozhodnutie o vylúčení z konania môže byť vydané len v situácii, ak platí vymedzenie účastníctva podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku.

v žiadnom časovom úseku. Z uvedených dôvodov sa zrušenie rozhodnutia o zápise zmeny zo strany Okresného úradu Trenčín (v prvom mimo odvolacom konaní), ktoré síce deklarovalo pochybenia, avšak tieto vychádzali z nesprávneho predpokladu o možnosti rozširovať osobitným zákonom definované účastníctvo v konaní o zmene zápisu v registri, možno vyhodnotiť ako odstraňovanie formálneho „nedopatrenia“, ktoré nemalo vplyv na zákonnosť

55. Samozrejme, za predpokladu, že by neexistovala osobitná právna úprava definujúca účastníctvo v konaní, kasačný súd je toho názoru, že tento nedostatok by bol podstatný a mal by vplyv aj na hmotnoprávnu sféru domnelého účastníka konania (k tomu pozri nižšie). To však nebol tento prípad, a to s ohľadom na to, že zákon stanovuje jediného účastníka

56. Kasačný súd tiež považuje za potrebné poukázať na ustálenú prax ohľadom podmienok zrušenia rozhodnutia v mimo odvolacom konaní v zmysle § 65 ods. 2 správneho poriadku a v súlade s ňou sa vysporiadať s ďalšími kasačnými námietkami.

procesnoprávnych pochybení, ktoré boli v týchto konaniach namietané, resp. zistené. 58. Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že na to, aby bolo rozhodnutie zrušené v rámci mimo odvolacieho konania, musí byť v rozpore s hmotným právom.

hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom.

60. Vo veci sp. zn. 10Sžk/58/2018 najvyšší súd, okrem iného, uvádza: „Dôvodom na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia môže byť len nezákonnosť rozhodnutia. Takýto postup však nie je možný len pre nehospodárnosť, či neúčelnosť rozhodnutia alebo pre jeho formálne nedostatky, ak nemajú vplyv na obsah rozhodnutia, a pod. V záujme zachovania stability právnych vzťahov založených rozhodnutím zákon vylučuje zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak by takýmto postupom boli významne narušené práva nadobudnuté dobromyseľne.“ Ďalej toto rozhodnutie odkazuje a cituje už spomenuté rozhodnutie sp. zn. 4Sž/31/2002.

62. Uvedené možno zosumarizovať resp. v kontexte predmetnej veci vykladať takto: na zrušenie rozhodnutia v zmysle § 65 ods. 2 správneho poriadku je potrebné konštatovať porušenie hmotného práva, resp. podstatné procesnoprávne vady s následkami v hmotnoprávnej sfére.

63. Napadnuté rozhodnutie v rámci mimo odvolacieho konania zrušilo prvé rozhodnutie v rámci mimo odvolacieho konania. Podstatné je, že namietaný dôvod, ktorý mal podľa 1. rozhodnutia v mimo odvolacom konaní spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia o autoremedúre bol (i) nedostatočne zistený skutkový stav- čo však v zmysle uvedenej judikatúry nepostačuje na zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimo odvolacom konaní (k tomu pozri aj napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo/45/2011) a (ii) nerozhodnutie o účastníctve sťažovateľa - čo by mohol byť dôvod na zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimo odvolacom konaní, ak by sa jednalo o domnienku účastníctva v zmysle § 14 ods. 1 správneho poriadku, nie o účastníctvo podľa osobitného zákona a ak by zároveň boli splnené ďalšie podmienky pre takýto postup (napr. požiadavka ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka konania, materiálny dopad tejto vady na hmotnoprávnu sféru účastníkov konania a i.). 64.

registri. Zistená vada (1. rozhodnutia v mimo odvolacom konaní) v zmysle preskúmavaných rozhodnutí žalovaného vydaných v druhom mimo odvolacom konaní nebola nepodstatného charakteru a mala hmotnoprávne následky, preto žalovaný nepochybil, ak 1. rozhodnutie v mimo odvolacom konaní zrušil. Kasačný súd poukazuje aj na to, že prieskum rozhodnutia vydaného v mimo odvolacom konaní v ďalšom (následnom) mimo odvolacom konaní pripúšťa aj právna doktrína (napr. SOBIHARD, J.: Správny poriadok. Komentár.

Ale v predmetnej veci je potrebné brať ohľad na nižšie uvedené skutočnosti. 66. Princíp právnej istoty nie je v správnom konaní absolútny. Tak tomu bolo aj v tejto veci, keď prebehli až dve konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch (o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania). Krajský súd navyše v tu preskúmavanej veci zamietol správnu žalobu voči napadnutému rozhodnutiu z roku 2017, teda paradoxne - hoci sťažovateľ namieta porušenie právnej istoty - prípadným zrušením napadnutého rozhodnutia žalovaného by tiež došlo k zásahu do právnej istoty založenej preskúmavanými rozhodnutiami.

68. Následne (t. j. po 1. rozhodnutí v mimo odvolacom konaní) vydané právoplatné protichodné rozhodnutie (2. rozhodnutie o nezapísaní zmeny) nezakladá prekážku preskúmania 1. rozhodnutia v mimo odvolacom konaní. Jeho existencia nezakladá ani prekážku podľa § 65 ods. 3 správneho poriadku (pretože pri preskúmavaní rozhodnutia vychádza správny orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia), práve naopak - zmena skutkových okolností prípadu alebo zmena právnej úpravy po vydaní rozhodnutia nemôže mať za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania len z dôvodu okolností, ktoré v čase vydania pôvodného rozhodnutia ešte neexistovali.

Správny poriadok. Komentár s novelou účinnou od 1.1.2004. Šamorín: Heuréka, 2004, str. 273). 69. Ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv v predmetnej veci je potrebné posudzovať s ohľadom na okolnosti tejto veci, keď bolo právoplatné rozhodnutie o autoremedúre zrušené v prvom mimo odvolacom konaní z dôvodu porušenia práv domnelého účastníka konania (sťažovateľa), ktorý však účastníkom konania nebol. Za týchto okolností potom záujem na dôslednom uplatnení zákonnosti prevažuje nad záujmom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Zároveň treba zohľadniť podstatu „nadobudnutých práv“, keď 1. rozhodnutie v mimo odvolacom konaní žiadne práva nepriznávalo, ale zrušilo rozhodnutie o autoremedúre, ktorým bola vykonaná zmena údajov do registra pozemkových spoločenstiev. Ani v ďalšom procesnom postupe po vydaní v tomto administratívnom konaní zrušeného rozhodnutia (t.j. po vydaní 1. rozhodnutia v mimo odvolacom konaní) nedošlo k nadobudnutiu práv v pravom slova zmysle, nakoľko ním nebola zapísaná zmena v registri, čo bolo síce v súlade s požiadavkami sťažovateľa, ale ten ani nemal byť účastníkom v pôvodnom administratívnom konaní.

odvolacie konanie, avšak sťažovateľ nikdy nemal byť a ani nebol účastníkom pôvodného administratívneho konania o zápis zmeny v registri. 71. Z uvedených dôvodov kasačný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

73. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj to, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia v rámci autoremedúry, vzhľadom na popísaný právny a skutkový stav je zrejmé, že žiaden účastník okrem odvolateľa (t.j. ďalšieho účastníka konania v 1. rade) dotknutý nebol ani nemohol byť, lebo v zmysle § 26 ods. 1 druhá veta zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení účinnom od 27.02.2014 do 30.06.2018 žiaden iný účastník v konaní o zápise zmeny údajov v registri okrem spoločenstva ani nie je.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

75. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, najvyšší správny súd vo veci rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol. Akokoľvek teda brojil kasačný sťažovateľ proti právnemu posúdeniu veci krajským súdom, tento vec posúdil správne, keď prihliadajúc na všetky zákonné podmienky a limity vyplývajúce z § 65 správneho poriadku a naň nadväzujúce ustanovenia - vrátane rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, resp. na § 26 zákona č. 97/2013 Z. z. - potvrdil žalobou napadnuté rozhodnutie vydané v druhom mimo odvolacom konaní. 76. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalším účastníkom konania v 1/ a 2/ rade trovy kasačného konania nevznikli, preto im ich kasačný súd v zmysle § 169 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal. 77. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. marca 2024