4Svk/7/2023

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Okresná prokuratúra Bratislava III, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, IČO: 00166448, proti žalovanému: Obec Chorvátsky Grob, so sídlom Námestie Josipa Andriča 17, Chorvátsky Grob, IČO: 00304760, za účasti: BELLHEAVEN Slovakia s.r.o., so sídlom Dobrovičová 13, Bratislava, IČO: 50503308, zastúpená: LEGATE s.r.o. Dvořákovo námestie 8/A, Bratislava, IČO: 35846909, o vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia obce Chorvátsky Grob č. 72/OZ - 2004 zo dňa 16.12.2004 a č. 72/2004 zo dňa 17.12.2004, ktorým bolo zmenené a doplnené Všeobecne záväzné nariadenie obce Chorvátsky Grob č. 6/OZ - 2001 zo dňa 5.3.2001 o záväzných častiach územného plánu obce Chorvátsky Grob v znení Všeobecne záväzných nariadení obce Chorvátsky Grob č. 7/03 - 2003 a č. 80/OZ - 2003 so zákonom, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k.: 5S/85/2020- 280 zo dňa 29. septembra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Podľa správneho súdu žalobné body neobsahovali skutkové vymedzenie, keď z nich nie je zrejmé, akým konkrétnym spôsobom sa predmetná regulácia (zmena funkčného využitia územia) dostala do nesúladu s uvedenými zákonnými predpismi, keďže žalobca neuviedol, v čom žalovaný nedbal na práva garantované Ústavou SR, na ochranu poľnohospodárskej pôdy, ekologickú rovnováhu, účinnú starostlivosť o životné prostredie, ochranu voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov, možný devastačný vplyv na životné prostredie.

3. Aj keď zo žalobných bodov vymedzených žalobcom priamo nevyplývalo, v čom konkrétne mal spočívať tvrdený nesúlad prijatej regulácie so zákonom, z ostatných častí žaloby možno vyvodiť, že podstatou tohto nesúladu má byť, že lokalita č. 5, v ktorej bola prijatá predmetná regulácia, bola (prípadne je) súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Šúr (NPR Šúr), resp. jej ochranného pásma a ako taká súčasťou územného systému ekologickej stability - Nadregionálneho biocentra Šúr, a teda súčasťou chráneného územia, ktoré by malo zostať minimálne zastavané stavbami a ak nejakými, tak len stavbami postavenými vo verejnom

Práve naopak, z dokumentov predložených žalobcom sa skôr javí, že lokalita č. 5 je síce v kontaktnej polohe k NPR Šúr, resp. jej ochrannému pásmu, ale do týchto chránených území priamo nezasahuje. Žalobca tak v konaní nepreukázal, že by konkrétne parcely tvoriace lokalitu č. 5 zasahovali do NPR Šúr alebo jej ochranného pásma, keďže parcelne (alebo iným preukazným spôsobom) nevymedzil zásah tohto územia do územia NPR Šúr alebo jej ochranného pásma.

6. Vzhľadom ku skutočnosti, že súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že lokalita č. 5 v čase prijatia VZN alebo neskôr zasahovala do územia NPR Šúr alebo jej ochranného pásma, nezaoberal sa ďalej tým, či by takáto regulácia územia bola alebo nebola v súlade so zákonom. 7. Ďalej však správny súd konštatoval, že ak by aj v konaní bolo preukázané, že lokalita č. 5 zasahuje do NPR Šúr alebo jej ochranného pásma, súd by mal výrazne obmedzené možnosti pri posudzovaní súladu takejto regulácie zo zákonom, nakoľko žalobcovo označenie zákonných ustanovení, s ktorými mala byť táto regulácia v nesúlade, nepovažoval za jednoznačné, resp. za také, ktoré by si nevyžadovalo neprimerane zvýšenú aktivitu súdu pri objasňovaní tvrdení

8. K námietke žalobcu, že existujú dve vyhotovenia napadnutého VZN s rovnakým obsahom a rozdielnym dátumom vyhotovenia správny súd uviedol, že ide o zjavne neštandardný spôsob vyhotovovania VZN, tento však nebol zo strany žalobcu namietaný ani v proteste prokurátora, a ani v žalobe, z tohto dôvodu súd nemal dôvod sa ním zaoberať z hľadiska jeho možných dopadov na zákonnosť prijatého aktu.

10. K žalobnému bodu, v ktorom bol žalobcom namietaný nesúlad VZN s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, uviedol, že správny súd nemá právomoc preskúmavať súlad všeobecne záväzných nariadení vydaných orgánmi samosprávy s Ústavou SR.

11. K žalobnému bodu, v ktorom bol žalobcom namietaný nesúlad VZN s § 8 ods. 1, ods. 3 a §17 ods. 1 stavebného zákona, súd uviedol, že zo žaloby nie je zrejmé, v čom by mal spočívať nesúlad žalovaným prijatej regulácie s uvedenými ustanoveniami stavebného zákona, resp. čím by mali byť porušené príkazy obsiahnuté v ustanoveniach § 8 ods. 3 a § 17 ods. 1 stavebného zákona. 12.

Vo vzťahu k bodom 3.3, 3.4 a 3.11 prílohy 2 ÚP VÚC konštatoval, že ak by aj bolo v konaní preukázané, že lokalita č. 5 zasahovala do ochranného pásma NPR Šúr, resp. do chránených území, zo žaloby nevyplýva, v čom by spočíval nesúlad takejto regulácie (návrhu územného plánu) s uvedenými regulatívmi. Samotná regulácia využitia určitého územia ako plochy malopodlažnej bytovej zástavby a občianskej vybavenosti v územnoplánovacej dokumentácii obce totiž automaticky nevylučuje dodržanie záväzných regulatívov v tomto

15. V súvislosti s týmto žalobným bodom správny súd k tvrdením žalobcu, že VZN je v rozpore s aktuálne platnou záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie vyššieho stupňa, konkrétne s prílohou 1 bodom 5.2.2., bodom 5.2.3., bodom 5.3.1., bodom 5.3.2., bodom 5.3.3.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

21. Podľa sťažovateľa VZN, ktoré zmenilo funkčné využitie lokality č. 5 z plochy poľnohospodárskej pôdy N1 na plochu malopodlažnej bytovej zástavby a občianskej vybavenosti U39, bolo schválené v rozpore s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, pretože bolo schválené v rozpore s článkom 44 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto články Ústavy Slovenskej republiky zaručujú každému právo na priaznivé životné prostredie a súčasne ukladajú povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie s tým, že nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie. 22. Žalovaný ako orgán územného plánovania podľa sťažovateľa pri schvaľovaní VZN vôbec nedbal na práva garantované a na povinnosti uložené Ústavou Slovenskej republiky, nedbal na ochranu poľnohospodárskej pôdy a susediacej lesnej pôdy, ktoré požívajú ako neobnoviteľné prírodné zdroje osobitnú ochranu, nedbala o ekologickú rovnováhu, ani o účinnú starostlivosť

23. V žalobných dôvodoch bolo podľa sťažovateľa veľmi podrobne opísané, že zmena funkčného využitia územia „Šúrske lúky“ (lokalita č. 5), ktoré je súčasťou územného systému ekologickej stability a nadregionálneho biocentra Šúr, z plochy poľnohospodárskej pôdy N1 na plochu malopodlažnej bytovej výstavby a občianskej vybavenosti, zasiahne do územného systému ekologickej stability a nadregionálneho biocentra Šúr a toto nielen ohrozí, ale priamo zničí, pretože na mieste, kde teraz rastú chránené biotopy a žijú chránené živočíchy (tieto nerastú a nežijú len za hranicami Národnej prírodnej rezervácie Šúr, alebo za hranicami jej ochranného pásma), budú postavené stavby. Okrem škody na rastlinách a živočíchoch, je nemenej podstatnou skutočnosťou aj vplyv výstavby v tomto území na vodný režim Národnej prírodnej rezervácie Šúr, pretože zastavaná plocha zmení vsakovanie zrážkovej vody do pôdy takým spôsobom, že dôjde nielen k vysušovaniu mokrade a teda k jej postupnej degradácií, ale aj s tým spojeným klimatickým zmenám a regionálnemu otepľovaniu.

24. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nezisťoval, či lokalita 5 patrí, alebo nepatrí do nadregionálneho biocentra Šúr, a teda, či dôjde alebo nedôjde aj k porušeniu záväzku Slovenskej republiky z medzinárodnej zmluvy (Rámsarsky dohovor) chrániť nadregionálne biocentrum Šúr. Navyše súd žalobnú námietku, že zmenou funkčného využitia územia „Šúrske lúky“ (lokalita č. 5), dôjde k narušeniu územného systému ekologickej stability, priam

25. Správny súd podľa sťažovateľa pochybil, keď konštatoval, že nemal za preukázané, že by lokalita č. 5 bola súčasťou územného systému ekologickej stability - Nadregionálneho biocentra Šúr, prípadne iných chránených území. Základ územného systému ekologickej stability predstavujú okrem iného biocentrá, ktoré sú priestorovo vymedzeným územím, avšak územný systém ekologickej stability nie je priestorovo vymedzeným územím, ale celopriestorovou štruktúrou navzájom prepojených ekosystémov, ich zložiek a prvkov, teda prvkov živej a neživej prírody, ktoré rastú, žijú a nachádzajú sa na tomto území.

Sťažovateľ mal ďalej za to, že správny súd v zmysle § 107 ods. 1 písm. b) a písm. c) SSP mal vo veci nariadiť pojednávanie z dôvodu vykonania dokazovania (súd musel mal vedomosť o tom, že prokuratúra nemôže zabezpečiť dôkazy tak, ako iný účastník konania), ale aj pre to, že si to nepochybne vyžadoval verejný záujem. Správny súd tak porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, pretože pojednávanie vo veci nenariadil, čím sťažovateľovi znemožnil aj vzniesť návrh na vykonanie dokazovania.

Podľa poučenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2021 pod č. 5S 85/2020-232 nemal sťažovateľ možnosť podať proti tomuto uzneseniu súdu kasačnú sťažnosť. 28. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd sa pri svojom rozhodovaní len priklonil k tvrdeniu osoby zúčastnenej na konaní, konkrétne, že všetky pozemky nachádzajúce sa v lokalite č. 5 boli vo vlastníctve jej právneho predchodcu, pričom na časti z týchto pozemkov sa už realizovala výstavba a časť týchto pozemkov, na ktorých sa výstavba nerealizovala, je v jej vlastníctve, pričom žiadna z daných parciel nevznikla ani nebola identifikovaná podľa bodu 87 prílohy vyhlášky č. 83/1993 Z. z. ako parcely tvoriace ochranné pásmo Národnej prírodnej rezervácie Šúr. Súd nijako tieto tvrdenia neoveril. Sťažovateľ mal za to, že dôkaz o tom, že pozemky vo vlastníctve osoby zúčastnenej na konaní nepatria do ochranného pásma Národnej prírodnej rezervácie Šúr je nepostačujúci, pretože VZN rieši lokalitu 5, a nie len pozemky vo vlastníctve osoby zúčastnenej na konaní.

Rovnako bolo VZN podľa sťažovateľa schválené aj v rozpore s § 25 ods. 1, ods. 6 stavebného zákona. Žalovaný nemohol schváliť návrh územného plánu, ktorého obsah nebol v súlade so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie vyššieho stupňa, konkrétne s prílohou 2 bodom 3.3, bodom 3.4, bodom 3.5.3 a bodom 3.11 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 64/1998 Z. z., ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu veľkého územného celku Bratislavský kraj v znení platnom ku dňu schválenia VZN.

Zároveň na písomnom vyhotovení VZN nie je vyznačený dátum jeho zverejnenia, resp. vyvesenia na úradnej tabuli obce a preto je takýto postup žalovaného aj v rozpore s ustanovením § 27 ods. 4 stavebného zákona. 31. K posúdeniu správneho súdu sťažovateľ uviedol, že ustanovenia § 8 ods. 1 a ods. 3 stavebného zákona nemajú len charakter definície, resp. pojmového vymedzenia územnoplánovacej dokumentácie, a ako také neobsahujú žiadne príkazy adresátom tejto právnej normy.

priamo ukladá orgánom územného plánovania povinnosť obstarávať územnoplánovaciu dokumentáciu v súlade s potrebami územného rozvoja a starostlivosti o životné prostredie v primeranom a hospodárnom rozsahu. 32. Podľa sťažovateľa výstavba malopodlažnej bytovej zástavby a občianskej vybavenosti priamo vylučuje dobudovanie prvkov regionálneho územného systému ekologickej stability výsadbou plošnej a líniovej zelene, ako aj vybudovanie biokoridorov prepájajúcich jednotlivé prvky územného systému ekologickej stability a vytvorenie pufrovacích zón v okolí jednotlivých biocentier a biokoridorov zo zatrávnených zón ponechaných sukcesii, teda to, čo stanovuje ÚP VÚC v uvedených bodoch. Poukázal aj na bod 3.5.3 prílohy 2 ÚP VÚC, ktorý expressis verbis upravuje, že pri prvkoch územného systému ekologickej stability charakteru mokraďných spoločenstiev treba ponechať vývoj bez zásahu. Pokiaľ ide o žalobnú námietku o nesúlade VZN s § 25 ods. 1 a ods. 6 stavebného zákona, táto bola v žalobe uvedená na dokreslenie skutkového a právneho stavu o tom, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti podľa § 30 ods. 1, 2, 4 stavebného zákona.

Ustanovenie § 27 ods. 4 stavebného zákona upravovalo, že obec zverejní záväzné časti územnoplánovacej dokumentácie vyvesením na úradnej tabuli najmenej na 30 dní, ako aj iným v mieste obvyklým spôsobom. Vyhlásenie všeobecne záväzného nariadenia sa vykoná vyvesením na úradnej tabuli v obci a je podmienkou jeho platnosti. Ak si žalovaný nesplnil svoju povinnosť zverejniť záväzné časti územnoplánovacej dokumentácie, nie je VZN platné. Ustanovenie § 27 ods. 4 stavebného zákona síce neukladalo žalovanému povinnosť vyznačiť dátum zverejnenia, resp. vyvesenia VZN na úradnej tabuli obci, ale bez tohto vyznačenia nemôže mať sťažovateľ a ani súd za preukázané, že k zverejneniu VZN vyvesením na úradnej tabuli obci najmenej na 30 dní

Zároveň zabezpečenie ochrany životného prostredie vyplýva aj z textovej časti návrhu zmien a doplnkov k územnému plánu obce Chorvátsky Grob v znení neskorších zmien a doplnkov č. 1/2004, kde v lokalite č. 5 sa majú vytvoriť pufrovacie zóny. 35. Žalovaný sa taktiež domnieva, že súlad prijatého VZN s Ústavou SR a ostatnými zákonmi SR nepriamo potvrdzuje aj neskoršie stanovisko Krajského úradu životného prostredia v Bratislave, OPaK, č. ZPO/2009/1311-BRS zo dňa 16.10.2009 k Zmenám a doplnkom ÚPN obce Chorvátsky Grob 02/2009. Samotný územný plán pritom nezakladá právny nárok na uskutočnenie stavby, ani keď by realizáciu stavieb z hľadiska funkčného využitia územia umožňoval. Nárok na uskutočnenie stavby vzniká až na základe právoplatných individuálnych správnych aktov - rozhodnutia o umiestnení stavby a stavebného povolenia.

Vyhodnotenie potrieb obce a následne zaobstaranie územného plánu, jeho zmeny alebo doplnku pri plnení povinnosti uvedenej v § 17 ods. 1 stavebného zákona je v plnej kompetencii obce ako orgánu územného plánovania a na jej vlastnom uvážení. 37. Žalovaný taktiež uviedol, že VZN nie je v rozpore so žiadnym ustanovením Prílohy 2 ÚPN VÚC, ako to namieta sťažovateľ; predmetné body článku 3. ÚPN VÚC stanovujú iba povinnosti vo všeobecnej rovine, ktoré zmeny a doplnky územného plánu vyhlásené VZN v žiadnom prípade neporušujú. Sťažovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval, ktorá konkrétna časť VZN je v rozpore s namietanými bodmi Prílohy 2 ÚPN VÚC, t. j. v čom vidí dôvod nezákonnosti.

39. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril aj ďalší účastník konania podaním zo dňa 01.12.2022 v ktorom k námietkam sťažovateľa uviedol, že v konaniach podľa SSP sa pojednávanie vo veci nariaďuje iba v prípadoch taxatívne uvedených v § 107 ods. 1 SSP. Považoval za zrejmé, že neboli splnené podmienky ani na nariadenie pojednávania z dôvodov jeho potreby podľa § 107 ods. 1 písm. b), c) a d) SSP, ktorých existenciu musí súd vyhodnotiť na základe okolností veci. Ak mal sťažovateľ za to, že stanovisko Ministerstva životného prostredia SR preukazuje verejný záujem na nariadení ústneho pojednávania, mal takúto skutočnosť uviesť vo svojom podaní a náležite svoj názor odôvodniť.

III. Konanie na kasačnom súde

41. Prejednávaná vec bola dňa 07.02.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn. 4Svk/ 7/2023, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

42. Najvyšší správny súd preskúmal uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 43. Z predložené administratívneho spisu kasačný súd zistil, že obecné zastupiteľstvo obce Chorvátsky Grob schválilo dňa 16.12.2014 VZN obce Chorvátsky Grob č. 72/OZ-2004, ktorým bolo zmenené a doplnené VZN obce Chorvátsky Grob č. 6/OZ - 2001 zo dňa 5.3.2001 o záväzných častiach územného plánu obce Chorvátsky Grob v znení VZN obce Chorvátsky Grob č. 7/OZ - 2003 a č. 80/OZ - 2003, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 16.12.2004. 44. Obecnému zastupiteľstvu obce Chorvátsky Grob bol podaný dňa 17. júla 2019 pod č. Pd 72/19/1103-9 protest prokurátora proti VZN, ktorý bol obci Chorvátsky Grob ako žalovanému doručený dňa 19. júla 2019. Dňa 11.10.2019 bolo prokuratúre doručené oznámenie obce z 9.10.2019 pod č. 6735/2019 1075/2019/06 o tom, že obecné zastupiteľstvo obce tomuto protestu prokuratúra nevyhovelo. Súčasťou oznámenia obce bola zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva obce z 24. septembra 2019, ako aj uznesenie obecného zastupiteľstva zo dňa 24. septembra 2019 č. 125/19, ktorým bolo rozhodnuté o nevyhovení protestu prokurátora.

45. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

47. Podľa 5 ods. 9 SSP v konaní pred správnym súdom majú účastníci konania rovné postavenie. Účastníci konania sú povinní preukázať svoje tvrdenia a vykonať úkony v lehote určenej správnym súdom. 48. Podľa § 107 ods. 1 SSP, predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie,

50. Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom správny súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody, ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd neprihliada.

52. Kasačný súd úvodom právneho posúdenia považuje za vhodné konštatovať, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti do veľkej mieri len opakuje a „recykluje“ argumentáciu uplatnenú už v správnej žalobe, pričom správny súd sa s touto argumentáciou riadne a vyčerpávajúco vysporiadal. Správny súd svoje právne posúdenie veci (respektíve posúdenie dôvodnosti správnej žaloby) v podstatnom rozsahu založil na tom, že sťažovateľ síce tvrdil, že prijatým a preskúmavaným Všeobecne záväzným nariadením nastalo porušenie zákona, avšak svoje tvrdenia jednak bližšie nešpecifikoval a ani nijak nepreukázal. Správny súd sa však napriek nedostatkom konkrétnosti žalobnej argumentácie jednotlivo vysporiadal so žalobnými námietkami a teda poskytol odpovede na predložené právne otázky vzťahujúce sa na zákonnosť preskúmavaného Všeobecne záväzného nariadenia a je možné konštatovať, že sa s nimi náležite vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu podstatnú otázku. Kasačná sťažnosť, rovnako ako správna žaloba musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému a ani správnemu súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné

54. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany kasačného súdu bola v celom rozsahu vyhodnotená ako nedôvodná. Kasačný súd zastáva názor, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal v zásade tie isté skutočnosti, ktoré tvorili argumentačné jadro podanej správnej žaloby, a s ktorými sa správny súd náležitým spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého uznesenia. Kasačný súd preto nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého uznesenia. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia.

55. Podľa sťažovateľa, žalovaný pri schvaľovaní VZN vôbec nedbal na práva garantované a na povinnosti uložené Ústavou Slovenskej republiky, nedbal na ochranu poľnohospodárskej pôdy a susediacej lesnej pôdy, ktoré požívajú ako neobnoviteľné prírodné zdroje osobitnú ochranu, nedbala o ekologickú rovnováhu, ani o účinnú starostlivosť o životné prostredie a už vôbec nezabezpečil ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov (v národnej prírodnej rezervácií Šúr rastie nespočetné množstvo chránených druhov rastlín a žije nespočetné množstvo chránených druhov živočíchov). Tieto svoje tvrdenia však nijakým spôsobom nešpecifikoval. Povinnosťou sťažovateľa pritom bolo už v správnej žalobe jednoznačne uviesť v akom rozsahu a s akým ustanovením právneho predpisu (§ 361 ods. 1 písm. d) SSP) a z akých dôvodov (§ 361 ods. 1 písm. e) SSP) je prijaté VZN v nesúlade. Sťažovateľ však svoju opakujúcu argumentáciu opiera o všeobecné tvrdenia ohľadne ohrozenia životného prostredia, ktoré spôsobí prípadná výstavba v dotknutom území.

V tomto smere tak kasačný súd zhodne so správnym súdom uvádza, že sťažovateľove odvolávanie sa na ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky (konkrétne čl. 44) a všeobecné ustanovenia a zásady zákona o obecnom zriadení a stavebného zákona nie sú postačujúce. Správny súd jednoznačne uviedol, že uvedené ustanovenia predstavujú definície, resp. všeobecné tézy a príkazy, ktoré vytvárajú podklad pre následnú bližšiu špecifikáciu jednotlivých práv a povinností, pričom kasačný súd sa s uvedeným posúdením stotožňuje. Sťažovateľ však ani v tomto smere bližšie nešpecifikoval, v čom by mal spočívať nesúlad prijatého VZN s príslušnými ustanoveniami, ktoré len mechanicky opakovane citoval. Sťažovateľove námietky tak vyslovene spočívali len vo všeobecných tvrdeniach o ohrození životného prostredia, škode na rastlinách a živočíchoch, či vplyve na vodný režim v uvedenej oblasti, pričom žalovaný nemal dbať na ochranu životného prostredia. Uvedené tvrdenia však boli bez bližšieho určenia, v čom konkrétne prijaté VZN odporuje zákonu, akým postupom alebo ustanovením žalovaný nedbal na uvedené zásady pri prijatí predmetného VZN.

Uvedené platí aj ohľadne namietaného nesúladu prijatého VZN s územným plánom vyššieho stupňa (ÚP VÚC), kedy kasačný súd súhlasí s posúdením správneho súdu, podľa ktorého zo správnej žaloby nevyplýva, v čom by spočíval nesúlad prijatého VZN s regulatívmi uvedenými vo ÚP VÚC. Sťažovateľ nikde nekonkretizoval ktorá konkrétna časť prijatého VZN je v rozpore s namietanými bodmi ÚPN VÚC. Namietané ustanovenia (napríklad príloha 2 bod 3.3, bod 3.4, bod 3.5.3 ÚP VÚC), ktoré ustanovujú povinnosti vo všeobecnej rovine, sa totiž vzájomne s prijatým VZN nevylučujú. Navyše ako podotkol správny súd a aj žalovaný, vo viacerých ustanoveniach prijatého VZN je jasne definovaná povinnosť rešpektovať kontaktnú polohu lokality č. 5 s NPR Šúr, a v tejto súvislosti sa zaviedol regulatív rešpektovať vymedzenie plôch, ktoré budú plniť funkciu pufrovacej zóny medzi obytným územím a územím NPR Šúr v odporúčanej šírke pásu 25-50 m (bod 89 napadnutého uznesenia).

59. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že právna úprava rozhodovania správneho súdu je založená na viazanosti žalobnými bodmi (§134 ods. 1 SSP) ako dôsledku princípu subsidiarty správneho súdnictva. Výnimku predstavujú prípady podľa § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky zákon právnu úpravu Konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, podľa § 357 a nasl.

60. Podľa názoru kasačného súdu, sťažovateľ nepreukázal ani skutočnosť, že by konkrétne parcely tvoriace lokalitu č. 5 zasahovali do NPR Šúr alebo jej ochranného pásma, keďže parcelne (alebo iným preukazným spôsobom) nevymedzil zásah tohto územia do územia NPR Šúr alebo jej ochranného pásma.

žalovaný ako aj ďalší účastník konania jednoznačne uviedli, že parcely uvedené v bode 87 prílohy vyhlášky č. 83/1993 Z. z. o štátnych prírodných rezerváciách v znení účinnom od 1.11.2003 do 31.05.2016 nespadajú do územia lokality č. 5, ktorej sa týka napadnuté VZN, teda nespadajú do ochranného pásma rezervácie Šúr. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd (správny) zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.

Môže ísť pritom aj o dôkazy týkajúce sa stavu, ktorý nastal až po začatí správneho súdneho konania, keďže pre rozhodnutie správneho súdu by mal byť podľa povahy veci rozhodný stav v čase jeho rozhodovania [§ 135 ods. 2 SSP]. Konečná voľba toho, aké dôkazy a či vôbec budú v správnom súdnom konaní vykonané, závisí síce od správneho súdu, ten však vychádza najmä z návrhov na vykonanie dokazovania uplatnených účastníkmi konania. Správny súd nie je teda návrhmi dôkazov bezpodmienečne viazaný a rozhodne nie je povinný vykonať všetky (sťažovateľom) navrhnuté dôkazy. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy (a to ani v správnej žalobe), ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia správneho súdu.

Ministerstva životného prostredia SR, z ktorého vyvodil, že prejednávaná vec je vecou verejného záujmu. Kasačný súd v tomto smere súhlasne s ďalším účastníkom konania uvádza, že pokiaľ mal sťažovateľ za to, že prejednávaná vec je vecou verejného záujmu, mal takúto skutočnosť uviesť v konaní pred správnym súdom a náležite svoj názor odôvodniť.

64. Pokiaľ ide o podmienku verejného záujmu zakotvenú v § 107 ods. 1 písm. c), jej neexistencia, resp. prelomenie predpokladá predovšetkým príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nenariadením pojednávania (postupom správneho súdu) a poškodením účastníkov konania. Ústavný súd Slovenskej republiky všeobecne akceptoval, že konkrétny obsah verejného záujmu môže byť vymedzený v konkrétnom zákone na okruh spoločenských vzťahov, ktoré sú v zákone upravované. Napr. v náleze, sp. zn. PL. ÚS 33/95, uviedol, že „pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode.“ Je teda viac v záujme uplatnenia princípu procesnej ekonómie nariaďovať pojednávanie iba v určitých prípadoch. Taktiež v zmysle súčasnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Súdneho dvora Európskej únie princíp ústnosti neznamená iba a výlučne nariadenie ústneho pojednávania, ale postačujú i písomné vyjadrenia.

65. Kasačný súd už len dopĺňa k tvrdeniu sťažovateľa, že správny súd pribral do konania ďalšieho účastníka konania, voči čomu nemohol podať ani opravný prostriedok, že uvedené nevyhodnocoval ani ako kasačnú námietku, keďže sťažovateľ neuviedol v čom mal správny súd pochybiť, prípadne v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie alebo či došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Napriek uvedenému kasačný súd konštatuje, že nakoľko uznesenie o pribratí ďalších účastníkov konania podľa § 41 ods. 2 písm. c) SSP je rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania, zostáva tak bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej a nemôže preto privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov.

66. Sťažovateľ namietal aj rozpor postupu žalovaného v súvislosti so schvaľovaním VZN, ktorý mal spočívať v tom, že na písomnom vyhotovení týchto aktov nie je vyznačený dátum jeho zverejnenia, čo má byť v rozpore s § 27 ods. 4 stavebného zákona.

ktoré by však nemali žiaden významný dopad na práva a povinnosti účastníkov konania, obzvlášť, keď uvedené pochybenie nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej. 67. Kasačný súd podotýka, že z hľadiska právnej istoty a princípu legitímneho očakávania účastníkov a obyvateľov obce Chorvátsky Grob, ktorí náležite vykonávali svoje nadobudnuté práva a povinnosti za stavu pretrvávajúcom dlhé časové obdobie, by zrušenie napadnutého uznesenia a vyhovenie protestu prokurátora kvôli neuvedeniu dátumu zverejnenia prijatého VZN nenaplnilo pojem materiálneho právneho štátu, neproporčne zasiahlo a ohrozilo reálnu možnosť uplatňovania práv dotknutých osôb (k uvedenému pozri aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. V judikatúre Ústavného súdu SR sa požiadavka materiálneho právneho štátu

68. Záverom kasačný súd uvádza k námietke ktorá sa týka požiadavky na vysporiadanie sa so všetkými kasačnými a žalobnými dôvodmi, poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález IV. ÚS 236/06), v zmysle ktorej súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

69. Kasačný súd preto na základe uvedených skutočností kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 70. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 170 písm. c) SSP podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.

V Bratislave dňa 28. mája 2024