4Svk/8/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: E.. E. S., E., adresa trvalého pobytu: T. XXXX/XX, XXX XX C. P., adresa prechodného pobytu: T. XX, XXX XX H. X, dátum narodenia: XX. D. XXXX proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia o rozklade proti rozhodnutiu žalovaného č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/240/20-72 zo dňa 28. septembra 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. septembra 2022, č. k. 2S/240/20-72 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

Z.z.“) v spojení s § 32 ods. 10, § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období (ďalej len „správny poriadok“ alebo „zákon č. 71/1967 Zb.“) týkajúcej sa (okrem iného) počtu kontrol, ktoré príslušníci policajného zboru vykonali za účelom monitorovania a sankcionovania konania, ktoré je znakom skutkovej podstaty trestného činu popísanej v § 305 ods. 2 Trestného zákona.

Minister žalovaného, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, príslušný rozhodnúť o rozklade v lehote 15 dní stanovenej podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., v uvedenej lehote nerozhodol. Preto podľa žalobcu dňa 22. augusta 2020 nastala fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade (ďalej len „fiktívne rozhodnutie“).

Predmetom súdneho prieskumu krajského súdu bolo žalobcom tvrdené fiktívne rozhodnutie žalovaného, ktoré žalobca označil v správnej žalobe ako „napadnuté rozhodnutie“ vydané na základe zákonnej fikcie z dôvodu, že vedúci povinnej osoby (minister vnútra SR) nerozhodol o prvostupňovom rozhodnutí č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020 v lehote stanovenej § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. (pozn. súdu, zrejme omylom ide o nesprávne označenie § 19 ods. 3 uvedeného zákona). V petite správnej žaloby žalobca žiadal, aby správny súd fiktívne rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil.

Pokiaľ ide o rozhodnutie vydané žalovaným v prvom stupni, krajský súd videl prekážku v jeho relevantnom posúdení práve kvôli existencii rozhodnutia vzniknuvšieho na základe zákonnej fikcie, ktorého zákonnosť zároveň nebolo možné súdom preskúmať pre neexistenciu odôvodnenia (nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov). Krajský súd vyhodnotil, že nevidí účel v zrušení aj prvostupňového rozhodnutia a vysvetlil, že pokiaľ nedostatok dôvodov v prvostupňovom rozhodnutí je možné konvalidovať v rozhodnutí o opravnom prostriedku, ktorým sa spravidla administratívne konanie končí, pre neodôvodnené rozhodnutie v druhom stupni (v tomto prípade fiktívne rozhodnutie) nie je možné preskúmať konanie ani rozhodnutie en bloc. 7.

Krajský súd sa tiež plne stotožnil s vysvetlením žalovaného (opísaným v ods. 37 až 39 odôvodnenia rozsudku), z ktorého vyplýva, že žalobcom požadované informácie, pokiaľ nimi žalovaný nedisponuje v podobe špecifikovanej žalobcom v jeho žiadosti o poskytnutie informácií, neznamenajú ani nemožnosť zabezpečovania úloh Policajného zboru, na ktorú poukázal žalobca. 8.

II.

11. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu ohľadom plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o opravnom prostriedku, v tomto prípade rozklade žalobcu, kedy o uvedenom opravnom prostriedku rozhoduje ten istý správny orgán, ktorý konal aj v prvom stupni. Sťažovateľ je toho názoru, že uplynutím lehoty 15 dní stanovenej podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. od doručenia opravného prostriedku žalobcu žalovanému, nenastáva fikcia vydania tzv. negatívneho rozhodnutia o rozklade, kedy sa predpokladá, že odvolací orgán vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie

povinnou osobou. V tomto prípade podľa sťažovateľa teda lehota začala plynúť až odo dňa doručenia rozkladu prvostupňovým správnym orgánom Osobitnej komisii ministra vnútra na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch (ďalej len „osobitná komisia“).

Sťažovateľ má za to, že názor krajského súdu je v rozpore s touto špeciálnou úpravou. Na podporu svojho tvrdenia poukázal sťažovateľ aj na niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sži 7/2011, sp. zn. 2 Sži 7/2012, sp. zn. 2 Sži/3/2013 a sp. zn. 6 Sžo/102/

Sťažovateľ zotrváva na tom, že povinná osoba ako prvostupňový správny orgán má v súlade s § 57 správneho poriadku lehotu 30 dní odo dňa podania odvolania (rozkladu) na jeho posúdenie, a to nielen z hľadiska možného uplatnenia inštitútu autoremedúry, ale aj na prípadné doplnenie dokazovania a vyjadrenie sa k námietkam uvedeným v odvolaní (rozklade) a následné predloženie odvolania (rozkladu) spolu so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu. Sťažovateľ zotrváva na názore, že odvolaciemu orgánu (v predmetnej veci ministrovi vnútra Slovenskej republiky), začína plynúť 15-dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade), zakotvená v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, až v okamihu predloženia veci osobitnej komisii prvostupňovým správnym orgánom, ktorý už vykonal všetky potrebné úkony podľa § 57 správneho poriadku.

14. Sťažovateľ vyjadril zásadný nesúhlas s názorom krajského súdu, že neskoršie vydanie písomného rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu so všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami podľa správneho poriadku už nemá vplyv na tú skutočnosť, že už došlo k vzniku tzv. fikcie rozhodnutia. Sťažovateľ takýto prístup krajského súdu vyhodnotil za formalistický a skonštatoval, že je v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a aj v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti správneho konania. Sťažovateľ naviac uviedol, že prednosť má faktické vybavenie žiadosti o informácie, prípadne vydané rozhodnutie so zákonnými náležitosťami (hoci aj po lehote ustanovenej zákonom č. 211/2000 Z.z.) a v rámci preskúmavacieho konania je potrebné sa zaoberať vecnou stránkou a právnym posúdením predmetu žiadosti, namiesto formálneho konštatovania fikcie s následnou potrebou znova vydať už raz vydané rozhodnutie v tej istej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal vybranú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne sp. zn. 5Sži 1/2012, podporne

15. Záverom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zosumarizoval, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko i/ rozhodnutie povinnej osoby č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020 bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, ii/ v predmetnom prípade nedošlo k vzniku tzv. fiktívneho rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republikyč.

III.

16. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril elektronicky podaním zo dňa 19. decembra 2022 a následne doplneným v písomnej podobe dňa 21. decembra 2022.

Na základe uvedeného má žalobca za to, že v rozsahu sťažovateľom uplatnených kasačných dôvodov, tak ako sú vymedzené v kasačnej sťažnosti s odkazom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP, je napadnutý rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu správny a zákonný. 18. Žalobca bližšie svoj postoj k argumentácii sťažovateľa vyjadrenej v kasačnej sťažnosti rozdelil do dvoch hlavných oblastí, a to (i) do časti týkajúcej sa začiatku plynutia lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., v ktorej jednoznačným spôsobom vyjadril svoj názor, že lehota podľa uvedeného ustanovenia začína plynúť od momentu doručenia rozkladu (ktorý na rozdiel od odvolania nemá devolutívny účinok) orgánu verejnej moci, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

rozhodnutie vydal. Podporne pre svoju argumentáciu žalobca uviedol aj odkazy na odbornú literatúru, ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, konkrétne rozhodnutie so sp. zn. 6A/89/2000-40 zo dňa 25. februára 2004. Druhou oblasťou (ii), na ktorú žalobca poukázal, je posúdenie následkov márneho uplynutia lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.

K nulitnému správnemu aktu nie je správny súd povinný akokoľvek prihliadať, je však oprávnený (ak to uzná za vhodné, napr. z dôvodu procesnej ekonómie) sa vyjadriť k obsahu nulitného aktu. Záverom žalobca zosumarizoval, že postup krajského súdu v tejto časti bol v súlade s § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., kedy (i) krajský súd považoval za jediné správne rozhodnutie vydané na základe zákonnej fikcie, (ii) uvedené rozhodnutie v súlade so zákonom zrušil a (iii) napokon v záujme rešpektovania zásady procesnej ekonómie, prihliadol k nulitnému (duplicitnému) rozhodnutiu a formou obiter dictum sa k nemu po meritórnej stránke vyjadril.

IV.

20. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do štvrtého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni JUDr. Zuzane Mališovej. Na základe § 27b rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do šiesteho senátu najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

správy. 27. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá?o?sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo?právom chránených záujmoch.

29. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

38. Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období, ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania.

40. Podľa § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období, ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade. 41. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalobca dňa 6. júla 2020 doručil žalovanému písomnú žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z., v ktorej požiadal o sprístupnenie dokumentov, resp. informácií v nasledujúcom znení:

i. na území Slovenskej republiky; a ii. v okrese Dolný Kubín, za rok 2020 k dátumu Pôvodného podania (tj. do dňa 18. mája 2020). Ďalej v súlade s vyššie uvedeným ustanovením ZoSI žiadam o poskytnutie nasledujúcich informácií:

K dnešnému dňu si nie som vedomý, že by mi táto informácia bola v súlade so ZoSI poskytnutá. Pokiaľ táto informácia bola v súlade so ZoSI poskytnutá a jej neregistrovanie nastalo mojím pochybením, považujte prosím túto žiadosť vo vzťahu k informácii uvedenej pod bodom (c) vyššie za vybavenú.“ 42. Žalovaný o vybavení predmetnej žiadosti rozhodol rozhodnutím o odmietnutí sprístupnenia informácie č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. júla 2020, doručeným žalobcovi dňa 23. júla 2020. Voči uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, pričom elektronické vyhotovenie rozkladu bolo povinnej osobe (žalovanému) doručené dňa 4. augusta 2020 a listinné vyhotovenie bolo žalovanému doručené dňa 6. augusta 2020. Rozklad bol dňa 3. septembra 2020 doručený osobitnej komisii ministra vnútra Slovenskej republiky na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch ako poradnému orgánu podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku s návrhom na rozhodnutie vo

43. Vzhľadom na to, že minister žalovaného, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, príslušný rozhodnúť o rozklade v lehote 15 dní stanovenej podľa § 19 ods. 3 infozákona, neprijal nijaké rozhodnutie, podľa žalobcu nastala dňa 22. augusta 2020, t.j. márnym uplynutím lehoty 15-ich dní odo dňa doručenia jeho rozkladu žalovanému, fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade v súlade s uvedeným § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Žalobca uvedené fiktívne rozhodnutie žalovaného napadol správnou žalobou doručenou krajskému súdu dňa 15. októbra 2020, o ktorej krajský súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/ 240/20-72 rozsudkom zo dňa 28. septembra 2022 tak, že súd zrušil žalobcom takto označené fiktívne rozhodnutie žalovaného o rozklade a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

44. Primárnou úlohou kasačného súdu je v?medziach podanej kasačnej sťažnosti posúdiť, či sa krajský súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobcom označené fiktívne rozhodnutie žalovaného, potvrdzujúce rozhodnutie povinnej osoby o?nesprístupnení informácií, považoval za nezákonné a pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné, a preto toto svojím rozhodnutím, napriek existencii následného rozhodnutia ministra vnútra žalovaného č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 o rozklade žalobcu, zrušil a či sa pri svojom rozhodovaní neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, na ktorú poukázal sťažovateľ.

46. Kasačný súd poukazuje zároveň na to, že medzi účastníkmi nie je sporné a rovnako tieto skutočnosti vyplývajú zo súdneho ako aj administratívneho spisu, že v predmetnom administratívnom konaní bolo dňa 16. septembra 2020 vydané rozhodnutie ministra vnútra č. SL-OLVS-2020/002414-002, ktorým minister ako vedúci ústredného orgánu žalovaného rozhodol o podanom rozklade žalobcu, a to tak, že rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu potvrdil. Uvedené rozhodnutie č. SL-OLVS-2020/ 002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 bolo žalobcovi doručené v listinnej podobe dňa 23. septembra 2020.

Uvedené ustanovenie spája povinnosť odvolacieho orgánu rozhodnúť o odvolaní do 15 dní od právnej skutočnosti, ktorá je vymedzená ako „doručenie odvolania povinnou osobou“. Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať od doručenia odvolania žalobcu odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom žalovanému, resp. v tomto prípade jeho osobitnej komisii na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch. Zákon č. 211/2000 Z.z. osobitne nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe do predloženia odvolania (rozkladu) odvolaciemu orgánu, preto je potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy v správnom konaní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právne situácie neupravené zákonom č. 211/2000 Z.z. sa subsidiárne aplikuje správny poriadok a odvolacie konanie je takýmto spôsobom subsidiárne upravené práve v správnom poriadku. Najvyšší správny súd v

V nadväznosti na podané odvolanie správny orgán má v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku možnosť vybaviť vec autoremedúrou a o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Následne, ak nezvolí tento procesný postup v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku, predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania. Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu orgánu plynúť 15- dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny orgán je povinný o odvolaní (rozklade) rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového správneho orgánu, ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.

Tento postup sa primerane aplikuje aj na konanie o rozklade (§ 61 ods. 3 správneho poriadku). Rozhodnutiu o rozklade predchádza procesný postup rozkladovej komisie a vyhotovenie návrhu rozkladovou komisiou, ktorá vykonáva procesné úkony spojené s predložením veci na rozhodnutie o rozklade, obdobne ako správny orgán prvého stupňa. Rozkladová komisia preto tieto úkony robí najneskôr v lehote podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 61 ods. 3

vo veci. Rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky bolo vydané v 13. deň odo dňa predloženia rozkladu povinnou osobou osobitnej komisii ministra vnútra Slovenskej republiky. Podľa názoru kasačného súdu minister vnútra Slovenskej republiky ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy vydaním rozhodnutia dňa 16. septembra 2020 postupoval a rozhodol v súlade s § 19 ods. 2 a 3 zákona o slobode informácií, keďže o rozklade žalobcu rozhodol v 13. deň odo dňa doručenia rozkladu povinnou osobou.

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky nie je viazaný. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/6/2013 z 19. marca 2014 odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že s týmto rozhodnutím vychádzajúcim iba z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sa nestotožnil, a to s poukazom na prevažujúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenú vyššie. Z novšej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje kasačný súd aj na jeho uznesenie sp. zn. 2Sžik/4/2019 zo dňa 27. januára 2021, v ktorom NS SR v obdobne posudzovanej veci vyhodnotil postup povinnej osoby pri rozhodovaní o opravnom prostriedku voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podľa § 19 ods. 3 prvá veta zákona č. 211/2000 Z.z. a v spojení s § 22 ods. 1 a § 57 správneho poriadku za správny a zákonný, rovnako ako vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach.

a ani lehota na rozhodnutie nemohla začať plynúť odo dňa postúpenia nadriadenému orgánu, keďže takýto nadriadený orgán do procesu rozhodovania nevstupoval. Podľa názoru krajského súdu lehota na vydanie rozhodnutia o rozklade podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. začala žalovanému plynúť odo dňa 7. augusta 2020 (t.j. dňa nasledujúceho po dni, kedy bol žalovanému doručený rozklad) a uplynula 21. augusta 2020. Nakoľko však žalovaný v uvedenej 15-dňovej lehote o rozklade nerozhodol, má krajský súd za to, že na druhý deň nastala fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade podľa § 19 ods. 3 posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z.

52. Fiktívne rozhodnutie je upravené v § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Ak?povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým?odmietla poskytnúť informáciu (vydala tzv. fiktívne rozhodnutie). Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti. Ak povinná osoba ako prvostupňový správny orgán v?zákonom ustanovenej lehote nevybaví žiadosť o informácie a zostane nečinná (t. j. nesprístupní informácie, ani nevydá písomné?rozhodnutie o zamietnutí žiadosti), predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým?požadovanú informáciu odmietla sprístupniť. Po uplynutí zákonnej lehoty teda?automaticky vzniká tzv. fikcia zamietavého rozhodnutia, hoci riadne písomné rozhodnutie povinná osoba nevydala. Platí to aj vtedy, ak povinná osoba sprístupnila iba niektoré požadované informácie, avšak o nesprístupnení požadovaných informácií nevydala v?zákonnej?lehote žiadne písomné rozhodnutie.

zákonného?rozhodnutia o odmietnutí žiadosti o informácie. 54. Účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o?slobode informácií nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o?žiadostiach podľa tohto zákona, ale práve naopak, jeho účelom bolo poskytnúť ochranu žiadateľovi, ktorý sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti vedúcej až?k vydaniu negatívneho rozhodnutia. Inštitút fiktívneho rozhodnutia umožňuje žiadateľovi domáhať sa napriek nečinnosti povinnej osoby svojho práva a podať proti fiktívnemu rozhodnutiu odvolanie, opravný prostriedok, resp. žalobu na súd. Povinným osobám však zákon o slobode informácií neumožňuje zostať nečinný, naopak výslovne im v § 18 ods. 2 ukladá povinnosť vždy o nesprístupnení informácií vydať písomné rozhodnutie.

vždy vydať písomné rozhodnutie podľa § 18 ods. 2. Ak nevydá písomné rozhodnutie, ide o nezákonný postup a porušenie ústavného práva žiadateľa. Rovnaké pravidlo platí aj pre prípad nevydania rozhodnutia odvolacím orgánom. Ak odvolací orgán nerozhodne v príslušnej lehote o odvolaní, podľa § 19 ods. 3 č. 211/2000 Z.z. sa predpokladá vydanie rozhodnutia, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

č. SL-OLVS-2020/002414-002, ktorým rozhodol o podanom rozklade žalobcu. S poukazom na judikatúru citovanú v tomto rozhodnutí kasačný súd konštatuje, že takéto údajné fiktívne rozhodnutie žalovaného v čase podania žaloby neexistovalo, keďže zaniklo vydaním rozhodnutia žalovaného č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. septembra 2020 ako faktického písomného rozhodnutia žalovaného v predmetnej veci. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s právnym posúdením veci správnym súdom, ktorý vo svojom odôvodnení skonštatoval, že vznikom fiktívneho rozhodnutia o rozklade sa konanie končí a ani neskoršie písomné vyhotovenie rozhodnutia tento stav neovplyvní.

Preto pre preskúmavanú právnu vec a jej posúdenie aj v kasačnom konaní má zásadný význam právny názor (prezentovaný v konaní aj žalovaným), poukazujúci na relevantnú judikatúru NS SR k otázke právnych následkov vydania faktického rozhodnutia odvolacieho orgánu podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. K tejto otázke je vhodné zmieniť nasledovné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 15. augusta 2012, sp. zn. 5 Sži/8/2012: „.

žiadateľa a?je?nástrojom „urgovania“ vydania faktického rozhodnutia vo veci. Faktické vybavenie žiadosti, aj po lehote ustanovenej zákonom, má vždy prednosť.“ 58. Podporne poukazuje kasačný súd v tejto veci aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2012, ktorý konštatoval, že „najvyšší súd uvádza, že právna teória charakterizuje inštitút fikcie rozhodnutia ako nástroj na eliminovanie negatívnych dôsledkov nečinnosti správnych orgánov, a preto vychádza z princípu, že ak uplynula zákonom ustanovená lehota a správny orgán bol nečinný má sa zato, že účastníkovi konania sa nevyhovelo.

O tom, že správny orgán nebol vo veci úplne nečinný svedčí najmä skutočnosť, že vo veci vydal rozhodnutie, a to aj napriek tomu, že nebolo vydané v zákonnom stanovenej lehote. V prípade, že vo veci správny orgán vydá aj po uplynutí zákonom stanovenej lehoty rozhodnutie a účastník správneho konania nevyužije možnosť napadnutia fiktívneho rozhodnutia nie je možné odobrať účastníkovi konania možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o jeho práve, pričom treba vychádzať z princípu legitímneho očakávania účastníkov konania na vydanie zákonného rozhodnutia, ktoré na základe odôvodnenia poskytuje účastníkovi konania možnosť ďalšieho kvalifikovaného postupu v správnom konaní keď zákon v prípade negatívneho rozhodnutia umožňuje účastníkovi konania podať opravný prostriedok v ktorom môže reagovať na dôvody nevyhovenia uvedené v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu.“

V krátkom časovom slede po vydaní a pred podaním správnej žaloby mal teda k dispozícii reálne rozhodnutie žalovaného. Takýmto postupom žalovaného došlo k dôslednému naplneniu úpravy § 51 Správneho poriadku. V čase podania správnej žaloby (15. októbra 2020) teda vzhľadom na existenciu a doručenie faktického rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. septembra 2020, nebol žiaden dôvod na existenciu tvrdeného fiktívneho rozhodnutia.

60. Najvyšší správny súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo vzťahu k povinným osobách, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade sa právo na informácie a právo na zákonné rozhodnutie stávajú zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory, predstavujúce zbytočnú záťaž vo vzťahu nielen k hospodáreniu, ale aj k časovej angažovanosti subjektov zúčastnených na takom konaní. Reálnym prostriedkom práv žalobcu by bola správna žaloba smerujúca proti skutočnému rozhodnutiu žalovaného o rozklade žalobcu zo dňa 16. septembra 2020.

62. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že od 1. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (reforma súdnictva), ktorým boli zriadené Správny súd v Banskej Bystrici, Správny súd v Bratislave a Správny súd v Košiciach (ďalej len „správne súdy“). V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 151/2022 Z.z., správne súdy začnú svoju činnosť 1.

64. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.