← Späť na vyhľadávanie
Najvyšší správny súd·Rozsudok·18. 11. 2021

4Sžfk/26/2020

ECLI:SK:NSSSR:2021:1017201374.1

Zamieta
Súd
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie
Krajský súd v Bratislave
Sp. zn. 1. inštancie
2S/191/2017
IČS
1017201374
Zdroj
PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): OPAL - FYTOS, s.r.o., so sídlom Petrovany - Vysielač 573, 082 53 Petrovany IČO: 36458473, právne zastúpený: JUDr. Ivo Babjak, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42499500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101392588/2017 zo dňa 21. júna 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/191/2017-82 zo dňa 30. októbra 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2S/191/2017-82 zo dňa 30. októbra 2019 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101392588/2017 zo dňa 21. júna 2017(ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „správca dane“) č. 100600991/2017 zo dňa 11. apríla 2017, ktorým určil žalobcovi rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume 14.835,22 eura, znížil mu nadmerný odpočet DPH zo sumy 24.213,85 eura na sumu 9.378,63 €. Napadnutým rozhodnutím nebolo žalobcovi priznané právo na oslobodené dodanie tovaru do iného členského štátu v celkovej sume 92272,10 eura na základe odberateľskej faktúry č. 51213550 s dátumom dodania 04.03.2013, vystavenej pre odoberateľa DARIUSZ FIRA PETRIC, GEN. STEFANA GROTA-ROWECKIEGO 130 M322, 41-200

SOSNOWIEC, PL6461944096, Poľská republika (ďalej aj ako „Dariusz Fira PETRIC“), za dodanie 96,62 ton repkového oleja. Dôvodom pre neuznanie oslobodenia dodania tovaru uvedenému odoberateľovi do iného členského štátu bolo, že nedošlo k preukázaniu splnenia dodania tovaru tomuto odoberateľovi.

2. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 2S/191/2017-82 zo dňa 30. októbra 2019 uviedol, že predmetom preskúmavania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane o znížení nadmerného odpočtu DPH žalobcovi a určení rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013.

Správny súd poukázal na to, že v zmysle daňového poriadku, dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom. Z dikcie § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovar, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak je nadobúdateľ osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Úlohou správcu dane, pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH, je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené odberateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 43 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti

platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. 3. Správny súd konštatoval, že žalobca k uplatneniu nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 predložil správcovi dane kúpnu zmluvu uzatvorenú s Dariuszom Firom PETRIC, CMR doklady, potvrdenie o dodaní tovaru do členského štátu, vážne lístky a skladové

listy. Nepredložil však objednávky v konkrétnych množstvách, zápisy zo stretnutí s obchodnými partnermi, na ktorých došlo k objednaniu tovaru, ich prípadné doplnenia, opravy, komunikáciu s obchodnými partnermi (odberateľmi, dodávateľmi), prípadné reklamácie tovaru, ani komunikáciu ohľadom opravy pôvodnej faktúry č. 24713550 zo dňa 01.02.2013, keďže v dôsledku chyby v nej uvedenej bola vystavená nová faktúra č. 51213550 zo dňa 04.03.2013, ktorá je podkladom pre uplatnenie odpočtu DPH v zdaňovacom období marec

2013. V zmysle uvedeného, žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia a dodanie tovaru konkrétnemu odberateľovi v Poľsku a neuniesol svoje dôkazné bremeno na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Sťažovateľ podľa správneho súdu tiež nepreukázal, že by došlo k materiálnemu naplneniu pojmu „odoslanie“ tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle právnych predpisov a judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda, že by existoval dôvod na postup podľa § 43 zákona o DPH. Správca dane zistil, že tovar (za studena lisovaný repkový olej) nebol následne dodaný poľskému odberateľovi Dariusz Fira PETRIC, ale tovar prevzali poľské spoločnosti ECO PROJEKT POLSKA a EUROSERVICE. Hoci spoločnosť ECO PROJEKT POLSKA (ako dodávateľ tovaru pre EUROSERVICE) tvrdila, že tovar nadobudla od Dariusza Firu PETRIC, nepredložila o tom žiadne dôkazy. Správny súd argumentoval, že žalobca nemal reálnu možnosť existenciu a kvalitu tovaru skontrolovať, pretože bol dopravovaný priamo od dodávateľa žalobcu - spoločnosti VENAS, a.s., k odberateľovi žalobcu do Poľska. Žalobca bol podľa správneho súdu len medzičlánkom

medzi týmito dvoma subjektmi a ako vyplýva z medzinárodnej výmeny informácií, aj Dariusz Fira PETRIC bol len medzičlánkom v reťazci ďalších obchodných spoločností. Vzniká potom otázka ekonomického účelu tohto obchodu, keďže žalobca pôsobil len v roli kvázi „sprostredkovateľa“ obchodu. Je nepochybne právom obchodníka realizovať svoju činnosť v rámci zmluvnej voľnosti a obchodných zvyklostí dodržiavajúcich pravidlá poctivého obchodného styku, no je nevyhnutné riadne ich odôvodniť a preukázať.

4. Správny súd zhodnotil, že správca dane správne vyžadoval predloženie ďalších dôkazov o prevode tovaru medzi článkami obchodného reťazca, do ktorého patril aj žalobca, pretože faktúry a CMR doklady preukazujú len formálnu stránku obchodného vzťahu, nie aj jeho materiálnu časť (reálne dodanie tovaru). Poukázal aj na to, že na CMR dokladoch sa nenachádzalo potvrdenie prevzatia tovaru vo forme požadovanej § 43 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca preto podľa názoru krajského súdu neuniesol dôkazné bremeno o preukázaní svojho nároku na odpočet DPH, tak ako to vyžaduje § 43 ods. 1 zákona o DPH.

Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávku tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného kontraktu a spôsob jeho prevedenia a komunikácia s dodávateľom, sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov.

5. Správny súd ďalej zdôraznil, že výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, keď znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Sťažovateľ mal povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného

partnera. Následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi zahŕňajú aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany. Rovnako správny súd poukázal na to, že sťažovateľ nedostatočne preveroval svojho obchodného partnera len prostredníctvom overenia platnosti identifikačného čísla odberateľa Dariusa Firu PETRIC, ktoré však bolo overované až dňa 16.10.2014 v priebehu daňovej kontroly.

6. Vzhľadom k uvedenému správny súd podľa žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, v ktorej uviedol, že z kontrolných zistení správcu dane, ktoré tiež deklaroval sťažovateľ svojimi dokladmi predloženými ku daňovej kontrole, vyplýva, že predmetný tovar, pri ktorom správca dane zamietol nárok na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu, bol prepravený zo Slovenska do Poľska reálne, nie fiktívne. Prepravu tovaru do Poľska podľa sťažovateľa potvrdil aj žalovaný, keď výslovne uviedol, že prepravcovia „vykonali prepravu priamo zo Slovenska do spoločnosti EUROSERVICE v Poľsku, ktorá tovar skutočne prijala a prevzala.“

8. Sťažovateľ ďalej namietal závery správneho súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, že by došlo k materiálnemu naplneniu pojmu „odoslanie“ tovaru. Sťažovateľ poukázal na to, že v zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora č. C-409/04 vo veci Teleos, pojem „odoslaný“, sa má vykladať v tom zmysle, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. V zmysle uvedeného bol sťažovateľ názoru, že nado všetku pochybnosť preukázal, že jednak právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na nadobúdateľa z iného členského štátu - Dariusza Firu PETRIC, Poľsko, a že tovar, repkový olej, bol reálne prepravený do Poľska a tým opustil územie Slovenska. Tieto skutočnosti sú preukázané správcom dane a podľa názoru sťažovateľa neboli spochybnené správnym súdom.

9. Sťažovateľ uviedol, že dôvodom nepriznania nároku na oslobodenie od dane pri preukázateľnom dodaní do iného členského štátu, je zrejme to, že na medzinárodných nákladných listoch, v kolónke 24-tovar prevzal, nebolo potvrdené prevzatie tovaru príjemcom a ani inou poverenou osobou a nenachádzali sa tam ani údaje o mieste, dátume a čase

príchodu vozidla. Druhým dôvodom môže byť, skutočnosť, že sťažovateľ podľa krajského súdu nepredložil objednávky v konkrétnych množstvách, zápisy zo stretnutí s obchodnými partnermi, na ktorých došlo k objednaniu tovaru, ich prípadné doplnenia, opravy, komunikáciu s obchodnými partnermi (odberateľmi, dodávateľmi), prípadné reklamácie tovaru, ani komunikáciu ohľadom opravy pôvodnej faktúry č. 24713550 zo dňa 01.02.2013, keďže v dôsledku chyby v nej uvedenej bola vystavená nová faktúra č. 51213550 zo dňa 04.03.2013, ktorá je podkladom pre uplatnenie odpočtu DPH v zdaňovacom období marec 2013. Konštatovanie, že sťažovateľ nedodržal podmienky stanovené príslušnými ustanoveniami Smernice Rady 206/112/ES a zákona o DPH, je podľa názoru sťažovateľa, v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

Tovar, pri ktorom si sťažovateľ uplatňoval oslobodenie od dane, bol preukázateľne prepravený do iného členského štátu. 10. Sťažovateľ následne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11 Mecsek- Gabona, v zmysle ktorého môže členský štát zamietnuť daňovému subjektu nárok na oslobodenie od dane, ak členský štát preukáže objektívne skutočnosti, že si daňový subjekt nesplnil povinnosti v oblasti dokazovania, alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ a neprijal všetky opatrenia, ktoré boli od neho rozumné požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode. Sťažovateľ je presvedčený, že kupujúci Dariusz Fira PETRIC preukázateľne nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už na území Slovenska a zaviazal sa prepraviť tovar do

Poľska. Preto má za to, že si splnil svoje dôkazné povinnosti predložením potvrdenia podľa § 43 ods. 5 písm. d/ zákona o DPH, pričom prepravné spoločnosti zároveň potvrdili reálnu prepravu tovaru do Poľska. 11. Sťažovateľ tiež namietal výpočet dane z pridanej hodnoty, pretože správca dane v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o DPH, pri výpočte základu dane protihodnotu (92272,10 EUR), ktorú zaplatil poľský odberateľ sťažovateľovi, neznížil o daň, pričom správny základ dane mal byť podľa sťažovateľa 76893,42 EUR. Sťažovateľ vyjadril názor, že hoci na nezákonný výpočet dane v správnej žalobe nepoukázal, bol správny súd povinný v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutie žalovaného zrušiť, pretože nesprávnym výpočtom výšky dane došlo k zásahu do základného práva sťažovateľ vlastniť majetok a pokojne ho užívať.

12. Sťažovateľ tvrdil, že zo strany správneho súdu došlo k neprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď tento nebral ohľad na to, že z hľadiska jednotného systému dane z pridanej hodnoty uplatňovanému v rámci Európskej únie, nemožno určiť (vyrubiť, dorubiť) daň z tovaru sťažovateľovi, pretože tento tovar preukázateľne a nespochybniteľne bol z územia SR odoslaný (prepravený) do Poľska odberateľovi, ktorý bol v čase realizácie obchodného prípadu identifikovaný pre daň v Poľsku - bolo mu tam pridelené IČ DPH PL6461944096, prijatie tohto tovaru potvrdil a tovar ďalej dodal iným poľským odberateľom, čo prepravcovia tovaru bez akýchkoľvek pochybností potvrdili. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. 101392588/2017 zo dňa 21. júna 2017 v spojení s rozhodnutím správcu dane č. 100600991/2017 zo dňa 11. apríla 2017, vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania tak pred krajským, ako aj pred kasačným súdom.

13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 03.02.2020 uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci správnym súdom a kasačnému súdu navrhol, aby kasačnú sťažnosť zamietol. 14. Uviedol, že sťažovateľ ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bol v zmysle § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a kumulatívne ďalšími dokladmi v závislosti od toho, či prepravu zabezpečil alebo vykonal odberateľ. Ak odberateľ prepravu zabezpečil inou osobou, bol sťažovateľ, v zmysle § 43 ods. 5 písm. b/ zákona o DPH, povinný predložiť prepravný doklad alebo iný doklad o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia. Ak odberateľ prepravu vykonal sám, bol sťažovateľ, v zmysle 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH, povinný predložiť okrem iného i písomné vyhlásenie odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu.

V predmetnej veci podľa žalovaného listinné doklady predložené sťažovateľom nezodpovedajú skutočnosti t.j., že sťažovateľ tovar reálne dodal tovar odberateľovi Dariusz Fira PETRIC PETRIC do Poľska. Žalovaný uviedol, že dodanie tovaru odberateľovi Dariusz Fira PETRIC nepreukazuje ani kúpna zmluva, uzavretá medzi sťažovateľom a Dariusz Fira PETRIC, predmetom ktorej mal byť repkový olej v množstve 250 ton s termínom plnenia február 2013, čo je rozdielne množstvo ako sťažovateľ deklaroval faktúrou. Žalovaný zdôraznil, že samotná existencia dokladov, bez preukázania reálnej dodávky tovaru, nie je relevantným dôkazom o uskutočnení tovaru. Uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že tovar do Poľska neprepravil sťažovateľ ani odoberateľ - spoločnosť Dariusz Fira PETRIC, pričom nebolo preukázané že sa odoberateľ na zabezpečení prepravy skutočne podieľal. Podľa zistení u prepravcov, títo vykonali prepravu priamo zo spoločnosti VENAS, a.s., dodávateľa sťažovateľa, do spoločnosti EUROSERVICE, ktorá tovar prevzala v Poľsku. Účasť spoločností Dariusz Fira PETRIC a ECO PROJECT POLSKA, ktoré mali byť

ďalšími článkami v reťazci spoločností obchodujúcich s repkovým olejom, nebola preukázaná. Žalovaný uviedol, že repkový olej nebol dodaný a ani prevezený na adresu Roweckiego130 M3, 41200 Sosnowiec Poľsko - ako sťažovateľ deklaroval predloženými prepravnými dokladmi CMR a prehlásením o prevzatí tovaru do EÚ. Prepravné doklady CMR neobsahovali potvrdenie o prevzatí tovaru a samotný sťažovateľ ani nevedel, kto podpísal prehlásenie o prevzatí tovaru do EÚ. Dokladmi o splnení podmienok pre oslobodené dodanie odberateľovi Dariusz Fira PETRIC do Poľska neboli ani certifikáty kvality, vážne lístky, úhrady, keďže dokazovaním správcu bolo zistené, že odberateľ Dariusz Fira PETRIC nepriznal a nezdanil nadobudnutie tovaru v Poľsku, tovar fyzicky neprijal, nepreukázal, že nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, neboli potvrdené údaje v dokladoch, ktoré boli predložené sťažovateľom a s poľskou daňovou správou odberateľ nespolupracoval. Údaje v dokladoch, ktoré predložil samotný sťažovateľ, tak neboli potvrdené. 15. Žalovaný ďalej tvrdil, že sťažovateľ v potrebnej miere neprijal opatrenia smerujúce k

overeniu si obchodného partnera a nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať od dodávateľa tovaru, aby sa pri dodávke tovaru presvedčil, že plnenie ktoré uskutoční bude skutočné dodané do iného členského štátu. Žalovaný konštatoval, že overenie si platiteľstva obchodného partnera sťažovateľ vykonal až 16.10.2014, t.j. po vyše viac ako roku od roku, kedy malo dôjsť k uskutočneniu obchodov a bolo to až v priebehu už samotnej daňovej kontroly, žiadne iné dôkazy k prevereniu sťažovateľ nepreukázal. Nedôvodne sa uspokojil len s prehlásením odberateľa o dodaní tovaru do iného členského štátu a dostatočne si nepreveril okolnosti týkajúce sa jeho odberateľa, (napr. či prepravu tovaru vykoná sám odberateľ, alebo ju zabezpečí inými dopravcami, kde bude tovar vyložený, kto ho preberie a pod.).

V prípade sťažovateľom uplatneného nároku na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, sťažovateľ síce predložil faktúry a prepravné doklady, avšak povinnosťou správcu dane nebolo vyhodnotiť tieto doklady iba z formálneho hľadiska, ale aj preverovať, či k uskutočneniu deklarovaného obchodu došlo tak, ako je to uvádzané na predložených dokladoch.

Sťažovateľ podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru do iného členského štátu. K námietkam sťažovateľa ohľadom výšky vyrubenej dane žalovaný dodal, že sťažovateľ túto nenamietal v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, v podanom odvolaní ani v správnej žalobe.

III. Konanie na kasačnom súde

16. Prejednávaná vec bola dňa 19.05.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S - sp. zn. 4Sžfk/26/2020. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

18. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že správca dane začal dňa 11.06.2013 daňovú kontrolu u sťažovateľa, pričom jej predmetom bola daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013.

Správca dane rozhodnutím č. 100600991/2017 zo dňa 11. apríla 2017 v zmysle § 68 ods. 6 písm. b/ bod 1 Daňového poriadku určil sťažovateľovi rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume 14.835,22 eura, znížil mu nadmerný odpočet DPH zo sumy 24.213,85 eura na sumu 9.378,63 eura. Sťažovateľ si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr: a) vystavených pre spoločnosť TESCO STORES SR, a.s., č. 880006920 zo dňa 11.03.2013, č. 880006921 zo dňa 11.03.2013 a č. 880006922 zo dňa 11.03.2013 (ide o dobropisy faktúr za reklamné a propagačné služby pre TESCO STORES SR, a.s.), b) vystavenej pre poľský daňový subjekt Dariusz Fira č. 51213550 zo dňa 04.03.2013 za dodanie repkového oleja; k zdaniteľnému obchodu došlo reálne v zdaňovacom období február

2013. 19. Správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prípade faktúr vystavených pre spoločnosť TESCO STORES SR, a.s., za poskytnutie propagačných a reklamných služieb nastala skutočnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH, vedúca k zníženiu dane v zdaňovacom období marec 2013 o sumu 3.619,20 eura, voči čomu sťažovateľ nepodal

odvolanie. 20. V súvislosti s dodaním repkového oleja poľskému odberateľovi správca dane dospel k záveru, že v daňovom konaní nebol preukázaný zmluvný vzťah prepravy tovaru medzi sťažovateľom a odberateľom Dariuszom Firom, pričom oslobodenie dodávky tovaru nepreukazovali ani predložené CMR; sťažovateľ ani príjemca tovaru v Poľsku teda nepreukázali skutočné miesto dodania tovaru. Správca dane konštatoval, že sťažovateľ nedodržal náležitú starostlivosť v obchodnom styku so svojimi obchodnými partnermi.

Poľské daňové orgány v rámci medzinárodnej výmeny informácií oznámili, že Dariusz Fira v tomto zdaňovacom období nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie tovaru. Na medzinárodných nákladných listoch CMR nebolo potvrdené prevzatie tovaru príjemcom ani inou poverenou osobou. Z odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií vyplýva, že tovar bol jednotlivými dopravcami doručovaný nie odberateľovi Dariuszovi Firovi, ale prevzali ho poľské spoločnosti ECO PROJEKT POLSKA a EUROSERVICE. Správca dane nepovažoval CMR ani písomné prehlásenie o dodaní tovaru do EÚ za vierohodné dôkazy o dodaní tovaru na účely preukázania oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH. Správca dane poukázal na dôvodné pochybnosti o preprave, skutočnom príjemcovi tovaru a o mieste vykládky tovaru, vznikli tiež pochybnosti, že preprava bola realizovaná v inom zmluvnom vzťahu.

Nesplnením formálnych podmienok na oslobodenie od dane a preverením realizácie prepravy nebol vierohodne preukázaný zmluvný vzťah medzi sťažovateľom a odberateľom Dariuszom Firom, PETRIC pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH. Správca dane preto uvedenú transakciu zaťažil daňou z pridanej hodnoty. Správca dane pri vyčíslení základu dane vychádzal z vyjadrenia sťažovateľa, že základ dane pri faktúre č. 51213550 zo dňa 04.03.2013 tvorí suma 92.272,10 eura; preto DPH 20% predstavuje sumu 18.454,42 eura. 21. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 101392588/2017 zo dňa 21. júna 2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 100600991/2017 zo dňa 11. apríla 2017.

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

22. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

23. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 1 ods. 1 zákona 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

25. Podľa § 2 písm. a/ Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

26. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

27. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

dane. 28. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

29. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

34. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 35. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

36. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať, alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

37. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

38. Podľa § 74 ods. 4 vety prvej daňového poriadku odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. 39. Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

40. Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od

dane. 41. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety a ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

42. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

43. Podľa§ 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná

odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.

44. Podľa § 43 ods. 8 zákona o DPH ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto

lehota. 45. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 46. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu bolo posúdenie, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

47. Podľa názoru kasačného súdu, krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne zaoberal neunesením dôkazného bremena zo strany sťažovateľa (body 32-45 napadnutého rozsudku) aj tým, že sťažovateľ v potrebnej miere neprijal opatrenia smerujúce k overeniu si obchodného partnera, aby sa pri dodávke tovaru presvedčil, že plnenie ktoré uskutoční bude skutočne dodané do iného členského štátu (body 37, 41 a 46 napadnutého rozsudku). Kasačný súd preto môže len odkázať na dôvody napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena a sťažovateľom nevyvrátené objektívne pochybnosti o uskutočnení ním deklarovaného dodania tovaru - 96,62 ton repkového oleja.

48. Správny súd v napadnutom rozsudku správne poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva „.

. .dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi, primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene, za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. . .“ 49. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „ .

. .Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

. ." 50. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege", ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.

Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/26/2014).

51. Daňový doklad je hľadiska nároku na odpočítanie nepochybne prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, odrážajú skutočnosť.

52. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 241/07-44 zo dňa 18.09.2008, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.

Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

53. Kasačný súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalobca (sťažovateľ) v daňovom konaní prezentoval obchodné transakcie do iného členského štátu, t.j. že malo ísť o intrakomunitárne dodávky, avšak zároveň zdôrazňuje, že tieto musia byť spojené s prepravou, ktorá musí byť zrealizovaná a právo nakladať s tovarom ako vlastník musí prejsť na nadobúdateľa za splnenia podmienky, že ide o skutočnú firmu, nie o fiktívnu spoločnosť.

Podľa názoru kasačného súdu, z ust. § 43 zákona o DPH vyplýva, že ak sa jedná o odoslanie tovaru pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb

tovaru. 54. Je potrebné preukázať, že tovar skutočne fyzicky opustil územie Slovenskej republiky a bol dodaný skutočnému nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, keďže pri vnútro-spoločenských (intrakomunitárnych) obchodoch, prevod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je sledovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov, preto nie je v rozpore s daňovým poriadkom, zákonom o DPH ani s právom EÚ požadovať, aby sa daňový subjekt, ktorý vystupuje ako dodávateľ, uistil o dôveryhodnosti svojho partnera v tom zmysle, že zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov a budú riadne zdanené. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ overil platnosť identifikačného čísla odberateľa Dariusza Firu PETRIC až v priebehu daňovej kontroly dňa 16.10.2014, z čoho vyplýva, že neprijal dostatočné opatrenia na to, aby si s náležitou starostlivosťou a včas overil informácie svojho obchodného partnera.

55. K sťažovateľovej námietke, že napadnutý rozsudok správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Európskeho súdneho dvora č. C-409/04 vo veci Teleos a podporuje výklad prezentovaný sťažovateľom, kasačný súd uvádza, že s takýmto názorom sťažovateľa sa nemožno stotožniť.

Judikát Európskeho súdneho dvora č. C-409/04 vo veci Teleos rieši otázku opustenia územia tovarom, avšak interpretácia tohto rozhodnutia sťažovateľom, ktorý zdôrazňuje podmienku fyzického opustenia územia členského štátu dodania, nie je komplexná. V predmetnom súdnom rozhodnutí Európskeho súdneho dvora bol vyslovený právny názor, že musia byť splnené podmienky preukázania, že tovar opustil územie dodávateľa a bol zdanený titulom nadobudnutia v inom členskom štáte, t.j. u odberateľa. Práve druhá z uvedených podmienok nebola v predmetnom prípade splnená. Na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. C-409/04 vo veci Teleos sa odvoláva aj napadnutý rozsudok správneho súdu. Ďalej v tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. C-146/05 vo veci Albert Colleé.

56. V súvislosti s tým, že sťažovateľ vytýkal správnemu súdu, že sa neriadil ním uvedeným rozsudkom Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-273/11 Mecsek-Gabona Ktf, kasačný súd nezistil žiadne pochybenie. Práve z rozhodnutia vo veci Mecsek-Gabona, na ktorý odkazuje sťažovateľ, vyplýva: „Článok 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88/ EÚ zo 7. decembra 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa za okolností, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, predávajúcemu zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci Spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto

podvode.“ Z tohto rozsudku vyplýva záver, že je úlohou členského štátu ustanoviť rozsah dôkazných prostriedkov na preukázanie realizácie zdaniteľného obchodu, čo slovenský zákonodarca s účinnosťou od 01.10.2012 vykonal prostredníctvom ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH, keď stanovil podmienky oslobodenia od dane z pridanej hodnoty. Práve vady potvrdenia o prevzatí tovaru (96,62 ton repkového oleja) odoberateľom alebo osobou ním poverenou v zmysle ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH, mal sťažovateľ odstrániť, aby preukázal realizáciu zdaniteľného obchodu. Je teda zrejmé, že právo na priznanie oslobodenia od dane z pridanej hodnoty bolo sťažovateľovi s prihliadnutím na skutkové okolnosti jeho veci zamietnuté práve v súlade s citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ.

57. Listinné dôkazy, ktoré predložil daňový subjekt v daňovom konaní, by boli spôsobilé privodiť daňovému subjektu uplatnenie nároku na oslobodenie dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky a dodaný tovar bol zdanený odberateľom ako daňovým subjektom v inom členskom štáte, v rámci EÚ, čo preukázané nebolo. Sťažovateľ bol

v zmysle ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH povinný predložiť obligatórne doklady. Sťažovateľ opomenul povinnosť predložiť doklad v zmysle ust. § 43 ods. 5 písm. b/, resp. c/ zákona o DPH, pretože na ním predložených CMR dokladoch sa nenachádzalo potvrdenie prevzatia tovaru Dariuszom Firom PETRIC ani jeho povereným zamestnancom, prípadne vodičom prepravcu, rovnako sa tam nenachádzali údaje o mieste, dátume a čase príchodu vozidla.

V ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH zákonodarca kogentne stanovil zoznam dokladov, ktorými je daňový subjekt povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu. Sťažovateľ preto neuniesol dôkazné bremeno o preukázaní svojho nároku na odpočet DPH, tak, ako to vyžaduje

§ 43 ods. 1 zákona o DPH a nemá zákonný nárok na odpočet DPH za dodanie tovaru na základe faktúry vystavenej pre poľský daňový subjekt Dariusz Fira PETRIC v zdaňovacom období marec 2013. Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 Daňového poriadku, nakoľko oslobodenie od DPH pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký, t.j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda na daňovú transakciu medzi týmito subjektami aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte.

58. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae). Súčasťou systému zodpovednosti účastníka za obranu svojich práv je aj uplatňovanie koncentračnej zásady v správnom súdnom konaní, ktorá sa prejavuje predovšetkým v stanovení dvojmesačnej prepadnej lehoty na vymedzenie všetkých žalobných bodov, teda tvrdení o porušení určitého právneho predpisu v postupe alebo rozhodnutí správneho orgánu (§ 181 ods. 1, § 183 SSP). V uvedenej lehote je žalobca povinný stanoviť hranice súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia a nastoliť okruh otázok, ku ktorým správny súd zaujme stanovisko a urobí záver o tom, či postup a rozhodnutie orgánu verejnej správy bol z namietaného hľadiska v súlade alebo v rozpore s právnymi predpismi. Na dôvody žaloby, ktoré neboli uplatnené v stanovenej lehote, súd neprihliada, až na výnimky stanovené zákonom (§ 134 ods. 2 SSP).

Platí pritom, že súd nevyhľadáva za žalobcu dôvody žaloby a ak pri súdnom preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu zistí porušenie zákona, hoci aj majúce za následok zásah do práv a oprávnených záujmov žalobcu, ktoré však žalobca v lehote na podanie správnej žaloby neuplatnil, nemôže na naň prihliadnuť (m.m. napr. R 58/2001, ZSP 5/2005). Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať musí a čím nemôže a nebude. Z dôvodu, že sťažovateľ výšku vyrubenej dane, resp. jej výpočet nenamietal v správnej žalobe ani v administratívnom konaní, kasačný súd na túto námietku nemohol prihliadnuť. O tom, že sa nejedná ani o jednu z výnimiek uvedených v § 134 ods. 2 SSP, nemal kasačný súd žiadnu pochybnosť. Preto, pokiaľ námietku ohľadom výšky výpočtu dane sťažovateľ neuplatnil v žalobe, nemohol od správneho súdu očakávať, že sa ňou bude zaoberať v napadnutom rozsudku.

59. Vychádzajúc z uvedeného a vzhľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný, kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

60. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 61.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. novembra 2021

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok 4Sžfk/26/2020 – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky | AI Pravnik