4Sžfk/35/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě č. 33/969, 114 07 Praha, Česká republika, IČO: 45317054, zahraničná osoba zapísaná v Obchodnom registri Mestského súdu v Prahe, spisová značka B 1360 a podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47231564, právne zastúpenej: LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35846909; proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103636339/2016 zo dňa 1. augusta 2016, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 221/2016-119 zo dňa 21. novembra 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

1. Žalobkyňa podala dňa 27. apríla 2011 riadne daňové priznanie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2011, ktorým priznala vlastnú daňovú povinnosť vo výške 67.560,86 €. Následne žalobkyňa upravila svoju priznanú daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie marec 2011 podaním dodatočných daňových priznaní zo dňa 19. mája 2011 na sumu 67.606,37 €, zo dňa 30. mája 2011 na sumu 11.327,46 €, zo dňa 3. novembra 2011 na sumu 12.332,70 € a zo dňa 22. decembra 2011 na 12.388,36 €. 2. Žiadosťou zo dňa 3. júna 2011 požiadala žalobkyňa podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992

S odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskeho únie vo veci FCE Bank plc, C-210/04 zo dňa 23. marca 2009 a vo veci R. J. Tolsma, C-16/93 zo dňa 3. marca 1994 žalobkyňa ustálila, že jej pobočka (so sídlom na území Slovenskej republiky) nie je samostatnou zdaniteľnou osobou a plnenia, ktoré jej boli poskytnuté jej ústredím (so sídlom na území Českej republiky), nie sú zdaniteľné plnenia. Za nesprávne považovala žalobkyňa aj súvisiace metodické usmernenie finančnej správy.

4. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 102968216/ 2016 zo dňa 19. apríla 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 56.278,89 € na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011.

Išlo o dodanie najmä aplikačných a infraštrukturálnych IT služieb, konkrétne: EURO projekty a EURO SEPA II za 1. štvrťrok 2011, aplikačné a IT infraštrukturálne služby, náklady na činnosti, ktoré Komerční banka Praha vykonávala pre BDSK za 1. štvrťrok 2011, servisný a inštalačný zásah u klienta, treasury činnosti, videokonferenčný servis, prepravné služby DHL (faktúry č. 9110001070, č. 9110001037, č. 9110001052, č. 9110001052, č. 9110001068, č. 8110000787, č. 9110001297 a č. 9110001370).

sa ústredie žalobkyne v Českej republike - Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě č. 33/ 969, 114 07 Praha, Česká republika (ďalej len „ústredie“) stalo členom skupiny pre účely DPH v Českej republike. Faktúry za dodané služby pre pobočku žalobkyne jej ústredie vyhotovovalo pod daňovým identifikačným číslom skupinovej registrácie CZ 699001182.

Slovenskej republiky v rámci interných plnení a fakturované služby spotrebovala priamo pobočka zahraničnej banky. Z vyjadrení ústredia žalobkyne vyplýva, že išlo o služby, ktoré si pobočka nezabezpečuje sama, ale sú zabezpečované na úrovni ústredia. Náklady zriaďovateľky na činnosti, ktoré sú vykonané v prospech pobočky, sú prostredníctvom personálnych nákladov na zamestnancov ústredia, vykonávajúcich činnosť pre pobočku, premietnuté do nákladov pobočky. 8.

9. Je tomu tak preto, že vstúpením zdaniteľnej osoby - ústredia žalobkyne do skupiny na účely DPH sa toto stalo súčasťou novej zdaniteľnej osoby, ktorou je skupina na účely DPH a na účely DPH sa toto odpútalo od svojej organizačnej zložky - pobočky na území Slovenskej republiky. Platí preto, že plnenia pobočke na území Slovenskej republiky boli poskytnuté skupinou na účely DPH registrovanou v Českej republike, nie jej zriaďovateľom - ústredím žalobkyne v Českej republike. Akékoľvek služby, ktoré zdaniteľná osoba po vstúpení do skupiny poskytne svojej organizačnej zložke v zahraničí (nečlenovi skupiny) sú považované za služby poskytnuté medzi dvoma nezávislými osobami. Nejde preto o plnenia v rámci jedného subjektu práva - zriaďovateľa a organizačnej zložky. 10. Žalobkyňou podané dodatočné daňové priznania za zdaňovacie obdobia marec 2011 vyššie uvedené skutočnosti nereflektovali a vo vzťahu k posudzovaným obchodom preto žalobkyňa porušila § 69 ods. 3 zákona o DPH.

Naopak správca dane poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Skandia America Corp. (USA), filial Sverige, C-7/13 zo dňa 17. septembra 2014. V tomto posudzoval Súdny dvor Európskej únie práve situáciu, keď zahraničná osoba povinná platiť daň mala zriadenú prevádzkareň na území členského štátu EÚ, pričom táto bola členom skupiny na DPH.

12. Správca dane zdôraznil, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z platnej legislatívy, nie z metodického pokynu finančnej správy. 13. Žalovaný rozhodnutím č. 103636339/2016 zo dňa 1. augusta 2016 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v podstatnom stotožnil s argumentáciou a zisteniami správcu dane obsiahnutými v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný zdôraznil, že podľa čl. 11 smernice Rady 2006/112/ES môže členský štát za jednu zdaniteľnú osobu považovať osoby usadené na území členského štátu, ktoré sú síce právne nezávislé, ale súčasne sú vzájomne úzko prepojené finančnými, ekonomickými a organizačnými väzbami. Základným cieľom zavedenia skupinovej registrácie na účely DPH je práve na účely DPH umožniť, aby sa so zdaniteľnými osobami, ktoré sú relevantnými väzbami prepojené, zaobchádzalo ako s jednou zdaniteľnou osobou.

14. V predmetnej veci služby dodalo a fakturovalo organizačnej zložke - pobočke žalobkyne na území Slovenskej republiky ústredie žalobkyne v Českej republiky (zriaďovateľ pobočky) ako člen skupiny pre účely DPH registrovanej v Českej republike. Na faktúre tiež bolo uvedené DIČ skupinovej registrácie na DPH - CZ 699001182. Pobočka žalobkyne na území Slovenskej republiky preto prijala predmetné služby od skupiny na účely DPH registrovanej v Českej republike, pričom zriaďovateľ - ústredie žalobkyne je len jedným z členov uvedenej skupiny na účely DPH. Zdaniteľná osoba, ktorá vstúpi do skupiny na účely DPH, sa podľa žalovaného stáva súčasťou novej zdaniteľnej osoby, ktorou je skupina na účely DPH a na účely DPH sa odpúta od svojej organizačnej zložky (pobočky) umiestnenej v zahraničí. 15. Žalovaný tiež uviedol, že ústredie žalobkyne poskytlo jej pobočke na území Slovenskej republiky plnenia, ktorých hodnota bola vyčíslená na vyhotovených faktúrach v sume súvisiacich nákladov. Išlo pritom o poskytnutie služieb zaisťujúcich chod pobočky žalobkyne. Vzhľadom na existenciu plnení prijatých pobočkou žalobkyne a za ne zaplatenej protihodnoty,

Zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane realizuje správca dane až daňovou kontrolou.

17. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ktorou žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.

Poukazovala pritom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci FCE Bank plc, C-210/04 zo dňa 23. marca 2009. 19. Žalobkyňa zastáva názor, že slovenský právna úprava nepozná DPH skupiny registrované v zahraničí, resp. týmto nepriznáva žiadne postavenie a nepovažuje ich ani za zdaniteľné osoby. Preto členstvo ústredia žalobkyne v skupine pre účely DPH v Českej republike nemôže mať vplyv na daňový režim v Slovenskej republike. Súčasne prekleňovanie tejto medzery v práve analógiou legis, resp. analógiou iuris považuje žalobkyňa za neprípustné s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 41/2008 zo dňa 29. januára 2009 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/07 zo dňa 17. mája 2007 a sp. zn. IV. ÚS 414/2013 zo dňa 13. novembra 2014.

21. Podľa názoru žalobkyne vnútropodnikové alokácie nákladov sa uskutočňujú najmä z dôvodu dosiahnutia súladu s legislatívou v oblasti účtovníctva a dane z príjmov. Nejde však o dodanie služby za protihodnotu. V rámci vnútropodnikových alokácii nejde o vymáhateľné právne nároky na vyplatenie odmeny za uskutočnené alokácie (žalobkyňa nemôže žalovať sama seba za nevyplatenie odmeny). Nemožno ich preto považovať za dodanie služby na účely zákona o DPH. Ani prípadný finančný tok v súvislosti s vnútropodnikovou alokáciou nákladov nemožno považovať za úhradu poskytnutú za službu.

Správca dane pritom žalobkyňu nevyzval na odstránenie nedostatkov dodatočného daňového priznania (vytýkacie konanie). 23. Žalobkyňa považovala rozhodnutie žalovaného tiež za nedostatočne odôvodnené a vnútorne rozporuplné, bez uvedenia zákonných ustanovení, na základe ktorých žalovaný

26. Správny súd rozsudkom č. k. 1 S 221/2016-119 zo dňa 21. novembra 2019 (ďalej len „napádaný rozsudok“ alebo „rozsudok správneho súdu“) zamietol žalobu žalobkyne. Stotožnil sa s názorom žalovaného a správcu dane, že služby dodané ústredím žalobkyne v Českej republike, ktoré je súčasťou skupiny pre účely DPH, jej pobočke na území Slovenskej republiky mali byť zdanené podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH. Správny súd zastáva názor, že ak zdaniteľná osoba vstúpi do skupiny na účely DPH, akékoľvek služby, ktoré následne poskytne svojej organizačnej zložke v zahraničí, ktorá nie je členom skupiny na účely DPH, sú považované za služby poskytnuté medzi dvoma samostatnými osobami, t. j. za dodania medzi skupinou a inou nezávislou osobou, a to z dôvodu, že skupina na účely DPH vystupuje ako jeden nezávislý subjekt. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Skandia America Corp. (USA), filial Sverige, C-7/13 zo dňa 17. septembra 2014, ktoré je v podľa jeho názoru v podstatnom na prípad žalobkyne aplikovateľné. Naopak rozhodnutie

27. Dodávané služby považoval správny súd za zdaniteľné plnenia s odkazom na § 2 v spojení s § 9 ods. 1 zákona o DPH. Podľa názoru správneho súdu išlo o cezhraničné plnenia medzi časťou podniku, ktorá je súčasťou DPH skupiny v príslušnom členskom štáte a jeho ďalšom časťou v inom členskom štáte, a teda v danom prípade ich bolo možné posúdiť ako samostatný zdaniteľný obchod podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH. Z pohľadu správneho súdu nebolo sporné, že dodané služby používala pobočka žalobkyne pre svoje potreby a že ich neposkytovala ďalej, ako aj to, že boli premietnuté do nákladov. Poukázal tiež na terminologický význam slovného spojenia „alokácia nákladov“, ktorá sa vymedzuje ako relatívne samostatná oblasť manažérskeho účtovníctva a jej hlavným cieľom je poskytnutie čo najpresnejších informácií o nákladoch, ktoré sú relevantné pre určité rozhodnutie. Predmetom alokácie je priradenie nákladov danému objektu, pod ktorým je myslený nielen podnikový výkon, ale napríklad aj nejaký útvar či manažérske rozhodnutie.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

30. Sťažovateľka namietala právny názor správneho súdu, podľa ktorého je § 69 ods. 3 zákona o DPH aplikovateľný na jej prípad. S odkazom na § 3 ods. 1 a § 4 ods. 5 zákona o DPH sťažovateľka tvrdí, že zdaniteľnou osobou na území Slovenskej republiky je priamo ona, ako celok, a nie len jej pobočka - prevádzkareň na území Slovenskej republiky.

Preto ani sporné vnútropodnikové alokácie podľa sťažovateľky nemohli byť predmetom DPH. Vo vzťahu k posudzovaniu ústredia a pobočky sťažovateľky ako jedného celku táto poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci FCE Bank plc, C-210/04 zo dňa 23. marca

Zdôrazňuje však, že postupujúc podľa slovenskej legislatívy je potrebné konštatovať, že slovenské predpisy neupravujú situáciu sťažovateľky, ktorá je súčasťou zahraničnej DPH skupiny a má aj pobočku na území Slovenskej republiky. Akceptovanie názoru správneho súdu, že účasť sťažovateľky v DPH skupine v Českej republike má za následok zmenu postavenia jej pobočky na území Slovenskej republiky by znamenalo, že české predpisy budú pôsobiť exteritoriálne.

33. Podľa názoru sťažovateľky neobstojí ani právny názor správneho súdu, že vnútropodnikové alokácie nákladov je potrebné posudzovať ako dodanie služby za protihodnotu podľa § 2 a § 9 zákona o DPH. Predmetom vnútropodnikových alokácii v prípade sťažovateľky totiž boli interné náklady, a to na základe úžitku z činností vykonávaných ústredím sťažovateľky, nie však služby dodané sťažovateľke tretími osobami.

34. Sťažovateľka namieta aj nesprávne právne posúdenie otázky porušenia jej legitímnych očakávaní. Tvrdí, že podaním dodatočného daňového priznania bol žalovaný informovaný o tom, ako sťažovateľka posudzuje jej vnútropodnikové alokácie. Napriek tomu neuskutočnil vytýkacie konanie a vyplatil vyčíslený preplatok na DPH. Týmto, podľa názoru sťažovateľky, uznal jej argumentáciu a dostal ju tak do legitímneho očakávania, že sporné plnenia nie sú zdaniteľnými plneniami. Pochybnosti o správnosti podaného dodatočného daňového priznania žalovaný vyslovil prvýkrát až pri daňovej kontrole, pričom sa opieral o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Skandia America Corp. (USA), filial Sverige, C-7/13 zo dňa 17. septembra 2014, ktoré však bolo vydané až po podaní dodatočného daňového priznania.

37. Uznesením sp. zn. 4 Sžfk 35/2020 zo dňa 1. marca 2021 Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti napádanému rozsudku postupom podľa § 100 ods. 2 písm. a) v spojení s § 452 ods. 1 zákona SSP prerušil z dôvodu podania prejudiciálnej otázky iným súdom členského štátu Európskej únie (Švédskeho kráľovstva) vo veci C-812/19 Danske Bank v nasledovnom znení: „Je švédska pobočka banky so sídlom v inom členskom štáte (ako Švédske kráľovstvo) nezávislou zdaniteľnou osobou v prípade, že hlavná prevádzkareň poskytuje tejto pobočke služby a náklady za ne znáša pobočka, pričom hlavná prevádzkareň je súčasťou skupiny na účely DPH v inom členskom štáte, kým švédska pobočka nie je členom nijakej švédskej skupiny na účely DPH?“

39. V priebehu kasačného konania, dňa 1. januára 2021, nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

40. Uznesením sp. zn. 4 Sžfk 35/2020 zo dňa 17. januára 2022 kasačný súd rozhodol o pokračovaní v kasačnom konaní v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Danske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021 (bod 37).

41. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľkou (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je

43. Pri riešení prvej právnej otázky kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rovnako ako správny súd nespochybňuje všeobecný princíp, opakovane zdôrazňovaný sťažovateľkou, podľa ktorého stála prevádzkareň, ktorá nie je samostatným právnym subjektom odlišným od spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorej patrí a ktorej táto spoločnosť poskytuje služby, nemá byť z hľadiska nákladov na tieto služby, ktoré sú jej započítané, považovaná za zdaniteľnú osobu - platiteľa dane (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci FCE Bank plc, C-210/04 zo dňa 23. marca 2006). Sporným však je, či sa tento princíp uplatní v prípade zmeny pomerov v dôsledku toho, že sa ústredie takejto spoločnosti stane súčasťou DPH skupiny v inom členskom štáte bez toho, že by sa členom skupiny stala aj pobočka.

45. Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti so zohľadnením zaradenia ústredia do skupiny na účely DPH v inom členskom štáte namietala, že jej situáciu výslovne neupravenú zákonom o DPH nemožno riešiť na základe analógie legis, resp. analógie iuris a ani eurokonformným výkladom, s týmto sa kasačný súd nestotožňuje. Nemožno totiž prehliadať, že pre vytváranie a fungovanie vnútorného trhu a zabránenie narušenia hospodárskej súťaže je realitou nevyhnutná harmonizácia právnych predpisov európskej únie, zabezpečovaná v oblasti DPH aj prostredníctvom vyššie uvedenej smernice. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym

Nemožno teda akceptovať názor žalobkyne (bod 31 tohto rozsudku), že ak v dôsledku aplikácie úpravy smernice a registráciou materskej firmy ako člena skupiny na účely DPH v Českej republike došlo k zmene posudzovania postavenia jej organizačnej zložky na účely platenie DPH, predstavuje to exteritoriálne pôsobenie právnych predpisov Českej republiky na území Slovenskej republiky.

V tomto rozhodnutí bolo jednoznačne vykonané posúdenie DPH skupiny vytvorenej podľa čl. 11 Smernice a bolo skonštatované, že táto ako celok predstavuje jednu zdaniteľnú osobu. Toto postavenie vylučuje, aby členovia skupiny na účely DPH naďalej samostatne podávali daňové priznania týkajúce sa DPH a aby sa pokračovalo v ich identifikovaní ako zdaniteľných osôb v rámci a mimo skupiny, keďže podať daňové priznanie je oprávnená iba jedna zdaniteľná osoba. Preto poskytovanie služieb ústredím v tretej krajine jej pobočke usadenej v členskom štáte predstavovalo zdaniteľné plnenie, ak bola dotknutá pobočka členom skupiny na účely DPH (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci

47. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na odlišnosti v skutkovom stave medzi rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci Skandia America Corp. (USA), filial Sverige, C-7/ 13 zo dňa 17. septembra 2014 a jej prípadom (bod 31), je potrebné konštatovať, že ide o odlíšenie v skutkových okolnostiach, ktoré neboli podstatné pre judikatúrne závery Súdneho dvora Európskej únie. Vychádzajúc z jeho rozhodovacej činnosti možno konštatovať, že z hľadiska zodpovedania nastolenej otázky je rozhodujúci práve výklad čl. 11 Smernice, a teda povaha, limity a účel skupiny na účely DPH. Pôsobenie skupiny na účely DPH je totiž územne obmedzené na jeden členský štát (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Danske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021, body 23, 24, 26, 29 a 30).

48. Za zásadné vo vzťahu k prejednávanej veci však kasačný súd považuje rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Danske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021 (bod 37 tohto rozsudku), kde Súdny dvor rozhodoval v obdobnej veci ako je prípad sťažovateľky (členom DPH skupiny bolo ústredie spoločnosti, na území členského štátu Európskej únie, išlo aj o vnútropodnikové alokácie nákladov spojené s poskytovaním IT služieb ústredím v jednom členskom štáte pobočke v inom členskom štáte pre potreby pobočky/prevádzkarne).

49. Podľa čl. 9 ods. 1 Smernice: „„Zdaniteľná osoba“ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. „Ekonomická činnosť“ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných

51. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že pre vyššie uvedený výklad slovného spojenia „zdaniteľná osoba“ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky, konkrétne v zákone o DPH, priestor, kasačný súd považuje za potrebné zároveň s odkazom na argumentáciu v bode 45 tohto rozsudku upriamiť pozornosť na fakt, že čl. 9 ods. 1 Smernice a § 3 ods. 1 zákona o DPH majú obdobné znenie. Pokiaľ znenie čl. 9 ods. 1 Smernice podľa právneho názoru Súdneho dvora Európskej únie umožňuje už uvedený výklad a poňatie ústredia (ktoré je súčasťou skupiny na účely DPH v inom členskom štáte) a pobočky spoločnosti na území iných členských štátov ako dvoch samostatných zdaniteľných osôb na účely DPH, kasačnému súdu nie je zrejmé, prečo by takýto výklad nemalo umožňovať znenie § 3 ods. 1 zákona o DPH.

Podstatná je neprípustnosť toho, aby organizačná zložka vytvorená a sídliaca v jednom členskom štáte, ktorá nie je členom skupiny pre DPH v inom členskom štáte, do ktorej patrí materská spoločnosť, bola z titulu svojho postavenia organizačnej zložky považovaná s materskou spoločnosťou za jeden daňový subjekt.

54. Aj vo vzťahu k tejto otázke zastáva kasačný súd názor, že už bola zodpovedaná v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. S ohľadom na špecifický právny vzťah medzi ústredím spoločnosti v inom členskom štáte (ktoré je súčasťou skupiny na účely DPH) a jej pobočkou v tuzemsku sa plnenia medzi týmito považujú za zdaniteľné plnenia vtedy, ak sú náklady medzi ústredím a pobočkou účtované (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Danske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021, bod 35). Teda vtedy, ak dochádza k prenosu nákladov súvisiacich s poskytnutím služieb z ústredia takejto spoločnosti na jej pobočku. Práve tento prístup reflektuje skutočnosť, že odlúčenie ústredia a pobočky sa v tomto smere deje len na účely DPH, nie vo vzťahu k uzatváraniu iných právnych úkonov a posudzovaniu spôsobilosti na právne úkony podľa hmotného práva jednotlivých členských

Pri posudzovaní vzájomne účtovaných plnení sa pritom ústredie a pobočka sťažovateľky v tomto kontexte považujú za samostatné zdaniteľné osoby v súlade s § 3 ods. 1 zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že ústredie sťažovateľky v zdaňovacom období marec 2011 poskytlo jej pobočke na území Slovenskej republiky IT služby, ktorých hodnota (vo výške personálnych nákladov) bola pobočke sťažovateľky formou faktúr s DIČ skupinovej registrácie účtovaná

Slovenskej republiky. Sťažovateľka sa tak nemohla dostať do legitímneho očakávania, že svoje plnenia (ne)zdaňuje správne. Samotná skutočnosť, že v nadväznosti na podanie dodatočného daňového priznania (body 1 a 2) neuskutočnil správca dane vytýkacie konanie, neuskutočnil daňovú kontrolu a sťažovateľke bol fakticky vyplatený vyčíslený preplatok na DPH, ešte bez ďalšieho neznamená, že správca dane odobril právne názory sťažovateľky. Osobitne v prípade, ak bolo sťažovateľke známe protichodné metodické usmernenie žalovaného (bod 2).