4Sžfk/38/2019

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až máj 2012, júl 2012, august 2012 a október až december 2012. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č.

rozhodnutí: (I) spochybnil obchody žalobkyne so spoločnosťou SPÓŁKA JAWNA MIKULEC, pričom tiež zistil, že dodávka medzi týmito subjektmi bola nepohyblivá a prebehla na území Slovenskej republiky (nevznikol nárok na oslobodenie od dane); (II) spochybnil obchody žalobkyne so spoločnosťou Mirbes, s. r. o., a to z dôvodu nekontaktnosti tejto spoločnosti, nepreukázania jej sídla a ekonomickej činnosti, nekontaktnosti jej konateľa, výpovedí svedkyne K. G., ktorá v mene spoločnosti konala a disponovaním účtom spoločnosti D.. L., jedným z vlastníkov žalobkyne.

302.344,53 EUR. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 100370250/2018 zo dňa 14. februára 2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil, pričom v plnom rozsahu odkázal (zopakoval) zistenia správcu dane obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí.

a ktoré podľa tohto zákona patria do pôsobnosti správcu dane, sa ustanovenia tohto zákona vzťahujú rovnako, ako aj na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, podľa ktorého osobou zúčastnenou na správe daní je aj iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní alebo ktorej práva a povinnosti sú správou daní dotknuté. Žalovaný konštatoval, že predmetná osoba účasťou pri začatí daňovej kontroly plnila úlohy

6. K námietke, že daňová kontrola bola nezákonná, pretože správca dane nepreukázal dôvodné podozrenie, ktoré oprávňovalo správcu dane v čase začatia daňovej kontroly k aplikácii ustanovenia § 46 ods. 3 Daňového poriadku, žalovaný uviedol, že podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku je správca dane oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené.

Daňový poriadok pritom neukladá správcovi dane povinnosť preukazovať, na základe čoho má správca dane podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Navyše, Kriminálny úrad finančnej správy vo svojej žiadosti zo dňa 21. marca 2013 o vykonanie koordinovanej daňovej kontroly uviedol, že vzhľadom na poznatky získané operatívnou cestou je v súvislosti so začatím a výkonom požadovanej daňovej kontroly v uvedených spoločnostiach (medzi nimi aj žalobkyňa) dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady týchto spoločností budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené.

Vychádzajúc z ustanovenia § 61 ods. 1 a 5 Daňového poriadku, žalovaný konštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku, podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, teda bola ukončená v zákonom

MVI je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú. V danom prípade bola daňová kontrola vykonaná v rámci zákonnej lehoty. 8. V súvislosti s intrakomunitárnym dodaním tovaru do Poľska pre odberateľa SPOLKA JAWNA MIKULEC, žalovaný uviedol, že pri preverovaní týchto zdaniteľných obchodov správca dane z predložených dodávateľských faktúr zistil, že tovar (jatočné kurčatá) žalobkyňa obstarala od dodávateľov z fariem na území Slovenskej republiky. K faktúram boli predložené dodacie listy, vyhlásenia odberateľa SPOLKA JAWNA MIKULEC, že tento tovar kúpil na základe príslušnej faktúry, prevzal (prevzatie potvrdil na dodacom liste) a prepravil mimo územia Slovenskej republiky do iného členského štátu, a certifikáty pre obchod vo vnútri

Prepravu vykonal tento odberateľ na vlastný účet, nefakturoval ju daňovému subjektu SPOLKA JAWNA MIKULEC (tento daňový subjekt nemá vo svojom účtovníctve faktúry za prepravu tovaru). Správca dane po vyhodnotení takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že dodávky tovaru medzi žalobkyňou a poľským odberateľom SPOLKA JAWNA MIKULEC neboli spojené s prepravou do iného členského štátu, že pri týchto dodávkach tovaru nebola splnená podmienka pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty uvedená v § 43 ods. 1 zákona o DPH, a preto žalobkyni pri tomto dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 písm. c) zákona o DPH a povinnosť platiť daň podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH vo výške 79.228,24 EUR.

Práve túto podmienku žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný k predmetným obchodným transakciám uviedol, že ide o tzv. reťazový obchod, ktorý je takto určený, pretože sa na ňom zúčastňuje reťazec dodávateľov a odberateľov identifikovaných pre daň v rôznych členských štátoch.

relevantný dôkaz preukázania prepravy tovaru tak, ako je na ňom uvedené a ako vyžaduje ustanovenie § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH, a ani za dôkaz, že k dodaniu tovaru spojeného s prepravou tovaru došlo. V tejto súvislosti žalovaný poukázal (zhodne aj správca dane) na rozsudok ESD C-409/04 (Teleos).

Certifikáty o zdravotnom stave zvierat, ktoré k odberateľským faktúram pre odberateľa SPOLKA JAWNA MIKULEC predložila žalobkyňa dňa 24. februára 2015, potvrdzujú zistenia správcu dane, že prepravu vykonal v poradí druhý poľský odberateľ. Zároveň tieto certifikáty preukazujú vedomosť žalobkyne o skutočnostiach týkajúcich sa prepravy tovaru, pretože tieto sú súčasťou vystavovaných certifikátov, a žiadosť, na základe ktorej vystaví príslušná RVPS certifikát o zdravotnom stave zvierat na vývoz do krajín EÚ, sa podáva príslušnej RVPS najneskôr tri dni pred plánovaným vývozom zvierat.

dňa 27. júla 2016 zaslal žiadosť o MVI č. 1262752/2016) aj v rámci vyrubovacieho konania pri ústnom pojednávaní, z ktorého vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 20758283/2015 zo dňa 3. septembra 2015. Ústneho pojednávania sa však za žalobkyňu nikto nezúčastnil.

nemá vedomosť, že by okrem nej niekto vykonával pre Mirbes, s.r.o. akékoľvek činnosti, pričom umožnila G.. D. L. mať dispozičné právo na účty tejto spoločnosti, ktoré ním boli aj využívané. Preverovaním bolo zistené, že doklady spoločnosti Mirbes, s.r.o. nevystavovala len K. G., ale aj zamestnanci žalobkyne. Zásielky chladených kurčiat a kuracích dielov do elektronického systému evidencie zásielok za príjemcu Mirbes, s.r.o. s miestom určenia HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Napájadlá 1, Košice nahlasovala žalobkyňa, s miestom určenia Podtatranská hydina a.s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok, zásielky hydinového mäsa nahlasovala D.. D., sekretárka G.. D. L., predsedu predstavenstva, zásielky hovädzieho mäsa a bravčového mäsa nahlasoval B.. G. T., majster rozrábky.

Na základe uvedených zistení a vyhodnotení dôkazov správca dane konštatoval, že žalobkyňa si z faktúr od spoločností Mirbes, s.r.o. odpočítala daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. 15. Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly vypočul dňa 15. októbra 2013 ako svedka K. G., z ktorého vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9712402/5/4658912/2013/Kar zo dňa 15. októbra 2013 a za žalobkyňu sa ústneho pojednávania zúčastnila C.. K. A.. Žalobkyňa teda neopodstatnene namietala, že jej bolo upreté právo klásť svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní.

deklarovanú činnosť. PPZ, NAKA, Národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ poskytla správcovi dane aj informáciu z výsluchu D. A., konateľa spoločnosti Mirbes, s.r.o., ktorý uviedol, že nevedel o tom, že bol konateľom spoločnosti Mirbes, s.r.o., vyjadril sa iba v tom zmysle, že podpísal nejaké listiny, nemal vedomosť o tom, že by spoločnosť, ktorej bol konateľom, vykonávala nejakú obchodnú činnosť.

17. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“), ktorou žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.

žalobkyne. Citovala nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18. novembra 2008, v zmysle ktorého má za to, že vedená daňová kontrola nemá podklad v zákone ani samotnej ústave, a je vedená nanajvýš svojvoľne; čo opätovne len svedčí o skutočnosti, že Protokol je nezákonným podkladom celého daňového konania a nemožno naň prihliadať. V Zápisnici o začatí daňovej kontroly č. 9712402/5/1533822/2013/Kar zo dňa 23. apríla 2013 sa neuvádzajú žiadne dôvody, ktoré by preukazovali podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, je dôvodné sa domnievať, že takéto dôvody neexistovali a správca dane začal daňovú kontrolu v zmysle ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku

19. Žalobkyňa taktiež naďalej rozporovala prítomnosť R.. G. E. pri výkone daňovej kontroly, ktorého prítomnosť namietal, avšak správca dane ani žalovaný protichodne a účelovo uvádzajú tvrdenia, ktoré len ospravedlňujú pochybenie v podobe prítomnosti namietanej osoby pri

o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „Nariadenie“). Informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly musia byť poskytnuté v maximálnej lehote 3 mesiacov odo dňa podania žiadosti.

Z dôvodu, že priebeh daňovej kontroly, ako aj samotný postup je od počiatku poznačený vadou nezákonnosti z dôvodu nedodržania postupu, ktorý ustanovujú pre orgány verejnej moci právne predpisy, je protokol dokumentom, ktorý je vyhotovený na podklade konania, ktoré je priamo v rozpore so zákonom a s ním súvisiacimi právnymi predpismi, v čoho dôsledku sa tento samotný stáva nezákonným listinným dôkazom, na základe ktorého bolo správcom dane vydané rozhodnutie správcu dane, a teda je poznačené

reťazovej štruktúre obchodu tiež poukázala na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-245/ 04 EMAG. K RVPS certifikátu o zdravotnom stave zvierat žalobkyňa uviedla, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by bol certifikát pre obchod vo vnútri spoločenstva rozhodujúcim listinným dôkazom pre preukázanie splnenia podmienok oslobodenia od DPH.

Táto spoločnosť bola registrovaným platiteľom DPH, a teda bola považovaná za zdaniteľnú osobu. 23. K výpovedi svedkyne K. G. žalobkyňa uviedla, že svedecká výpoveď K. G. potvrdzuje jej aktívnu účasť ako obchodnej zástupkyne spoločnosti Mirbes, s.r.o. ešte v priebehu januára 2013, čo svedčí o riadnej podnikateľskej činnosti tejto spoločnosti. Žalobkyňa považovala jej personálne prepojenie so spoločnostou Mirbes, s.r.o. a disponovanie jej účtami za bežnú prax a nie za podvodné konanie. Správca dane ako aj žalovaný celkom zjavne zastupujú úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní, pričom svojvoľne zaujímajú postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a treste žalobkyne v časti naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu, pričom opomínajú zásadu prezumpcie neviny. 24. Žalobkyňa poukázala na neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci a neúplné zistenie skutkového stavu, pričom namietala, že v preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie, a teda podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy a ďalšie skutočnosti sa stali pre

25. Vo vzťahu k neodôvodnenému preneseniu dôkazného bremena na žalobkyňu jej nie je zrejmé, ako nesprávne zisťovanie zo strany správcu dane u jej bývalého obchodného partnera súvisí s kontrolovaným daňovým obdobím, a rovnako má za to, že v prípade, ak jej takýmto postupom a tvrdením chcel správca dane dať uvedenú skutočnosť na ťarchu, takýto postup je v hrubom rozpore s legislatívou a judikatúrou tak na národnej ako aj európskej

Stále sa ale pohybuje v rovine spochybňovania a nie preukazovania a podloženia tvrdení. 26. V rámci procesu dokazovania boli vykonané dôkazy a prednesené tvrdenia, s ktorými sa správca dane a žalovaný dostatočne nevysporiadali, prípadne bol výklad informácií zistených v rámci procesu dokazovania uskutočnený účelovo, bez rešpektovania zákonnej povinnosti vysporiadať sa s každým dôkazom jednotlivo a so všetkými v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo, pri súčasnom zachovaní stavu, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. správca dane a žalovaný neprihliadli na svedecké výpovede svedčiace v prospech žalobkyne a podporujúce jej tvrdenia, čo možno označiť za šikanózny postup zo strany správcu dane a žalovaného, pretože predloženie zákonom predpokladaných podkladov na účely uplatnenia svojho nároku považovali za nedostatočné a následne po podporení týchto dokumentov svedeckými výpoveďami tieto vylúčili.

28. V predmetnej veci sa žalovaný ako odvolací správny orgán vo svojom rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uplatnenými v odvolaní žalobkyne, čo je podstatným dôvodom toho, aby správny súd zrušil takéto rozhodnutie žalovaného z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Správca dane neakceptoval bez odôvodnenia dôkazy, ktoré preukazovali uskutočnené obchodné transakcie pre žalobkyňu ako kontrolovaný daňový subjekt a sú v jej prospech, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane rovnako neodôvodnil dostatočne svoje tvrdenia o porušení ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, čím porušil ustanovenie § 47 písm. h) a ustanovenia § 63 ods. 5

29. Vzhľadom na procesne vadný postup žalovaného, ako aj správcu dane, ktorí na základe zadovážených skutkových podkladov pre vydanie svojich rozhodnutí nedostatočne zistili a následne aj posúdili skutočný skutkový stav veci a v tejto súvislosti sa nedostatočne vysporiadali so zákonom ustanovenými predpokladmi a skutočnosťami a vyvodili o nich nesprávny právny záver, má žalobkyňa jednoznačne za to, že po dôslednom preskúmaní rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane, je nutné dospieť k záveru, že žalovaný a správca dane neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti, procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom, a preto je na mieste aj naďalej zastávať taký názor, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie správcu dane malo byť žalovaným zrušené a vrátené správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodov, že: vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

30. K správnej žalobe sa vyjadril aj žalovaný, ktorý zotrvávajúc na svojej právnej a skutkovej argumentácii, uvedenej vo napadnutom rozhodnutí, navrhol žalobu žalobkyne zamietnuť. 31. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného poukázala na to, že v konaní žalovaného a zahraničnej daňovej správy nevidí ani efektivitu, ani rýchlosť a dodržanie jej práv. Žalovaný vo svojom rozhodnutí síce opisuje skutkový stav na základe čiastočných zistení, avšak tento obsahuje množstvo medzier, nezodpovedaných otázok, ktoré žalovaný vyplnil hypotézami a vykonštruovaným dejom, pretože podmienky práva na odpočet dane z pridanej hodnoty splnila a žalovaný spochybnil reálne uskutočnenie transakcií len na podklade nekontaktnosti úplne odlišného subjektu. Nevysporiadal sa s časovým nesúladom obchodovania a výkonom daňovej kontroly, výpoveďami a dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobkyne, vychádzal výlučne s opisu skutkového stavu zisteného správcom dane aj napriek skutočnosti, že sú zrejmé viaceré pochybenia a nejasnosti, pričom odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa predpoklady preskúmateľného rozhodnutia. Žalobkyňa tiež poukázala na nezákonnosť všetkých titulov,

I. Rozhodnutie správneho súdu

34. K začatiu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - máj, júl, august, október až december 2012 podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, t .j. bez oznámenia dôvodu daňovej kontroly poukázal na to, že ustanovenie § 46 ods. 3 Daňového poriadku taxatívne vymedzuje náležitosti, ktoré okrem náležitostí uvedených v § 19 Daňového poriadku musí zápisnica o začatí daňovej kontroly obsahovať. Týmito náležitosťami sú deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.

Právny predpis nemožno vykladať tak extenzívne, že sa správcovi dane uložia povinnosti, ktoré mu zákon neukladá, a teda podľa správneho súdu postupom správcu dane nedošlo k diskriminácii žalobkyne. 35. K určeniu lehoty, resp. dohodnutiu lehoty na predloženie dokladov pri aplikácii ustanovenia § 46 ods. 3 Daňového poriadku správny súd súhlasil s tvrdením správcu dane, že tým, že bola dohodnutá lehota na predloženie dokladov, nebol popretý princíp okamžitého začatia daňovej kontroly, pre tam vymedzené špecifické prípady, a ani vo vzťahu k účelu citovaného ustanovenia, že v danom prípade nebol negovaný zmysel citovaného ustanovenia a to z dôvodu, že správca dane pri začatí tejto daňovej kontroly prevzal na technickom nosiči dát (CD) databázy - došlé a vyšlé faktúry a záznamy dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2012, o čom bolo spísané Potvrdenie o prevzatí databáz na technickom nosiči dát č. 9712402/5/1533929/2013/Kar zo dňa 23. apríla 2013, čím zabezpečil, že nedôjde k pozmeneniu údajov uvedených na dokladoch k podaným daňovým priznaniam k dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobia.

vystavovala faktúry pre Podtatranskú Hydinu a.s. a žalobkyňu, že má u seba fyzicky pečiatky iných sprostredkovateľských firiem (medzi týmito pečiatkami boli pečiatky SEBRIM TRADE s.r.o., Košice, Mirbes, s.r.o., Košice, SLOVAKIA FARMA s.r.o., Košice, SPOLKA JAWNA MIKULEC), pričom k fyzickej držbe pečiatok uviedla, že ich má preto, lebo v určitých prípadoch tovar, ktorý je dodaný do ich spoločnosti je fakturovaný na niektorú z týchto firiem a dodávateľ potrebuje mať potvrdené doklady o dodaní tovaru; (III) neumožnenie výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty u daňového subjektu Mirbes, s.r.o. za zdaňovacie obdobie júl 2012 nepredložením dokladov k tejto daňovej kontrole a daňový subjekt nekomunikoval so správcom dane; (IV) spoločnosť Mirbes, s.r.o., Košice ako jeden z majoritných dodávateľov žalobkyne - vystupujúca ako dodávateľ v obchodoch s chladenou hydinou (do 20. júla 2012 Hydina KOŠICE, s.r.o.); (V) spoločnosť Mirbes, s.r.o. vykazovala znaky „nárazníkovej spoločnosti“.

38. Správny súd sa zaoberal námietkou žalobkyne, že zo strany žalovaného a správcu dane došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií. Z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane zasielal žiadosti o MVI, súčasne zistil, že správca dane v tomto prípade nebol nečinný a aktívne získaval informácie.

Výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až máj, júl, august, október až december 2012 trval v období od jej začatia (začatá dňa 23. apríla 2013) do prerušenia (prerušená dňom 26. novembra 2013) celkom 217 dní a za obdobie od pokračovania vo výkone (dňa 9. decembra 2014 pominuli dôvody, pre ktoré bola prerušená) do doručenia protokolu s výzvou (protokol s výzvou doručený dňa 7. apríla 2015) trval celkom 119 dní, t. j. výkon daňovej kontroly trval spolu celkom 336 dní.

Každá žiadosť o pomoc je prijímaná ústredným kontaktným úradom resp. kontaktným oddelením príslušného členského štátu a následne zasielaná k vybaveniu príslušnému úradníkovi členského štátu, pričom žiadajúci orgán nemá informáciu o tom, kedy prijal žiadosť o pomoc príslušný úradník členského štátu, a preto nemôže počítať lehotu na vybavenie svojej žiadosti. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že 3-mesačná lehota plynie odo dňa zaslania žiadosti, a preto aj námietky k výpočtu 3-mesačnej lehoty na vybavenie žiadosti o pomoc sú v danom prípade irelevantné.

Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nebolo vydané v rozpore s citovaným ustanovením § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku. Za nedôvodné zároveň správny súd považuje judikované rozhodnutia NS SR, na ktoré poukázala žalobkyňa, nakoľko u vykonanej daňovej kontroly nebola prekročená zákonom ustanovená ročná lehota na jej výkon.

40. K nepriznanej dani z pridanej hodnoty vo výške 79.228,24 EUR pri dodaní tovaru v tuzemsku z odberateľských faktúr pre odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC mal správny súd na základe administratívneho spisu za preukázané, že išlo o nepohyblivú dodávku, a teda žalobkyni v súlade s § 19 ods. 1 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť pri dodaní tovaru v tuzemsku. Tieto zistenia potvrdzujú aj certifikáty o zdravotnom stave zvierat, ktoré k odberateľským faktúram pre odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC predložila žalobkyňa

Toto zistenie správcu dane žalobkyňa nevyvrátila resp. inak nepreukázala. K preukázaniu splnenia podmienok oslobodenia podľa § 43 ods. 5 Daňového poriadku, správny súd poukázal na to, že toto ustanovenie definuje dôkazy, ktoré musí platiteľ dane mať o dodaní tovaru do iného členského štátu. Správcom dane však bolo zistené, že v prípade dodávok tovaru - jatočnej hydiny pre odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC, PL išlo o nepohyblivú dodávku na území SR, t. j. nešlo o dodanie tovaru do iného členského štátu, a preto odvolávanie sa na splnenie podmienok oslobodenia podľa § 43 ods. 5 Daňového poriadku považoval správny súd za nedôvodné.

nedošlo. 41. K použitiu certifikátov ako dôkazných prostriedkov sa správny súd stotožnil s tvrdením správcu dane, že nezasahuje týmto do kompetencií regionálnych veterinárnych a potravinových správ na Slovensku. Certifikáty sú listinným dôkazným prostriedkom preukazujúcim, že prepravu vykonal v poradí druhý poľský odberateľ - BESKID 1 SP. Z O.O_, PL (dodávateľsky jeho prepravcovia D.. C. alebo Podtatranská hydina, a.s.) alebo Ubojnia Drobiu SP.j_ System - Drob P.i W.Losiowscy, PL, že miestom nakládky boli farmy na území SR, miestom vykládky bola spoločnosť BESKID 1 SP. ZO.O., ZAMARSKI CIESZYNSKA 46 43-419 HAŽLACH alebo spoločnosť Ubojnia Drobiu SP.j_ System - Drob P.i W.Losiowscy, Lubomierz 55, 32-740 Lapanów, čím sa len potvrdilo zistenie poľskej daňovej správy uvedené v čiastočnej odpovedi zaevidovanej pod číslom 5/1317312/2014. Zároveň uvedené preukazujú aj odberateľské faktúry slovenských prepravcov - D. C. a spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., ktoré boli vyhotovené za vykonanú prepravu pre odberateľa X.. T..

podklady pre vystavenie certifikátov sa podávajú regionálnej veterinárnej a potravinovej správe najneskôr tri dni pred plánovaným vývozom zvierat a až na základe toho vystaví RVPS certifikát o zdravotnom stave zvierat, kontrolovaný platiteľ mal resp. mohol mať všetky informácie pre posúdenie správneho postupu podľa platných ustanovení zákona o DPH.

posúdenie dodržiavania ustanovení § 43 zákona o DPH. 43. Správca dane vo vykonávanej daňovej kontrole ako aj vo vyrubovacom konaní dbal, aby skutočnosti nevyhnuté na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (čo preukazuje opakované zaslanie žiadostí o MVI), dokazovanie vykonal v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, akceptoval všetky dôkazy predložené kontrolovaným daňovým subjektom a tieto vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, t. j. postupoval v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, svoje tvrdenia dostatočne odôvodnil.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady

O poskytnutí údajov zo spisu platiteľa Mirbes, s.r.o. bol správcom dane vykonávajúcim kontrolu v spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. spísaný úradný záznam č. 9712402/5/4529489/2013/Kar zo dňa 7. októbra 2013. Získané poznatky správca dane použil pri porovnaní viacerých výpovedí K. G. vo veci zastupovania spoločnosti Mirbes, s.r.o., vykonávania ekonomickej činnosti spoločnosti Mirbes, s.r.o., vedenia účtovníctva spoločnosti Mirbes, s.r.o.

45. Správny súd mal za preukázané, že spoločnosť Mirbes, s. r. o. je nekontaktná, na sídle uvedenom v obchodnom registri - Popradská 66, Košice nikdy reálne nemala sídlo, pri vykonávaných daňových kontrolách nepreukázala deklarovanú ekonomickú činnosť, jej súčasný konateľ je občanom ČR, ktorý na základe šetrení vykonaných zo strany KÚ FS a vykonaných správcom dane je na adrese trvalého pobytu nezastihnuteľný a nepodarilo sa s ním kontaktovať, na adrese trvalého bydliska sa nezdržiava 12-15 rokov, jeho pobyt je neznámy, zásielky si nepreberá. Bolo preukázané, že za činnosťou tejto spoločnosti stojí jediná fyzická osoba - K. G., ktorá na základe plnomocenstva podľa potreby vykonáva určité účelové úkony ako preberanie pošty, vyhotovuje faktúry, disponuje s účtami, z ktorých vyberá finančné hotovosti, uzatvára zmluvy a pod., pričom táto svoje konanie nedoložila relevantnými dôkazmi - mandátnou zmluvou, splnomocnením.

CZ25578936. MAREK CZAMARA, CEGLARSKA 27 34-600 LIMANOWA, IČ DPH: PL7371310715. "GÓR-STAL" SPÓLKA Z OGRANICZONA ODPOWIEDZIALNOŚCIA, PRZEMYSLOWA 11 38-300 GORLICE, IČ DPH: PL7381945154, v deklarovaných obchodoch vystupovala ako nárazník. Daň z pridanej hodnoty vykázaná na odberateľských faktúrach vystavených za spoločnosť Mirbes, s.r.o. pre žalobkyňu však nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu a to z dôvodu, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu v daňových priznaniach podaných nárazníkovou spoločnosťou Mirbes, s. r. o. napriek vysokým obratom bola nízka daňová povinnosť (v podaných daňových priznaniach podaných platiteľom Mirbes, s. r. o. bolo vykázané intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a v nadväznosti na uvedené aj odpočítanie dane z intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru, zdaniteľné obchody v tuzemsku, odpočítanie dane z tuzemských zdaniteľných obchodov a vykázané intrakomunitárne dodávky tovaru - oslobodené od dane, ku ktorým neboli týmto platiteľom nikdy podané súhrnné výkazy preukazujúce, do akého členského štátu, akému platiteľovi bol tovar dodaný).

48. Na základe uvedených zistení a vyhodnotení dôkazov bolo zistené porušenie § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH tým, že žalobkyňa si z faktúr od spoločnosti Mirbes, s.r.o. odpočítala daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 302.344,53 EUR neoprávnene. Týmto postupom došlo k porušeniu § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, t. j. žalobkyni nevzniklo právo na odpočítanie dane vo výške 302.344,53 EUR za zdaňovacie obdobie máj 2012.

účelu. 50. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že daňové orgány nezákonne použili dôkazy získané v trestnom konaní (zistenia miestne príslušného správcu dane Košice) pri miestnom zisťovaní NAKA Prezídium PZ Košice, správny súd argumentuje obsahom ustanovenia § 24 Daňového poriadku, ktoré boli zabezpečené zákonnou formou. Správny súd pritom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžf 72/2015 zo dňa 28. februára 2018, podľa ktorého správca dane môže počas prebiehajúceho daňového konania použiť aj iné dôkazy než tie, ktoré boli zistené a vykonané v daňovom konaní, teda aj tie, ktoré boli zistené v trestnom konaní (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s § 3 Daňového poriadku).

súd poukázal na § 62 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), podľa ktorého žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd. Všeobecná lehota na podanie žaloby je dva mesiace od oznámenia rozhodnutia alebo opatrenia, proti ktorému smeruje (§ 181

Správny súd teda nepovažoval túto skutočnosť za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. 52. Správny súd uzavrel, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, ten správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov.

IV. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

55. Sťažovateľka namieta nasledujúce vady konania, ktoré boli spôsobené žalovaným/ správcom dane, resp. správnym súdom. Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci 56. K námietke neobstarania dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci sťažovateľka uviedla, že správny súd mal podrobne posúdiť otázku či dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali neboli pochybné alebo či logicky vôbec robia možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli a či sa vysporiadali s prípadnými protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní. Nedôvodné prenesenie dôkazného bremena na žalobkyňu (sťažovateľku)

58. Sťažovateľka namietala neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena, a to vzhľadom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, v zmysle ktorého daňový subjekt vyčerpal dôkazné bremeno v prípade, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s opisom druhu a ceny dodávaných tovarov a služieb od dodávateľov. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

59. Sťažovateľka nesúhlasila s názorom správneho súdu, v zmysle ktorého jej deklarované obchody s Mirbes, s.r.o. mali len jediný účel - znižovanie daňovej povinnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody v podobe odpočtu DPH na základe faktúr od dodávateľa Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. Nestotožnila sa ani s tým tvrdením správneho súdu, v zmysle ktorého Mirbes, s.r.o. nebola vlastníkom predmetných tovarov, pretože vlastníctvo bolo potvrdené tak zo strany dopravcov a dodávateľov, ako aj zo strany svedka - K. G..

Nevysporiadanie sa s judikatúrou EÚ 60. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa poukázala na viaceré rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-204/13, C-368/2006, C-268/83 v spojení s rozsudkami C-37/95, C-255/02 bod 72, C-162/07, C-425/06, C-277/09, C-439/04 a C-440/04 body 42 - 45, 52 a 53, C-624/15 bod 35, 36, 40, C-80/11 a C-1425/11). Sťažovateľka uviedla, že daňový orgán nemôže zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň. Mala za to, že pre účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázala svoj nárok na odpočet DPH a správny súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou. Účelové spochybnenie predložených dokladov

Na základe tejto skutočnosti zastávala sťažovateľka názor, že správca dane resp. žalovaný nezohľadnili, že bola v danom reťazci ako nevinne zúčastnený subjekt. 63. Sťažovateľka tiež poukázala na porušenie ustanovení daňového poriadku, ktoré sa týkajú doručovania. Uvedené odôvodnila doručovaním rozhodnutí splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu, B.. G. L., za ktorého zásielky preberala D.. I., ktorá na to nemala oprávnenie. Aj napriek skutočnosti, že vadnosť doručovania písomností sťažovateľka namietala a žiadala o prešetrenie vykonaného doručovania, súd nepristúpil k vykonaniu šetrenia v tak podstatnej procesnej stránke veci. 64. Ďalej sťažovateľka namietala odmietnutie predložených dôkazov zo strany daňových orgánov. Zastávala názor, že doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľného obchodu boli z jej strany predložené v príslušnom rozsahu, avšak správca dane účelovo spochybňoval skutočnosti v nich deklarované. Podľa sťažovateľky sa správne orgány nezaoberali skutočnosťou, že či za obdobie, ktorého sa daňová kontrola týka, spoločnosť Mirbes, s.r.o. reálne vykonávala

65. K námietke prekročenia medze zákonom dovolenej správnej úvahy sťažovateľka uviedla, že príslušný správny orgán autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na skutočnosti, ktoré uviedla, a to aj keď mal povinnosť na tieto prihliadať. Takisto bol povinný vysporiadať sa s jej námietkami v celom rozsahu, a to vzhľadom na ich obsah a význam pre riadne a správne posúdenie veci. Správny súd sa však bez ďalšieho stotožnil s takýmto postupom, pričom sám sa nevysporiadal s námietkami. Spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný skutkový stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti konania

67. Sťažovateľka zastávala názor, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že v priebehu celého konania konajúce správne orgány nazerali na ňu ako na právoplatne odsúdenú páchateľku trestného činu podvodu v oblasti daní, a z tohto dôvodu je na mieste vysloviť pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany správnych orgánov pri výkone ich činnosti. Zároveň nie je na mieste prijať úvahy a úsudky konštatované z ich strany vo vzťahu jej k podnikateľským aktivitám a k osobe.

Zastávala pritom názor, že konajúci správny súd ich mal preto zrušiť. Ten však namiesto riadneho vyhodnotenia námietok sťažovateľky len odkázal a zopakoval zistenia správcu dane a žalovaného. Podľa názoru sťažovateľky preto požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá postup správneho súdu, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými a právne významnými skutočnosťami predmetnej veci.

ani žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nijako nevysvetlili takú skutočnosť, ktorá by ospravedlňovala nedodržanie stanovenej dĺžky zákonnej lehoty. Rovnako neboli predložené žiadne listiny, z ktorých by vyplynula osobitne stanovená lehota, písomná informácia o nemožnosti odpovede v lehote stanovenej nariadením alebo doklad, z ktorého vyplýva uvedenie doby, v ktorej možno predpokladať splnenie informačnej povinnosti v rámci medzinárodnej pomoci a spolupráce pri správe daní vo vzťahu k členským štátom.

Súčasne správca dane, žalovaný a rovnako ani súd nijakým spôsobom neodôvodnili, prečo k prerušeniu daňovej kontroly muselo a došlo práve v rámci daňovej kontroly a nie napr. v štádiu vyrubovacieho konania. 72. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v podstatnom zotrval na svojej argumentácii uvedenej v rozhodnutí žalovaného a vo vyjadreniach k správnej žalobe.

73. Kasačný súd uznesením sp. zn. 4 Sžfk 38/2019 zo dňa 2. júna 2020 konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky postupom podľa § 100 ods. 2 písm. a) v spojení s § 452 ods. 1 SSP prerušil, z dôvodu podania prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie iným senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžfk 34/2018 v nasledovnom znení: - „Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly? - Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?

74. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku a je v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

77. Sťažovateľka sa podaním zo dňa 10. decembra 2021 vyjadrila k pokračovaniu v konaní o kasačnej sťažnosti a požiadala o predloženie ďalších prejudiciálnych otázok SDEÚ. Sťažovateľka má za to, že rozsudok SDEÚ neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky položené NS SR a nedáva ucelený a konzistentný pohľad na ustanovenia týkajúce sa predmetnej právnej veci. Z uvedeného dôvodu navrhuje, aby kasačný súd SDEÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: a.

904/2010, je povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v čl. 10 nariadenia č. 904/2010? c. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 nariadenia č. 904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 nariadenia č. 904/2010? d. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 nariadenia č. 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadúcim orgánom o predĺžení lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 nariadenia č. 904/2010 za porušenie nariadenia č. 904/2010? e. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 nariadenia č. 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 nariadenia č. 904/2010 za porušenie nariadenia č. 904/2010? f. V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle čl. 11 nariadenia č. 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie nariadenia č. 904/2010?

II. Posúdenie kasačného súdu

dôvodná. 79. Na úvod považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že rozsiahla kasačná sťažnosť sťažovateľky (57 strán), z podstatnej časti pozostáva z opakovaných námietok a s vecou nesúvisiacich citácii právnej úpravy či judikatúry, bez snahy o reakciu na konkrétne závery správneho súdu, prípadne vady rozsudku správneho súdu a zistenia správcu dane ako aj žalovaného v tejto veci. Obdobne bola formulovaná už správna žaloba sťažovateľky (52 strán), čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť k spochybneniu účelnosti podania a vedenia ďalšieho

81. Kasačný súd zistil, že obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľky s obdobnými námietkami sa už v svojej činnosti stretol vo veciach sp. zn. 3Sžfk 78/2019 zo dňa 31. mája 2022 (zdaňovacie obdobie august 2012), sp. zn. 2Sžfk 57/2018 zo dňa 27. apríla 2022 (zdaňovacie obdobie september 2012) a sp. zn. 8Sžfk 23/2020 zo dňa 22. júna 2022 (zdaňovacie obdobie február 2012). Predmetné rozhodnutia sa týkali daňových kontrol vykonaných u sťažovateľky v rámci obdobných obchodných reťazcov, pričom kasačný súd tieto kasačné sťažnosti sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.

Predmetom kasačného konania (účastníkov: sťažovateľky HYDINA SLOVENSKO s.r.o., proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) je skutkový a právny stav týkajúci sa vyrubenia rozdielu na DPH. Nakoľko obdobná vec rovnakých účastníkov konania, s totožnými sťažnostnými bodmi, bola predmetom konania a rozhodovania kasačného súdu v právnej veci 3 Sžfk 78/2019 zo dňa 31. mája 2022 (zdaňovacie obdobie august 2012), kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP na toto rozhodnutie poukazuje, v celom rozsahu sa s ním stotožňuje a uvádza jeho vybrané časti: „A) Posúdenie námietky týkajúcej sa neobstarania dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci

44. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Dokazovanie zo strany správcu dane primárne slúži na verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, vzhľadom na jeho povinnosť dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Počas dokazovania sa však čiastočne uplatňuje aj vyhľadávacia zásada, v rámci uplatňovania ktorej správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, ale môže dokazovanie vykonať aj z vlastného podnetu, a to hlavne z dôvodu, že správca dane je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie, ale nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a aké závery z nich vyvodí. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy a v zmysle týchto zásad sú daňové orgány povinné postupovať.

Táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.“

47. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom dane. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správca dane a žalovaný nešpecifikovali dôkazy, ktoré by okrem už predložených ešte mal predložiť na preukázanie svojho nároku, prípadne, že nevie, ako ešte mal preverovať svojich obchodných partnerov, je potrebné konštatovať, že daňový poriadok presne nešpecifikuje, aké dôkazy majú byť predložené, akou dôkaznou silou tieto disponujú, a toto bude vždy závisieť od konkrétnej dôkaznej situácie a charakteru dokazovaných

50. Na základe hore uvedených skutočností kasačný súd nesúhlasí s právnym názorom sťažovateľa, v zmysle ktorého krajský súd nesprávne konštatoval, že žalovaným, resp. správcom dane vykonané dôkazy nie sú pochybné. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že sťažovateľ neuviedol, aké konkrétne dôkazy vykonané žalovaným a správcom dane spochybňujú závery, ktoré tieto orgány prezentovali vo svojich rozhodnutiach. Preto kasačný

52. Kasačný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. reálne nevyužívali sídlo na adrese Popradská 66, Košice, ich konatelia/zamestnanci boli opakovateľne nezastihnuteľné v mieste podnikania, opakovane porušovali svoje povinnosti pri daňovej kontrole (a z tohto dôvodu im bola zrušená registrácia pre DPH), mali finančné operácie podvodného charakteru, K. G. sa nedostavala na výsluch, správca dane mal odôvodnene podozrenie, že záujem sťažovateľa smeruje iba k získaniu daňovej výhody v podobe odpočtu DPH na základe faktúr od dodávateľa Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. Ďalej, z preverovania opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od Mirbes, s.r.o. správca dane z konečnej odpovede Daňového úradu Košice na dožiadanie č. 9801401/5/239335/2014/Šál zistil, že tento daňový subjekt na základe výziev nepredložil doklady, preto zo strany správcu dane nebolo možné preveriť zaúčtovanie preverovaných zdaniteľných obchodov za obdobie marec 2012. Ďalej správca dane zistil (z výkonu inej daňovej kontroly), že kontrolovaný daňový subjekt vykonal v zdaňovacom

zrušenia súdom podľa § 68 ods. 6 písm. f/ Obchodného zákonníka, že obchodná spoločnosť nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá žiaden majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora.

Na základe uvedených zistení a vyhodnotení dôkazov správca dane správne konštatoval porušenie § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH. 54. Ďalej, na základe žiadosti o MVI č. 9712402/5/4708396/2013/Kar, ktorou bola česká daňová správa požiadaná o vypočutie A. H., konateľa spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o., dňa 24.02.2014 bola správcovi dane doručená odpoveď na túto žiadosť, v ktorej je uvedené, že pracovníci správcu dane vykonali zisťovanie na adrese G. XXXX/X, D. X - V. a zistili,

55. Vyhodnotením o.i. uvedených zistení a dôkazov správca dane správne zistil, že kontrolovaný daňový subjekt vykonal odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o., pričom táto nikdy nebola skutočným nadobúdateľom tovaru, do intrakomunitárnych dodávok tovaru z iného členského štátu bola nastrčená ako nárazník, pričom kontrolovaný daňový subjekt - HYDINA SLOVENSKO s.r.o., sa s plným vedomím priamo zúčastňoval na tomto konaní poznačenom podvodom, t.j. na deklarovaných obchodných transakciách - dodávkach tovaru v mene spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. pre spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. Na základe uvedených zistení a vyhodnotení dôkazov správca dane konštatoval porušenie § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.

prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd , v súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (čl. 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov), je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu SR.

nasledovné: 70. Pokiaľ mal sťažovateľ za to, že podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. splnil, najvyšší súd uvádza, že splnenie podmienok nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu najvyšší súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil.

71. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp .zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č .k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.).

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (§ 49 ods. 2 zák.č_ 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

76. Najvyšší súd konštatuje, že samotným predložením faktúry a účtovných dokladov ešte nie je vyčerpané dôkazné bremeno daňového subjektu, keďže faktúra a účtovné doklady predstavujú len formálne doklady o vykonaní predmetného obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu.

Najvyšší súd nezistil žiadnu nelogickú či nezákonnú úvahu žalovaného, ktorú žalovaný vyvodzoval z informácií zhromaždených v priebehu daňovej kontroly a ktoré tvorili skutkový základ pre skutkové a právne závery žalovaného.“

Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasne splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.

60. Uvedené pochybnosti správcu dane, teda že spoločnosti SLOVAKIA FARMA, s.r.o. a Mirbes, s.r.o. neboli skutočnými dodávateľmi tovaru uvedeného na faktúrach, z ktorých si sťažovateľ uplatnil odpočítanie dane, neboli v daňovom konaní vyvrátené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Okrem formálnych daňových a účtovných dokladov, ktorých bezchybnosť správca dane nespochybnil, sťažovateľ nepredložil hodnoverné dôkazy o tom, že hore uvedené spoločnosti neboli do obchodného reťazca zahrnuté len „na papieri“, za účelom uplatňovania odpočítanie dane u sťažovateľa, o ktorom vypovedala K. G. pred orgánmi činnými v trestnom konaní.

61. Sťažovateľ poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-204/13, C-368/2006, C-268/83 v spojení s rozsudkom C-37/95, C-255/02 bod 72, C-162/07, C-425/06, C-277/09, C-439/04 a C-440/04 body 42 - 45, 52 a 53, C-624/15 bod 35, 36, 40, C-80/11 a C-1425/11, a namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s judikatúrou EÚ.

Založením systému zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie by sa totiž prekročil rozsah nevyhnutný na ochranu práv štátnej pokladnice (rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, body 41 a 42, ako aj citovaná judikatúra). Na druhej strane treba však uviesť, že v tomto rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol aj to, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby hospodársky subjekt konal v dobrej viere a prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudok zo 6. septembra 2012, Mecsek-Gabona, C-273/11, bod 48). Z toho vyplýva, že aj keby neboli splnené všetky podstatné podmienky, na základe ktorých vzniká právo na oslobodenie dodania v rámci Spoločenstva od DPH alebo na odpočítanie DPH, Súdny dvor EÚ rozhodol, že priznanie uvedeného práva nemožno odmietnuť zdaniteľnej osobe, ktorá konala v dobrej viere a prijala všetky opatrenia, ktoré od nej možno rozumne požadovať, aby sa uistila, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky

64. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú v sťažnosti poukazoval aj sťažovateľ a ktorú v rozhodnutí citoval aj krajský súd, súčasne vyplýva aj to, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie (rozsudok z 03.03.2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I1599, bod 32; Halifax zo 07.12.2010, C-285/09, Kittel a Recolta Recycling, bod 54).

SD EÚ sa vzťahuje na prípad sťažovateľa vo vzťahu k spoločnostiam Mirbes, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA, s.r.o. Pokiaľ ide o intrakomunitárne dodanie pre odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC, nebolo potrebné dokazovať podvodné konanie, nakoľko neboli splnené hmotnoprávne podmienky na oslobodenie od DPH.

Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového

66. Kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane či podmienok na oslobodenie od DPH na jednej strane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom na strane druhej (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Platí pritom, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49). Jedným zo znakov účasti alebo vedomosti daňového subjektu

Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet či oslobodenia od DPH ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).

68. K časti námietky týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý sa začala daňová kontrola, kasačný súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety daňového poriadku, daňová kontrola je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému

70. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, na základe ktorej výkon daňovej kontroly zo strany správcu dane nemôže byť začaté svojvoľne, kasačný súd konštatuje, že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, tak ako to naznačoval sťažovateľ, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 daňového poriadku.

71. Najvyšší správny súd v plnej miere súhlasí so správnym súdom, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že „ak by správca dane musel pri začatí daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku preukázať dôvody, z ktorých jednoznačne vyplýva podozrenie, že účtovné doklady alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, došlo by týmto spôsobom k extrémnemu oslabeniu oprávnení správcu dane pri preverovaní dodržiavania ustanovení osobitných predpisov“. V zmysle vyššie uvedených faktov kasačný súd konštatuje, že postupom správcu dane nedošlo k obmedzeniu práva sťažovateľa ako kontrolovaného daňového subjektu na štandardné začatie daňovej kontroly vyplývajúce z § 46 ods. 1 daňového

Keďže táto sťažnostná námietka nie je dostatočne konkrétna, aby, na jej základe bolo možné preskúmať zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí daňových orgánov, nemohol k nim kasačný súd zaujať vecné stanovisko. Kasačnému súdu však nedá v tejto súvislosti uviesť, že sám sťažovateľ svojich „obchodných partnerov“ označil za partnerov s „pochybnou povesťou“. F) Porušenie ustanovení daňového poriadku o doručovaní 73. Ďalej, sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal, že boli porušené ustanovenia daňového poriadku v časti doručovania, keďže jednotlivé podania boli doručené sťažovateľovi prostredníctvom bývalého splnomocneného zástupcu s generálnou plnou mocou, a to B.. G. L., pričom spôsob doručovania nebol v súlade so zákonom.

fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

75. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 241/2008, podľa ktorého „rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (pozn. v súčasnosti § 202 SSP), a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobcu napadnutého rozhodnutia. Žaloba musí obsahovať presné označenie rozhodnutia, ktoré žalobca napáda a vyjadrenie, ktoré výroky má súd preskúmať. To znamená vymedzenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie alebo postup správneho orgánu napáda. Žalobca musí zdôvodniť, že rozhodnutím alebo postupom, ktorý napáda, bol ukrátený na svojich právach. Ďalej musí žalobca tvrdiť, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil zákon, a to tak, že odkáže na

76. Len pre úplnosť kasačný súd dodáva, že neobstojí kasačná námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej vo svojej žalobe uviedol žalobné body, a to nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov a rovnako ako aj nepreskúmateľnosť daných rozhodnutí. Teda nemenil rozsah a dôvody správnej žaloby, nakoľko pri jej podaní ich presne špecifikoval, a následne ich len precizoval. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyšší súd SR, sp.zn. 8 Sžo 81/2010, podľa ktorého „ak žalobca v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia neuvedie, akými konkrétnymi nezákonnosťami rozhodnutie žalovaného správneho orgánu trpí, v čom bol žalobca týmto rozhodnutím ukrátený na svojich právach (pričom všeobecné tvrdenie, že rozhodnutím bol porušený zákon, resp. že rozhodnutie nemá oporu v zákone, je nepostačujúce pre úspech v konaní), konajúci súd vzhľadom na svoju procesnú pozíciu nad stranami tieto skutočnosti za žalobcu nevyhľadáva, keďže práve tieto skutočnosti podľa § 249 ods.2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250b O.s.p. viazaný.“

skutkového stavu 78. Sťažovateľ mal za to, že doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľného obchodu boli z jeho strany predložené v príslušnom rozsahu, avšak správca dane účelovo spochybňoval skutočnosti v nich deklarované. Vo vzťahu k tejto námietke kasačný súd odkazuje na body 43 až 50 tohto rozsudku, v ktorých už k tomuto tvrdeniu vyjadril. 79. Čo sa týka námietky sťažovateľa ohľadom prekročenia medze zákonom dovolenej správnej úvahy zo strany daňových orgánov kasačný súd poukazuje na to, že správny orgán je povinný výsledok správnej úvahy povinný uviesť vo svojom rozhodnutí a náležite ho odôvodniť, pričom pokiaľ uváženie správneho orgánu nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených zákonom, správnemu súdu neprináleží takéto rozhodnutie preskúmavať (§ 27 ods. 2 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve totiž nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Pri správnom uvážení si ale správny orgán nemôže počínať ľubovoľne.

80. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami kasačný súd uzavrel, že správny súd samostatne a nezávisle hodnotil správnosť a úplnosť skutkových zistení a dôvodne konštatoval zákonnosť postupu a rozhodnutí predchádzajúcich správnemu súdneho konaniu. H) Posúdenie námietky týkajúcej sa nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní

82. V súvislosti s uvedenou námietkou kasačný súd, rovnako ako správny súd odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/72/2015 zo dňa 28.02.2018, podľa ktorého „správca dane môže počas prebiehajúceho daňového konania použiť aj iné dôkazy než tie, ktoré boli zistené a vykonané v daňovom konaní, teda aj tie, ktoré boli zistené v trestnom konaní (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s § 3 Daňového poriadku) .

84. Kasačný súd nemohol prisvedčiť dôvodnosti ani tejto námietky. Podľa Správneho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku správne súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

85. Kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku veci dospel k záveru, že správny súd v jeho odôvodnení jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie žalovaného potvrdil. Preto napadnutý rozsudok nemožno považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Naviac sa správny súd pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). J) Posúdenie námietky týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a nezákonnosť

87. V súvislosti s touto námietkou kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január a až máj, júl, august, október až december 2012 bola začatá dňa 23.04.2013 spísaním Zápisnice o začatí daňovej kontroly č. 9712402/5/1533822/2013/Kar a ukončená bola dňa 07.04.2015 doručením Výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č.

88. Skutočnosť, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až máj, júl, august, október až december 2012 bola prerušená, mala za následok, že lehota na jej vykonanie neplynula, tj. výkon daňovej kontroly sa predĺžil o čas, po ktorý bola prerušená. Výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až máj, júl, august, október až december 2012 trval v období od jej začatia (začatá dňa 23.04.2013) do prerušenia (prerušená dňom 26.11.2013) celkom 217 dní a za obdobie od pokračovania vo výkone (dňa 09.12.2014 pominuli dôvody, pre ktoré bola prerušená) do doručenia protokolu s výzvou (protokol s výzvou doručený dňa 07.04.2015) trval celkom 119 dní, t.j. výkon daňovej kontroly trval spolu celkom 336 dní. S poukazom na uvedené k prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nedošlo.

spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly? Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu? Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového

91. Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora EÚ dospel kasačný súd k záveru, že lehoty stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (ktorá v § 46 ods. 10 daňového poriadku stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu.“

85. V nadväznosti na návrh sťažovateľky na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SDEÚ zo dňa 10. decembra 2021 (bod 77) kasačný súd konštatuje, že otázky 1., 2., 4. a 5. navrhované sťažovateľkou už boli SDEÚ zodpovedané vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 v miere potrebnej pre rozhodnutie danej veci, keďže prekročenie lehoty určenej v čl. 10 nariadenia nezakladá dôvod na konštatovanie nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Čo sa týka otázok 3. a 6., tieto sú pre prerokúvaný prípad irelevantné aj s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci nedošlo k osobitnej dohode o predĺžení lehoty.

III. Záver

86. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený, súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 ako nedôvodnú zamietol. 87. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 88. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. júla 2022