4Sžfk/46/2021

1. Žalobou napadnutým rozhodnutím číslo spisu: 736/2018-640, číslo záznamu: 1206/2018 zo 17. januára 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry (ďalej aj ako „prvostupňový orgán verejnej správy“ alebo „PPA“) č. 500/1387/18020/2013 z 20. októbra 2017, ktorým žalobcovi nebolo schválené poskytnutie podpory na rok 2013 formou jednotnej platby na plochu (platba SAPS) podľa čl. 58 nariadenia Komisie (ES) č. 1122/2009 z 30. novembra 2009, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá vykonávania nariadenia Rady (ES)

1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných postupov a krížového plnenia pri opatreniach na podporu rozvoja vidieka a poskytnutie doplnkovej platby na plochu (DPP) podľa § 7 ods. 1 písm. b) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 152/2013 Z.z. o podmienkach poskytovania

2. S prezentovanými závermi sa stotožnil aj žalovaný, ktorý v napadnutom rozhodnutí nad rámec uvedeného a pre zdôraznenie správnosti dodal, že s poukazom na § 2 ods. 1 písm. b/ a e/ a § 2 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 488/2010 Z.z. o podmienkach

blokov (DPB). Oprávnenou poľnohospodárskou pôdou pre poskytnutie platby SAPS je poľnohospodárska pôda, ak je udržiavaná v dobrom poľnohospodárskom stave. Žiadateľ môže požiadať o aktualizáciu a zaradenie do LPIS takej poľnohospodárskej pôdy, ktorá je v súčasnosti obhospodarovaná, avšak ešte nie je evidovaná v LPIS-e. Žiadateľ o priamu platbu musí spĺňať ďalej nasledovnú podmienku, t. j. deklarované parcely poľnohospodárskej pôdy má žiadateľ k dispozícii najneskôr k 31. máju príslušného roka, resp. v prípade platného doplnenia žiadosti ku dňu podania návrhu na doplnenie žiadosti. Žiadateľ o priame platby je podľa nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z.z. zároveň povinný na požiadanie agentúry riadne preukázať vlastnícky, nájomný alebo užívateľský vzťah k pôde. V prípade deklarácie pôdneho bloku alebo dielu pôdneho bloku, na ktorého užívanie deklaruje viacero žiadateľov, poskytne platobná agentúra podporu žiadateľovi, ktorý obhospodaruje pôdu a preukáže právny vzťah k pozemkom tvoriacim jeho súčasť alebo platobná agentúra postupuje v zmysle zákona č. 543/

Prvostupňový orgán verejnej správy v záujme odstránenia rozporov vyzval žalobcu ako aj iný subjekt na preukázanie práva užívania sporných DPB, pričom tieto rozpory boli finálne vyriešené rozsudkom Okresného súdu Brezno zo dňa 27.07.2016, ktorým bolo určené, že všetky nájomné zmluvy iného subjektu sú absolútne neplatné, čím odpadol dôvod spornosti práva užívania, vyslovený v „Správe z KNM“ podpísanej dňa 23.01.2014 a v zápisnici č. 63/320/2013, keďže právo užívania k sporným

žalobca tieto pozemky zakázané užívať. V žalobe navyše uviedol, že rozhodnutie z dôvodu vyhnutia sa trestnej zodpovednosti dodržiaval. 4. Žalovaný bol toho názoru, že prvostupňový orgán verejnej správy správne právne vyhodnotil skutkový stav, keď konštatoval, že obhospodarovanie sporných DPB je primárnou podmienkou na poskytnutie platieb SAPS, LFA a DPP, pričom existencia právneho vzťahu je podmienkou kumulatívnou.

II. Priebeh správneho súdneho konania

Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 6. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného pre nevysporiadanie sa s jednotlivými dôvodmi, ktoré uviedol v odvolaní zo dňa 16.11.2017 ako aj v nadväzujúcich podaniach, za nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené, v dôsledku čoho ho považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne. Na rozdiel od orgánov verejnej správy bol toho názoru, že z ustanovenia § 16b ods. 1 zákona č. 543/2007 Z.z. vyplýva, že sa v ňom zákonodarca výslovne zaoberá problematikou práva užívania k pôde a nie tým, či osoba ktorej svedčí právo užívania pozemky aj reálne obhospodaruje alebo ich neužíva, prípadne z akých dôvodov. Primárne je preto potrebné zaoberať sa otázkou práva užívania k pôde a nie ostatnými atribútmi.

8. Krajský súd sa zameral na preskúmanie, podľa neho smerodajnej otázky, či má žalobca nárok na uplatnené platby, keď pôdu, vo vzťahu ku ktorej si nárok na platby jednotnou žiadosťou na rok 2013 uplatnil neobhospodaroval, pretože mu to bolo zakázané predbežným opatrením vydaným v konaní, vedenom na Okresnom súde v Brezne pod sp.zn. 3C/55/2012. Uvedená skutočnosť medzi stranami nebola sporná. Spornou skutočnosťou bolo to, či na poskytnutie jednotnej platby sa vyžaduje, aby žalobca ako žiadateľ o platbu aj reálne obhospodaroval pôdu, na ktorú si jednotnú platbu a ostatné príspevky uplatnil.

oprávnený užívateľ nemôže byť vylúčený z poskytnutia podpory iba v dôsledku zistenia, že v danom roku obhospodáril deklarovanú pôdu niekto iný a to dokonca aj bez jeho vedomosti, či proti jeho vôli. Inými slovami, obhospodarovanie pôdy je síce primárnou podmienkou na poskytnutie žalobcom požadovaných platieb, avšak zákon výslovne neuvádza, že pôda musí byť obhospodarovaná samotným žiadateľom o príspevky.

Za pravdu dal opäť žalobcovi, keďže v rozhodnutí malo takmer úplne absentovať vyhodnotenie splnenia predpokladov vzniku nároku na príslušnú platbu. Nedostatky vykazoval aj výrok rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý neuviedol všetky zákonné ustanovenia na základe ktorých došiel k záveru, že žalobcovi jednotná platba na plochu nepatrí pre nesplnenie podmienky, ustanovenej v § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z.z.

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

13. Nesprávne právne posúdenie zo strany krajského súdu badal žalovaný predovšetkým v aplikovaní neplatných a neúčinných právnych predpisov pre správne konanie o „Jednotnej žiadosti na rok 2013“, keď v napadnutom rozsudku citoval ustanovenia nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z.z. V zmysle § 14 nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z.z. bolo totiž nariadenie vlády SR č. 20/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2011 zrušené.

16. Krajský súd tieto úvahy vyjadril v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, no sťažovateľ sa so závermi, ktoré zjavne uprednostňujú právny titul pred reálnym vykonávaním poľnohospodárskej činnosti, resp. pred splnením ustanovených podmienok, nemohol stotožniť. Relevantné právne predpisy naopak podľa ich obsahu neuprednostňujú, či nefavorizujú užívací titul nad ustanovené podmienky, ani neumožňujú poskytovať akékoľvek podpory v poľnohospodárstve subjektom, ktoré nie sú poľnohospodármi, t.j. fyzicky neobhospodárili konkrétne diely pôdy blokov. Právna úprava Európskej únie v nasledujúcich rokoch dokonca odmietla poskytovať podpory subjektom, ktoré reálne vykonali poľnohospodárske činnosti, no ich činnosť nebola ich hlavným predmetom podnikania, t.j. bola len okrajová.

18. Na citované právne predpisy Európskej únie nadväzuje aj slovenská právna úprava v § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z.z., ktorá ustanovuje povinnosť poskytnúť platbu SAPS iba na výmeru žiadateľom obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy vedenej v evidencii pôdnych blokov a dielov pôdnych blokov, v § 2 ods. 1 písm. b/ a e/ nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z.z., resp. § 57 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 499/2008 Z.z. o podmienkach poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka, ktoré ustanovujú možnosť poskytnúť žiadateľovi platbu SAPS alebo možnosť podať žiadosť o poskytnutie podpory v znevýhodnených oblastiach, ak poľnohospodárska pôda dosahuje minimálnu výmeru obhospodarovanú jedným žiadateľom, pričom je poľnohospodárovi k dispozícii k 31. máju kalendárneho roka, resp. vykonáva poľnohospodársku činnosť vo vlastnom mene na ploche obhospodarovanej pôdy jedným žiadateľom. Záverom sťažovateľ zhrnul, že z relevantnej právnej úpravy vyplýva rovnocennosť užívacieho titulu a ostatných ustanovených

Uvedenie všetkých rozhodujúcich zákonných ustanovení priamo vo výroku rozhodnutia by mohlo viesť paradoxne k opačnému následku, t.j. k nezrozumiteľnosti a neurčitosti rozhodnutia, čím by vznikli pochybnosti o tom, aký nárok správny orgán posudzoval podľa vymedzených zákonných

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 10. júna 2021 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp.zn. 4 Sžfk/46/2021. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

23. Na úvod Najvyšší správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP) resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods. 2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd

24. Krajský súd, posudzujúc správnosť namietaného právneho posúdenia orgánmi verejnej správy, sústredil svoje úvahy predovšetkým na zodpovedanie podľa jeho názoru kľúčovej otázky týkajúcej sa splnenia stanovených podmienok pre priznanie nároku na platbu SAPS, pričom už iba v dôsledku konštatovania jej nesprávneho zodpovedania zo strany konajúcich orgánov verejnej správy, nepristúpil k vyhodnoteniu ďalších námietok uplatnených žalobcom v správnej žalobe. V tejto línii sa potom logicky niesol aj obsah kasačnej sťažnosti, keď sťažovateľ nadviazal na odôvodnenie napadnutého rozsudku a brojil najmä voči nesprávnemu právnemu posúdeniu nastolenej otázky krajským súdom. Kasačnému súdu teda napriek viacerým námietkam uplatneným žalobcom v podanej žalobe zostal značne okresaný rozsah námietok, ktoré sa preniesli do kasačného konania.

Takéto pochybenie krajského súdu je nanajvýš prekvapivé, pretože SSP dáva krajskému súdu v § 134 ods. 2 písm. a/ možnosť ex offo skúmať, či sa pochybenia v podobe rozhodnutia na základe neúčinného právneho predpisu nedopustil práve žalovaný orgán verejnej správy. Krajský súd mal preto primárne vychádzať z právnej úpravy, na základe ktorej rozhodoval prvostupňový orgán verejnej správy resp. žalovaný a pri zistení, že táto bola v čase vydania rozhodnutí platná a účinná, prevziať ju do svojho rozsudku. Tento výklad rovnako vyplýva z nadväzujúceho ustanovenia § 135 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého správny súd pri preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy zásadne vychádza nielen zo skutkového stavu, ale aj z právneho stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy.

26. Kasačný súd však zastáva názor, že aj pochybenie v podobe aplikácie neplatných a neúčinných právnych predpisov musí byť takej povahy, respektíve takej intenzity, aby bolo skutočne spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov subjektov, voči ktorým rozhodnutie založené na neplatných a neúčinných právnych predpisoch smeruje.

rovnako. Navyše, v súlade s § 145 ods. 4 SSP je pre účastníkov konania záväzný výrok a nie odôvodnenie rozhodnutia. 27. S prihliadnutím na osobitosti prejednávanej veci sa však kasačný súd nemôže v úplnosti stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý mal za to, že tak neplatná a neúčinná právna úprava, z ktorej vychádzal krajský súd, ako aj tá nová, ktorá ju nahradila (v znení účinnom v čase rozhodovania), sú totožné. Totožnosť možno konštatovať nanajvýš čo do významu a účelu, ktorý so sebou relevantné ustanovenia nesú, nie však do textového znenia, ktoré je v niektorých detailoch odlišné. Nenápadnou, no hádam najvýznamnejšou textovou zmenou, bolo doplnenie pôvodného § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z.z., ktoré v novom znení obsiahnutom v § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z.z. konkretizuje, že jednotná platba sa poskytne žiadateľovi, ktorý obhospodaruje plochu na ktorú platbu SAPS žiada.

V danom prípade teda malo rozhodnutie na základe neúčinného a neplatného nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z. z. za následok vydanie nezákonného rozsudku (z dôvodov nižšie uvedených) a to aj napriek tomu, že podľa prechodného ustanovenia § 12a nariadenia č. 488/2010 Z. z. sa v prípade žalobcu, keďže podal žiadosť do 28. februára 2014 postupovalo podľa právnej úpravy účinnej do 28. februára 2014, ktorá výslovne v ustanovení § 2 ods. 2 neuvádzala, že sa jednotná platba na plochu poskytne na výmeru žiadateľom obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy.

30. Bez ohľadu na znenie právnej úpravy bolo teda úlohou krajského súdu nájsť správny výklad sledujúci skutočný zmysel a účel relevantných ustanovení a to bez ohľadu na skutočnosť, či bol vyjadrený explicitne alebo implicitne. Kasačný súd konštatuje, že sa tejto povinnosti zhostil nedostatočne v dôsledku čoho je primárnym dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku nie to, že krajský súd aplikoval neplatné a neúčinné právne predpisy, ale skutočnosť, že tieto nesprávne interpretoval.

. Táto nejasnosť však krajský súd v žiadnom smere neospravedlňuje, že takto vyjadrený skutočný účel v ustanoveniach nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z.z nenašiel. Hoci v novej právnej úprave zákonodarca explicitne vymedzil, že žiadateľ musí pôdu, na ktorú jednotnú platbu žiada obhospodarovať - t.j. vykonávať poľnohospodársku činnosť, zatiaľ čo pôvodná právna úprava takúto podmienku neupravovala, neznamená to, že podľa nej mohol o jednotnú platbu úspešne požiadať aj žiadateľ ktorý pôdu skutočne neobhospodaroval. Krajský súd mal vykladať podmienky ustanovené v nariadení vlády č. 20/2009 Z.z. teleologicky a zároveň s prihliadnutím na skutočnosť, že sa jedná o aproximačné nariadenie vlády prijaté na vykonanie právnych aktov Európskej únie. Tým pádom ho mal vykladať eurokonformne v kontexte

poskytnúť takýmto fyzickým a právnickým osobám priame platby podľa citovaného nariadenia. 32. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zároveň zrejmé, že ten posudzoval podmienky priznania platby SAPS izolovane iba s ohľadom na ustanovenie § 2 ods. 2 bez toho, aby náležite neprihliadol aj na ustanovenie § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 20/2009 Z. z v zmysle ktorého žiadosť o priamu platbu môže podať Pôdohospodárskej platobnej agentúre osoba (žiadateľ), ktorá vykonáva poľnohospodársku činnosť na území

33. Z vyššie citovaných definícií vyplýva, že poľnohospodárom oprávneným na podanie žiadosti nemôže byť osoba, ktorá o sebe deklaruje, že vykonáva poľnohospodársku činnosť, napríklad iba zápisom v príslušnom verejnom registri, bez toho, aby na pôde, ku ktorej má vlastnícky alebo užívací titul, skutočne vykonávala poľnohospodársku činnosť, teda ju obhospodarovala.

Užívací resp. vlastnícky titul sú s povinnosťou pôdu obhospodarovať, teda vykonávať na nej poľnohospodársku činnosť úzko previazané. Výkladom poskytnutým krajským súdom by totiž mohlo dochádzať k situácii, kedy by už samotné vlastníctvo k pôde bez toho, aby vlastník vynaložil na poľnohospodársku činnosť akékoľvek prostriedky, viedlo príslušné orgány k povinnosti podporu poskytnúť. Krajský súd teda dospel na základe neúčinného právneho predpisu k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázok, ktoré sám nastolil.

35. V obdobnej veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 4Sžo/105/ 2015, ktorej rozsudok z 5. apríla 2016 bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2019 pod č. 12/2019, konštatoval, že : „žalobca sám na mieste vyhlásil a potvrdil, že sporný pôdny diel v rozhodnom čase neobhospodaroval, na základe čoho najvyšší súd konštatuje, že žalobca nespĺňa jednu z kumulatívne stanovených podmienok na poskytnutie jednotnej platby na plochu. Argumenty žalobcu, ktorými odôvodňoval neobhospodarovanie sporného pôdneho dielu v rozhodnom časovom období, sú vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantné a bezpredmetné.“ Zaradenie rozsudku do zbierky stanovísk znamená, že ide o rozhodnutie zásadného významu a krajský súd rozhodujúci o žalobe mal preto v čase vydania rozsudku (dňa 7. júla 2020) na toto rozhodnutie prihliadať.

Navyše, v bode 94 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa zmieňuje, že „rozhodnutia obsahovali rozsiahlu citáciu zákonných ustanovení, ktoré sa veci týkajú, avšak v nich takmer úplne absentuje vo vzťahu k jednotlivým požadovaným platbám konkrétne vyhodnotenie splnenia predpokladov“. Z takejto formulácie je zrejmé, že čiastočné vyhodnotenie splnenia predpokladov orgány verejnej správy poskytli.

V. Záver

37. Z dôvodov vyššie prezentovaných preto krajský súd pochybil, keď napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správny na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vec opätovne a v medziach žalobcom vznesených žalobných bodov prejednať podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí, ako aj s prihliadnutím na právnu argumentáciu formulovanú kasačným súdom v bodoch 25 až 36 tohto rozsudku, pričom bude dbať na to, aby jeho právne závery boli v novom rozsudku formulované tak, aby spĺňali základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na jeho

odôvodnenie

vyplývajúce z § 139 ods. 2 SSP. Kasačný súd záverom považuje za potrebné uviesť, že hoci sa zameral predovšetkým na výklad ustanovení nariadenia vlády SR č. 20/ 2009 Z. z., ktoré sa ukázalo ako neupotrebiteľné a v ďalšom konaní pred krajským súdom naň nemožno prihliadať, vyslovené závery sú plne aplikovateľné aj pre opätovné posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy z hľadiska ustanovení nariadenia vlády SR č. 488/2010 Z. z. účinných do 28. februára 2014 (§ 12a). žalobcu. 38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne krajský súd postupom podľa § 467 ods. 3 SSP. 39. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 13. decembra 2022