4Sžfk/49/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): VA GROUP, s.r.o., so sídlom Námestie osloboditeľov č. 65, 071 01 Michalovce, IČO: 46997571, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica v konaní o správnej žalobe o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102384208/2019 zo dňa 17. októbra 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/113/2019 zo dňa 25. marca 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2017, nepriznal nadmerný odpočet v sume 17.081,76 EUR a vyrubil daň v sume 116.292,10 EUR. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 102384208/2019 zo dňa 17. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný konštatoval, že: - v danom prípade išlo o tzv. reťazový obchod medzi subjektami (OMV Refining & Marketing GmbH › OMV Slovensko, s.r.o. › L-Air SK, s.r.o. / EU Trucker SK s.r.o. › žalobca, ktoré obchodovali s tým istým tovarom (pohonné hmoty), pričom v rámci týchto vzťahov sa uskutočnila len jedna preprava z Rakúska na Slovensko; - deklarované dodávky tovaru od dodávateľov EU Trucker SK s.r.o. a L-Air SK, s.r.o. (ďalej len „dodávatelia“) neboli predmetom dane v tuzemsku a preto dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a žalobcovi nevzniklo právo na odpočet dane; - žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ním predložené doklady nemali povahu faktu; - pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu (dodaním tovaru) je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva k tovaru. To znamená, že v okamihu odovzdania tovaru nemusí prejsť právne vlastníctvo k tovaru, ale dôležité je, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník, tak ako to bolo správcom dane preukázané v predmetnej veci. Takáto definícia dodania tovaru vyplýva zo smernice o DPH a dôvodom, prečo nie je podľa smernice rozhodujúci moment prevodu právneho vlastníctva k tovaru je, že národná legislatíva členských štátov ohľadne prevodu právneho vlastníctva k tovaru je rozdielna, a preto posudzovanie dodania tovaru v nadväznosti na prevod právneho vlastníctva by spôsobovalo nejednotné uplatňovanie pravidiel DPH členskými štátmi. - nespochybnil právo žalobcu, ako účastníka zmluvných vzťahov, upravovať si podmienky obchodu, avšak ak tieto dojednané podmienky nie sú v súlade s daňovými zákonmi (v danom prípade miesto dodania uvedené v zmluve nekorešpondovalo so zisteniami správcu dane) a daňový subjekt si na ich základe nárokuje odpočítanie dane, správca dane podmienky dojednané zmluvnými stranami nemôže akceptovať a na ich základe priznať daňovému subjektu práva, ktoré mu neprináležia; - v danom prípade išlo o reťazové obchody - časovo po sebe nasledujúce, kedy ten istý tovar (pohonné hmoty) bol prepravený od prvého dodávateľa (Rakúsko) v reťazci až k poslednému odberateľovi (Slovensko), v tom istom objeme, v rovnaký deň, pričom žalobca si prepravu zabezpečil sám a mal vedomosť o mieste nakládky, ako aj o mieste vykládky tovaru; - prepravu tovaru je možné prisúdiť len jednému právnemu vzťahu, ktorý sa považuje za pohyblivú dodávku, kde miestom dodania tovaru je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začne uskutočňovať. Keďže miestom dodania nebola Slovenská republika, dodávateľom nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku, ale v Rakúsku. Žalobca bol odberateľom tovaru s povinnosťou priznať toto nadobudnutie z iného členského štátu, teda v žiadnom prípade nešlo o tuzemskú dodávku a preto dodávateľom žalobcu v tuzemsku nevznikla daňová povinnosť, ktorá by u neho zakladala právo na odpočet dane.

III. Rozhodnutie správneho súdu

10. Správny súd konštatoval, že pri posudzovaní zmlúv ako právnych inštitútov občianskeho a obchodného práva, v nadväznosti na prísny právny režim zákona o DPH, je potrebné vychádzať z toho, že zmluvy ako právne úkony a inštitúty súkromného práva zasahujú do verejnoprávnych vzťahov v daňových veciach, týkajúcich sa daňového subjektu a tým aj jeho nárokov na odpočítanie DPH v tom rozsahu, v akom svojou výpovednou hodnotou odzrkadľujú realitu. Práve reálny obsah, priebeh a ďalšie okolnosti deklarovaných dodávok, tak ako vyplývajú z dokazovania, tvoria hmotnoprávny dôkazný základ pre priznanie alebo nepriznanie nároku na odpočítanie DPH z obchodov deklarovaných žalobcom, z ktorých odvodzuje svoj nárok na odpočet DPH. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 AREX CZ a.s. a C-401/18 Herst, s.r.o. 11. Ďalej správny súd poukázal na odklon od svojho skoršieho rozhodnutia č. k. 8S/111/2019 zo dňa 15. októbra 2020, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného vo veci rovnakých

Až po ich právnej analýze má žalovaný opätovne rozhodnúť o zásadnej právnej otázke, viazanej na moment prevzatia vlastníckeho práva, vychádzajúc so skutkovej situácie, že dopravu tovaru z iného členského štátu vykonával pre svojich dodávateľov žalobca.

zistenia, ktoré sú zachytené aj v napadnutom rozhodnutí, sú vecou právneho posúdenia správneho súdu. Rozsudok správneho súdu č. k. 8S/111/2019 taktiež vychádzal z rovnakého predpokladu (bod 35): „Na druhej strane však nemožno správnemu súdu odoprieť právo formulovať isté východiskové právne závery pre ďalšie právne posúdenie veci, čo správny súd uskutočnil v odôvodnení tohto rozhodnutia.

právnu otázku je potrebné vždy posúdiť na základe skutkového stavu v danej právnej veci.“ Preto správny súd považoval skutkové zistenia žalovaného správneho orgánu za dostatočne objasnené na to, aby bolo možné zaujať právny názor v súlade s vyššie citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Na druhej strane na základe skutkových zistení žalovaný založil svoj právny názor na tom, že v preverovanom období žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník ešte v Rakúsku, a to predtým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať, vychádzajúc z toho, že mal oprávnenie rozhodovať o jeho pohybe, ktorý smeroval rovno k žalobcovi, a nie tak ako predpokladal žalobca s odkazom na dokumenty. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný zistený fakturačný reťazec považoval za fiktívny, lebo žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že s tovarom mohol počas prepravy právne disponovať aj niekto iný ako on napr. jeho dodávatelia, kam tovar vlastne fyzicky neprišiel.

Je vecou daňového subjektu, akú formu a obsah právneho úkonu zvolí. 15. Správny súd sa teda priklonil k záverom uvedeným v rozsudku sp. zn. 7S 76/2019. Skutkový stav jednoznačne preukazuje právne závery žalovaného, ktoré ustálil v napadnutom rozhodnutí. Ani výkladom a právnou analýzou rámcových zmlúv, resp. zmlúv o preprave by nebolo možné dôjsť k inému záveru. S uvedeným korešpondujú aj popísané okolnosti a vykonané dôkazy (svedecké výpovede), ktoré osvetľujú priebeh obchodu na základe rámcových zmlúv a zmlúv o preprave. Žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník v Rakúsku predtým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať. Vychádza to z toho, že objednal u dodávateľov požadované množstvo tovaru, zrealizoval úhrady za pohonné látky formou zálohovej faktúry, na základe čoho obdržal ID kód potrebný na odber tovaru v sklade vo

V posudzovanej veci nekonal podľa pokynov objednávateľov prepravy, ale sám rozhodoval o mieste vykládky. 16. Správny súd poukázal na porušenie § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 a 2 zákona o DPH, lebo bolo preukázané, že dodávatelia fakturované pohonné hmoty nakúpili na území Rakúska, bez prepravy a predmetné dodanie tovaru neuskutočnili za vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku. Žalobca bol kupujúcim, ale bez ohľadu na ním vykonávanú prepravu, nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník až v Slovenskej republike. Dodávateľom žalobcu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a žalobcovi nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane, hoci daň bola uvedená na preverovaných faktúrach. Vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH je spojený len s dodaním tovarov v tuzemsku. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a týmto je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Samotné tvrdenie žalobcu, že jeho dodávatelia po právnej stránke držali tovar ako vlastníci a následne ho na neho previedli, alebo odkaz na znenie dokumentov v tomto znení je podľa správneho súdu v rozpore s vykonaným dokazovaním.

1Sžf/90/2015, v zmysle ktorých zákon o DPH neustanovuje podmienky, za ktorých sa prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník medzi zdaniteľnými osobami realizuje, ale ponecháva túto úpravu na oblasť súkromného práva. Z uvedeného vyplýva, že záver správneho súdu, že z rámcových zmlúv, resp. zmlúv o preprave nebolo možné dôjsť k inému záveru ako k takému, že k dodaniu tovaru došlo v Rakúsku, je v rozpore s uvedenými zmluvami a prejavom vôle sťažovateľa a jeho dodávateľov; - správny súd nehodnotil obsah zmlúv v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora vo veci C-401/ 18 Herst, s.r.o. Z predmetných zmlúv vyplýva, že prepravu tovaru si objednali dodávateľské spoločnosti, ktoré znášali prepravné náklady, pričom doprava mala byť zabezpečená tak, aby miesto dodania v zmysle predpisov o DPH bolo na území Slovenska. Sťažovateľ pri čerpaní pohonných hmôt do svojich cisterien vystupoval ako prepravca, nie ako odberateľ. Daňové orgány a ani správny súd nemajú žiadne dispozičné oprávnenia na to, aby vlastnou úvahou zasahovali do zmluvnej voľnosti daňových subjektov; - rovnaké závery vo vzťahu k pohyblivej dodávke v rámci reťazového obchodu vyplývajú aj z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veciach C-245/04 EMAG, C-430/09 Euro Tyre Holding BV a C-587/10 VSTR; - ak by sa žalobca stal vlastníkom tovaru už v Rakúsku, bolo by v rozpore s logikou, aby prepravu niekomu fakturoval. Rovnako úhradu za vygenerovanie ID kódu nezaplatil žalobca, ale odberateľské spoločnosti, pričom vo vygenerovanom ID kóde išlo len o doklad nevyhnutne potrebný pre odber tovaru na jeho prepravu a prevzatie. Na prepravu ho neoprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník; - správny súd nesprávne právne posúdil pojem „právo nakladať s tovarom ako vlastným“; - zmluvami bolo preukázané, že tovar pre dodávateľské spoločnosti sa prepravoval z Rakúska do Bratislavy, kde bola ukončená preprava pre dodávateľov. Sťažovateľ mal v Bratislave možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie tohto tovaru; - rozsah dôkaznej povinnosti, pričom sťažovateľovi nie je zrejmé, na základe čoho dospel správny súd k záveru, že ak bola vykonaná len jedna preprava, potom došlo len k jednému nadobudnutiu tovaru priamo na sťažovateľa. 20. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi uvedenými v napadnutom rozsudku správneho súdu, v podstatnom zotrval na svojej doterajšej argumentácii a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 21. Sťažovateľ podaním zo dňa 3. februára 2022 zaslal kasačnému súdu podanie, ktorým z formálneho hľadiska opravil niektoré chyby v písaní, uvedené v kasačnej sťažnosti.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 453 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a), § 145 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru deklarovanému vo výroku tohto

Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti bola skutkovo aj právne obdobná vec identických účastníkov konania. V tomto smere kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/15/2021 zo dňa 26. apríla 2023 (zdaňovacie obdobie apríl 2017). V predmetnom kasačnom konaní, ktoré sa týkalo tej istej daňovej kontroly len iného zdaňovacieho obdobia a tých istých účastníkov konania, považoval kasačný súd argumentáciu žalovaného ako sťažovateľa za dôvodnú.

26. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Sžfk/15/2021 zo dňa 26. apríla 2023, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje, a to predovšetkým v jeho právnych záveroch o kľúčových otázkach, ktoré sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci a v príslušnom rozsahu ho uvádza s príslušnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku. Vzhľadom na charakter uplatnených kasačných námietok zo strany sťažovateľa, ktorým je v prejednávanej veci žalobca, odôvodnenie tohto rozsudku obsahuje aj vysporiadanie sa s týmito námietkami (sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivý proces):

vlastník znamená, že strana, na ktorú sa toto právo prevádza, má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie dotknutého majetku, medzi ktoré patrí aj rozhodnutie predať ho. To, či došlo k?prevodu práva nakladať s?tovarom ako vlastník, je pritom na posúdení vnútroštátneho súdu, ktorý má pristúpiť k?celkovému posúdeniu všetkých osobitných okolností veci samej. Rovnako kasačný súd nespochybňuje, že z relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť záver, že právo nakladať s tovarom ako vlastník nemožno vykladať tak, že vždy ide iba o prevod vlastníckeho práva. Musí však ísť vždy o prevod nejakého práva, pričom spravidla bude oprávnený s tovarom nakladať ako vlastník práve jeho vlastník. Iba výnimočne teda nepôjde o prevod vlastníckeho práva, ale o prevod iných práv, ktoré dovolia nadobúdateľovi tovaru nakladať s tovarom v obdobnom rozsahu, ako keby bolo na neho prevedené vlastnícke právo. Pritom zároveň možno konštatovať, že prevod vlastníckeho práva podľa vnútroštátnych predpisov má dôležitú úlohou pri posudzovaní, kto nadobudol právo nakladať s vecou ako vlastník v zmysle Smernice o DPH. [.

. .] 44. Sťažovateľ preto dôvodne prijal záver, že zapojené spoločnosti dokladmi predloženými správcovi dane deklarovali, že daňový subjekt bol pri načerpaní tovaru v Rakúsku len prepravcom tovaru, ale vykonaným dokazovaním sa tvrdenia daňového subjektu a dodávateľských spoločností nepotvrdili. Nepotvrdila sa ani pravdivosť údajov o mieste určenia v elektronických sprievodných dokumentoch, pretože dokazovaním bola nespochybniteľne preukázaná preprava tovaru po trase Lobau (Rakúsko) - Michalovce, resp. Hunkovce, resp. koneční odberatelia (Slovensko) daňového subjektu, bez zastavenia a vykládky tovaru v

Sťažovateľ zároveň vysvetlil, prečo dojednané zmluvné podmienky nemohol akceptovať a na ich základe teda priznať daňovému subjektu odpočet DPH. 45. Podľa kasačného súdu daňové orgány vykonali dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu a náležite zistili skutkový stav veci. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom naň kladené náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, sú vecne správne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

2021, bod 20). Jeden senát správneho súdu prvej inštancie nie je viazaný rozhodnutím iného senátu takého súdu, a názorovo si môžu konkurovať (už citovaný rozsudok veľkého senátu, bod 24). Zároveň je ale žiaduce, aby správny súd, ktorý sa mieni odkloniť v skutkovo a právne obdobnej veci od predchádzajúceho rozhodnutia správneho súdu (dokonca v danom prípade, toho istého správneho súdu) náležite zdôvodnil svoj odklon od tohto rozhodnutia (obdobne Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. z. 3Sžfk/12/2020).

K unifikácii rozhodovacej činnosti vo veciach sťažovateľa a nastoleniu stavu právnej istoty tak dochádza na úrovni Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva zabezpečuje jednotu rozhodovania (§ 20 SSP).

Pokiaľ Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/90/2015 vyslovil právny záver, že „výklad pojmu dodanie tovaru (resp. dodanie služby) objasneného v ustanovení § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. prostredníctvom uskutočnenia prevodu práva nakladať v preskúmavanej veci

29. Kasačný súd pripomína, že pojem „prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník“ podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH neznamená prevod legálneho vlastníctva podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ale prevod práva nakladať s tovarom na nadobúdateľa tak, akoby bol

30. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou

32. Kasačný súd si je vedomý skutočnosti, že sťažovateľ síce organizoval a vykonával prepravu tovaru z Rakúska na Slovensko, avšak prepravné náklady fakturoval dodávateľom na základe uzatvorenej prepravnej zmluvy. Ani táto skutočnosť však podľa kasačného súdu nie je spôsobilá zvrátiť jeho právny záver o tom, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na sťažovateľa už pri nakládke tovaru v Rakúsku, hoci do momentu prepravy tovaru na Slovensko formálne (zmluvne, resp. legálne) vystupoval len ako prepravca. Prepravná zmluva

Zmluvné dojednania je v tomto prípade potrebné považovať len za dôkazy formálnej povahy, ktoré nezodpovedajú popísanému faktickému priebehu zdaniteľného obchodu. V prejednávanej veci sťažovateľ už momentom prevzatia tovaru v Rakúsku rozhodoval o právnom osude tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek zastávky dodával na miesta, ktoré sám určil.

33. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, daňové orgány i krajský súd posúdili moment prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník v súlade s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 AREX CZ a.s. a C-401/18 Herst, s.r.o., v ktorom SD EÚ vyslovil nasledovný právny názor: „Článok 20 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu tovaru v rámci Spoločenstva v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, nadobúda právo nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník v zmysle tohto ustanovenia, ak je splnená podmienka, že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä rozhodnutie predať ho. Okolnosť, že táto zdaniteľná osoba mala od počiatku v úmysle nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, predstavuje okolnosť, ktorú musí

Právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd v prípade ustanovenia vnútroštátneho daňového práva, ktorým sa prebralo ustanovenie smernice 2006/112 a ktoré je možné vykladať viacerými spôsobmi, uplatnil na základe vnútroštátnej ústavnoprávnej zásady in dubio mitius výklad, ktorý je pre zdaniteľnú osobu najpriaznivejší, aj po tom, čo Súdny dvor rozhodne, že takýto výklad je nezlučiteľný s právom Únie.“

Rozdiel oproti prejednávanej veci spočíval síce v tom, že daňový subjekt náklady prepravy PHM z iného členského štátu do ČR nielen vykonával ale aj hradil (kým v súdenej veci sťažovateľ prepravu dodávateľom fakturoval), avšak skutočnosť, či prepravu sťažovateľ hradil alebo nie, nie je rozhodujúca pre posúdenie prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník z dôvodov uvádzaných kasačným súdom vyššie (sťažovateľ prepravu nevykonával podľa pokynov objednávateľov prepravy). K sťažnostnej námietke ohľadne nerešpektovania zmluvnej vôle účastníkov zdaniteľného obchodu upriamuje kasačný súd pozornosť sťažovateľa na názor vyslovený NSS ČR v rozsudku sp. zn. 4Afs/124/2021 - 70 zo dňa 15.11.2021, ktorý je zhodný s názorom kasačného súdu vysloveným vyššie a podľa ktorého pri určovaní osoby oprávnenej nakladať s tovarom ako vlastník je nutné rozlišovať „formální ujednání a objektivní chování účastníků obchodu (fakticitu projednávané věci)“.

Vo vzťahu správnosti zistenia skutkového stavu a k náležitému vykonaniu dokazovania tak správcovi dane, žalovanému, a v konečnom dôsledku ani správnemu súdu, teda nie je čo vytknúť.