4Sžfk/7/2021

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 24S/123/2019 zo dňa 11. júna 2020 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100593833/ 2019 zo dňa 8. marca 2019, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane za zdaňovacie obdobie

2. Správny súd Uznesením č.k. 24S/123/2019-102 z 29. apríla 2020 spojil na spoločné konanie veci vedené na správnom súde vo veci žalobcu SMS Dubovec s.r.o. Turie proti žalovanému Finančnému riaditeľstvo SR Banská Bystrica pod sp. zn. 24S/123/2019, 24S/126/ 2019, 24S/128/2019, 24S/129/2019, a 24S/133/2019 s tým, že tieto sa ďalej vedú pod sp. zn. 24S/123/2019 a to s poukazom na § 65 ods. 1 SSP.

správcu dane i žalovaného nesprávne, nelogické alebo rozporné s obsahom dôkazov. Ani v tomto prípade nesúhlas žalobcu nepostačuje na vyslovenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca tvrdil, že správca dane preniesol zodpovednosť z dodávateľského subjektu na žalobcu v dôsledku toho, že bývalý konateľ dodávateľa nedisponuje žiadnymi dokladmi a so správcom dane nespolupracuje, takéto tvrdenie nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pretože toto rozhodnutie bolo založené na tom, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočet DPH.

Vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi reklamných služieb RKI s.r.o. a R&S DESIGN s.r.o. uviedol, že predložená fotodokumentácia a CD s 15 sek. reklamným spotom nepreukazujú, že služby boli poskytnuté v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach a že služba bola poskytnutá (spot bol odvysielaný) na deklarovaných miestach. Ten istý materiál ako dôkaz bol predložený pre zdaňovacie obdobie r. 2016, kedy dodávateľom mala byť spoločnosť R & S DESIGN s.r.o., aj za rok 2015, kedy dodávateľom mala byť spoločnosť RKI s.r.o. Reklamný spot na predloženom CD nosiči tvorila prezentácia statických fotografií pracovných strojov a daná prezentácia obsahovala kontaktné údaje daňového subjektu. Z fotodokumentácie však nie je možné určiť, na akých miestach boli reklamné spoty umiestnené, aký bol čas a dátum ich odvysielania.

Neobstojí ani poukázanie žalobcu na rozhodnutie NS SR č.k. 3Sžf/1/2011, pretože toto obsahuje výklad k § 24 Daňového poriadku, podľa ktorého daňovník zvládol dôkazné bremeno za takej skutkovej situácie, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, čo však v preskúmavaných prípadoch nebolo naplnené. Žalobca nepreukázal, že reklamné spoty boli odvysielané práve v zdaňovacích obdobiach, za ktoré boli fakturované a práve na miestach (LED obrazovkách umiestnených podľa špecifikácie uvedenej v prílohách faktúr) a v časoch, za ktoré boli fakturované. Správca dane tvrdenie žalobcu, že sa tak stalo, verifikoval u dodávateľov, avšak bezúspešne. Dôkazy predkladané samotným žalobcom žalovaný vyhodnotil v súlade s ich obsahom, pričom uvedené hodnotenie bolo výsledkom logického uvažovania. Žalobca v žalobe s hodnotením žalovaného nesúhlasil, avšak neuviedol, v čom bolo takéto hodnotenie nesprávne, resp. chybné. Samotný nesúhlas žalobcu nestačí na prijatie záveru o nezákonnosti rozhodnutí. Žalobca namietal v žalobe aj nesprávne hodnotenie

5. Správny súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, v ktorých bol podaný výklad Smernice o spoločnom systéme DPH č. 2006/112/ES, za takých skutkových okolností, keď nebolo sporné, že vecná a materiálna stránka práva na odpočet DPH bola naplnená, správny súd uvádza, že takéto rozhodnutia je možné aplikovať len na rovnaké skutkové prípady, resp. situácie. Predmetné rozhodnutia však nie sú relevantné pre preskúmavacie konania, v ktorých sa o takúto skutkovú situáciu nejedná.

6. Podľa správneho súdu žalobcom uplatnené námietky týkajúce sa nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného nemohli obstáť pre svoju všeobecnosť. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný sa uspokojivo nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a jeho vlastným rozhodnutiam vo viacerých súvislostiach absentuje riadne odôvodnenie, pričom poukázal, resp. odcitoval z rozhodnutí NS SR a Ústavného súdu SR týkajúcich sa nepreskúmateľných rozhodnutí s tým, že napadnuté rozhodnutia sú nezrozumiteľné v tom, že žalovaný opiera dôvody rozhodnutia o skutočnosti, ktoré neboli v konaní dokazované, resp. na ktorých overenie nevykonal žalovaný žiadne dôkazy, resp. že žalovaný presunul dôkazné bremeno nad rámec právnych predpisov na žalobcu. Žalobca však neuviedol, s ktorou konkrétnou námietkou sa žalovaný nevyrovnal. Tvrdenie, že vyrovnanie sa s námietkami žalovaným nebolo uspokojivé alebo dostatočné, nepostačuje na vyvodenie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia musí byť uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie

Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. Zhodne so žalobcom uvedenou citáciou z rozhodnutí NS SR, ktoré sa zaoberajú otázkou nezrozumiteľnosti, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, možno zhrnúť a to s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa NS SR zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie však na dielčích nedostatkoch odôvodnenia.

7. Správny súd v súvislosti s vyššie uvedeným mal za to, že napadnuté rozhodnutie uvedenými chybami netrpí. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou správcu dane uvedenou v prvostupňových rozhodnutiach, pričom rozhodnutia správcu dane vyhodnotil ako vecne správne. Napadnuté rozhodnutie obsahuje vo svojich odôvodneniach všetky skutkové zistenia, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody.

faktúrach. Tento skutkový záver bol právne posúdený tak, že žalobca si neoprávnene odpočítal DPH, pretože nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH.

Správny súd preto takto všeobecne uplatnené námietky vyhodnotil ako neodôvodnené. 8. Správny súd poukázal na to, že žalobca žalobné námietky nezákonnosti založil v podstate na tom, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno predložením účtovných dokladov, faktúr a ich príloh a CD nosičom s fotodokumentáciou. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správca dane a žalovaný správne argumentujú, že účtovné doklady - faktúra s prílohami sú dôkazom o splnení podmienok na odpočet DPH len vtedy, keď odrážajú reálnu skutočnosť.

dane i žalovaný vyhodnotili v súlade s ich obsahom a úvahami, ktoré nemali žiadnu chybu v logickom uvažovaní, pričom z týchto dôkazov dospeli k záveru, že nimi nebolo preukázané, že žalobcovi dodávatelia uvedení na faktúrach dodali fakturované služby, t.j. že žalobca od týchto dodávateľov prijal služby uvedené na jeho faktúrach v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

Zo znenia ust. § 24 Daňového poriadku však nevyplýva to, na čom žalobca založil svoje tvrdenie o zvládnutí dôkazného bremena, konkrétne, že predložením povinnej evidencie, resp. účtovných dokladov, ktorých vystavenie je predpísané zákonom, je dôkazné bremeno daňového subjektu

Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenia od dodávateľa/dodávateľov uvedeného/uvedených na faktúre/faktúrach, a teda ak nie je sporná existencia plnenia a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH (alebo právo na oslobodenie od DPH). Aj judikatúra Súdneho dvora EÚ je založená na tom, resp. podala výklad práva EÚ za takej skutkovej situácie, keď nie je sporné, že vecné a materiálne podmienky boli splnené. Len v takomto prípade sa dôkazné bremeno presúva na správcu dane. Ide pritom o prípady, kedy bolo daňovým subjektom preukázané, a nie je žiadny spor o to, že daňovníkovi vzniklo právo na odpočet DPH, t.j. že hmotno- právne podmienky na odpočet DPH boli naplnené, avšak správca dane toto právo daňovníkovi

Pre vydanie napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane, nebola podstatná skutočnosť, že správca dane požadoval od žalobcu preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Pravdivé nebolo ani žalobcove tvrdenie, že správca dane žalobcu žiadal o preukázanie zaúčtovania faktúr u dodávateľa, resp. subdodávateľa.

10. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobca v žalobe tvrdil, že správca dane a žalovaný na základe tej istej daňovej kontroly, a teda rovnakej dôkaznej situácie postupovali rôzne, pričom odcitoval z rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zrušené rozhodnutie správcu dane týkajúce sa dane z príjmov právnických osôb a to z dôvodu, že odôvodnenie nemalo náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keď správca dane nevyhodnotil všetky dôkazy vykonané počas daňovej kontroly a z dôvodu, že nejasnosti vo výpovedi dodávateľa, či subdodávateľa nie sú postačujúce na záver, že náklady nespĺňajú podmienky pre ich uznanie daňových výdavkov. Žalobca takouto námietkou nekonkretizoval, čo konkrétne malo byť v postupe správcu dane a žalovaného odlišné. Nie je pravdivé ani tvrdenie, že ide o tú istú daňovú kontrolu, keďže z obsahu administratívnych spisov vyplýva, že u žalobcu bola kontrola dane z príjmov právnických osôb vykonaná ako samostatná kontrola tejto dane za r. 2015 a 2016, resp. za zdaňovacie obdobia - jednotlivé mesiace r. 2015 a 2016.

Uvedenú námietku žalobcu preto správny súd pre nekonkrétnosť a neopodstatnenosť vyhodnotil ako nedôvodnú. 11. Záverom správny súd poukázal, že pokiaľ zástupkyňa žalobcu až na pojednávaní namietala, že správca dane ani žalovaný nezistili dostatočne skutočný stav veci, keď sa nezaoberali kontrolnými výkazmi k DPH jednotlivých dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, predmetná námietka bola uplatnená po uplynutí lehoty podľa § 183 SSP, a preto k nej správny súd nemohol prihliadať. Pre úplnosť správny súd uvádza, že z obsahu administratívnych spisov nezistil, že by žalobca počas daňovej kontroly alebo počas daňového konania vykonanie takéhoto dôkazu navrhol a uvedený dôkaz by navyše nebol ani relevantný pre rozhodnutie v preskúmavaných veciach, keďže tieto rozhodnutia neboli založené na tom, ako sa mylne domnieva žalobca, že správca dane i žalovaný založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach na strane dodávateľov žalobcu. Rovnako správny súd nemohol prihliadnuť na námietku právnej zástupkyne žalobcu, ktorá na pojednávaní namietala, že žalovaný i správca

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

Sťažovateľ považoval rozsudok za nesprávny a nezákonný a navrhol aby ho kasačný súd zmenil tak, že zruší rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutia a zároveň zaviaže žalovaného uhradiť žalobcovi trovy súdneho konania v plnom rozsahu.

Podľa sťažovateľa nie je sporná existencia plnenia a preukázal, že splnil hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH, čím vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Mal za to, že predložené dôkazy súd nevyhodnotil jednotlivo a ani v celku, čím urobil rozhodnutie nepreskúmateľným. 14. Ďalej sťažovateľ namietal, že jeho dodávatelia v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení v preverovanom období riadne fungovali a povinnosti voči daňovému úradu si plnili riadne. Na pojednávaní sťažovateľ poukázal na to, že sa žalovaný, ani správca dane nezaoberali kontrolnými výkazmi k DPH jednotlivých dodávateľov, čo správny súd vyhodnotil ako námietku uplatnenú po lehote podľa § 183 SSP. Takýto postup považuje sťažovateľ za nesprávny, nakoľko už v žalobách uplatnil námietku, ktorou napádal nedostatočne zistený skutočný stav veci žalovaným a správcom dane, pričom poukaz žalobcu na nepreverenie a nezaoberanie sa kontrolnými výkazmi bol len spresnením a podporením argumentácie sťažovateľa.

podľa § 183 SSP. Takýto postup považuje sťažovateľ za nesprávny, nakoľko už v žalobách uplatnil námietku, ktorou napádal nesprávne právne posúdenie veci a poukazom na predmetné ustanovenie zákona bolo len spresnením a podporením argumentácie sťažovateľa.

16. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom videl sťažovateľ v tom, že okrem faktúr priložil aj fotodokumentáciu preukazujúcu zachytenie odvysielaných spotov na miestach uvedených vo faktúrach a počas rôznych ročných období. Mal za to, že žiadnym dôkazom predloženým žalovaným nebolo odvysielanie reklám nijako vyvrátené, ale iba spochybnené, čo však nemôže postačovať na prijatie záveru správcu dane a krajského súdu o preukázaní hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH. Správny súd úplne opomenul ust. § 9 ods. 4 zákona o DPH, zostal len na tvrdeniach, že predloženými dôkazmi nebolo preukázané, že sťažovateľ prijal od tohto dodávateľa služby uvedené na faktúrach. Správny súd však neuviedol, ktorý iný dodávateľ by predmetné služby dodať mal, resp. či tento dodávateľ bol účastný reťazca daňového podvodu.

dane. 18. Napriek výzve správneho súdu (č.l. 187) sa žalovaný ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

19. Prejednávaná vec bola 28. októbra 2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S - sp. zn. 4Sžfk/63/2020. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). 20.

2021. 21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

23. Správca dane v rozhodnutí za zdaňovacie obdobie december 2015 uviedol, že žalobca si odpočítal DPH z dodávateľských faktúr za stavebné práce vystavených dodávateľom ELCOM - KE s.r.o. Košice za stavebné práce na stavbe DÚHA (december 2015). Správca dane za účelom preverenia uskutočnenia zdaniteľného obchodu nazrel do spisovej zložky daňovej kontroly dane z príjmov právnických osôb za r. 2015 vykonanej u žalobcu zistil, že v čase vystavenia faktúr bol konateľom deklarovaného dodávateľa ELCOM - KE s.r.o. L. E., pričom právnym nástupcom sa od 20.05.2016 stal daňový subjekt NEDOS s.r.o. Rožňava, ktorý bol vymazaný z Obchodného registra 01.06.2016 a jeho právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia sa stala spoločnosť TASMANIA s.r.o. Trenčín, pričom konateľom od 21.01. do 31.05.2016 bol E. J., S., avšak daňový subjekt TASMANIA s.r.o. bol 09.06.2016 vymazaný ex offo z Obchodného registra. Správca dane z informačného systému finančnej správy zistil, že daňový subjekt ELCOM - KE s.r.o. za zdaňovacie obdobie r. 2015 nepodal daňové priznanie na dani

U splnomocneného zástupcu majiteľa spoločnosti TASMANIA s.r.o. požadoval uvedenie veci do pôvodného stavu, pretože videl v tom podvod. Zistil, že spoločníkom je spoločnosť v republike Marschallové ostrovy. Uviedol, že nikdy fyzicky nedisponoval dokladmi spoločnosti TASMANIA s.r.o., neboli mu fyzicky odovzdané. Správca dane následne bývalého konateľa spoločnosti ELCOM - KE s.r.o. Košice L. E. vyzval na predloženie dokladov týkajúcich sa obchodných transakcií medzi spoločnosťou ELCOM - KE s.r.o. Košice ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom, avšak tento nepredložil žiadny dôkaz. Správca dane konštatoval, že z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, že vykonané stavebné práce boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach a ani deklarovaný dodávateľ ELCOM - KE s.r.o. nepreukázal dodanie služieb žiadnymi relevantnými dôkazmi, nepreukázal, že v podaných daňových priznaniach za kontrolované zdaňovacie obdobia priznal a odviedol daň z uvedených faktúr. Dodávateľ nespolupracoval so správcom dane, je nedôveryhodný.

Správca dane nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa ELCOM - KE s.r.o., pretože žalobca nepreukázal v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu, a to práve dodávateľom uvedeným na faktúre, nepredložil žiadne dôkazy o správnosti a pravdivosti faktúr, nepreukázal dostatočne a vierohodne, že deklarované služby boli platiteľovi skutočne dodané, resp. uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá je na faktúrach označená ako dodávateľ.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

25. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2015 (ďalej len „Zákon o DPH“) predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 26. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. 27. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 28. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

32. Podľa § 24 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

34. Podľa ust. § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 35. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom

Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnych, ako aj formálnych podmienok, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. 38.

Z existujúceho spotu, ako ani z priloženej fotodokumentácie totiž nie je možné zistiť obdobie, v ktorom sa spot vysielal, taktiež nie je možné bližšie identifikovať miesta, na ktorých mali byť spoty odvysielané. V súvislosti s vyššie uvedeným nemožno opomenúť rozhodujúci poznatok, a to že ten istý materiál bol ako dôkaz predložený aj pre zdaňovacie obdobie rok 2015 (spoločnosťou RKI spol. s r.o.), ako aj za rok 2016 (spoločnosťou R & S DESIGN, s.r.o.), čo vyplýva aj z obsahu rozhodnutia žalovaného. Ako uviedol iný

39. Kasačný súd považuje z obsahu administratívneho spisu za preukázané a preto za potrebné uviesť k faktúram od dodávateľov RKI s.r.o. a STAVBYT Košice s.r.o., či ELCOM - KE s.r.o. Košice, že sťažovateľ nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorým by preukázal, že zdaniteľné obchody boli uskutočnene v deklarovanom rozsahu a to dodávateľom uvedeným na faktúrach, ani dôkazy o správnosti a pravdivosti obsahu faktúr.

41. V súvislosti s vyššie uvedeným pritom platí, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49).

V preskúmavaných veciach boli vyhodnotené všetky dôkazy a správca dane ani žalovaný svoje rozhodnutia nezaložili na pochybnostiach vo výpovediach dodávateľov, resp. bývalých konateľov dodávateľov, ale práve na tom, že žalobca nepredložil dôkazy o tom, že prijal zdaniteľné plnenie, resp. plnenia od na faktúrach uvedených dodávateľov, resp. že týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť

43. Pokiaľ sa v kasačnej sťažnosti namietanej otázky presunu dôkazného bremena týka, tak zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo, (rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20), tak ako tomu je aj v preskúmavanom prípade, tak naopak v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok.

dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I.ÚS 377/2018-53).

46. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, ktorý aj samotný správny súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa.

Je treba podotknúť, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti pri týchto rozhodnutiach neuviedol, v čom konkrétne sa mal správny súd odchýliť od záverov, ku ktorým Súdny dvor Európskej únie v tých rozhodnutiach dospel. 48.

49. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd sa s nimi stotožnil v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.