4Sžfk/76/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): BRIstav, s.r.o., so sídlom Topoľová 2768/13, 924 01 Galanta, IČO: 36753904, právne zast. JUDr. Albín Lancz, advokát so sídlom Mierová 1435/33, 924 01 Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100492899/2019 zo dňa 21.02.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/68/ 2019 zo dňa 09.09.2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zami et a. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

2. Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa MARMADE s.r.o. v celkovej hodnote 8.766,30 eur, od dodávateľa W. H. Philip, s.r.o. v celkovej hodnote 6.202,62 eur.

3. Proti rozhodnutiu správcu dane č. 101752870/2018 zo dňa 07.09.2018 podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutím č. 100492899/ 2019 zo dňa 21.02.2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 4. Žalovaný označil námietky žalobcu uvedené v odvolaní za neopodstatnené a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca preukazoval uskutočnenie zdaniteľného obchodu prakticky len spornými faktúrami, ktoré však ani dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, keď neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, identifikáciu konkrétneho miesta a času ich vykonania a rozsah deklarovanej služby. Za mernú jednotku prác faktúry určujú 1 ks práce, pričom o tomto neposkytujú žiadne parametre. Žalovaný konštatoval, že žalobca neuniesol nielen dôkazné bremeno svojich tvrdení, ale neuniesol ani bremeno tvrdenia, pretože nedisponoval tomu zodpovedajúcimi faktúrami s náležitou vypovedacou hodnotou a je fakticky nemožné preukázať materiálnu existenciu, resp. vykonanie 1 ks stavebných, upratovacích, murárskych, zatepľovacích či betonárskych prác. Žalovaný

subjektu. Realizáciu zdaniteľného obchodu je tak daňový subjekt v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať aj inými bežnými dokladmi používanými v obchodnom styku, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie predmetného obchodu, prípadne čímkoľvek, čo by preukazovalo reálnosť samotného obchodu. 5. Žalovaný konštatoval, že žalobca bol priamym účastníkom zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami, sám dodané služby preberal a ďalej ich sám fakturoval svojim odberateľom, preto nie je možné, aby nevedel, kto deklarované plnenia skutočne vykonal a preto ho v žiadnom prípade nie je možné považovať za dobromyseľného odberateľa tak, ako to tvrdí. 6. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné prijatie deklarovaných služieb od dodávateľov uvedených na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním. Žalovaný poukázal na to, že preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia

Z dokazovania, ktoré viedol správca dane, vyplynuli oprávnené pochybnosti, že služby poskytli dodávatelia na nich uvedení. Žalobca spornými faktúrami nepreukázal, že mu boli služby dodané deklarovanými dodávateľmi, pričom preverenie reálnosti dodania služieb sa nepreukázalo ani dokazovaním, keď bývalý konateľ spoločnosti MARMANDE, s.r.o. odmietol vo veci vypovedať a dodávateľská spoločnosť W. H. Philips, s.r.o. na adrese sídla uvedenej v obchodnom registri nemá označené sídlo a jej súčasný aj bývalý konateľ je pre správcu dane nedostupný.

II. Konanie pred krajským súdom

9. Nezákonnosť rozhodnutia finančných orgánov žalobca videl v tom, že žalovaný ako aj správca dane nezistili spoľahlivo stav veci, ich rozhodnutia sú neurčité, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzali s nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebolo vykonané náležité a dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené a záver, ku ktorému došiel žalovaný a správca dane, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania. Žalobca mal za to, že závery správcu dane a žalovaného sú nepreukázané, často nepravdivé a účelovo prezentované, sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu, v ktorom nemajú oporu. Žalobca tiež namietal, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie

Za týmto účelom si preveril a zistil, že spoločnosti MARMANDE, s.r.o. a W.H_ Philip, s.r.o. sú riadne zapísané v obchodnom registri, osoby, s ktorými žalobca konal boli riadnymi a skutočnými konateľmi týchto spoločností a uvedené spoločnosti boli riadne

11. Za najzávažnejší nedostatok považoval žalobca konanie správcu dane, ktorý bez náležitého zdôvodnenia odmietol vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom, ktoré mali preukázať tvrdenia žalobcu o reálnom vykonaní všetkých zdaniteľných plnení, pričom správca dane ich nevykonal s konštatovaním ich bezpredmetnosti. Žalobca uviedol, že ešte vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole, navrhol vykonať ďalšie dôkazy, a to vykonať ohliadku jednotlivých stavieb, kde boli predmetné fakturované služby vykonané s tým, že žalobca bol pripravený zabezpečiť pre správcu dane aj dokumentáciu k vykonaným prácam, vypočuť zamestnancov žalobcu, ktorý pracovali na stavbách, na ktorých došlo k dodaniu fakturovaných služieb za účelom preukázania reálneho vykonávania týchto prác, vypočuť konateľov spoločnosti MARMANDE, s.r.o. a W.H_ Philip, s.r.o., ktorých prítomnosť na výsluchu sa ponúkol zabezpečiť. Správca dane uvedené dôkazy nevykonal, pričom uviedol, že vykonanie obhliadok jednotlivých stavieb považoval za bezpredmetné, nevykonanie výsluchu zamestnancov žalobcu nezdôvodnil a výsluchy konateľov dodávateľských spoločností sa

Za týmto účelom oslovil vyššie uvedené spoločnosti, u ktorých si objednal určité dielčie stavebné, upratovacie a iné práce. Objednávka prác prebiehala vždy ústne na osobnom stretnutí konateľa žalobcu a konateľa alebo zástupcu dodávateľskej spoločnosti, kde si špecifikovali predmet a obsah objednaných prác. Dodávatelia následne zabezpečili vykonanie týchto prác prostredníctvom živnostníkov, následne žalobca v súčinnosti s dodávateľmi spracovali súpis vykonaných prác, prevzatie ktorých žalobca potvrdil svojím podpisom, pričom tento súpis bol následne podkladom pre fakturáciu. Dodané práce sa stali súčasťou celkového diela, ktoré žalobca zhotovoval pre jednotlivých objednávateľov, ktoré práce im následne fakturoval v rámci predmetu celého diela. 14. Žalobca predložil súpisy subdodávateľských prác k jednotlivým preverovaným zdaniteľným plneniam, ktoré boli podkladom pre vyhotovenie faktúr. Žalobca uviedol, že tieto súpisy dostatočne preukazujú, že dodanie služieb uvedených na faktúrach vystavených pre žalobcu sa reálne uskutočnilo zo strany príslušných dodávateľov.

Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach č. C-80/11 (Mahagében Kft) a C-142/11 (Péter Dávid) zo dňa 21.06.2012, rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-324/11 vo veci Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „NSSR“) sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011. rozsudok NSSR sp. zn. 4Sžfk/67/2017 zo dňa 04.12.2018, pričom mal za to, že právne závery uvedené v týchto rozhodnutiach sú plne aplikovateľné na daný prípad. 16. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe odmietol ako nedôvodné všetky žalobné body, ktoré žalobca vzniesol v žalobe, a uviedol, že správca dane v rámci dokazovania vykonal dostupné procesné úkony, avšak reálnosť dodania preverovaných služieb sa nepreukázala. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastúpila procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie. Žalovaný uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január až august 2015, pričom zistil, že dodávateľmi žalobcu boli spoločnosti TRADE CENTRUM, s.r.o., KREMSTAL Development, s.r.o., W.

Ohľadom námietky nevykonania dôkazov, ktoré navrhol žalobca, žalovaný uviedol, že správca dane je viazaný zásadou prejednávacou a nie vyšetrovacou a nie je povinný viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Vzhľadom k tomu, že spornou skutočnosťou bolo, či plnenie dodal dodávateľ uvedený na faktúre, by vykonanie obhliadky stavieb, na ktorých mali byť zrealizované faktúrami deklarované práce, neviedlo k relevantným zisteniam, kto predmetné práce vykonal. Žalovaný uviedol, že vypočutie vlastných zamestnancov žalobca nenavrhol, len vyhlásil, že v prípade potreby ho zabezpečí. Rovnako však, ako v prípade obhliadky stavieb, by ich vykonanie neviedlo k relevantným zisteniam ohľadne faktického dodávateľa plnenia.

Predmetné dokumenty si zjavne vyhotovil sám žalobca, a preto im absentuje akákoľvek preukázaná hodnota. Žalobca navyše nebol pri vystavovaní súpisov dôsledný, pretože súpisy vykazujú rozdiely oproti faktúram (napr. v prípade dodávateľa MARMANDE, s.r.o. - dodanie prác s dátumom dodania 12.06.2015 je vo faktúre č. 15108 označené ako práce na objekte MAMOSTRA Šaľa a v súpise je práca identifikovaná ako zákazka Fitness Jelka, v prípade dodávateľa W. H. Philip, s.r.o. - dodanie prác s dátumom dodania 29.06.2015 je vo faktúre č. 15120 označené ako upratovacie práce v Šali a v súpise ako stavebné práce v Topoľčanoch - TOPOS.

Správca dane ani žalovaný totiž nikde vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú ako dôvod neuznania odpočítania dane účasť žalobcu na podvodnom konaní vo vzťahu k právnej regulácii DPH, a preto ani nebolo ich dôkaznou povinnosťou preukazovať vedomosť žalobcu o tom, že sa prijatím plnenia nejakého podvodného konania zúčastňuje.

a prešla istým vývojom. Ustálila sa však v tých intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu, preberací protokol, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Tak tomu bolo aj v prejednávanom prípade, kedy správca dane zistil, že sú tu oprávnené pochybnosti, že plnenie poskytli faktúrami deklarovaní dodávatelia, preto bolo na žalobcovi, aby predložením iných dôkazov, ako dôvodne spochybnených faktúr obnovil dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie, čo žalobca neurobil, a preto mu bolo opodstatnene neuznané odpočítanie dane.

uvedeným na faktúre, a teda predložil správcovi dane príslušné faktúry vystavené dodávateľom, preukázal úhradu predmetných faktúr a prijaté plnenia fakturoval ďalej svojím odberateľom. 23. Vo vzťahu k ďalším daňovým kontrolám žalobca uviedol, že napadol správnou žalobou aj ďalšie rozhodnutia žalovaného z daňových kontrol vykonaných u žalobcu aj za iné zdaňovacie obdobia, v ktorých prípadoch sa vyskytovali žalovaným uvádzané spoločnosti, keďže všetky tieto spoločnosti v čase realizácie zdaniteľných plnení boli riadne existujúcimi.

24. Ohľadom námietky žalovaného, že žalobcom predložené faktúry jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, žalobca uviedol, že ide o nezákonné rozširovanie povinností žalobcu v rámci jeho dôkazného bremena, nakoľko žalovaným vytýkané nedostatky nepatria medzi skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré tvoria dôkazné bremeno žalobcu. Žalobca tu opäť poukázal na predložený súpis subdodávateľských prác, z ktorého má dostatočne, úplne, jasne a logicky vyplývať, že dodanie služieb sa reálne uskutočnilo zo strany príslušných dodávateľov. 25. Žalobca ďalej uviedol, že správcom odmietnuté vykonanie dôkazov, malo spolu s ďalšími dôkazmi preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené deklarovanými dodávateľmi.

k námietkam žalobcu uviedol, že svedok Felix Dömény odmietol vypovedať, pričom použitie inštitútu prevedenia bolo zo strany správcu dane dôvodné, pretože svedok sa na jeho výzvu na výsluch svedka nedostavil a správca dane je oprávnený využiť na zistenie skutkového stavu všetky jemu dostupné zákonné prostriedky. Nie je preto dôvodné, zo strany žalobcu, namietať zákonnosť takto získaného dôkazu a dôvodiť, že svedok nevypovedal práve z dôvodu, že jeho účasť na výsluchu bola dosiahnutá represívnym spôsobom. Žalovaný poukázal na to, že preverenie daňovo rozhodných skutočností nebolo možné ani v prípade dodávateľa W. H. Philip, s.r.o. . Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že faktúry, ktorými žalobca preukazoval uplatnený nárok na odpočítanie dane, dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pričom jednou z podmienok pre účinné uplatnenie odpočítania dane je v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH podmienka, že platiteľ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. Povinnou náležitosťou faktúry je v zmysle § 74 ods. 1 písm.

K nevykonaniu navrhovaného dôkazu žalovaný uviedol, že samotná existencia stavieb nepreukazuje, kto posudzované služby poskytol, a preto nevykonanie tohto dôkazu nemá za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu. 28. Žalobca následne súdu doručil vyjadrenie zo dňa 10.08.2020, v ktorom zotrval na svojich doterajších podaniach. Zároveň navrhol vykonanie ďalších dôkazov, a to výsluchu svedkov Petra Závadského a Ľuboša Peleja (konatelia spoločností, ktoré si objednali vykonané práce) a zamestnancov žalobcu a vykonanie obhliadky stavby. Opätovne poukázal na to, že v konaní je preukázané materiálne plnenie (vykonanie stavby) ako aj skutočná existencia obchodného vzťahu medzi danými subjektmi. Žalobca mal preto za to, že nedošlo k nastúpeniu obligatórnej podmieňujúcej skutočnosti v podobe preukázateľného spochybnenia dôkazov, preto podľa žalobcu nemožno vyvodzovať negatívne následky proti žalobcovi, ktorý si svoju dôkaznú povinnosť v rozsahu prezumovanom v rozhodnutí ústavného súdu (nález ÚSSR sp. zn. ÚS 377/2018 zo dňa 31.01.2019) splnil. Podľa žalobcu správca dane nespochybnil dodanie prác v

Podľa žalobcu správca dane obchádzal svoje zákonné povinnosti a nasimuloval iný skutkový stav. V prípade posudzovania daného prípadu ako daňového podvodu, by totiž zodpovedným za nezaplatenie dane bol výlučne dodávateľ. Následný presun tejto zodpovednosti na žalobcu by bol možný len v prípade preukázania jeho vedomosti o tejto podvodnej stránke obchodu, čo však absentuje. Žalobca uviedol, že posudzovanie daného prípadu ako daňového podvodu má prednosť pred jeho posudzovaním za spochybnenú dodávku plnenia a správca dane by sa mal najskôr vysporiadať s touto náležitosťou.

31. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že - z obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva bezpochybná verifikácia deklarovaných zdaniteľných plnení, a to minimálne v dvoch podstatných a obligatórnych hmotnoprávnych podmienkach potrebných na priznanie uplatneného nároku na odpočet dane zaplatenej na vstupe, a to v stotožnení deklarovaných dodávateľov predmetných služieb, a zároveň v nezameniteľnej identifikácii druhu a množstva dodávok deklarovaných prijatých služieb dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach, t. j. obchodnými spoločnosťami MARMANDE, s.r.o. a W. H. Philip, s.r.o.

- z dokazovania vyplynuli oprávnené pochybnosti, že služby poskytli deklarovaní dodávatelia a žalobca preukazoval uskutočnenie preverovaných zdaniteľných obchodov prakticky len spornými faktúrami, ktoré dostatočne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, čo do jeho druhu, množstva a rozsahu a v podstate ani čo do miesta, kde malo k prijatiu alebo k

vypovedacou hodnotou, - rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach č. C-80/11 (Mahagében Kft) a C-142/11 (Péter Dávid) zo dňa 21.06.2012 ani rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-324/11 vo veci Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012 nie sú na danú vec aplikovateľné z dôvodu odlišnosti skutkových

rozhodnutia. V obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom podstatnej argumentácie žalovaného a ozrejmili aj dôvody nevykonania žalobcom navrhnutých dôkazov, - vo vzťahu k spornej a preukazovanej identite subjektov, ktoré mali žalobcovi dodať fakturované práce (deklarovaní dodávatelia), nemá vykonanie ohliadky dotknutých stavieb žiadnu výpovednú hodnotu, rovnako ako výpovede nekonkretizovaných zamestnancov žalobcu (teda nie pracovníkov, ktorí vyfakturované práce vykonali), vypočutie ktorých žalobca navrhol v súvislosti preukazovaním realizácie prác, nie v súvislosti s identifikáciou ich realizátora. Daňovým orgánom nemožno vytknúť ani nevypočutie osoby, ktorá v rozhodnom čase zastávala funkciu konateľa tvrdenej dodávateľskej spoločnosti a ktorá po opakovaných neúspešných pokusoch o zabezpečenie jej výsluchu využila právo odoprieť výpoveď. Akékoľvek ďalšie úkony správcu dane alebo žalovaného v tomto smere, ktoré by podľa žalobcu mali byť vykonávané vo vzťahu k nemu, nemajú opodstatnenie a oporu v procesnom

preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom a správca dane v rámci správy daní preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH, - vo vzťahu k nedostatkom faktúr, v záujme úspešného uplatnenia odpočtu dane bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a konal s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že uskutočnenie zdaniteľných plnení ním deklarovaným spôsobom bude spochybnené.

Rovnakým nedostatkom a nedostatkom výpovednej hodnoty, v súvislosti s deklarovanými dodávateľmi, ale aj rozsahom prác; trpia aj správnemu súdu predložené súpisy subdodávateľských prác; ktoré nie sú potvrdené žiadnym subdodávateľom ani žiadnym dodávateľom žalobcu, - Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať; aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-409/04 vo veci Teleos plc. a spol. zo dňa 27.09.2007).

- z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobám platcov DPH, ktorí mali žalobcovi sporné služby dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobie, ako i objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom. Preto je nedôvodná námietka žalobcu, napádajúca porušenie zásad materiálnej pravdy v preskúmavanom administratívnom konaní a nesprávnu aplikáciu zákona o DPH vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na odpočet

III. Konanie na kasačnom súde

33. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a uviedol, že krajský súd poskytol len arbitrárne a vágne odôvodnenie svojho rozhodnutia. V bode I. kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal zistený skutkový stav a uviedol, že: - v rámci priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ako ani v rámci súdneho konania nedošlo k vykonaniu žiadneho z ním označených dôkazov, pričom mal za to, že zamestnanci žalobcu ako aj konatelia spoločností (objednávateľov prác) mohli prispieť k objasneniu skutkového stavu a k identifikácii dodávateľov prípadne subdodávateľov a pritom tieto výsluchy nepredstavujú neprimeranú administratívnu záťaž, - neobstojí argumentácia krajského súdu ohľadom viazanosti skutkovým a právnym stavom, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, keďže tento stav je poznačený a deformovaný nevykonaním navrhovaných dôkazných prostriedkov, - sťažovateľ nebol pasívny pri výkone svojich zákonných možností, len si ako osoba neznalá práva neuvedomoval mechanizmus dokazovania ovládajúci daňové konanie a jeho neúčasť na výsluchu svedkov nebola známkou nezáujmu, ale nevedomosti o vlastných právach spojených

žalobcu, - pochybnosti v podobe, že dodávatelia nevlastnili dlhodobý majetok, nezamestnávali žiadnych zamestnancov a že účtovníctvo viedla externá účtovníčka, nemôžu zakladať následok nepriznania práva na odpočet dane. Neprítomnosť týchto aspektov nevylučuje subjekty z podnikateľského prostredia a zároveň sťažovateľ ani nemá právnu možnosť ako si overiť takéto okolnosti pri svojom obchodnom partnerovi.

jeho strane, hoci sa žalovaný snaží obhájiť svoj postup poukazovaním na pochybnosti iného druhu, aby nemusel aplikovať mechanizmus v zmysle § 69 ods. 14 zákona o DPH, - správca dane mal uvedený obchodný vzťah posudzovať ex lege ako daňový podvod na strane dodávateľa, s vyvodením tomu zodpovedajúcich dôsledkov, pričom tento simuloval iný

vec posudzovať miernejšie, - tvrdenie, že k úplnému preukázaniu, že služby boli dodané konkrétnym subjektom, je potrebné, aby takíto dodávatelia jednoznačne a vierohodným spôsobom potvrdili a preukázali, že predmetné služby skutočne dodali, je v rozpore so Smernicou č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica o spoločnom systéme DPH“) ako aj vnútroštátnou právnou úpravou, - realizované opatrenia na úseku previerky dodávateľa považoval sťažovateľ za dostatočné a konformné s primeranou starostlivosťou, ktorá sa ako jediná môže od podnikateľa očakávať. V bode V. kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na mechanizmus fungovania DPH a uviedol,

všetkých jeho hospodárskych činností. Správca dane pristúpil k tomu, že právo na odpočet je v zásade odmietnuté, kým ho daňovník nepreukáže spôsobom prezumovaným správcom dane. Smernica o spoločnom systéme DPH výslovne upravuje mieru zodpovednosti, ktorú má na tomto úseku znášať daňový subjekt zaťažený daňou na vstupe, a to výrazne odlišným spôsobom a odlišnou mierou ako prezentuje správca dane. V bode VI. kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že: - dôvody, pre ktoré správca dane spochybňuje právo daňového subjektu na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nie sú v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodmi pre zamietnutie tohto práva daňového subjektu, pričom sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach č. C-80/11 (Mahagében Kft) a C-142/11 (Péter Dávid) zo dňa 21.06.2012, rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-324/11 vo veci Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012, rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-18/13 vo veci Maks Pen EOOD zo dňa

vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, - právne závery žalovaného, že judikáty Súdneho dvora EÚ (v spojených veciach Mahagében Kft. a Péter Dávid, vo veci Gábor Tóth a vo veci Maks Pen EOOD) sa vzťahujú len na prípady podvodných alebo zneužívajúcich odpočtov DPH sa nezakladajú na pravde a Súdny dvor uvádza, že zásadne možno právo na odpočet daňovému subjektu nepriznať len, ak bol preukázaný zo strany správcu dane jeho podiel na podvodnom reťazci, - náležitosti sporných faktúr uvedené v § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH boli naplnené, (faktúra uvádza druh dodanej služby, t. j. stavebné práce, ako aj o ich rozsah, a to jednotné vyjadrenie za celý komplex stavebných prác). Sťažovateľ uviedol, že § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH neobsahuje konkrétnu formu, akou má byť táto náležitosť faktúry naplnená, a ak je aj táto náležitosť uvedená vo faktúre nesprávne, jedná sa len o gramatický nedostatok. Nad rámec uvedeného sťažovateľ rozporoval možnosť aplikácie § 74 zákona o DPH pri režime

Pri rešpektovaní doslovného výkladu § 51 zákona o DPH stačí na možnosť priznania odpočtu DPH výlučne len vyhotovenie faktúry v písomnej podobe jej dodávateľom. Sťažovateľ zároveň poukázal na § 72 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktorý ustanovuje za osobu povinnú vyhotoviť riadnu a zákonnú faktúru dodávateľa, a preto nie je možné túto zodpovednosť prenášať na sťažovateľa.

že neodpovie na všetky otázky daňového úradu, že nezamestnáva žiadnych zamestnancov a že nemá dlhodobý majetok, založiť záver, že daňový úrad dôvodne spochybnil osobu dodávateľa žalobcu a môže na základe tejto skutočnosti nepriznať právo na odpočet DPH pre žalobcu? - kladie Smernica o spoločnom systéme DPH povinnosť žalobcovi, aby si zabezpečil potrebné doklady (mimo preukázania materiálneho plnenia a faktúry s formálnymi náležitosťami) za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané

B) 34. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny a zákonný a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú v zmysle § 461 SSP zamietol a náhradu trov konania nepriznal.

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“) na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

38. Sťažovateľ prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu vymedzil v prvom rade podľa sťažnostného dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces [§440 ods. 1 písm. f) SSP], keď uviedol, že krajský súd poskytol len arbitrárne a vágne odôvodnenie svojho rozhodnutia a nevysporiadal sa s prezentovanými žalobnými bodmi sťažovateľa.

súdu. Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také vady odôvodnenia rozhodnutia, na základe ktorých rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Abdullayev proti Rusku]. Správny súd však v zmysle judikatúry ESĽP nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, napr. rozhodnutia ÚSSR sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04, rozsudok NSSR sp. zn. 2Sžo/61/2012 zo dňa 18.12.2013).

41. Sťažovateľ v rámci tohto kasačného dôvodu ďalej namietal nevykonanie navrhovaných dôkazov, a to výsluchu svedkov - konateľov obchodných spoločností, ktoré si objednali stavebné práce a zamestnancov žalobcu a nevykonanie obhliadky dodaných stavebných prác.

43. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 3 prvá veta daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. 46. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

49. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

51. Podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona o DPH faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry.

54. Pri správe daní sa uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov explicitne uvedená aj v § 3 ods. 3 daňového poriadku. Správca dane hodnotí nielen tie dôkazy, ktoré mu boli predložené daňovými subjektmi, ale v záujme správneho určenia dane by mal získať a následne hodnotiť všetky dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie a objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne zistenie dane, pričom pri dokazovaní nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Jeho povinnosťou pri dokazovaní je zabezpečiť, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných

55. Vo vzťahu ku kasačnej námietke ohľadne nevykonania navrhovaných dôkazov sa kasačný súd stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom smere, že vykonanie obhliadky budovy a vykonanie výsluchu navrhovaných svedkov (konateľov obchodných spoločností, ktoré objednávali stavebné práce a zamestnancov žalobcu) by neviedlo k relevantným zisteniam, kto predmetné práce vykonal. Vykonanie týchto dôkazov by podľa názoru kasačného súdu neprinieslo žiadny relevantný posun vo vzťahu k vyhodnoteniu zistených skutkových okolností, týkajúcich sa dôvodu nepriznania práva sťažovateľovi na odpočet dane.

56. K námietke sťažovateľa o selektívnom prístupe k dôkazom a nevykonaní navrhovaných dôkazov kasačný súd dodáva, že daňové orgány pristupovali k dôkazom vo vzťahu k oprávnenosti nároku sťažovateľa na odpočítanie dane v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

práva. K námietke sťažovateľa, ktorý uvádza, že jeho neúčasť na procesných úkonoch v rámci daňovej kontroly bola známkou jeho nevedomosti o vlastných právach spojených s daným úkonom, kasačný súd poukazuje na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ bol nielen správcom dane upovedomený o vykonaní týchto úkonov, ale bol aj v zmysle platnej právnej úpravy poučený o jeho právach.

Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a použil na vec správnu judikatúru. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

59. V rámci kasačného dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ namietal najmä absenciu spochybnenia dodávateľa, nedôvodné prenesenie dôkazného bremena a porušenie princípu neutrality, keď namietal, že mu nebolo priznané právo na odpočet DPH na vstupe, pričom bol zaťažený jeho odvedením na výstupe.

Zákon o DPH vyžaduje, aby zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. Pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj skutočnosť, aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb skutočne došlo od dodávateľov, ktorí majú postavenie zdaniteľných osôb.

08.07.2020, rozsudok NSSR sp. zn. 4Sžfk/57/2017 zo dňa 02.10.2018). 61. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že si splnil dvoje dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť tvrdenie preukázať, pričom správca dane tvrdenia sťažovateľa preukázateľne nespochybnil. S týmto tvrdením sťažovateľa sa kasačný súd nemôže stotožniť. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd preukázané, že sťažovateľ preukazoval uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov predložením sporných faktúr, ktoré napokon ani nespĺňali požiadavky stanovené v § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH (rozsah a druh dodanej služby). Kasačný súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, a síce, že uvedenie mernej jednotky stavebných prác ako 1 ks stavebných prác (resp. murárskych alebo maliarskych prác) nemá náležitú vypovedaciu hodnotu. Ako správne uviedol krajský súd, takto uvedený predmet faktúry neumožňuje nezameniteľnú a overiteľnú identifikáciu predmetu prijatých zdaniteľných plnení.

62. Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že predložené súpisy vykonaných prác, ktoré precizujú špecifikáciu vykonaných prác, možno v zmysle § 71 ods. 2 zákona o DPH považovať za faktúru. Predmetné ustanovenie sa týka tzv. dobropisov alebo ťarchopisov, ktorých účelom je oprava základu dane. Nie je možné tvrdiť, že by súpisy vykonaných prác, ktoré boli vyhotovené samotným sťažovateľom, mali charakter faktúry v zmysle § 71 ods. 2 zákona o DPH. Kasačný súd sa tu stotožnil a argumentáciou daňových orgánov a krajského súdu, že súpisom vykonaných prác, ktoré boli predložené krajskému súdu spolu so správnou žalobou, chýba preukazná hodnota, keď ide o dokumenty, ktoré si vyhotovil sám sťažovateľ, tieto dokumenty nie sú podpísané dodávateľmi, pričom je potrebné dodať, že z obsahu administratívneho spisu nebolo preukázané, že by tieto boli predložené správcovi dane v čase daňovej kontroly. Napriek tomu, že sťažovateľ uvádza, že predložené súpisy precizujú a špecifikujú vykonané práce, ktoré sú následne premietnuté do faktúry, kasačnému

Deklarovaní dodávatelia nepotvrdili vykonanie deklarovaných prác. Z takéhoto dokazovania následne vyplynuli oprávnené pochybnosti správcu dane. 64. Je pravdou, že nie každá pochybnosť daňových orgánov disponuje požadovanou intenzitou na to, aby dôkazné bremeno opätovne prešlo na stranu daňového subjektu.

65. Kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, a síce, že z dokazovania, ktoré viedol správca dane vyplynuli oprávnené pochybnosti, že služby poskytli dodávatelia uvedení na faktúrach. Vo vzťahu k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena kasačný súd poukazuje na § 24 ods. 1 daňového poriadku a zdôrazňuje, že daňový subjekt v rámci daňovej kontroly je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedeným záznamov a evidencií. Vzhľadom na spochybnenie deklarovaných dodávateľov služieb, v spojení s miestnym zisťovaním u dodávateľov a spochybnenie predložených sporných faktúr, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení formálne vyhotovených (a napokon aj neúplných) daňových dokladov, ako nedostatočné. Sťažovateľ nepreukázal spornými faktúrami, že mu boli služby dodané deklarovanými dodávateľmi a preverenie reálnosti dodania služieb sa nepreukázalo ani dokazovaním. Kasačný súd sa zhoduje so závermi prijatými daňovými orgánmi ako aj

nedôvodnú. V predmetnej veci správca dane nepriznal nárok na odpočet DPH pre nesplnenie podmienok stanovených v § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom v prípade Mafagében Kft. sa plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, ktorá obsahuje všetky požadované údaje. V danom prípade boli splnené všetky vecné a formálne podmienky vzniku práva na odpočet dane a je pravdou, že za takýchto okolností je potom možné zamietnuť zdaniteľnej osobe nárok na odpočet dane, iba v prípade, ak je objektívne preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo subdodávateľa. Kasačný súd opakuje, že v predmetnom konaní neboli preukázané zákonné podmienky na uplatnenie odpočtu DPH, preto, ako správne uviedli daňové orgány a krajský súd, citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ nie je na túto vec aplikovateľný, z dôvodu iného skutkového stavu.

67. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že judikatúra k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila na tom, že nepostačuje predložiť faktúru, prípadne i zmluvu, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (napr. rozsudky NSSR sp. zn. 3Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, sp. zn. 1Sžfk/1/2017 zo dňa 24.04.2018, sp. zn. 6Sžfk/43/2017 zo dňa 18.04.2018, sp. zn. 5Sžfk/44/2019 zo dňa 27.10.2021 ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 705/2017).

Kasačný súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že judikatúra Súdneho dvora EÚ uvedená sťažovateľom sa týka prípadov podvodných konaní, kedy nesie správca dane dôkazné bremeno, na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o podvodnom konaní vedel alebo mohol vedieť, prípadne či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania. Z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ síce vyplýva, že daňové orgány znášajú dôkazné bremeno v celom rozsahu vtedy, ak by v rozhodnutiach vyvodili záver, že si daňový subjekt uplatnil neoprávnené odpočítanie dane z obchodných transakcií, ktoré boli podvodné, alebo by išlo o zneužitie práva, avšak treba poznamenať, že o takúto situáciu v danej veci nejde.

Kasačný súd dodatočne podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v ďalších predchádzajúcich rozhodnutiach NSSR, a to napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu

dodaný spol. J., s.r.o.“ 70. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde.

71. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti formuloval prejudiciálne otázky, ktoré by mohli prispieť k objasneniu výkladových postupov potrebných pre rozhodnutie v predmetnom prípade (bod IX. kasačnej sťažnosti, bod 33 rozsudku) a žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežných otázkach podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), dôvodiac, že kasačný súd je v zmysle uvedeného článku povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s predbežnou otázkou, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, kasačný súd uvádza nasledovné:

73. V zmysle citovaného ustanovenia je obligatórnym dôvodom prerušenia konania iniciovanie konania o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je ZFEÚ, resp. jej článok 267. Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Národné súdy sú oprávneného a aj povinné v prípade, keď proti ich rozhodnutiam nie sú už prípustné žiadne opravné prostriedky podľa vnútroštátneho práva, k predloženiu predbežnej otázky o výklade Súdnemu dvoru EÚ.

75. Smerodajným rozhodnutím tvoriacim základný rámec doktríny o neprípustnosti určitých predbežných otázok je rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-104/79 vo veci Foglia zo dňa 11.03.1960, prípad nazývaný Foglia II (C-244/80 Foglia v. Novello ) a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-283/81 vo veci CILFIT zo dňa 06.10.1982.

77. Vychádzajúc z uvedeného má kasačný súd zato, že v danej veci nemá povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke z dôvodu, že jednak vyššie uvedené otázky považuje za neprípustné (ich vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na preukázaný skutkový stav) a jednak tieto otázky svojim obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle citovaného článku ZFEÚ.

80. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.