4Sžk/12/2020
ECLI:SK:NSSSR:2021:1018200017.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 5S/4/2018
- IČS
- 1018200017
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: U. F., bytom O.. T.. G.. F. XX, V., zastúpeného JUDr. Stanislavom Meliškom, advokátom so sídlom Sabinovská 8, Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-BA-OVBP2-2017/48308/MES zo dňa 18. októbra 2017, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/4/2018-77 zo dňa 22. októbra 2019, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/4/2018-77 zo dňa 22. októbra 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I.
1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5S/4/2018-77 zo dňa 22. októbra 2019 zrušil rozhodnutie žalovaného č. OÚ-BA-OVBP2-2017/48308/MES zo dňa 18. októbra 2017, ako aj rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2018/3003/2017/STA/Zsi-K/7 zo dňa 20. januára 2017 z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 2. Napadnutým rozhodnutím č. OÚ-BA-OVBP2-2017/48308/MES zo dňa 18. októbra 2017 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2018/3003/2017/STA-Zsi-K/7 zo dňa 20. januára 2017, ktorým bolo žalobcovi nariadené odstrániť pod názvom stavby „Zastavanie vchodu, T. XX V.“ nepovolené stavebné úpravy na jednom zo vstupov do nebytového priestoru č. X-XXXB na I. NP bytového domu nachádzajúceho sa na T. H. Č.. XX, F.. Č.. XXX na pozemku reg. „C“ parc. č. XXX k.ú.
F. U., pričom predmetom nariadenia bolo odstránenie reklamného zariadenia, vybúranie steny postavenej vo vstupnom otvore nebytového priestoru a uvedenie vchodu do pôvodného stavu. 3. V dôvodoch rozhodnutia krajský súd konštatoval, že po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že bolo potrebné obe rozhodnutia zrušiť. Ďalej konštatoval, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nebytových priestorov č. X-XXXB na prvom nadzemnom podlaží bytového domu, ktorý sa nachádza na T. ulici č. XX, súp. č. XXX v Bratislave. V časti nebytového priestoru situovaného do T. ulice sa nachádzajú výkladce a vedľa nich tzv. O. ako nepoužívaná vsadená vstupná časť do nebytového priestoru. Táto časť nebytového priestoru o výmere cca 1m2 bola otvorená a nemala žiadne mechanické zábrany smerom do ulice, a preto do nej rôzne osoby odhadzovali odpadky a vykonávali svoje biologické potreby, z ktorého dôvodu sa žalobca rozhodol vykonať ochranné opatrenie zastavanie a prekrytie vchodu.
4. Uviedol, že z fotografickej dokumentácie, ktorá bola priložená k žalobe, ako aj z administratívneho spisu zistil, že aj majitelia ostatných obchodných priestorov severného a južného partelu bytového domu, v ktorom sa nebytový priestor nachádza, postupovali tak ako aj žalobca. Medzi nimi bol aj orgán verejnej správy prvého stupňa a to Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava - Mestská časť Staré Mesto, ktorý zo strany Jesenského ulice tieto priestory zamrežoval a zasklil.
5. Taktiež uviedol, že krajský súd uznesením č.k. 5S/4/2018-69 zo dňa 24. mája 2019 vyzval Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto, aby oznámila súdu, či aj ostatní vlastníci nebytových priestorov na T. ulici a L. ulici v Bratislave, ktorí vykonali tie isté úpravy ako žalobca v predmetnej veci boli v správnom konaní riešení, a ak áno, v akom štádiu konania sa
veci nachádzajú. Na predmetné uznesenie Mestská časť Bratislava - Staré Mesto reagovala listom, doručeným krajskému súdu dňa 24. júla 2019, ktorým oznámila, že ostatní vlastníci nebytových priestorov na T. ulici a L. ulici v Bratislave, ktorí vykonávali tie isté úpravy ako žalobca v správnom konaní riešení neboli.
6. Následne krajský súd poukázal na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), nadväzujúc na ktoré konštatoval, že základné pravidlá správneho konania sú nielen záväznou súčasťou právneho predpisu, ale sú tiež interpretačným pravidlom pre riadnu aplikáciu zákona ako celku, pričom jednotlivé ustanovenia správneho poriadku preto vždy treba vykladať a aplikovať tak, aby bola táto aplikácia v súlade so základnými pravidlami konania.
Keďže žiadna zásada nemá osobitné postavenie, resp. prioritné postavenie pred iným pravidlom správneho konania, všetky pravidlá správneho konania majú rovnakú procesnú váhu a príslušné subjekty ich musia dodržiavať. Spoľahlivo zistený stav by mal byť podkladom každého rozhodnutia správneho orgánu. Práve riadne objasnenie faktov, skutočností súvisiacich s predmetom konania prispieva veľkou mierou k správnosti rozhodnutia aj z právnej stránky. Zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej úpravy je kompromisom medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami, ktoré má správny orgán v rámci správneho konania dodržiavať.
7. Do pozornosti dal najmä precedenčnú zásadu (zásadu materiálnej rovnosti účastníkov konania, zásadu legitímnych očakávaní), ohľadom ktorej uviedol, že táto je v správnom konaní dlhodobo detailnejšie neriešenou otázkou. Ide o inštitút, ktorý sa v praxi preukázateľne málo aplikuje. Podstata tejto zásady spočíva v tom, aby v rámci rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikli excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, pričom ide nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné nepodstatné odklony majúce
parciálny charakter. Dodal, že precedenčná zásada do určitej miery korešponduje v správnom konaní s ústavným princípom rovnosti osôb pred zákonom, ktorý je vyjadrený v článku 13 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky. Táto zásada má striktne záväzný charakter.
Keby mal zákonodarca v úmysle tejto zásade priradiť len odporúčací charakter, pravdepodobne by ju neuvádzal do všeobecne záväzného právneho predpisu. Precedenčná zásada je aj prostriedkom ochrany pred svojvôľou správneho orgánu, pred neprimeraným a nezákonným uplatňovaním
správnej úvahy. 8. Rovnako tak vyslovil, že ak sa účastník správneho konania v rámci správneho konania domáha, aby bolo v jeho veci rozhodnuté podobne, resp. rovnako ako v skoršom prípade, správny orgán je povinný v rozhodnutí poukázať na odlišnosti, ktoré existujú medzi skoršou vecou a vecou, o ktorej správny orgán rozhoduje v danom čase. 9. Ďalej uviedol, že v súvislosti s precedenčnou zásadou sa môže objaviť aj otázka, či je podobnosť podľa príslušnej normy správneho poriadku viazaná len na samotný individuálny akt (rozhodnutie), alebo napríklad na proces rozhodovania (postup) v určitej konkrétnej veci. Pri jazykovom výklade je možné v norme identifikovať pojem „v rozhodovaní“, nie „v rozhodnutiach“, z čoho je nepriamo možné vyvodiť záver, že podobnosť alebo rovnakosť nie je potrebné viazať výlučne len na samotný finálny akt v rámci správneho konania (t.j. rozhodnutie), ale aj na proces rozhodovania (samotné konanie).
10. Zdôraznil, že Mestská časť Bratislava - Staré Mesto ako orgán verejnej správy prvého stupňa v správnom konaní riešil len priestupok žalobcu, avšak ostatní majitelia a nájomcovia nebytových obchodných priestorov, ktorí vykonali tie isté úpravy ako žalobca, v správnom konaní riešení neboli. Dodal, že obdobnú úpravu nebytového priestoru urobila aj Mestská časť Bratislava - Staré Mesto na Jesenského ulici.
11. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
II.
12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 13. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
14. Krajskému súdu vyčítal, že absenciou uvedenia zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) medzi relevantnými právnymi predpismi porušil § 139 ods. 2 SSP, týkajúci sa posúdenia podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov žalovaného. 15. Ďalej uviedol, že základom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného bolo nesúhlasné záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu, obsah ktorého je v zmysle § 140b ods. 1 stavebného zákona pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný, teda žalovaný nemá možnosť sa od neho odkloniť. Dodal, že v prípade krajského pamiatkového úradu ide o orgán ochrany pamiatkového fondu, ktorý je spolupracujúcim orgánom verejnej správy špecializujúcim sa na oblasť, ktorá už je mimo rámca pôsobnosti stavebného úradu.
Zdôraznil, že napriek tomu, že žalovaný argumentoval svojou povinnosťou rešpektovať záväzné stanovisko dotknutého orgánu, krajský súd neodôvodnil, prečo sa ním nemal riadiť. Taktiež aj z tohto dôvodu žalovaný namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nepovažuje v zmysle § 139 ods. 2 SSP posledná veta za presvedčivé. Rovnako tak dal do pozornosti, že žalobca v správnej žalobe nežiadal o posúdenie zákonnosti stanoviska krajského pamiatkového úradu, z ktorého žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzal, a ktoré nebolo zrušené ani zmenené, a je teda naďalej platné. Následne potom ani krajský súd v odôvodnení neargumentoval nezákonnosťou alebo vecnou nesprávnosťou vydaného záväzného nesúhlasného stanoviska krajského pamiatkového úradu, ktorý bol podkladom pre vydanie
rozhodnutia. V uvedenom žalovaný videl naplnenie dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, nakoľko písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje náležité a presvedčivé odôvodnenie, hoci išlo o podstatnú právnu argumentáciu žalovaného, čo má za následok porušenie práva na spravodlivý proces. 16. Ďalej namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, ktorý videl vadu nesprávneho právneho posúdenia, ktorou trpí rozhodnutie žalovaného v neaplikovaní § 3 ods. 5 správneho poriadku, ako aj v nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď vyslovil, že správne orgány mali prihliadnuť na to, že aj na susedných objektoch nachádzajúcich sa v pamiatkovo chránenom území boli rovnakým spôsobom ako u žalobcu vykonané obdobné nelegálne stavebné úpravy s tým, že sa mali odvolať na precedenčnú zásadu a § 3 ods. 5 správneho poriadku aj napriek existencii nesúhlasného stanoviska krajského pamiatkového úradu.
Tiež zdôraznil, že i keď považuje tento právny názor za nesprávny, správny orgán je týmto právnym názorom viazaný. 17. Rovnako za nesprávny označil aj názor krajského súdu, že orgány verejnej správy nedostatočne zistili skutkový stav, keď nezisťovali, či boli riešení aj ostatní vlastníci nebytových priestorov na Gorkého a Jesenského ulici v Bratislave, ktorí vykonali tie isté úpravy ako žalobca v predmetnej veci. Uviedol, že pre účely konania o dodatočnom povolení v zmysle § 88a stavebného zákona sa nezisťuje existencia obdobných nelegálnych stavieb alebo stavebných úprav s tým, že by takéto zistenie podporilo argument o potrebe ich legalizácie dodatočným povolením.
18. Taktiež poukázal na skutočnosť, že krajský súd konštatoval, že z fotografickej dokumentácie, ktorú žalobca priložil k žalobe, zistil, že aj majitelia ostatných obchodných priestorov postupovali tak ako žalobca. Mal za to, že krajský súd chcel poukázať len na výsledok stavebných úprav zachytených fotograficky a nie administratívny postup žalobcu.
Na to dal do pozornosti, že takéto stavebné úpravy sa nevykonávajú podľa rozhodnutia vydaného všeobecným stavebným úradom v správnom konaní, ale podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona je potrebné takéto stavebné úpravy ohlásiť vopred stavebnému úradu a až následne podľa § 57 ods. 2 stavebného zákona tieto možno uskutočniť až po písomnom oznámení stavebného úradu, že proti ich uskutočneniu nemá námietky. Dodal, že vykonávací predpis stavebného zákona vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia staveného zákona v § 6 ods. 2 písm. c/ určuje, že k ohláseniu sa pripojí stanovisko orgánu štátnej pamiatkovej starostlivosti, ak ide o stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, alebo ide o stavbu, ktorá sa nachádza v pamiatkovo chránenom území.
19. Vo vzťahu k časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde konštatoval, že uznesením vyzval Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto, aby súdu oznámila, či aj ostatní vlastníci nebytových priestorov na T. a L. ulici v Bratislave, ktorí vykonali tie isté úpravy ako žalobca v predmetnej veci boli riešení v správnom konaní, na čo Mestská časť Bratislava - Staré Mesto oznámila, že títo v správnom konaní riešení neboli, žalovaný uviedol, že predpokladá, že krajský súd nedotazoval Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto, či ostatní vlastníci nebytových priestorov na T. a L. ulici ohlásili stavebnému úradu stavebné úpravy, teda či dodržali vyššie uvedený postup, ale zaujímal sa len o správne konania, v ktorých by boli ostatní vlastníci
riešení. Predpokladal, že otázka teda smerovala len ku konaniam o dodatočnom povolení zmeny dokončenej stavby v zmysle § 88a stavebného zákona, prípadne o riešení vlastníkov vo veci správneho deliktu, či priestupku a nie k ohláseniam stavebných úprav.
Zdôraznil, že formulácia dotazu, ako aj odpoveď mestskej časti nedáva obraz celkovej skutkovej situácie ohľadne susedských objektov, a preto označil za sporné, či pri doplňovaní dôkazov zo strany krajského súdu bol podkladom pre toto rozhodnutie súdu spoľahlivo zistený skutkový stav, ktorý je pre prípadnú aplikáciu § 3 ods. 5 správneho poriadku podstatný.
Napokon doplnil, že ak Mestská časť Bratislava - Staré Mesto neeviduje ani ohlásenia stavebných úprav u ostatných vlastníkov, t.j. že ani nepožiadali krajský pamiatkový úrad o stanovisko a teda ním nedisponujú, nie je podľa žalovaného možné konštatovať, že orgán verejnej správy neaplikoval § 3 ods. 5 správneho poriadku a odklonil sa od rozhodovania v obdobnej veci ako u ostatných vlastníkov, nakoľko títo ani neboli predmetom rozhodovania alebo posudzovania.
20. Ohľadom záverov krajského súdu týkajúcich sa aplikácie precedenčnej zásady v predmetnej veci uviedol, že táto by sa mala podľa žalovaného v tomto konaní použiť len v prípade, ak by dokazovaním bolo preukázané, že niektorí z ostatných vlastníkov disponujú vo veciach úpravy - zamurovania vstupu do nebytového priestoru na funkcionalistickej viacúčelovej budove podľa projektu známeho bratislavského architekta A. F., nachádzajúcom sa na území „Pamiatkovej zóny Bratislava - Centrálna oblasť“ na T. ulici č. 6 - 12 kladným záväzným stanoviskom Krajského pamiatkového úradu v Bratislave, či už vyžiadaného pre účely ohlásenia stavebných úprav alebo pre účely dodatočného povolenia v zmysle § 88a stavebného zákona, avšak v prípade žalobcu by vydal krajský pamiatkový úrad bezdôvodne opačné, teda nesúhlasné stanovisko. Žiaden dôkaz o existencii súhlasného stanoviska krajského pamiatkového úradu však žalobca nepredložil, a to ani prostredníctvom zabezpečenia dôkazu súdom a nezákonnosť resp. vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom nežiadal pri stanovisku dotknutého orgánu súdom posúdiť. Najmä žalovaný akcentoval, že tento postup
žalobcu nie je možné nahrádzať argumentáciou podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku. Taktiež dodal, že nie je možné opierať sa o rozhodovanie u ostatných vlastníkov, ktoré ako súd zistil, sa ani neuskutočnilo, a na ktoré sa nedá v opätovnom rozhodnutí žalovaného odkázať pri odôvodnení aplikácie § 3 ods. 5 správneho poriadku, pričom v tomto prípade sa nedá ani poukázať na odlišnosti medzi vecou skoršou a neskoršou, keďže vecou ostatných vlastníkov sa správny orgán doposiaľ nezaoberal. Na základe uvedeného mal za to, že krajský súd nesprávne aplikoval § 3 ods. 5 správneho poriadku na skutkový stav v tejto veci, čoho dôsledkom je podľa žalovaného naplnenie dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP.
21. Napokon uviedol, že nevylučuje, že stavebný úrad Mestskej časti Bratislava - Staré mesto začne správne konania o odstránení nepovolenej zmeny dokončenej stavby aj v ostatných prípadoch a predmetná budova bude uvedená do pôvodného stavu. Akceptáciou právneho názoru v rozsudku krajského súdu by však náprava nebola možná, pretože rovnaký postup by požadovali aj ostatní vlastníci, ktorí zrealizovali nelegálne úpravy budov odvolávajúc sa na rozhodnutie žalovaného viazaného právnym názorom krajského súdu. Argumenty žalobcu o jeho konaní v dobrej viere, jeho motivácia ako aj okolnosti, ktoré k prípadu uviedol, by mali vplyv na rozhodovanie správneho orgánu, ak by išlo o priestupkové konanie a prípadnú výšku pokuty, avšak v tomto prípade sa rozhodovalo o dodatočnom povolení nelegálnych stavebných úprav budovy nachádzajúcej sa v pamiatkovej zóne. Nariadenie odstránenia stavebných úprav nemožno chápať ako sankciu za priestupok.
22. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.
23. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril podaním zo dňa 25. februára 2020. 24. Mal za to, že kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nebol naplnený, nakoľko postup krajského súdu v prejednávanej veci pokladal za zákonný, a teda nedošlo k porušeniu procesných práv účastníkov konania. Dodal, že žalovanému bolo v priebehu konania umožnené vyjadriť sa k správnej žalobe a zároveň mal možnosť navrhnúť aj dôkazy na podporu svojich tvrdení. 25. Ďalej uviedol, že žalovaným namietané opomenutie stavebného zákona ako relevantného právneho predpisu, ktorý by sa mal aplikovať pri rozhodovaní, v napadnutom rozhodnutí podľa žalobcu nepredstavuje vadu, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia, a taktiež nemá za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Tvrdil, že krajský súd na rozdiel od správneho orgánu zisťoval dôkladnejšie skutkový stav, keď svojím uznesením vyzval Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto na oznámenie, či konala aj voči ostatným vlastníkom nebytových priestorov v predmetnom dome tak, ako konala voči žalobcovi. 26. Ohľadom namietanej skutočnosti, že žalovaný sa nemohol odkloniť od záväzného stanoviska Krajského pamiatkového úradu, ako aj skutočnosti, že žalobca nežiadal o posúdenie zákonnosti stanoviska tohto úradu, zdôraznil, že žalobca v správnom konaní využil všetky prostriedky na zvrátenie stanoviska Krajského pamiatkového úradu. Tvrdil, že Krajský pamiatkový úrad konal voči žalobcovi nekompetentne, zmätočne a nespravodlivo, hoci tento konal podľa pokynov tohto úradu, síce nie ešte pred začatím úpravy, avšak následne všetky jeho pokyny splnil. 27. Vo vzťahu ku kasačnej námietke žalovaného, týkajúcej sa použitia precedenčnej zásady, žalobca uviedol, že žalovaný v danom prípade túto zásadu vykladá veľmi zúžene a dogmaticky, pričom žalobca sa stotožňuje s výkladom tejto zásady súdom. Tvrdil, že túto zásadu je možné aplikovať v záujme spravodlivosti a v záujme rovnosti aj v prípade, keď správny orgán voči jednému subjektu koná a voči druhému subjektu v takej istej veci nekoná. V prípade, že koná nerovnako voči subjektom v rovnakej veci a to bez ohľadu na to, či v jednom prípade správne konanie prebehlo a v druhom nie, dopúšťa sa správny orgán svojvôle a zároveň opomína dôsledne si plniť svoje povinnosti. 28. Napokon uviedol, že podľa žalobcu krajský súd v dostatočnej miere zistil skutkový stav, na ktorý správne aplikoval relevantné právne predpisy, jeho rozhodnutie má všetky náležitosti, nevykazuje žiadne nedostatky, je riadne odôvodnené a nebol ním porušený zákon. Preto mal za to, že nebol naplnený ani kasačný dôvod v zmysle § 440 ods. 1, písm. g/ SSP. 29. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
IV.
30. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 25. februára 2020 na vedomie.
V.
31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 32. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z. najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 33. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 34. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorý v článku XX novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo vyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí. 35. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 36. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 37. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 39. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 40. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy č. OU-BA-OVBP2-2017/48308/MES zo dňa 18. októbra 2017, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2018/3003/2017/STA-Zsi-K/7 zo dňa 20. januára 2017, ktorým bolo žalobcovi nariadené odstrániť pod názvom stavby „Zastavanie vchodu, T. XX Bratislava“ nepovolené stavebné úpravy na jednom zo vstupov do nebytového priestoru č. X-XXXB na I. NP bytového domu nachádzajúceho sa na T. H. Č.. XX, F.. Č.. XXX na pozemku reg. „C“ parc. č. XXX k.ú. F. U., pričom predmetom nariadenia bolo odstránenie reklamného zariadenia, vybúranie steny postavenej vo vstupnom otvore nebytového priestoru a uvedenie vchodu do pôvodného stavu.
41. Úlohou najvyššieho správneho súdu bolo preskúmať rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/4/2018-77 zo dňa 22. októbra 2019 v medziach podanej kasačnej sťažnosti, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy č. OU-BA-OVBP2-2017/48308/MES zo dňa 18. októbra 2017, najmä z toho hľadiska, či kasačné body žalovaného sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia správneho súdu.
42. Podľa § 88 ods. 1 stavebného zákona, stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie: a) závadnej stavby ohrozujúcej život alebo zdravie osôb, pokiaľ ju nemožno hospodárne opraviť, b) stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejným záujmom,
c) stavby, na ktorú bolo zrušené stavebné povolenie ( § 102 ods. 3 <.), d) dočasnej stavby, pri ktorej uplynul určený čas jej trvania alebo pominul účel, na ktorý bola zriadená. 43. Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona, ak vlastník stavby požadované doklady nepredloží v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor stavby s verejným záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.
44. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
45. Kasačný súd sa teda vo svetle námietok žalovaného zaoberal posúdením správnosti záverov krajského súdu, podľa názoru ktorého bolo potrebné konštatovať nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, a to práve v dôsledku nesprávnej aplikácie precedenčnej zásady.
46. Najvyšší správny súd konštatuje, že v odbornej literatúre, resp. v praxi verejnej správy a správneho súdnictva je jednou zo zásad správneho konania zásada materiálnej rovnosti (precedenčná zásada) podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku. Z tohto ustanovenia vyplývajú obsahové náležitosti zásady materiálnej rovnosti, keď správne orgány sú povinné dbať, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené
rozdiely. Precedenčná zásada je reakciou na princípy dobrej verejnej správy a ich aplikáciu v praxi, ktoré sa v činnosti správnych orgánov prejavujú rešpektovaním kontinuity práva a rozhodovania. Táto zásada vyplýva z ustálenej praxe Súdneho dvora Európskej únie, kde platí, že rovnaké prípady, za rovnakých podmienok, je potrebné posudzovať rovnako.
Podstata tejto zásady spočíva v tom, aby v rámci rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony skutkovo zhodných alebo podobných prípadov, pričom ide nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter. Precedenčnú zásadu je možné označiť aj ako zásadu legitímnych očakávaní. Zásada, tak pred správnym orgánom, ako aj správnym súdom, sa má implementovať spôsobom, že účastník v konaní pred správnym súdom, v súdnom prieskume, by mal preukazovať existenciu ustálenej rozhodovacej praxe správneho orgánu, resp. odklonu rozhodnutia správneho orgánu od vlastnej rozhodovacej praxe správneho orgánu. Vzhľadom však na neexistenciu verejnej databázy rozhodnutí správnych orgánov, nie je možné striktne od účastníka súdneho prieskumu požadovať, aby detailne označil veci, v ktorých správne orgány rozhodovali odlišne a skutkovo inak súvisia.
Bude na správnom orgáne, aby odôvodnil, prečo v posúdenej veci rozhodol inak, ako vo veci, ktorá je predmetom konkrétneho súdneho prieskumu. 47. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne aj princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), napr. PL. ÚS 36/95, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99 a III. ÚS 192/06 <.), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
48. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchýlnym spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/ 00 a PL. ÚS 6/04). 49. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný neporušil tzv. zásadu precedensu vyjadrenú v § 3 ods. 5 správneho poriadku. Hoci je potrebné prisvedčiť tvrdeniu, že pri rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch je správny orgán podľa zákona povinný dbať na to, aby nevznikli neodôvodnené rozdiely v rozhodovaní, použitie tejto zásady v konaní však nevyhnutne predpokladá existenciu aspoň dvoch rozhodnutí, napĺňajúcich uvedené zákonné kritériá. V danom prípade však žalobca v správnej žalobe nepoukázal na žiadne ďalšie rozhodnutie žalovaného v skutkovo zhodnom alebo obdobnom prípade. Rovnako tak ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva existencia takéhoto rozhodnutia vo vzťahu k prejednávanej veci, ktorá skutočnosť by zakladala možnosť skúmať porušenie zásady materiálnej rovnosti rozhodnutím žalovaného.
Porušenie precedenčnej zásady by nastalo, ak by žalovaný v obdobných prípadoch, týkajúcich sa nepovolených stavebných úprav rozhodol odlišne, t.j. predmetné porušenie nie je možné konštatovať za existencie jediného rozhodnutia o danej otázke.
50. Z uvedených dôvodov sa ani judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúca sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď sa v posudzovanom prípade nedá uplatniť.
51. Najvyšší správny súd ďalej považuje za potrebné konštatovať nesprávnosť postupu krajského súdu aj vo vzťahu k realizácii výzvy Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto za účelom oznámenia, či sú vedené aj ďalšie obdobné konania, pričom na negatívnej odpovedi mestskej časti založil právne posúdenie celej veci. Úlohou správneho súdu bolo vyhodnotiť skutkové okolnosti tohto prípadu, ktoré sú mu známe z pripojeného administratívneho spisu, a na tieto následne aplikovať relevantné ustanovenia právnych predpisov. Pri rozhodovaní o
konkrétnej veci preto nie je možné, aby sa súd vyjadroval k inému správnemu konaniu a rozhodnutiu. Súd sa zaoberá skúmaním zákonnosti rozhodnutí vydaných v tejto veci. 52. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie. 53. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom krajský súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že krajský súd je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
54. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd aj o náhrade trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 15. decembra 2021