4Sžk/19/2021
ECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 30S/3/2019
- IČS
- 5019200005
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcov (sťažovateľov): 1. I.. F. Q., nar. XX. N. XXXX, bytom W. XXXX/X, XXX XX C. L., 2. I.. T. T., nar. XX. J. XXXX, bytom F. XXXX/ XX, XXX XX C. L., obaja právne zastúpení: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky (pôvodne: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky), so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1. R. Q., nar. XX. R. XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX C. L., 2. D. D., nar. XX. L. XXXX, bytom W. XX/XXXX, XXX XX C. L., 3. I.. U. W., nar. XX. J. XXXX, bytom S. X, XXX XX . C. L., 4. Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29154/2018/SV/84401 zo dňa 8. novembra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/ 3/2019-184 zo dňa 24. novembra 2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/ 3/2019-184 zo dňa 24. novembra 2020 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“ alebo „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. OU-ZA-OVBP2/V/ 2018/005567-023/DAA zo dňa 29. júna 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“)
rozhodol o návrhu Železníc Slovenskej republiky (ďalej aj ako „vyvlastniteľ“ alebo „ďalší účastník v 4. rade“) na vyvlastnenie pozemkov - odňatím vlastníckeho práva k pozemkom, resp. k jeho častiam, za účelom realizácie stavby „Modernizácia železničnej trate Žilina - Košice, úsek trate Liptovský Mikuláš - Poprad - Tatry (mimo)“ v k. ú. C. L. tak, že: - v zmysle § 13 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní vyvlastnil vo verejnom záujme v rozsahu geometrických plánov č. 204-5/2013 zo 7. februára 2013, č. 204-9/2013 z 26. februára 2013, č. 204-73/2012 z 28. februára 2013, č. 204-74/2012 z 26. marca 2013, č. 204-75/2012 z 30. apríla 2013 a č. 204-76/2012 z 24. mája 2013, trvalým odňatím vlastníckeho práva v prospech vyvlastniteľa pozemky bližšie špecifikované pod položkou č. 1 až 5 patriace žalobcom a ďalším účastníkom konania v 1. až 3. rade (ďalej aj „doterajší vlastníci“ alebo aj „vyvlastňovaní“), zároveň rozšíril vyvlastnenie o nevyužiteľné pozemky bližšie špecifikované na str. 10. predmetného rozhodnutia a
- v zmysle § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní určil za vyvlastnené pozemky náhradu bližšie špecifikovanú na str. 11 predmetného rozhodnutia podľa trhovej ceny - všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom č. 42/2017 zo 14. marca 2017 vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva (ďalej aj ako „ÚSI“) Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „znalecký posudok č. 42/2017“), ktorú má doterajším vlastníkom vyvlastniteľ vyplatiť v lehote 30 dni odo dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia o vyvlastňovaní. S námietkou ohľadom neprimeranosti výšky náhrady za vyvlastňované pozemky podľa znaleckého posudku č. 42/2017 a požiadavkou na vyššiu náhradu podľa nimi predloženého znaleckého posudku boli vyvlastňovaní odkázaní na súd bez prerušenia konania v zmysle § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní.
V námietke vyvlastňovaní dôvodili, že znalecký posudok č. 42/2017 plne nezohľadňuje porovnanie kúpnych cien v danej lokalite, ani kapitalizáciu čistých výnosov v danej lokalite, hoci ÚSI pri stanovení východiskovej ceny zvýšil niektoré koeficienty polohovej diferenciácie oproti svojmu predchádzajúcemu posudku.
Pripomenuli, že do konania predložili vlastný znalecký posudok č. 114/2016 I.. L. F.. Všeobecná hodnota pozemkov určená znaleckým posudkom použitým správnym orgánom prvého stupňa bola stanovená vadne, pričom tento len nekriticky prevzal závery účelovo predloženého posudku
vyvlastniteľa. Relevanciu ich námietok potvrdzujú aj znalecké posudky vypracované znalcom I.. U. M. na základe objednávky vyvlastniteľa za účelom stanovenia výšky náhrady za zriadenie vecného bremena na pozemkoch priamo susediacich s vyvlastňovanými pozemkami. Koeficienty polohovej diferenciácie použité pri stanovovaní všeobecnej hodnoty pozemkov použité v týchto znaleckých posudkoch sú pre vyvlastňovaných priaznivejšie.
V námietke vyvlastňovaní deklarovali požiadavku, aby sa správny orgán prvého stupňa s dôkazmi spochybňujúcimi primeranosť náhrady náležite vysporiadali. 2. Vyvlastňovaní podali proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolania, v ktorých okrem iného namietali primeranosť náhrady určenej znaleckým posudkom č. 42/2017 predloženým
vyvlastniteľom. Opätovne argumentovali vlastným znaleckým posudkom č. 114/2016, vypracovaným I.. L. F., s ktorým sa podľa nich správny orgán prvého stupňa nevysporiadal, keď pri existencii zjavnej spornosti otázky primeranosti náhrady ďalšie dokazovanie vo vzťahu k výške primeranej náhrady nevykonal a bez opory v zákone sa jednostranne priklonil k cene vyplývajúcej zo znaleckého posudku predloženého vyvlastniteľom, pričom v ďalšom odkázal vyvlastňovaných na civilné konanie. Takto prijatým záverom správny orgán prvého stupňa hrubo porušil ich práva v prospech vyvlastniteľa, keďže mali za to, že z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o vyvlastňovaní nevyplýva, že by znalecký posudok predložený vyvlastniteľom mal mať prednosť pred nimi predloženým znaleckým posudkom.
Ak by správny orgán prvého stupňa postupoval procesne korektne, nemohol by konštatovať, že znalecký posudok predložený vyvlastniteľom preukazuje primeranosť náhrady a o dôkaze rovnakej hodnoty (sily) vysloviť, že tento výšku primeranej náhrady presahuje. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 29154/2018/SV/84401 zo dňa 8. novembra 2018 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“) zamietol odvolanie vyvlastňovaných a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie. Poukázal na to, že nie je oprávnený rozhodovať o námietke týkajúcej sa vyššej náhrady za vyvlastnenie a s požiadavkou na vyššiu náhradu ako stanovenú vo vyvlastňovacom konaní odkázal vyvlastňovaných na súd so žalobou smerujúcou proti vyvlastniteľovi. Žalovaný vnímal znalecký posudok ako dôkaz, ktorý správny orgán nehodnotí z hľadiska obsahovej správnosti, ale len z hľadiska, či úvahy znalca nie sú v rozpore so zásadami logiky a skutkovým stavom tak, ako sa tento javí z dôkazov vykonaných pred správnym orgánom. Ďalej žalovaný uviedol, že vyvlastňovaní ako účastníci konania sa môžu v súlade s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní domáhať preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní na základe žaloby podanej v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.
V poučení uviedol, že jeho rozhodnutie je preskúmateľné súdom v zmysle zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Na preskúmanie rozhodnutia o vyvlastnení v časti výroku o určení výšky náhrady za vyvlastnenie je podľa § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní príslušný súd.
4. K odvolacej námietke nedostatku verejného záujmu na vyvlastnení žalovaný poukázal na to, že ako podklad zohľadnil obsah územného rozhodnutia vydaného Mestom Liptovský Mikuláš pod č. ÚRaSP 2008/05770 - TA1 zo dňa 31.12.2008, v zmysle ktorého uskutočnenie predmetnej stavby je vo verejnom záujme. Pritom podľa žalovaného už správny orgán prvého stupňa poukázal na vymedzenie a špecifikáciu hlavných kritérií modernizácie daného traťového úseku obsiahnuté v označenom územnom rozhodnutí pre dosiahnutie daného účelu stavby, konštatujúc, že v danom prípade je realizácia stavby v zmysle ustanovenia § 15 ods.
4 zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) vyvolanou investíciou. V zmysle § 2 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní musí byť vyvlastnenie v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktoré sa dokazujú územným rozhodnutím, podľa ktorého sú vyvlastňované pozemky určené na uskutočnenie predmetnej stavby a pre túto stavbu sú obmedzené vlastnícke práva k nim vo verejnom záujme.
Vydaním územného rozhodnutia bol vo vyvlastňovacom konaní preukázaný súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania. 5. Žalovaný ďalej poukázal na to, že za pokus o dosiahnutie dohody v zmysle ustanovenia § 10a zákona o dráhach je potrebné považovať doručenie výziev na uzatvorenie kúpnych zmlúv zo dňa 26.03.2018 spolu s návrhmi kúpnych zmlúv, opatrené právoplatnými podpismi vyvlastniteľa, čím spĺňajú podmienku určitosti a vážnosti prejavu vôle predpokladaného
Občianskym zákonníkom. Nakoľko odvolatelia na predmetné výzvy v zákonnej 15-dňovej lehote nereagovali (prevzatie doručeniek odvolateľmi tvorí súčasť administratívneho spisu), k dohode v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovanými nedošlo, a preto vyvlastniteľ podal návrh na vyvlastnenie predmetných
nehnuteľností. 6. K námietke, podľa ktorej by v prípade nehnuteľností patriacich do podielového spoluvlastníctva viacerých vlastníkov mal návrh na vyvlastnenie smerovať proti všetkým podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, s ktorými je tak potrebné konať naraz v jednom administratívnom konaní, žalovaný uviedol, že predmetným návrhom na obmedzenie vlastníckeho práva sú okrem iného aj nehnuteľnosti evidované na vyše 500 spoluvlastníkov. V danom prípade mal žalovaný z predloženého administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa preukázané, že vyvlastniteľ sa vysporiadal s majetkovými právami ostatných spoluvlastníkov vyvlastňovaných nehnuteľností na základe preukázane predloženého prehľadu vysporiadania práv ostatných spoluvlastníkov priloženého k zápisnici č. OU-ZA-OVBP2/V/2018/0005567-022/DAA zo dňa 21.06.2018 a doplnenia návrhu na vyvlastnenie zo dňa 25.04.2018. Žalovaný citoval ustanovenie § 8 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní a skonštatoval, že vyvlastniteľ za účelom vysporiadania práv k nehnuteľnostiam dotknutých vyvlastnením s ostatnými spoluvlastníkmi oslovil všetkých
spoluvlastníkov týchto nehnuteľností zaslaním návrhov na uzatvorenie kúpnych zmlúv, pričom časť spoluvlastníkov zmluvy podpísala. V časti prípadov, v ktorých spoluvlastníci zmluvy nepodpísali, vyvlastniteľ pristúpil k usporiadaniu majetkových práv formou vyvlastnenia, ktoré skutočnosti plynú zo samotného prehľadu vysporiadania práv ostatných spoluvlastníkov zo dňa
21.06.2018.
II. Konanie pred správnym súdom
7. Preskúmavané rozhodnutie napadli žalobcovia správnou žalobou, v ktorej zopakovali argumentáciu z administratívneho konania. Pripomenuli, že časť ich námietok nesmerovala k požiadavke na vyššiu náhradu za vyvlastnené pozemky, ale k tomu, že predloženým znaleckým posudkom č. 114/2016 spochybnili dôkaz vyvlastniteľa o určení primeranej výšky náhrady podľa zákona o vyvlastňovaní. Vzhľadom na existenciu viacerých rovnocenných dôkazov, z ktorých vyplývala spornosť primeranosti náhrady za vyvlastňované pozemky, bolo povinnosťou správneho orgánu vykonať ďalšie dokazovanie. Namiesto toho sa správne orgány arbitrárne (bez náležitého zdôvodnenia) priklonili k záverom posudku predloženého vyvlastniteľom. 8. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že dotknuté pozemky netvoria spoločnú nehnuteľnosť a napriek tomu postupoval správny orgán pri posudzovaní splnenia zákonnej podmienky v zmysle § 3 zákona o vyvlastňovaní nesprávne. Zo skutočnosti, že tieto pozemky sú v ideálnom vlastníctve viacerých fyzických osôb, je zrejmé, že na to, aby dohoda v zmysle § 3 zákona
o vyvlastňovaní bola platná, je potrebné, aby ju s poukazom na § 137 až § 140 Občianskeho zákonníka uzatvorila nadpolovičná väčšina zo všetkých podielových spoluvlastníkov. Žalobcovia s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov, dôvodili, že každý jednotlivý spoluvlastník podielu nemôže sám s navrhovateľom uzatvoriť dohodu, nakoľko táto by nerešpektovala spôsob nakladania so spoločnou vecou. 9. Žalobcovia ďalej namietli, že správny orgán bez opory v zákone ustanovil obmedzený okruh účastníkov administratívneho konania, hoci z priložených LV je zrejmé, že účastníkmi konania majú byť všetky fyzické osoby zapísané na listoch vlastníctva ako vlastníci dotknutých nehnuteľností ako aj Urbár Vrbica, pozemkové spoločenstvo ako osoba, ktorej práva môžu byť týmto konaním priamo dotknuté v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 písm. d) zákona o
vyvlastňovaní. Uvedené osoby tvoria ako vlastníci na týchto listoch vlastníctva nerozlučné procesné spoločenstvo. 10. Žalobcovia tiež namietli, že správne orgány sa nezaoberali posúdením nevyhnutnosti miery obmedzenia vlastníckych práv, najmä ak je zrejmé, že nevyhnutná miera je zachovaná aj nemodernizovanou, ale funkčnou traťou. Pripomenuli, že vyvlastňované pozemky sú vzhľadom na trasu komunikácie situované približne v strede pôvodných parciel využívaných pred začatím stavby na poľnohospodárske účely. Tento fakt by nepochybne mohol v súčasnosti sťažiť využívanie zvyšných parciel. Správny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie oprel len o znalecké posudky a rozhodnutia o umiestnení stavby, avšak nevysporiadal sa s námietkami nevyhnutnosti rozsahu obmedzenia vlastníckeho práva.
V administratívnom konaní nebol podľa žalobcov riadne preukázaný verejný záujem na vyvlastnení dotknutých nehnuteľností. Verejný záujem nie je možné odôvodniť len poukazom na existujúce územné rozhodnutie a súlad s územným rozhodnutím.
11. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/3/2019-184 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol. K námietke týkajúcej sa nedostatočnosti skúmania a preukázania primeranosti náhrady za vyvlastňované pozemky pripomenul dôvodovú správu k zákonu o vyvlastňovaní, ktorá k ustanoveniu § 14 v spojení s § 13 ods. 3 písm. a) cit. zák. uvádza, že „ide o analógiu s Trestným poriadkom tzn., že ak vyvlastnený podá odvolanie iba proti výroku o náhrade, odvolací orgán odvolanie zamietne; bez ohľadu na to, či sa vyvlastnený obráti so žalobou na súd alebo nie, rozhodnutím o vyvlastnení určenú náhradu vyvlastniteľ vždy vyvlastnenému poskytne.
Uvedené riešenie bolo prijaté z dôvodu, že prax ukázala, že rozhodovanie vo veciach náhrady je v sporných prípadoch nad rámec možností vyvlastňovacieho orgánu.“ 12. Podľa správneho súdu predmetom odvolacieho správneho konania môžu byť len výroky o vyvlastnení podľa § 13 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní, nie výrok o určení primeranej náhrady podľa § 13 ods. 3 cit. zák., keďže v zmysle § 14 ods. 2 veta druhá cit. zák. je na preskúmavanie výrokov podľa § 13 ods. 3 príslušný civilný súd, a to na základe žaloby podanej v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Práve o námietkach takéhoto charakteru sa musí konať na základe samostatnej žaloby, na podanie ktorej boli žalobcovia v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 písm. a) cit. zák. odkázaní v rozhodnutí správneho orgánu
prvého stupňa. Z uvedených dôvodov ani žalovaný ako odvolací orgán už nemohol prihliadať na námietky týkajúce sa vyššej náhrady než priznanej na podklade znaleckého posudku v prvostupňovom rozhodnutí. Keďže k prieskumu námietok ohľadne vyššej náhrady, a to ani procesného charakteru, žalovaný nie je legitimovaný, nemôžu potom podľa správneho súdu tvoriť ani predmet správneho súdneho prieskumu.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené mal správny súd za to, že nemohol posúdiť dôvodnosť žalobných námietok týkajúcich sa výroku o určení náhrady, a to ani pokiaľ išlo o námietky spornosti primeranej náhrady plynúcej z rozdielnych záverov znaleckých posudkov.
Tiež mu neprináležalo vysporiadať sa s námietkou ohľadom pochybenia správneho orgánu prvého stupňa, pokiaľ tento nevykonal ďalšie dokazovanie v otázke primeranej náhrady, ale bez opory v zákone sa jednostranne priklonil k cene predloženej vyvlastniteľom, keďže táto námietka sa týka procesného postupu, ktorý predchádzal vydaniu výroku napadnutého rozhodnutia o priznanej náhrade, ktorý nemôže byť predmetom súdneho prieskumu. Namietané pochybenie
podľa správneho súdu nie je procesnou vadou s vplyvom na výrok rozhodnutia žalovaného, ktorý súd preskúmava z hľadiska zákonnosti v tomto súdnom konaní, t. j. na výrok o vyvlastnení. Svoje úvahy k uvedenej námietke správny súd finalizoval sumarizujúcou konštatáciou, že žalovaný má podľa § 14 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní právomoc len na meritórne preskúmanie výrokov podľa § 13 ods. 2 cit. zák., nemá však právomoc posudzovať zákonnosť výroku správneho orgánu prvého stupňa o priznanej náhrade za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 cit. zák., a v tomto rozsahu potom prieskumnú právomoc nemá ani správny súd v správnom súdnom konaní.
14. K námietke nedostatočného preukázania absencie bezvýslednosti pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva dohodou spojenej s námietkou nemožnosti nerešpektovania spoločnej vôle väčšiny ostatných spoluvlastníkov v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri uzatváraní dohôd správny súd uviedol, že v predmetnej veci došlo k vyvlastneniu spoluvlastníckych podielov žalobcov na nehnuteľnostiach konkretizovaných v rozhodnutí, preto bolo úlohou správnych orgánov skúmať splnenie namietaných podmienok len vo vzťahu k žalobcom. Poukazom na obsah administratívneho spisu (viď bod 13. napadnutého rozsudku) mal správny súd za preukázané, že navrhovateľ vyvlastnenia splnil zákonnú podmienku v zmysle § 3 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní, t. j. predložením doručenky a doručovaných listín preukázal podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o vyvlastňovaní bezvýslednosť pokusu o uzatvorenie dohody o prevode vlastníckeho práva vzťahujúcej sa k spoluvlastníckym podielom žalobcov na označených nehnuteľnostiach. Podľa správneho súdu nebolo sporu o tom, že žalobcovia po doručení návrhu v stanovenej lehote na návrh navrhovateľa vyvlastnenia nereagovali.
15. K namietanému nesúladu s ustanovením § 139 Občianskeho zákonníka správny súd uviedol, že pojmovo prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nemožno subsumovať pod legálny pojem „hospodárenie so spoločnou vecou“. Pod hospodárenie so spoločnou vecou možno v tom najširšom ponímaní podradiť tie úkony, ktoré sa týkajú ekonomickej stránky spoločnej veci za predpokladu, že k ich výkonu nie je potrebný súhlas všetkých spoluvlastníkov (ako je tomu v prejednávanej veci). Súčasne tu nemožno z pohľadu ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka zahrnúť ani tie úkony, ktoré je oprávnený vykonať každý podielový spoluvlastník vo vzťahu ku svojmu spoluvlastníckemu podielu (napr. prevod spoluvlastníckeho podielu). Podľa správneho súdu zmyslom samotného ustanovenia § 139 Občianskeho zákonníka je umožniť potrebné riešenia v rámci existujúceho spoluvlastníckeho vzťahu, nie však umožniť jeho zmenu, resp. zrušenie proti vôli niektorého zo spoluvlastníkov.
Občiansky zákonník rámec pre vymedzenie úkonov vyžadujúcich jednomyseľný súhlas spoluvlastníkov neponúka. V praxi sa teda jedná o kauzistický výklad toho, čo možno podradiť pod úpravu hospodárenia spoluvlastníkov so spoločnou vecou v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka s tým, že zásadné úkony nepodraditeľné pod uvedené ustanovenia považuje správny súd napr. prevod celej veci, zaťaženie vecným bremenom, zničenie, resp. odstránenie veci, zaťaženie veci záložným právom a pod.
16. Správny súd tiež ako nedôvodnú vyhodnotil námietku nekonania so všetkými podielovými spoluvlastníkmi, ale len s obmedzeným okruhom účastníkov administratívneho konania. Správny súd zdôraznil, že takúto námietku je legitimovaný vznášať v rámci konania o žalobe opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 1 SSP len konkrétny opomenutý účastník vyvlastňovacieho konania (resp. viacerí opomenutí účastníci vyvlastňovacieho konania), nemôže to za neho učiniť iný účastník dotknutého právneho vzťahu. Žalobcov nie je možné považovať za opomenutých účastníkov konania, keďže správne orgány s nimi konali a preto im takáto námietka procesnej vady nepatrí, už aj preto, že nebolo preukázané, že by nekonaním s niektorým z podielových spoluvlastníkov boli nejako (najmä negatívne) dotknuté subjektívne práva samotných žalobcov (viď § 177 ods. 1 SSP). Správny súd tiež pripomenul, že ochrany iných ako subjektívnych práv sa v správnom súdnom konaní prostredníctvom všeobecnej správnej žaloby môže domáhať len prokurátor alebo zainteresovaná verejnosť (§ 177 ods. 2 SSP). 17.
K námietke, že zo žiadneho predpisu nevyplýva možnosť, aby si správny orgán konajúci vo veci vyvlastnenia zvolil obmedzený okruh účastníkov konania, správny súd poukázal na ustanovenie § 9 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní, ktorého výkladom (a contrario) možno dospieť k záveru, že vyvlastniteľ, pokiaľ je daná súvislosť v predmete vyvlastnenia (ako tomu je v prejednávanej veci), môže podať aj viacero samostatných návrhov na vyvlastnenie.
V takom prípade o každom takom jednotlivom návrhu vedie správny orgán samostatné administratívne konanie. Uvedeným spôsobom postupoval aj vyvlastniteľ v prejednávanej veci. Pokiaľ správny orgán začal jednotlivé administratívne konania na podklade jednotlivých návrhov vyvlastniteľa, konal v súlade so zákonom, rešpektujúc ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní a dispozičné oprávnenie vyvlastniteľa v zmysle § 9 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní a contrario. Uvedené správny súd doplnil úvahou, že pokiaľ by bol prijatý záver, že administratívny orgán musí vždy konať v jedinom konaní so všetkými podielovými spoluvlastníkmi vyvlastňovaných nehnuteľností, bolo by popreté právo vyvlastniteľa dosiahnuť cieľ vyvlastnenia dohodou resp. iným spôsobom, nakoľko účastníkmi konania by museli byť aj subjekty, ktoré súhlasili s uzavretím dohody.
18. K námietke nedostatočne odôvodneného verejného záujmu na vyvlastnení a absencie posúdenia nevyhnutnosti rozsahu obmedzenia vlastníckeho práva správny súd uviedol, že existencia verejného záujmu na obmedzení vlastníckeho práva k pozemkom pre potreby modernizácie železničnej trate ako objektivizovaná skutočnosť vyplynula z podkladov zhromaždených vyvlastňovacím správnym orgánom. Verejný záujem bol v konaní stavebníkom pomenovaný a zdôvodnený a prekrýva sa s cieľmi a zámermi územného plánovania, t. j. modernizácie trate. Podľa správneho súdu obmedzenie vlastníckych práv žalobcov nepochybne bolo v súlade s verejným záujmom, pričom pripomenul, že už správny orgán prvého stupňa sa otázkou danosti verejného záujmu na vyvlastnení zaoberal, a to konkrétne na str. 24 až 25 prvostupňového rozhodnutia, na ktoré následne nadviazal aj žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Správny súd doplnil, že modernizácia so sebou prináša vytvorenie železničnej trate rešpektujúcej nové poznatky vedy a techniky a ako každá modernizácia infraštruktúry, je v prospech prevažujúcej časti verejnosti, nakoľko so sebou
prináša aj zvýšenie kvality prepravy (vrátane skrátenia času prepravy zvýšením traťovej rýchlosti) a bezpečnosti prepravy cestujúcich a tovarov (vybudovaním nových zabezpečovacích zariadení) ale aj bezpečnosti cestnej prepravy (vylúčením úrovňových priecestí - krížení s cestnými komunikáciami vybudovaním nových mostov so súvisiacimi cestnými komunikáciami). S tvrdením žalobcov, že nevyhnutná miera obmedzenia vlastníckych práv je zachovaná nemodernizovanou, ale funkčnou traťou, sa správny súd nestotožnil. Takýto výklad zákona by poprel akúkoľvek možnosť aplikovať inštitút vyvlastnenia pre potrebu akejkoľvek modernizácie infraštruktúry. Naopak, v záujme prevažnej väčšiny spoločnosti je, aby poznatky, ktoré prináša výskum a veda a ktoré vo svojom dôsledku napomáhajú spoločnosti napredovať, zlepšujú kvalitu života (ktorú nepochybne determinuje aj čas prepravy hromadným dopravným prostriedkom, bezpečnosť prepravy resp. znížené nároky na spotrebu energie dané skrátením času prepravy atď.) boli zavedené do života spoločnosti. Podľa správneho súdu pri posudzovaní existencie verejného záujmu na vyvlastnení patrí
súdu preskúmať závery o tom, či realizácia modernizácie železničnej trate je pri zohľadnení konkrétnych okolností prípadu v záujme väčšiny spoločnosti a či tento verejný záujem z hľadiska primeranosti odôvodňuje zásah do individuálnych práv a záujmov vlastníkov pôdy na pokojnom užívaní majetku.
Správnemu súdu vyplynulo, že o existencii verejného záujmu na vyvlastnení niet v preskúmavanej veci žiadnych relevantných pochybností.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie k nej
19. Žalobcovia (ďalej aj ako „sťažovatelia“) podali proti napadnutému rozsudku kasačnú sťažnosť, požadujúc zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Namietli, že správny súd sa nevysporiadal s ich skutočnou námietkou, ktorou nebola samotná výška (dostatočnosť) primeranej náhrady za prechod vlastníckeho práva, ale nezákonnosť procesného postupu, akým k určeniu primeranosti náhrady správne orgány v priebehu konania dospeli. Pripomenuli, že správnemu orgánu boli zo strany vyvlastniteľa a sťažovateľov predložené dva znalecké posudky, v ktorých bola primeraná náhrada vypočítaná rôzne. Vzhľadom na spornosť primeranej ceny sa správny orgán nemohol prikloniť bez ďalšieho k posudku vyvlastniteľa a sťažovateľov odkázať na súd, pretože tak by mohol učiniť iba v prípade, ak by zistená primeraná výška náhrady bola nesporná a sťažovatelia by napriek tomu žiadali uhradiť vyššiu sumu. Keďže však vyvlastniteľom tvrdená výška primeranej náhrady bola v dôsledku druhého znaleckého posudku sporná, bolo podľa sťažovateľov povinnosťou správnych orgánov túto pochybnosť odstrániť. 20. Pokiaľ ide o ostatné kasačné námietky, aj pri nich sťažovatelia zrekapitulovali svoju žalobnú argumentáciu. Správny súd vec nesprávne právne posúdil, ak aproboval postup správnych orgánov, ktoré v predmetnom vyvlastňovacom konaní nekonali s úplným počtom účastníkov konania, t. j. všetkými spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností, ale len so svojvoľne zvolených počtom účastníkov, pričom správny súd si tiež nesprávne vyložil ustanovenie § 9 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní. Správny súd neidentifikoval vady pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva k vyvlastňovaným nehnuteľnostiam dohodou pred samotným vyvlastňovacím konaním, keď vyvlastniteľom neboli oslovení všetci spoluvlastníci dotknutých nehnuteľností. Napokon správny súd pochybil, ak neidentifikoval ďalšiu vadu, a to nedostatočné skúmanie verejného záujmu na vyvlastnení, čo sa následne prejavilo v nedostatočnom vyargumentovaní verejného záujmu na vyvlastnení v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov. Správny súd však namiesto konštatácie nepreskúmateľnosti pri otázke verejného záujmu sám dotváral argumentáciu správnych orgánov. 21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na vlastné predchádzajúce vyjadrenia, stotožnil sa s napadnutým rozsudkom a kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. 22. Ďalší účastníci konania v 1. až 4. rade sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.
IV. Konanie pred kasačným súdom a veľkým senátom
23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť sťažovateľov bola podaná včas, oprávnenými osobami (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP). 24. Pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti dospel senát 8S kasačného súdu, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2019 zo dňa 30.03.2022 a vec predložil na rozhodnutie veľkému senátu kasačného súdu. 25. Právnou otázkou, pri ktorej riešení sa chcel predkladajúci senát odchýliť od odlišného rozsudku, bolo, či a v akom rozsahu ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní zakladajú právomoc správnych súdov preskúmavať v správnom súdnictve na základe všeobecnej správnej žaloby čiastkový výrok o náhrade za vyvlastnenie. 26. Veľký senát dospel k záveru, že k uvedenej otázke sa v rámci svojej pôsobnosti opakovane vyjadroval kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu, ktorého rozhodnutia nie je potrebné potvrdzovať rozhodovacou činnosťou veľkého senátu, ale majú záväzný charakter aj pre toto kasačné konanie. Poukázal na rozhodnutie sp. zn. 18Skomp/9/2022 zo dňa 25. januára 2023, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 1KO/13/2020 z 25. novembra 2020, ktoré spornú otázku riešili. 27. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1KO/13/
2020 z 25. novembra 2020 (bod 14) uviedol, že z ustanovení zákona o vyvlastňovaní vyplýva „súdny prieskum na základe podanej správnej žaloby, a to rozhodnutia vo vzťahu k výroku rozhodnutia o vyvlastnení podľa ust. § 13 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z., ale aj rozhodnutia vo vzťahu k výroku o finančnej náhrade podľa § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z. Výrok rozhodnutia o finančnej náhrade v zmysle § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z. je možné preskúmať na základe podanej správnej žaloby s poukazom na § 14 ods. 2 vety druhej a tretej zákona č. 282/2015 Z. z., v rozsahu námietok vyplývajúcich z ust. § 4 ods. 4 zákona č. 282/ 2015 Z. z., podľa ktorého ak najneskôr pri prerokovaní návrhu vyvlastniteľa na vyvlastnenie na ústnom pojednávaní účastník konania alebo iná oprávnená osoba namietne skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku priloženého k návrhu podľa § 9 ods. 2 písm. f), vyvlastňovací orgán zabezpečí odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca na účel posúdenia skutočností, ktoré sú dôležité na rozhodnutie o sume náhrady za vyvlastnenie.“
28. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu v rozhodnutí sp. zn. 18Skomp/9/2022 zo dňa 25. januára 2023 (bod 9) z ustanovení zákona o vyvlastňovaní vyabstrahoval, že „nárok na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie je vo svojej podstate súkromnoprávnym nárokom na plnenie, ktorý vzniká medzi pôvodným vlastníkom alebo iným oprávneným z príslušného práva (vyvlastneným) a novým vlastníkom, resp. tým, kto bude mať z vyvlastnenia prospech (vyvlastniteľom). To napokon zodpovedá
aj ustanoveniu § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré možnosť vyvlastnenia za náhradu upravuje ako súčasť obsahu vlastníckeho práva vlastníka a nárokov, ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú. O tomto súkromnoprávnom nároku však na základe § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 282/ 2015 Z. z. rozhoduje v prvom rade vyvlastňovací orgán, ktorým je podľa § 7 cit. zák. okresný úrad v sídle kraja. Okresný úrad je orgánom štátnej správy (porov. § 2 ods. 1 zákona č. 180/ 2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy), v dôsledku čoho je podľa § 4 písm. a) SSP orgánom verejnej správy a jeho rozhodnutia a opatrenia môžu byť podľa § 2 ods. 1 a § 6 SSP predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Z § 18 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z. napokon vyplýva, že vo vyvlastňovacom konaní sa postupuje podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, takže jeho výsledkom je rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) SSP. Výrok tohto rozhodnutia o náhrade za vyvlastnenie je
potom v zmysle výslovného ustanovenia § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. preskúmateľný v správnom súdnictve na základe žaloby, ktorou je všeobecná správna žaloba podľa § 177 a nasl. SSP (porov. už cit. rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/29/2019).“ Podľa kompetenčného senátu „v podstate súkromnoprávny nárok na náhradu za vyvlastnenie sa môže stať predmetom dvoch samostatných súdnych konaní - na jednej strane ho možno uplatniť v civilnom sporovom konaní podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. v takom rozsahu, v akom o ňom nebolo rozhodnuté v rozhodnutí o vyvlastnení. V tomto prípade ide o typický príklad tzv. následnej (konzekutívnej, delenej) právomoci, kedy právomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku vzniká až potom, čo vo veci rozhodol orgán verejnej správy.
Na druhej strane však môže byť tento nárok aj predmetom správneho súdneho konania v rozsahu, v akom bol priznaný rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu, pretože toto rozhodnutie možno preskúmať na základe správnej žaloby. . .“ Kompetenčný senát uzavrel, že „.
. .tak ako v správnej žalobe môže žalobca ako žalobný bod namietať, že určité procesné pochybenia orgánu verejnej správy sú relevantné práve preto, že vyústili do nízkej vyvlastňovacej náhrady, tak zasa v žalobe o zaplatenie vyššej náhrady podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. možno namietať, že príliš nízka vyvlastňovacia náhrada bola práve dôsledkom takýchto procesných pochybení.“
29. Z uvedeného vyplýva, že žalobca môže v správnom súdnom konaní v rámci žalobných bodov namietať určité procesné pochybenia orgánu verenej správy, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť výroku o určení náhrady za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní. K takýmto procesným pochybeniam možno zaradiť vady týkajúce sa procesného postupu orgánu verejnej správy pri vydávaní rozhodnutia ako napr. to, že orgán verenej správy nepostupoval v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, že odňal účastníkom konania možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, že nezaobstaral zákonom požadované podklady potrebné pre rozhodnutie, že nedodržal postup v zmysle § 4 ods. 4 cit. zák., prípadne že výrok jeho rozhodnutia neobsahoval zákonom predpísané náležitosti.
V. Argumentácia kasačného súdu
30. Právnym posúdením veci dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Správny súd, ako vyplýva z bodov 29. až 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku, sa apriórne odmietol zaoberať žalobou námietkou súvisiacou s primeranosťou náhrady za vyvlastňované pozemky, majúc za to, že táto smeruje výhradne voči výške náhrady, v dôsledku čoho dospel k záveru, že preskúmanie výroku o výške náhrady výlučne z dôvodu nespokojnosti s ňou nepatrí do právomoci správneho súdu, ale vždy je potrebné sa obrátiť so žalobou na civilný súd.
Podľa názoru kasačného súdu však uvedenú žalobnú námietku správny súd nesprávne interpretačne uchopil a následne vyhodnotil, nakoľko si nevšimol, že jej obsahom je argumentácia primárne brojaca proti procesnému postupu, ktorý predchádzal ustáleniu náhrady považovanej správnym orgánom prvého stupňa za primeranú a že výška náhrady určená/stanovená správnym orgánom prvého stupňa sťažovateľom je podľa nich v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym procesným postupom, ktorý podľa sťažovateľov zvolil správny orgán.
Takto pritom sťažovatelia argumentovali nielen v správnej žalobe, ale aj v administratívnom konaní v nimi podanom odvolaní, keď podstatou ich námietok bolo, že správny orgán prvého stupňa pri existencii dvoch dôkazov s rovnakou dôkaznou hodnotou (znaleckých posudkov), ktoré k otázke určenia primeranosti náhrady za vyvlastnenie pristupovali rozdielne, nezvolil riadny procesný postup predvídaný zákonom o vyvlastňovaní, pričom správny orgán prvého stupňa nedodržal tiež ustanovenia správneho poriadku týkajúce sa všeobecných postupov pri dokazovaní v rámci správneho konania a vyhodnotení dokazovania. Kasačný súd, vychádzajúc z už vyššie citovaných rozhodnutí kompetenčného senátu, ktorými je viazaný (bližšie body 26 až 28 tohto rozsudku), konštatuje, že v práve posudzovanej veci bola daná právomoc správneho súdu na preskúmanie uvedenej žalobnej námietky. Preto, ak sa správny súd odmietol touto žalobnou námietkou zaoberať, dopustil sa vady nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá skutočnosť mala sama osebe za následok zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude preto úlohou správneho súdu
podrobiť súdnemu prieskumu aj žalobnú námietku týkajúcu sa otázky primeranosti náhrady za vyvlastnenie, a to z pohľadu dodržania procesného postupcu v intenciách namietaných sťažovateľmi v správnej žalobe spolu so záverom kasačného súdu, pokiaľ ide o rozsah tohto prieskumu (bližšie bod 29 tohto rozsudku).
31. V súvislosti so záverom uvedeným v predchádzajúcom bode kasačný súd odkazuje na uznesenie veľkého senátu sp. zn. 19SVs/5/2024 z 30. apríla 2025, konkrétne na bod 54, v ktorom veľký senát konštatoval odklon rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/20/2019 zo dňa 30. marca 2022, od právnych záverov rozhodnutia kompetenčného senátu sp. zn. 1KO/13/2020 zo dňa 25. novembra 2020.
Keďže sa v tomto prípade jedná o obdobnú vec s vecou 8Sžk/20/2019, a to vyvlastnenie iných pozemkov pre účely totožnej stavby, kasačný súd pripomína, že odklon od právneho názoru uvedeného v rozsudku sp. zn. 8Sžk/20/2019 bol vyriešený práve závermi uvedenými v už zmienenom uznesení veľkého senátu. 32. Čo sa týka ostatných kasačných námietok, kasačný súd pri prieskume napadnutého rozsudku so zreteľom na ich obsah nezistil vadu nesprávneho právneho posúdenia zo strany správneho súdu a s jeho právnym náhľadom na zvyšné žalobné body sa v zásade stotožňuje.
33. Vo vzťahu k sťažovateľom nezistil kasačný súd pochybenia súvisiace s otázkou pokusu o nadobudnutie ich spoluvlastníckych podielov k vyvlastňovaným nehnuteľnostiam dohodou. Vyvlastniteľ voči nim riadne splnil podmienky vyplývajúce mu z § 3 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní v spojení s § 10a zákona o dráhach. Tu aj kasačný súd zastáva názor, že dohoda, ktorou sa vyvlastniteľ mal pokúsiť nadobudnúť dotknuté pozemky, nemusela zahŕňať a byť adresovaná súčasne všetkým spoluvlastníkom pozemkov, resp. že ju súčasne nemusela podpísať nadpolovičná väčšina všetkých dotknutých spoluvlastníkov. Žiadna takáto sťažovateľmi postulovaná podmienka z platnej právnej úpravy totiž nevyplýva.
Okrem toho kasačný súd považuje pri tomto type námietky za významné najmä skúmanie existencie príčinnej súvislosti medzi deklarovanou vadou a dotykom na subjektívnych právach sťažovateľov. Títo neuviedli, akým spôsobom sa nimi namietaná vada mala prejaviť (myslí sa tu negatívny dopad) na ich subjektívnych právach, resp. (a contrario) ako by sa trvaním na požiadavke, aby účastníkmi dohody boli všetci spoluvlastníci dotknutých pozemkov, ich právna pozícia v procese vyvlastňovania zlepšila.
34. S predchádzajúcou námietkou bola argumentačne previazaná námietka spočívajúca v tom, že správny orgán prvého stupňa mal podľa sťažovateľov konať so všetkými spoluvlastníkmi dotknutých pozemkov (cca 500), pričom však v predmetnom vyvlastňovacom konaní konal len s obmedzeným okruhom účastníkov. Kasačný súd, rovnako ako správny súd, nenašiel pre aprobáciu právneho názoru sťažovateľov podporu v platnej právnej úprave, nakoľko z ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní vyplýva pre navrhovateľa vyvlastnenia nie povinnosť, ale iba možnosť, aby vo veciach, ktoré majú vzájomnú súvislosť v predmete vyvlastňovania (čo je aj tento prípad) alebo osobe vyvlastňovaného, podal spoločný návrh na spoločné ústne prejednanie veci. Jediným kritériom pre možnosť voľby takéhoto postupu je „dôvod hospodárnosti“. Následne vyvlastňovací orgán podľa povahy veci vydá spoločné rozhodnutie o vyvlastnení alebo samostatné rozhodnutia o vyvlastnení na každého vyvlastňovaného. Preto túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.
Naviac, rovnako ako pri predchádzajúcej námietke, ani tu kasačný súd neidentifikoval argumentáciu preukazujúcu existenciu príčinnej súvislosti medzi deklarovanou vadou (nekonanie so všetkými spoluvlastníkmi) a dotykom na subjektívnych právach sťažovateľov.
35. Správny súd sa podľa názoru kasačného súdu vysporiadal procesne korektne aj s námietkou tvrdenej absencie zrozumiteľnej správnej úvahy k preukázaniu verejného záujmu na vyvlastnení. Aj podľa kasačného súdu už argumenty prezentované na str. 24 a 25 prvostupňového rozhodnutia sú dostatočné na to, aby z nich vyplývala existencia reálneho verejného záujmu na vyvlastnení dotknutých pozemkov. Je síce pravdou, že argumentácia správneho súdu je v istých smeroch doplnením argumentácie správnych orgánov, rozhodne však nie je možné konštatovať, že by tu správny súd nahrádzal chýbajúcu alebo nedostatočnú argumentáciu k preukázaniu verejného záujmu na vyvlastnení. Kasačný súd sa stotožňuje so všeobecným vnímaním obsahu termínu „verejný záujem“, za ktorým možno identifikovať dôležitý záujem štátu alebo spoločnosti, majúci všeobecne prospešné dôsledky.
V prípade vyvlastnenia z dôvodu verejného záujmu musí byť súčasne splnené, že očakávaný pozitívny dopad výsledkov plánovanej činnosti, pre ktorú dochádza k vyvlastneniu, na celok (štát, spoločnosť), výrazne prevažuje nad negatívnymi dôsledkami vyvlastnenia, ktoré sa prejavia vo sfére individuálnych záujmov jednotlivca.
Správny orgán prvého stupňa podľa kasačného súdu argumentačne obstál, ak k otázke verejného záujmu zdôraznil, že modernizácia dotknutého úseku železničnej siete vychádza z dlhodobej nadnárodne definovanej koncepcie výstavby a modernizácie vybraných európskych dopravných koridorov dohodnutej už v roku 1994 na II. Paneurópskej konferencii ministrov dopravy, s motívom zjednotenia železničnej infraštruktúry Európy, harmonizácie kvalitatívnych ukazovateľov, zvyšovania výkonnosti železníc.
Cieľom je, aby slovenská železničná sieť dosiahla v relevantnom čase európske štandardy, a to zvýšením technickej vybavenosti a použiteľnosti zabudovaním najmodernejších a najprogresívnejších prvkov a tým skvalitnením a zlepšením jej technických parametrov, čo sa v konečnom dôsledku prejaví na zvýšení komfortu prepravy cestujúcich vrátane skrátenia času prepravy, zefektívnení prepravy tovarov, zvýšení plynulosti prepravy, znížení negatívnych dopadov na životné prostredie. Takto vystavaná argumentácia správnych orgánov podľa názoru kasačného súdu v dostatočnej miere preukazuje verejný záujem na vyvlastnení v predmetnej
veci. Z uvedených dôvodov preto kasačný súd nezistil dôvodnosť danej námietky.
VI. Záver
36. S poukazom na uvedené, identifikujúc v napadnutom rozsudku vyššie opísanú vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý
rozsudok
a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici ako právnemu nástupcovi Krajského súdu v Žiline vo veciach správneho súdnictva (§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (bod 30 ) je správny súd viazaný. 37. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 14. augusta 2025