4Sžk/5/2021

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobcovi bol rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1416093/2017 vyrubený úrok z omeškania v sume 5,01 eur. Žalobca následne žiadal žalovaného o poskytnutie právnej pomoci v súdnom konaní o správnej žaloby proti uvedenému rozhodnutiu. Žalovaný rozhodnutím č. KaPO 1N 23172/ 2017-4012/2018 nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu, že hodnota sporu predstavuje 5,01 eur a neprevyšuje tak hodnotu minimálnej mzdy v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a jeho vrátenia na nové konanie. Správny súd rozsudkom č. k. 8 S 45/2018-43 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnej sťažnosti vyhovel a rozsudok správneho súdu č. k. 8 S 45/2018-43 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 2. Správny súd rozsudkom sp. zn. 8S/25/2020 žalobu zamietol. Stotožnil sa s názorom žalovaného, podľa ktorého na poskytnutie právnej pomoci nebola splnená podmienka hodnoty sporu v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

II. Kasačná sťažnosť a argumentácia účastníkov

3. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Podľa žalobcu neboli splnené podmienky na rozhodovanie v jeho neprítomnosti. Zotrval tiež na tom, že bola splnená podmienka v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, keďže hodnotu sporu nie je možné vyčísliť v peniazoch. Namietal kasačné dôvody uvedené v § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku. 4. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

Košiciach, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaPO 1N 23172/ 2017-4012/2018, ČRZ: 51234/2018 z 18. apríla 2018, ktorým žalovaný nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu, že hodnota sporu predstavuje 5,01 eur a neprevyšuje tak hodnotu minimálnej mzdy v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. 12. Kasačný súd sa v rámci posúdenia predmetnej veci zaoberal dôvodmi kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Kasačný súd k ním uvádza nasledovné:

IV. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP

14. Rozsudkom sp. zn. 19SVs/3/2022 zo dňa 30. januára 2024 veľký senát k tejto otázke uviedol: „17. Veľký senát v prvom rade v súvislosti s otázkou predmetu sporu v správnom súdnictve ustálil, že primárnou úlohou správneho súdnictva je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Túto ochranu však správne súdnictvo nezabezpečuje tým, že priamo rozhoduje o subjektívnych právach účastníkov súdneho konania, ale tým, že preskúmava výsledky činnosti orgánov verejnej správy, ktorými dochádza k zásahom do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb (§ 2 ods. 2 SSP). Predmetom konania sporu v rámci správneho súdnictva je teda „zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy,“ poskytovanie ochrany pred nečinnosťou a rozhodovanie v ďalších veciach určených zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). Takto formulovaný predmet sporu/ konania v správnom súdnictve nie je možné vyčísliť v peniazoch, hoci sa môže týkať aj konkrétnej finančnej povinnosti alebo finančného nároku.

rozhodnutím. 19. Podporujúc vyššie prezentované závery veľký senát poukazuje aj na to, že predmet konania v správnom súdnictve sa považuje bezvýnimočne za neoceniteľný aj na účely výpočtu náhrady trov konania či súdnych poplatkov. Na účely určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa aplikuje § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov, a nie § 10 predmetnej vyhlášky, vychádzajúci z hodnoty sporu. Rovnako sa súdny poplatok určuje v správnom súdnictve pevnou sumou (príloha 1, položka č. 10 zákona o súdnych poplatkoch) a nie sumou vypočítanou z hodnoty predmetu konania (príloha 1, položka č. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Obdobne v civilnom sporovom konaní je pri žalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, stanovený súdny poplatok pevnou sumou, keďže predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, hoci by posudzované právo mohlo znieť na zaplatenie

IV. B Úmysel zákonodarcu

Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti.“ Právo na poskytnutie právnej pomoci zákonodarca previazal s troma podmienkami (i) stavom materiálnej núdze žiadateľa, (ii) absenciou zrejmej bezúspešnosti sporu a (iii) hodnotou sporu prevyšujúcou minimálnu mzdu v prípade sporov s oceniteľnou hodnotou sporu.

22. Uvedenú úvahu zákonodarcu je podľa veľkého senátu potrebné vnímať v kontexte princípu bezrozpornosti právneho poriadku. V občianskoprávnych sporoch totiž zákon v zásade zakotvuje len fakultatívne právne zastúpenie (§ 24 až § 28 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“; čl. 13 ods. 1 a 2 a § 89 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Inými slovami, neposkytnutie právnej pomoci osobe v núdzi v bežných civilných sporoch s ohľadom na hodnotu sporu nespôsobuje nemožnosť nárok uplatniť na súde, a teda neobmedzuje prístup k súdu. Ale reflektuje na logickú úvahu, že ide o spor, kde by si bežná fyzická osoba pravdepodobne nezvolila právne zastúpenie z dôvodu neefektívnosti a svoj nárok by prípadne uplatnila na súde bez využitia právneho zastúpenia. Právna úprava umožňujúca osobe uplatniť jej nárok nižšej hodnoty na súde i keď bez právneho zastúpenia, pokiaľ pre nezastúpenú osobu garantuje primerané procesné uľahčenia (poučovacia povinnosť), nevytvára diskonformitu s čl. 46 ods. 1 Ústavy (OROSZ, L.: SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky.

Nejde teda o ekonomickú úvahu či úvahu založenú na princípe efektivity. Neposkytnutie právnej pomoci pre osobu vo finančnej núdzi v správnom súdnictve de facto znamená stratu možnosti žalovať - brániť svoje právo a zamedzuje sa jej tým prístup k súdu.

25. Veľký senát skúma aj z hľadiska proporcionality a racionality, či by náklady, ktoré môžu potenciálne štátu vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci vo veciach správneho súdnictva, neboli zjavnom negatívnom pomere k sume, ktorú bol účastník konania zaviazaný zaplatiť na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu. Vychádzajúc z ustanovenia § 14a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátovi je odmena advokáta za zastupovanie v správnom súdnictve stanovená paušálnou sumou 130,- €. Uvedenú sumu dal veľký senát do pomeru jednak k sumám, ktoré by mohol byť účastník konania povinný zaplatiť rozhodnutím správneho orgánu (minimálna mzda v roku 2022 predstavovala sumu 646,-€, pričom toto je aj hranica hodnoty sporu, pod ktorú nemožno priznať bezplatnú právnu pomoc podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci) a tiež k prípadnému následku - zamedzeniu prístupu žalobcu k súdu, a preto ani z hľadiska proporcionality nevyhodnotil záver o potrebe poskytnúť právnu pomoc aj v správnom súdnictve za iracionálny.

26. Veľký senát poukazuje aj na ústavný rozmer predmetnej právnej otázky a požiadavku ústavne konformného výkladu § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci. (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa 8. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 212/06 zo dňa 28. júna 2006, sp. zn. II. ÚS 142/2015 zo dňa 10. marca 2015, publikované v ZNaUÚS pod č. 58/2015).

k súdu vymedzené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy bližšie vymedzujú osobitné právne predpisy (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy). Toto právo môže podliehať rôznym obmedzeniam, ktoré však musia spĺňať prísne ústavné požiadavky - musia sledovať legitímny cieľ, musia byť primerané a nesmú odopierať podstatu a zmysel ústavne garantovaných práv (čl. 13 ods. 4 Ústavy). Podstatou práva na prístup k súdu v rámci správneho súdnictva vymedzeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy je pritom umožniť tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, ak sa takéto rozhodnutie týka základných práv a slobôd. Teda umožniť dotknutej osobe brániť sa voči zásahu do svojich základných práv a slobôd výkonom verejnej moci zo strany orgánov verejnej správy.

Obligatórne právne zastúpenie sa pritom v podstatnej časti súdnych sporov v rámci správneho súdnictva nevzťahuje len na konanie o kasačnej sťažnosti (ako osobitného opravného prostriedku smerujúceho najvyššej súdnej inštancii v rámci správneho súdnictva), ale už na konanie pred správnym súdom.

i keď obmedzujúca prístup k súdu, nie je rozporná s čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy a ani s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), môže sa takou stať v prípade excesívneho, formalistického uplatňovania bez ohľadu na ňou sledovaný legitímny cieľ, podmienku primeranosti a požiadavku zachovania podstaty práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci DYLUŠ proti Poľsku zo dňa 23. septembra 2021, sťažnosť č. 12210/14, body 41 až 42, 45 a 46, ako aj WILEMS a GORJON proti Belgicku zo dňa 21. septembra 2021, sťažnosť č. 7420916 a 3 ďalšie, body 85 až 88).

Praha: C. H. Beck, 2021, str. 1058: OROSZ, L.: SVÁK, J. a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok 1. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2021, str. 603-604). 31. Výklad vylučujúci možnosť priznať právnu pomoc osobám v núdzi s ohľadom na tvrdenú nízku hodnotu predmetu sporu v správnom súdnictve má za následok odmietnutie spravodlivosti vo vzťahu k týmto osobám a znemožnenie ich prístupu k súdu. A to nie je pri osobitných opravných prostriedkoch v správnom súdnictve (pri podaní kasačnej sťažnosti), ale odníma im možnosť vôbec žalovať zákonnosť rozhodnutia pred správnym súdom.

32. Veľký senát pripúšťa, že veľmi nízka (bagateľná) hodnota finančnej povinnosti tvoriaca predmet administratívneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť sa má preskúmať, môže byť dôvodom pre čiastočné obmedzenie prístupu dotknutých osôb k súdu, avšak z hľadiska princípu primeranosti o tom možno uvažovať až pri právnej pomoci spojenej s podaním kasačnej sťažnosti, čo nie je prípad posudzovanej veci.

15. Žalobca ďalej namieta, že súd rozhodol napriek jeho žiadosti o odročenie v jeho neprítomnosti a tým boli porušené jeho procesné práva. Tunajšiemu súdu je z údajov obsiahnutých v spise i z jeho činnosti známe, že v rovnaký deň sa na správnom súde uskutočnilo viacero pojednávaní vo veciach totožných účastníkov, na ktorých boli vyhlásené rozsudky v neprospech sťažovateľa, proti ktorým podal sťažovateľ kasačné sťažnosti. O kasačných sťažnostiach s rovnakou argumentáciou sťažovateľa už kasačný súd rozhodol rozsudkami sp. zn. 4Sžk/7/2021 zo dňa 27. septembra 2021 a sp. zn. 10Sžk/7/2021 zo dňa 27. júna 2022. Vysporiadanie sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa tak tunajší súd považoval za ustálené a z dôvodu hospodárnosti rozhodol aj o tejto námietke sťažovateľa, pričom v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 4Sžk/7/ 2021 zo dňa 27. septembra 2021: „24. Žalobca v kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konkrétne žalobca toto porušenie videl v tom, že krajský súd neakceptoval žalobcom zaslané opakované ospravedlnenie z účasti na pojednávaní vrátane žiadosti o odročenie pojednávania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 10. septembra 2020. 32. V tejto relevantnej časti najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd za účelom prejednania veci nariadil pojednávanie na 25. júna 2020 o 11:20 hodine (pozn. tunajšieho súdu - v posudzovanej veci na 10.30 hod.), ktoré bolo na základe doručených žiadostí tak zo strany žalovaného, ako aj žalobcu odročené na 10. septembra 2020, 11:20 hodinu (pozn. veľkého senátu - v posudzovanej veci na 10.30 hod.). Účasť opätovne ospravedlnil žalovaný listom doručeným súdu dňa 12. augusta 2020; súčasne požiadal, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti. Účasť na pojednávaní rovnako ospravedlnil žalobca podaním doručeným súdu dňa 09. septembra 2020 (t. j. deň pred pojednávaním) a zároveň požiadal o odročenie predmetného pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania zdôvodnil jednak s poukazom na toho času aktuálnu pandemickú situáciu ohľadom COVID-19 (rizikové cestovanie a odporúčania odborníkov a príslušných orgánov) a jednak s poukazom na vážne rodinno-finančné dôvody. 33. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že v správnom súdnom procese (rovnako ako v civilnom procese) platí zásada, že vec sa má rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (§ 105 ods. 1 SSP). K tomu zodpovedá aj samotný postup súdu, a preto aj všetky úkony, ktoré správny súd realizuje v rámci prípravy pojednávania, je povinný uskutočniť tak, aby bola vec rozhodnutá na prvom pojednávaní. Inštitút odročenia pojednávania je potrebné z uvedeného dôvodu potom vnímať ako niečo výnimočné. V nadväznosti na uvedené, podľa § 115 SSP sa môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Správny súdny poriadok v tomto smere na rozdiel od právnej úpravy plynúcej z Civilného sporového poriadku upravuje aj osobitný spôsob vyhlásenia rozsudku spočívajúci vo vyvesení jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní. Tento spôsob vyhlásenia rozsudku prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak pri vyhlasovaní rozsudku sú prítomní iba sudcovia a zapisovateľ, čo zodpovedá tu prejednávanej veci.

Vo všeobecnosti súd skúma dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania, z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol žiadateľ, a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania tejto žiadosti.

34. V prvom rade najvyšší správny súd považuje za potrebné vytknúť krajskému súdu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku bližšie žalobcovi neozrejmil dôvody, pre ktoré nevyhovel žalobcom podanej žiadosti o odročenie príslušného pojednávania a pristúpil k vyhláseniu

K samotným dôvodom, pre ktoré mal krajský súd podľa mienky žalobcu odročiť pojednávanie, najvyšší správny súd zastáva názor, že žalobcom uplatnený dôvod spočívajúci v rodinno-finančných okolnostiach nemožno považovať aj vzhľadom na všeobecné vymedzenie týchto okolností za dôležitý dôvod, pre ktorý by mal krajský súd odročiť pojednávanie. V súvislosti s ďalším dôvodom, spočívajúcim v šírení pandémie COVID-19 najvyšší správny súd uvádza, že v rozhodnom období (t. j. k 10. septembru 2020) platilo a bolo účinné opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej

povinnosti absolvovať izoláciu v domácom prostredí ukončenú negatívnym výsledkom RT- PCR testu na ochorenie COVID-19 vykonaným v laboratóriách na území Slovenskej republiky, alebo potvrdením o prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky starším ako 10 dní, vyplývajúcej tejto osobe z opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky z 28.

že v prípade vzniku akútneho respiračného ochorenia (napríklad horúčka, kašeľ, nádcha, sťažené dýchanie) je osoba povinná zostať v domácej izolácii, zaistiť pri vstupe do budovy štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy dávkovače na alkoholovú dezinfekciu rúk a dezinfikovať si ruky, respektíve zabezpečiť iný adekvátny spôsob dezinfekcie rúk, zabezpečiť nosenie ochranných rúšok osobami pohybujúcimi sa v objekte štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy, vybaviť hygienické zariadenia prevádzky tekutým mydlom a papierovými utierkami, zverejniť na viditeľnom mieste oznam s informáciou (1/ ak sa u osoby prejavia príznaky akútneho respiračného ochorenia, je potrebné telefonicky kontaktovať svojhoošetrujúceho lekára a opustiť pracovisko, 2/ pravidelne si umývať ruky mydlom a teplou vodou, následne ruky utierať do jednorazových papierových obrúskov, 3/ zákaz podávania rúk), ďalej zabezpečiť dostatočné vetranie priestorov, zabezpečiť pravidelnú dezinfekciu všetkých kontaktných priestorov, najmä dotykových plôch (napríklad kľučky, zábradlia,

Rovnako Pandemická komisia Vlády Slovenskej republiky dňa 04. septembra 2020 po dôslednom zhodnotení epidemiologickej situácie na Slovensku odporučila regionálnym hygienikom v rizikových okresoch Slovenska (podľa semaforu oranžové a červené okresy), aby na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19 prijímali opatrenia nad rámec celoštátne platných opatrení.

36. Vzhľadom na takto zistené a predovšetkým overené skutočnosti, najvyšší správny súd ani v tomto prípade nevzhliadol relevantný dôvod na to, aby aj tento žalobcom uvádzaný dôvod považoval za tak dôležitý, aby viedol, či už sám o sebe, alebo spolu s ďalším, k

VI. Záver

16. Vychádzajúc z právnych názorov veľkého senátu, ktoré sú pre kasačné senáty záväzné (§ 446 ods. 3 SSP), rozhodujúci senát dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a rovnakou vadou (nezákonnosťou) trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a), § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) a ods. 4 SSP zmenil napadnutý

rozsudok

správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať podľa záverov veľkého senátu, podľa ktorých na účely § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci nie je možné v správnom súdnictve vyčísliť hodnotu sporu ani v prípade povinnosti stanovenej rozhodnutím správneho orgánu na zaplatenie určitej sumy. 18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. apríla 2024