4SžNSS/4/2024

I. Najvyšší správny súd zakazuje žalovanému uchovávať a šíriť informácie získané na základe jeho žiadosti o poskytnutie informácií zistených od W. G. M., týkajúcich sa č. účtu: · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2014 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.11.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.08.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.07.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.06.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.03.2013 · XXXXXXXXXX./D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.02.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2013 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2012 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2012 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.:

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.03.2011 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.02.2011 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2011 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.10.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.07.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.06.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.03.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 26.02.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.01.2010 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2009 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2009 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.10.2009 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.:

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.02.2008 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2008 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.09.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.07.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.06.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2007 · XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2007 · Account Statement 12FEB14 10:13:20 · 12FEB14 10:13:31 · 12FEB14 10:13:33 · 12FEB14 10:13:35 · 12FEB14 10:13:37 · 12FEB14 10:13:40 · 12FEB14 10:13:42 · 12FEB14 10:13:43 · 12FEB14 10:13:45 · 12FEB14 10:13:46 · 12FEB14 10:13:48 · 12FEB14 10:13:49 · 12FEB14 10:13:51 · 12FEB14 10:13:53 · 12FEB14 10:13:54 · 12FEB14 10:13:56 · 12FEB14 10:13:57

· 12FEB14 10:14:58 · 12FEB14 10:14:59 · 12FEB14 10:15:01 · 12FEB14 10:15:02 · 12FEB14 10:15:03 · 12FEB14 10:15:05 · 12FEB14 10:15:06 · 12FEB14 10:15:07 · 12FEB14 10:15:09 · 12FEB14 10:15:10 · 12FEB14 10:15:11 · 12FEB14 10:15:12 · 12FEB14 10:15:14 · 12FEB14 10:15:15 · 12FEB14 10:15:16 · 12FEB14 10:15:18 · 12FEB14 10:15:19 · 12FEB14 10:15:20 · 12FEB14 10:15:21 · 12FEB14 10:15:23 · 12FEB14 10:15:24

Odôvodnenie

„1. Súd zakazuje žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy žiadať informácie o navrhovateľovi od bánk. 2. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy zničiť všetky informácie o navrhovateľovi získané od bánk, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

4. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej Sprévy oznámiť bankám, od ktorých žiadal informácie o navrhovateľovi, že jeho žiadosti o poskytnutie informácií predstavovali nezákonný zásah orgánu verejnej správy s tým, že ak banka tieto informácie doposiaľ neposkytla (hoci i len v časti), tak ich nie je potrebné ďalej poskytnúť, a to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Súd zakazuje žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy šíriť informácie, že navrhovateľ je podozrivý zo spáchania colného deliktu.“ 2. Žalobkyňa v žalobe upozornila na predchádzajúci skutkový a právny stav, ktorý viedol k vydaniu uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/280/2013-83 zo dňa 05.12.2013, ktorým odložil vykonateľnosť zásahov Daňového úradu Bratislava, na základe ktorých mal vykonávať u navrhovateľa daňovú kontrolu za roky 2008, 2009 a miestne zisťovanie za rok

Z podania žalovaného je podľa žalobkyne zrejmé, že tento úkon žalovaný nepožaduje vydať v rámci trestného konania, ale ako orgán štátnej správy na základe colného zákona. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa súčasne dňa 7.1.2014 oboznámila so zvukovou nahrávkou, v ktorom pracovník žalovaného redaktorovi RTVS uviedol, že navrhovateľ je „podozrivý zo spáchania colného deliktu”. Opísané konanie žalobkyňa považovala za nezákonný zásah orgánu verejnej správy. 4. Žalobkyňa ďalej navrhovala sprístupnenie spisu, ktorý sa týka jej osoby, na základe ktorého žalovaný žiadal od bánk vyššie uvedené informácie, keďže dňa 8.1.2014 osobne žiadala o nahliadnutie do spisu, čo je žalovaný neumožnil.

Namietala, že nikdy nedoviezla žiaden tovar podliehajúci colnému dohľadu, a preto nebola podľa neho daná právomoc žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 colného zákona a zo strany žalovaného sa jedná o zneužitie právomoci štátneho orgánu. Úkony žalovaného je podľa žalobkyne potrebné vnímať ako úkony, smerujúce k získaniu informácií o žalobcovi ktoré sledujú iný legitímny cieľ, o ktorý sa snažia orgány finančnej správy. 6. Žalobkyňa zdôraznila, že podľa jej názoru orgány finančnej správy zneužívajú inštitút výzvy na predloženie listín podľa § 25 Daňového poriadku (edikčná povinnosť), a to bez toho, aby sa viedlo konanie, v rámci ktorého by bolo možné požiadať o predloženie predmetných

konaní. Tomuto nakoniec podľa názoru žalobkyne nasvedčuje aj postup žalovaného orgánu verejnej správy, ktorým mu nechce sprístupniť spis, ktorý sa jej týka a ktorého súčasťou sú predmetné žiadosti. 7. Žalobkyňa argumentovala tým, že v materiálnom právnom štáte musí žalovaný orgán verejnej správy uviesť aspoň skutkové okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, že využil svoje oprávnenie vyplývajúce z colného zákona, nestačí len odkázať na to, že žalovaný takýmto oprávnením len disponuje.

Za situácie, kedy žalovaný disponoval informáciou, že žalobkyňa mala zriadený bankový účet len v jednej banke (resp. túto informáciu si mohol bezproblémovo získať), bolo podľa nej neproporcionálne, žiadať bankové informácie od všetkých bánk a nielen od banky, v ktorej má zriadený účet.

10. V žalobe ďalej vyjadrila názor, že informácie žiadané žalovaným podliehajú nielen bankovému tajomstvu, ale hlavne advokátskemu tajomstvu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 586/ 2003 Z. z. o advokácii, pretože advokát má v zmysle tohto tajomstva okrem iného právo odmietnuť predložiť vec potrebnú pre konanie, ak sa týka klienta a je povinný zachovávať mlčanlivosť aj o daňových súvislostiach týkajúcich sa klienta. Poukázala tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Salinen v. Fínsko, keď súd konštatoval, že technické dôvody a praktické potreby vyšetrovateľa nemôžu predstavovať legitímny dôvod pre prehliadku a zaistenie dokumentov, majúcich privilegovanú povahu. t. j. predstavujúcich komunikáciu medzi klientom a jeho právnym zástupcom. 11. Žalobkyňa namietala i porušenie práva na súkromie, keď na jej účte vykonávala niektoré operácie súkromného charakteru. V tejto súvislosti argumentovala aj nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 99/2010-53, ktorý okrem iného uviedol, že Osobitne v prípade osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho života

13. Existenciu, resp. opakovanú hrozbu dôsledkov zásahu žalobkyňa odôvodnila tým, že žalovaný doposiaľ nezrušil svoje žiadosti o poskytnutie informácií od bánk, pričom žalobkyňa opakovane uviedla, že zo strany žalovaného i ostatných orgánov finančnej správy sa jedná o sústredený nezákonný útok, ktorým sa snažia získať informácie o nej, rovnako jej žalovaný doposiaľ nesprístupnil a naďalej podľa nej šíri informácie ako o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania colného deliktu. 14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 5.2.2014, ktorým žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Vyhlásil, že žalobkyňa si v žalobnom návrhu opakovane zamieňa žalovaného a správcu dane. 16. Žalovaný uviedol, že zaslal žiadosti o poskytnutie spolupráce adresované bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území Slovenskej republiky a v nich žiadal o poskytnutie informácií k žalobkyni a k jeho potenciálnym bankovým účtom.

18. K možnosti nahliadania do spisu žalovaný uviedol, že na rozdiel od správcu dane nevedie žiadny druh konania- ani daňové a ani colné, v ktorom by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach žalobkyne. Žalovaný využíva svoju pôsobnosť na výkon operatívno-pátracej činnosti, ktorá nemá verejný charakter a dokumentácia z nej sa v tzv. predprípravnej fáze

20. V odôvodnení uznesenia Najvyšší správny súd uviedol, že sťažovateľkou formulovaný petit nemohol subsumovať pod „iný zásah orgánu verejnej správy“. Správny poriadok umožňuje podanie negatórnej a určovacej žaloby. Určovacia zásahová žaloba je možná, keď zásah už skončil a počas jeho trvania nebolo možné podať negatórnu zásahovú žalobu.

zásahu. Druhým predpokladom určovacej zásahovej žaloby je preukázanie, že rozhodnutie o jej vyhovení je dôležité pre náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu. Žalobný návrh (petit) je naplnením zvláštnej požiadavky žaloby, v ktorej musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha a čo tým sleduje. Žalobkyňa bola povinná jasne, stručne a presne vyjadriť, čo od súdu požaduje a preto petit musí byť určený. Žalobným návrhom žalobca presne formuluje svoje požiadavky proti žalovanému a to takým spôsobom, aby v ňom súd mal jasne ohraničený predmet konania, za jeho rámec zásadne ísť nesmie. Význam presného a určeného označenia nároku v petite sa týka aj výkonu rozhodnutia vzhľadom na to, že je na mieste, aby výkon plnenia zodpovedal tomu, čo žalobca zamýšľal v petite žaloby.

22. Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť doručenú Ústavnému súdu dňa 13.9.2023, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý proces podľa § 47 Charty základných práv EU, práva na súkromie, vrátane práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru, čl. 7 a 6 ods. 1,2,3 Charty, práva na ochranu osobných údajov pred neoprávneným zhromažďovaním a iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl .19 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 13 Dohovoru a čl. 47 Charty, ktoré garantujú právo na účinný prostriedok nápravy a práva na prezumciu neviny podľa čl. 48 ods. 1 Charty uznesením Najvyššieho správne súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhla zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť Najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať jej trovy

Európskej únie.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje.“ 24. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu vyplýva právny názor, že z obsahu podanej žaloby je možné identifikovať, že podľa sťažovateľky mal zásah spočívať v: (i) neoprávnenom získavaní informácií, (ii) neoprávnenom nakladaní (uchovávaní a disponovaní) s informáciami o jej osobe, (iii) neoprávnenom nesprístupnení spisu, ktorý sa mal viesť o jej osobe, a (iv) neoprávnenom šírení informácie, že je podozrivou z colného deliktu. Išlo teda o štyri namietané nezákonné zásahy.

Pre možnosť vyhovenia navrhovanému zákazu ďalej žiadať od bánk informácie o sťažovateľke (petit 1) sa podľa aktuálnej právnej úpravy vyžaduje, ako to uviedol všeobecne aj najvyšší správny súd v bode 56 napadnutého uznesenia, osvedčenie hrozby opakovania namietaného zásahu, čo podľa najvyššieho správneho súdu sťažovateľka nepreukázala, preto jej požiadavka na formulovanie zákazu pro futuro nebola riadne osvedčená a nebolo jej možné vyhovieť.

27. Z pohľadu ústavného súdu, aj keď nedošlo k osvedčeniu hrozby opakovania zásahu, bola preukázaná existencia zásahu, ktorý síce už netrval, ale trvali jeho následky spočívajúce v uchovávaní a disponovaní so získanými informáciami. V tomto kontexte sťažovateľka mohla žiadať uloženie povinnosti spočívajúcej v zákaze uchovávať, resp. disponovať so získanými informáciami, čo ale z formulácie petitu 1 nebolo možné vyabstrahovať ani pri najväčšej miere materiálneho prístupu k ochrane označených práv. Petit 1 jasne smeroval na budúce konania, ktorých možné opakovanie nebolo osvedčené, pričom aj podľa odbornej literatúry jednou z podmienok konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa skoršej právnej úpravy bolo, že zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok II. diel. 2. vydanie.

28. K návrhu sťažovateľky zničiť neoprávnene získané informácie (petit 2) najvyšší správny súd uviedol, že neobsahoval špecifikáciu konkrétnych údajov, čím išiel nad rámec toho, čo tvorilo predmet konania. Je pravdou, že petit sťažovateľky obsahoval formuláciu „zničiť všetky informácie o navrhovateľovi získané od bánk“, čo indikuje, že žalovaný by napr. musel zničiť aj informácie, ktoré získal v súvislosti s inou činnosťou. Z pohľadu ústavného súdu ale požadované uloženie povinnosti zničiť informácie bolo potrebné posúdiť práve v intenciách skutkových tvrdení uvedených sťažovateľkou. Takýmto postupom by správny súd nešiel nad rámec petitu, ale v rámci širšie formulovanej žiadanej povinnosti by vyhodnotil oprávnenosť požadovaného návrhu vzhľadom na zistený skutkový stav. Je zrejmé, že spor medzi stranami spočíval najmä v posúdení zákonnosti podkladu získavania informácií, a nie v tom, o aké informácie išlo. 29. Ďalej Ústavný súd uviedol, že uloženie povinnosti zničiť nezákonne získané informácie konzumuje samotný zákaz pokračovať v namietanom zásahu spočívajúcom v uchovávaní získaných informácií.

formalistické. Podľa obsahu žaloby, ako aj samotného súdneho spisu bolo zrejmé, o aké informácie ide. Tento petit smeruje na uloženie povinnosti oznámiť „všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o sťažovateľke, že tieto informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti“.

31. Petitom 4 sťažovateľka žiadala uložiť žalovanému povinnosť oznámiť dotknutým bankám, že ním požadované informácie na základe žiadostí z konkrétnych dátumov predstavovali nezákonný zásah a tejto požiadavke už banky nemusia vyhovieť.

32. V súvislosti s navrhovanými žalobnými petitmi 2 a 4 považuje ústavný súd za podstatné, že sťažovateľka jasne formulovala obsah a rozsah povinností, ktoré žiadala uložiť žalovanému (povinnosť zničiť nezákonne získané informácie, resp. povinnosť oznámiť nezákonnosť ich získania dotknutým subjektom). Návrhy zjavne súvisia s požadovanou súdnou ochranou pred nezákonným zásahom, ktorý spočíval v tvrdenom nezákonnom získaní, disponovaní a uchovávaní informácií o sťažovateľke majúcich povahu bankového tajomstva. Ústavný súd sa nestotožňuje so záverom najvyššieho správneho súdu o širokej formulácii, resp. všeobecnosti týchto petitov za situácie, keď z obsahu spisu museli byť zrejmé skutkové okolnosti veci, teda aké informácie žalovaný žiadal a ktoré informácie na základe svojich žiadostí získal. Ústavný súd zároveň nemôže akceptovať názor najvyššieho správneho súdu, že konanie žalovaného opísané v návrhu nemožno podradiť pod tzv. iný zásah.

živých spisov, ktorých právny a skutkový základ môže byť odlišný od skutkových okolností danej veci. Sťažovateľka mala podľa súdu konkretizovať aspoň druhovo, o aký spis ide, z dôvodu, že právny režim ich sprístupnenia je rozdielny.

žalovaným. 35. Uvedenému nasvedčuje aj priebeh pojednávania 19. novembra 2014, kde na otázku súdu sťažovateľka uviedla: „Pokiaľ vo svojom návrhu zmieňujem spis, mám na mysli spis, ktorý nutne musel byť založený u odporcu, keď sa obracal so žiadosťami na bankové domy, ktorými žiadal údaje o mne.“, na čo najvyšší súd (ako vtedy príslušný súd) vyzval žalovaného na predloženie spisu vedeného v súvislosti so „Žiadosťami o spoluprácu“ adresovanými bankovým inštitúciám v priebehu rokov 2013 a 2014, na ktoré žalovaný vôbec nereagoval.

37. Navrhovaný petit 6 sa týkal uloženia zákazu šíriť o sťažovateľke, že je podozrivá z colného deliktu a bol založený na údajnej informácii poskytnutej pracovníkom žalovaného tretej osobe (novinárovi) o osobe sťažovateľky. Vyhovenie tejto požiadavke by podľa najvyššieho správneho súdu znamenalo zákaz šíriť informácie o sťažovateľke napr. aj pro futuro, ktorých podklad by nemal súvis so skutkovým a s právnym základom prejednávanej

38. V súhrne možno uzavrieť, že najvyšší správny súd v napadnutom rozhodnutí rezignoval na materiálny prístup k ochrane práv sťažovateľky a, naopak, pristúpil k posúdeniu jej žalobných návrhov formalisticky. Aj keď sa samostatne vysporiadal s každou časťou navrhovaného petitu, jeho závery sú všeobecné, opakujúce sa a bez zreteľa na konkrétne okolnosti veci. Sťažovateľka nedostala v odôvodnení rozhodnutia adekvátnu odpoveď na podstatné námietky tvoriace skutkový základ jej žaloby. Najvyšší správny súd nezohľadnil skutkové zistenia, ktoré mu mali byť známe z obsahu spisu, ani závažnosť a citlivosť informácií, ktoré o sťažovateľke žalovaný preukázateľne získal, čo nekorešponduje s procesnými zárukami spravodlivého súdneho konania ako súčasti práva na spravodlivý proces.

40. V kontexte vyhodnotenia otázky, do akej miery je správny súd viazaný petitom žaloby, si ústavný súd na jednej strane uvedomuje, že ide o konanie v správnom súdnictve s povinným právnym zastúpením, čo kladie zvýšené nároky na formuláciu správnej žaloby aj jej petitu.

opravnými prostriedkami správneho súdnictva. 41. Sťažovateľka namietala potrebu zohľadniť zmenu právnej úpravy, ktorá jej nesmie byť na ujmu. Ústavný súd dodáva, že v zmysle pôvodnej právnej úpravy (§ 250v OSP) sa žalobca mohol domáhať tzv. negatórnou zásahovou žalobou ochrany iba pred zásahom, ktorého dôsledky trvajú alebo je tu hrozba jeho opakovania, a to uložením zákazu pokračovať v žalovanom inom zásahu a v prípade možnosti obnovením stavu pred zásahom.

Podanie zásahovej negatórnej žaloby ostalo zachované, odlišné sú len následky v prípade vyhovenia žalobe spočívajúce v tom, že konanie nekončí, ale prechádza do následnej fázy, v ktorej správny súd sleduje a vynucuje splnenie ním uložených povinností zo strany žalovaného.

43. Nesprávny je názor sťažovateľky, že ju mal najvyšší správny súd vyzvať na odstránenie vád žaloby. Dôvodom nevyhovenia žalobe nebola jej nejasná formulácia, ale to, že podľa najvyššieho správneho súdu požadovaným žalobným nárokom nebolo možné vyhovieť na podklade uvádzaných skutkových okolností, primárne z dôvodu, že sťažovateľka žiadala ochranu pro futuro bez osvedčenia hrozby opakovania zásahu, resp. pre príliš široko formulované žalobné návrhy presahujúce jej skutkové tvrdenia, čo ústavný súd vyhodnotil vo vzťahu ku každému žalobnému návrhu individuálne. 44. Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že uznesenie Najvyššieho správneho súdu nedovoleným spôsobom zasiahlo, a tým porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1) tým, že sa Najvyšší správny súd nedostatočne zaoberal jej žalobnými návrhmi označenými ako petit 2 až petit 6 a namiesto materiálneho a individuálneho posúdenia paušálne konštatoval ich neurčitosť, všeobecnosť, resp. nejasnosť, chýbajúci súvis medzi

45. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánov verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

48. Iný zásah orgánu verejnej správy je legálne definovaný v ust. § 3 písm. e) SSP. Zákon rozoznáva medzi trvajúcim (ods. 1) a už dokončeným (ods. 2) iným zásahom orgánu verejnej správy. 49. Z vyššie citovaného ust. § 3 ods. 1 písm. e) SSP vyplýva, že účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento

50. Najvyšší správny súd po zrušení veci v dôsledku nálezu Ústavného súdu vec opakovane prejednal (11.12.2024, 22.1.2025, 20.3.2025 a 24.4.2025). Z obsahu odôvodnenia nálezu Ústavného súdu IV. ÚS 246/2024-56 bod 32-33 vyplýva, že Ústavný súd sa stotožnil so zamietajúcim výrokom v prípade petitu 1. Senát Najvyššieho správneho súdu teda pristúpil k vecnému prejednaniu veci označenými ako petit 2. až 6. Doplnil dokazovanie výsluchom zástupcov účastníkov konania ako aj listinnými dôkazmi.

51. Na základe tohto oznámenia Najvyšší správny súd doplnil dokazovanie vo veci výzvou zo dňa 3.2.2025, ktorou požiadal žalovaného o predloženie predmetného registratúrneho plánu a registratúrneho poriadku č. 61/2008, resp. registratúrneho plánu a registratúrneho poriadku, ktorý bol platný a účinný v roku 2013. Na základe tejto výzvy žalovaný Najvyššiemu správnemu súdu písomným podaním zo dňa 5.2.2025 predložil registratúrny poriadok a registratúrny plán colnej správy č. 61/2008.

Na výzvu súdu reagovalo aj Ministerstvo vnútra SR, Slovenský národný archív, ktorý podaním doručeným súdu dňa 20.02.2025 doručilo súdu registratúrny plán Colnej správy účinný od 1.1.2019, návrh na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 11.7.2019, zoznam vecných skupín záznamov so znakom hodnoty „A“ navrhnutých na vyradenie zo dňa 11.7.2019, rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 21.10.2019, návrh na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 11.11.2021, rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 18.11.2021, zoznam vecných skupín registratúrnych záznamov navrhnutých na vyradenie so znakom hodnoty „A“, rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 31.01.2023.

54. Z obsahu žaloby ako aj následných vyjadrení žalobkyne je nesporné, že táto spochybňovala právny základ nezákonného zásahu zo strany žalovaného. Namietala podanie žalovaného označené ako „výzva“ zo dňa 22.11.2013 spis č. 9103402/5/5230623/13/Gab, v ktorom si žalovaný dožadoval od žalobkyne kompletné účtovné doklady za roky 2011, 2012 a 2013. Žalobkyňa zdôrazňovala, že v uvedenom podaní žalovaný neuviedol v rámci akého úkonu alebo daňovej kontroly sa dožaduje uvedených dokladov.

bankových inštitúcií považuje sa nezákonný zásah a žalobným návrhom sa domáhala súdnej ochrany pred týmto nezákonným zásahom ešte podľa vtedy účinného ustanovenia § 250v O.s.p. 57. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 5.2.2014 uviedol, že nemá postavenie správcu dane a preto je argumentácia žalobkyne pre predmet žalobného návrhu irelevantná, zmätočná a kriminálneho úradu sa netýka. Ďalej uviedol, že Kriminálny úrad finančnej správy zaslal žiadosti o poskytnutie spolupráce adresované bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území SR a v nich žiadal o poskytnutie informácií k žalobkyni a k jeho potenciálnym bankovým účtom. Nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že kriminálny úrad o uvedené informácie žiadal len na základe colného zákona. Žalobkyňa podľa jeho názoru účelovo zúžila dôvodný zákonný postup kriminálneho úradu. 58. Žalovaný mal za to, že jeho postup bol v súlade so zákonom. Zdôraznil, že žalobkyňa si zamieňa subjekt správcu dane a kriminálny úrad. Kriminálny úrad nevedie žiaden druh konania ani daňové ani colné, v ktorom by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach žalobkyne.

Na tomto základe navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne zamietol. 59. Na základe týchto skutočností Najvyšší správny súd po doplnení dokazovania vo veci konštatoval, že žalovanému sa nepodarilo nijakým spôsobom označiť právny základ ním započatého konania (zásahu) voči žalobkyni, ktorý žalobkyňa od počiatku spochybňovala. Nepredložil ani na opakovanú výzvu konajúcemu súdu žiaden spis - operatívny, administratívny, či akokoľvek inak označený, z ktorého by bolo možné posúdiť právny podklad k jeho činnosti. Neobstojí ani jeho obrana o údajnom skartovaní týchto podkladov, pretože spisy, pri ktorých nie je ukončené súdne konanie nie je možné v zmysle zákona o archivácii č. 395/2002 Z. z. v spojení so znením registratúrneho poriadku skartovať.

Keďže žalovaný neoznačil právny základ začatia akéhokoľvek konania veci žalobkyni, senát Najvyššieho správneho súdu konštatoval jeho nezákonnosť a preto žalovanému zakázal uchovávať a šíriť dokumenty takto získané. Treba zdôrazniť, že túto povinnosť uložil súd len v prípade listín, ktoré sa mu podarilo identifikovať vzhľadom ku skutkovému stavu popísanému

61. Na základe tohto dožiadania W. G. M. odpovedala písomným podaním zo dňa 21.1.2014, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 24.1.2014, že žalobkyňa má vedený účet pod č. XXXXXXXXXX založený dňa 8.1.2005, pričom jeho zakladateľom je p. S. S.. Ďalej uviedla, že klientovi neboli poskytnuté žiadne kreditné platobné karty, klient v banke nemá prenajaté bezpečnostné schránky, klient v banke nemá vedené fondy (cenné papiere), nie je majiteľom zmeniek a na účte klienta nie sú evidované žiadne varovania. Ďalej je nesporné, že W. G. M. poskytla žalovanému výpisy z predmetného účtu od 8.7.2005 do 31.1.2014. Ostatné peňažné

Obdobne už Najvyšší súd SR viackrát vo svojej judikatúre zdôraznil, že základnou úlohou správneho súdu konajúceho o návrhu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť, či sa žalobca prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti (1) skutočne nezákonnej aktivite verejnej správy (materiálna stránka verejnej správy) a či žalobcom označená verejná správa (2) skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy spojená s pasívnou legitimáciou).

S týmto záverom korešpondujú aj vyššie uvedené obe charakteristiky iného zásahu. Avšak toto konanie orgánov verejnej správy, aby bolo stále označované ako zákonné, nesmie vybočiť z ústavného rámca vymedzeného najmä prostredníctvom čl. 2 ods. 2 Ústavy (secundum legem in et intra constitutionis) t. j. musí najmä prihliadať na limitné ústavné články 12 a 13 s tým, že obmedzujúci zásah do slobôd a práv jednotlivca musí byť dostatočne odôvodnený verejným záujmom.

65. V prejednávanej veci bolo preukázané dostatočným spôsobom, že žalovaný nevedel relevantným spôsobom preukázať skutočnosť, na základe ktorej začal konanie voči žalobkyni, ktoré spočívalo v získavaní informácií o jej finančných prostriedkoch a bankových účtoch vedených v peňažných ústavoch na území Slovenskej ako aj Českej republiky.

V tejto súvislosti senát Najvyššieho správneho súdu poukazuje aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Brito Ferrinho Bexiga Villa-Nova c/a Portugalsko, z ktorého vyplýva právny záver . . . Súd dospel k záveru, že nahliadnutie do výpisov bankového účtu sťažovateľky predstavovalo zásah do jej právna na rešpektovanie služobného tajomstva, ktoré spadá do oblasti súkromného života.

67. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, nakoľko zotrval na názore, že išlo o nekonkrétny petit voči nekonkrétnym subjektom. 68. V zostávajúcich častiach petitu (3 - 6) Najvyšší správny súd aj po doplnení dokazovania zotrval na svojom názore prezentovanom v jeho uznesení sp. zn. 1Sžz/1/2017 zo dňa 27.07.2023 a opakovane konštatuje, že petitom č. 3 sa žalobca domáhal toho, aby žalovanému súd uložil povinnosť oznámiť „všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o navrhovateľovi, že tieto informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti“. Súd však k takému úkonu žalovaného zaviazať nemohol, keďže takto formulovaný petit bez akejkoľvek časovej, vecnej alebo inej špecifikácie by mohol byť interpretovaný tak extenzívne, že by sa mohol týkať aj informácií, ktoré nie sú predmetom tohto konania, t. j. ak by súd k takémuto úkonu žalovaného zaviazal, mohol by mu tým nariadiť, aby „nezákonnosť získania“ informácií komunikoval aj vo vzťahu k takým informáciám, ktoré boli získané na základe iných titulov, ako sú žiadosti tvoriace predmet tohto

70. V tejto súvislosti súd uvádza, že petitom č. 3 sa žalobca domáhal toho, aby žalovanému súd uložil povinnosť oznámiť „všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o navrhovateľovi, že tieto informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti.“ V konaní však - ani na základe dodatočných úkonov súdu - nebolo možné identifikovať, kto konkrétne by mal byť subsumovaný pod pojem „všetky subjekty“, ktorým mali byť získané informácie o žalobcovi zo strany žalovaného poskytnuté, a ktorým by výrokom súdu malo byť zakázané tieto informácie ďalej používať. Toto bolo pritom determinované primárne tým, že na jednej strane žalobca v uvedenom smere neuniesol svoje dôkazné bremeno a - zároveň - dokazovaním vykonaným na základe úkonov samotného spisu nebolo preukázané, kto by do tejto skupiny subjektov mal spadať, keď žalobca už spisom vo veci nedisponuje. Ak v priebehu konania nebolo možné ani úkonmi dokazovania zistiť, komu boli predmetné údaje poskytnuté zo strany žalovaného a komu by malo byť zakázané ich používanie, nie je možné toto „kompenzovať“ rozhodnutím súdu s

konania. 72. Súd naviac nevidel ako dôvodné, aby bankám, ktoré žalovanému ešte neposkytli výpisy z účtu žalobcu, nariadil, že tieto nie sú povinné predmetné výpisy žalovanému poskytnúť, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo (oznámenie žalovaného o skartácii, resp. archivácii spisov viažucich sa k veci), že žalovaný už vo vzťahu k žalobcovi titulom prvotných úkonov uskutočnených vo veci nekoná, spis vo veci už neexistuje. Naviac, v konaní nebolo

V tomto zmysle potom žalobca mal a mohol preukázať, či, resp. v akej inej banke má peňažný účet, čo by následne umožňovalo súdu sekundárne rozhodnúť o dôvodnosti konkrétnejšieho petitu vo vzťahu k inej banke ako je tá, ku ktorej sa vťahuje výrok tohto

Požiadavka na sprístupnenie každého takéhoto spisu, na základe ktorého žalovaný od bánk „žiada“ informácie o žalobcovi však môže zahŕňať aj také listinné podklady, ktoré sú napr. ešte „živé“, pričom ich právny a skutkový základ môže byť úplne odlišný od skutkových okolností tejto veci.

V Bratislave dňa 24. apríla 2025