4SžNSS/6/2024

1. Žalobca podal 10. júna 2016 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) žalobu o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“). 2. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok. Najvyšší súd uznesením č. k. 6Sžnz/4/2016-116 zo dňa 12. októbra 2016 (ďalej aj ako „uznesenie o postúpení veci“) postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 a 2, § 10 a § 491 ods. 1 SSP. Najvyšší súd v dôvodoch uznesenia o postúpení veci konštatoval, že o vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave rozhodol podľa ustanovení SSP (hoci bolo konanie začaté za účinnosti OSP) za súčasného prihliadnutia na ustanovenie § 492 ods. 2 SSP, keďže mal za to, že takto určená vecná príslušnosť nebude v žalobcov neprospech. 3. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) uznesením č. k. BA-6Sa/65/ 2016-384 zo dňa 15. októbra 2024 postúpil predmetnú vec Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súdu vecne príslušnému. V odôvodnení uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov v znení neskorších predpisov naň od 1. júna 2023 prešiel výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v Bratislave, a teda začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. mája 2023 konal Krajský súd v Bratislave.

5. Žalobca v správnej žalobe podanej 10. júna 2016 poukázal na to, že žalovaný vykonal 13. augusta 2014 inšpekciu, ktorou bolo začaté prešetrovanie žalobcu na účely zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších

Zároveň navrhol povinnosť vylúčiť z ďalšieho prešetrovania, ako aj správneho konania č. 0003/OKT/2015 všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 a za prítomnosti žalobcu protokolárne vymazať žalovaným všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014, vrátane ich kópií. 8. Žalobca tvrdil, že nezákonnosť zhromažďovania a nakladania s dátami odvodzuje od skutočnosti, že inšpekcia uskutočnená dňa 13. augusta 2014 bola nezákonnou, rybárskou expedíciou, ktorá bola vykonaná na základe vágne a neurčito formulovaného poverenia. Argumentáciu, že kontinuálne dochádza k nezákonnému a neoprávnenému zhromažďovaniu, držaniu a nakladaniu s dátami, opieral o skutočnosti, že: (i) inšpekcia nebola vykonaná s predchádzajúcim súhlasom súdu, (ii) poverenie obsahovalo len vágne dôvody, (iii) žalovaný počas inšpekcie excesívnym spôsobom kopíroval dáta, (iv) nezákonne postupoval aj pri

10. Ukrátenie na svojich právach videl žalobca v tom, že s údajmi získanými počas inšpekcie sa ďalej nakladá, a to bez zákonného podkladu. Podľa neho nemožno uvažovať o oprávnenosti zhromažďovania údajov o jeho osobe, ak neexistovali indície na takýto zásah a poverenie nemohlo predstavovať dostatočný rámec na zhromažďovanie údajov. Žalobca uviedol, že žalovaný pri výkone inšpekcie postupoval svojvoľne, neprimerane a nezákonne, čo viedlo k nezákonnému zhromažďovaniu a nakladaniu s dátami.

s požiadavkou ústavne konformného výkladu mu má byť poskytnutá súdna ochrana. V tejto súvislosti argumentoval aj rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan), v zmysle ktorého je procesné podmienky v zmysle § 250v ods. 3 SSP potrebné vykladať tak, aby si vzájomne neodporovali, a preto sa mohol žalobca dozvedieť o existencii iného zásahu až momentom oznámenia o vybavení sťažnosti. Odcitoval, závery uvedeného rozhodnutia,

Proti nim musí byť rovnako prípustný účinný prostriedok ochrany.“ 12. To že zásah má trvácu povahu, žalobca odôvodňoval prezeraním a zhromažďovaním dát získaných počas inšpekcie, tým, že dáta získané počas inšpekcie sú súčasťou administratívneho spisu v rámci správneho konania, dokumentmi o nahliadnutí do tohto administratívneho spisu, odôvodňovaním označenia informácií ako obchodného tajomstva v prebiehajúcom administratívnom konaní, a tiež sprístupnením prvostupňového rozhodnutia z administratívneho konania širokej verejnosti. Žalobca je toho názoru, že opätovné sprístupnenie dokumentov na základe žiadostí o nahliadanie do spisu, nerešpektovanie vyznačenia obchodného tajomstva reálne sprístupňovanie dát odôvodňujú, že je možné očakávať aj ďalšie čiastkové zásahy.

Podľa žalobcu, žaloba vo veciach správneho trestania nie je adekvátnym právnym nástrojom nápravy voči namietanému zásahu. 14. Podaním doručeným krajskému súdu 16. februára 2017 žalovaný podal „vyjadrenie v súdnom konaní“, v ktorom argumentoval uzneseniami Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžnz/6/ 2015 zo dňa 29.06.2016 a sp. zn. 5Sžnz/6/2015 zo dňa 29.06.2016, v zmysle ktorých sa nie je možné brániť žalobou o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy voči prebiehajúcemu správnemu konaniu - teda odpadol dôvod konania. 15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26. júna 2017 uviedol, že žalobu považuje za podanú oneskorene, pretože sa žalobca dňa 13. augusta 2014 dozvedel o vykonaní inšpekcie, ako aj o všetkých úkonoch, ktoré považoval za zásah do svojich práv.

a prípadným odmietnutím konania vo veci by došlo k neprípustnému formalizmu. 17. Tvrdil, že žaloba je podaná včas, pretože nenamieta nezákonnosť zásahu, ktorý spočíva v jednotlivých individuálnych úkonoch žalovaného, ale v kontinuálnom zásahu ako jednom skutku, ktorý spočíva v nedovolenom a nezákonnom zhromažďovaní, zadržiavaní, uchovávaní a nakladaní s dátami, ktoré boli získané počas inšpekcie dňa 13. augusta 2014a teda jeho účelom je ochrana pred nezákonným stavom, ktorý stále trvá. Tvrdil, že procesné lehoty nemožno stanoviť tak, aby sa poprel ich zmysel - teda, že poškodený subjekt by bol povinný trpieť podľa neho nezákonný stav bez akéhokoľvek časového obmedzenia a bez ohľadu na ďalšie čiastkové útoky. Podľa neho je potrebné vykladať podmienky práva na prístup k súdu ústavnokonformne, preto musí byť žaloba prípustná. Uviedol, že v zmysle rozsudkov

Tiež poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 290/2015, z ktorého podľa neho vyplýva, že aj samotné zhromaždenie dát a ich uchovávanie verejnou autoritou je takisto zásahom do práv subjektu. Argumentoval, že aj prieťahy sú v zmysle judikatúry trvajúcim protiprávnym stavom. Poukázal aj na prípad vedený pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Amann v. Switzerland, keď orgán verejnej moci uchovával informácie o sťažovateľovi, pričom k napadnutiu uchovávania týchto dát došlo až o 9 rokov neskôr. 18. Žalobca teda tvrdil, že otázka, akým spôsobom sa informácie dostali do sféry žalobcu, je len predbežnou otázkou k posúdeniu súladu zhromaždenia a uchovávania dát.

Dátami. Tento nezákonný zásah do práv podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy SR trvá, a je prehlbovaný ďalšími čiastkovými útokmi. Lehoty na podanie žaloby tak nemohli uplynúť“. V opačnom prípade by podľa žalobcu došlo k prílišnému formalizmu. 19. Žalobca apeloval na potrebu ústavne konformného výkladu pri posudzovaní podmienok prípustnosti ochrany žaloby pred nezákonným zásahom. Poukázal na nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 375/2015 a sp. zn. III. ÚS 376/2015 a tiež sp. zn. III. ÚS 396/2015. Argumentoval aj nálezom Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009, ktorým ústavný súd priznal ochranu sťažovateľovi vo veci zásahu do práva na súkromie, „ku ktorému došlo sedem až osem rokov pred podaním ústavnej sťažnosti.“ 20. Žalobca v súvislosti so situáciou trvajúceho nezákonného zásahu argumentoval aj analógiou s inštitútmi správneho, trestného a civilného práva (trváci delikt, vydanie neoprávnená držba veci). Žalobca poukázal na trestný čin nedovolenej držby zbrane - čo je podľa neho obdobné situácii, keď žalovaný odňal a zhromažďuje dáta v rozpore s článkom

inšpekcie. Tiež uviedol, že predmetná smernica nemôže konvalidovať neexistenciu právnej úpravy zhromažďovania, uchovávania a nakladania s dátami získanými počas inšpekcie. Žalobca tvrdil, že k nakladaniu s jeho dátami dochádza aj naďalej, už len samotnou držbou v priestoroch žalobcu, teda dochádza k ďalším čiastkovým zásahom. 22. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28. novembra 2017 zotrval na svojom názore o subsidiárnej povahe zásahovej žaloby a o tom, že žalobca zmeškal lehotu na podanie žaloby. Zhrnul, že žalobca na jednej strane tvrdí, že „sa domáha odstránenia nezákonného zásahu vo forme nezákonného nakladania s dátami získanými počas inšpekcie, pričom tiež tvrdí, že táto žaloba nesmeruje proti nezákonnému zásahu vo forme nezákonnej inšpekcie.

Je toho názoru, že ak by súd prijal argument, že nezákonná držba a nakladanie s dátami je len dôsledkom tvrdenej nezákonnosti inšpekcie, tak by došlo k popretiu „rozhodovacej praxe ESĽP vo veci Marper, či vo veci Amann“. Preto tvrdil, že žalovaný je v kontinuálnom porušovaní každý jeden deň, kedy drží dáta. Pričom nakladanie s dátami predstavuje ďalšie parciálne nezákonné zásahy, preto sa lehoty obnovujú každým jedným dňom. Tiež sa nestotožnil s argumentom, že dáta sú súčasťou administratívneho spisu, a teda ich zákonnosť je možné preskúmať spolu s rozhodnutím vo veci samej, pretože súčasťou administratívneho spisu je menšie množstvo dát, ktoré majú slúžiť ako dôkaz porušenia súťažných predpisov. Tiež podporne poukázal aj na

To odôvodnil najmä tým, že v dobe, keď bola v vykonaná inšpekcia sťažovateľky v uvedenej veci, nebola podľa judikatúry českých súdov (na rozdiel od slovenskej judikatúry) inšpekcia predmetom prieskum zásahovej žaloby. Až po rozsudku ESĽP vo veci Delta pekárny zo dňa 02. októbra 2014 začala podľa žalovaného rozhodovacia prax českých správnych súdov vytvárať priestor pre prípustnosť takýchto žalôb. Naproti tomu, žalobca v tejto veci mal možnosť podať zásahovú žalobu už od momentu inšpekcie, kedy sa podľa žalovaného o zásahu

III. Právne posúdenie veci

predpisov). 26. Najvyšší správny súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 491 ods. 1 SSP, ku ktorému Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. júla 2017 uviedol, že „Stret „novej“ (pozn. myslí sa tým Správny súdny poriadok) a „starej“ (pozn. myslí sa tým Občiansky súdny poriadok) právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré v § 491 ods. 1 SSP ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť a aplikáciu ustanovení Správneho súdneho poriadku aj na konania začaté za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.“ Ďalej Ústavný súd pokračoval k nadväzujúcemu ustanoveniu § 491 ods. 2 SSP, ku ktorému uviedol, že „režim vzájomného spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva sa upravuje výslovným zakotvením zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku, pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu, ako aj úkonov účastníkov konania.“

28. V zmysle východísk uznesenia sp. zn. 8SžNSS/5/2024 zo dňa 20. februára 2025, „Nutné je však v predmetnej veci poukázať aj na prechodné ustanovenie § 491 ods. 3 SSP, v zmysle ktorého sa na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku neuplynuli (tzn., že ich plynutie pretrvávalo aj po 1. júli 2016), použijú ustanovenia Správneho súdneho poriadku; ak však Občiansky súdny poriadok doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. A contrario uvedené znamená, že lehoty, ktoré uplynuli do nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku, t. j. do 30. júna 2016, sa budú spravovať ustanoveniami starej právnej úpravy, teda Občianskym súdnym poriadkom.“

31. Podľa § 250v ods. 3 OSP, návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu

došlo. 33. Žalobná argumentácia odôvodňovala nezákonnosť zásahu najmä okolnosťami týkajúcimi sa inšpekcie zo dňa 13. augusta 2014 - konkrétne absenciou predchádzajúceho súhlasu súdu s inšpekciou (str. 6 žaloby), príliš široko a neurčito koncipovaným poverením na vykonanie inšpekcie (str. 5-10 žaloby), neexistenciou indícií na vykonanie inšpekcie (str. 10- 13 žaloby), prezeraním veľkého rozsahu dokumentov pri inšpekcii (str. 13 žaloby). Z celej žalobnej argumentácie je podľa Najvyššieho správneho súdu zrejmé, že nezákonnosť zásahu žalobca primárne odvodzuje od tvrdenej nezákonnosti inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 (k tomu pozri osobitne body 8. a 10. tohto uznesenia), keď toto v žalobe opakovane zdôrazňoval. 34. Žalobca ďalej na str. 14-16 žaloby poukázal na podľa neho neoprávnené zhromažďovanie, držanie a nakladanie s dátami a dokumentmi získanými počas inšpekcie z 13. augusta 2014, ktoré vnímal ako pokračovanie v nezákonnom zásahu, ktorý spočíva v nezákonnom nakladaní s informáciami získanými počas inšpekcie zo dňa 13. augusta 2014 Uviedol, že nezákonnosť

ako aj správneho konania č. 0003/OKT/2015 všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014 a tretím návrhom žiadal protokolárne vymazať žalovaným všetky dátové nosiče, dokumenty, podklady a informácie získané počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014, vrátane ich kópií.

36. Prvým petitom sa žalobca snažil zamedziť dvom činnostiam žalovaného vo vzťahu k informáciám získaným počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014: (1) zhromažďovania a (2) nakladania s nimi. Zhromažďovanie predpokladá vykonávanie aktívneho konania smerujúceho k hromadeniu, získavaniu informácií, avšak zo samotnej žaloby je zrejmé, že žalobca netvrdí, že by proces získavania ďalších informácií trval aj po inšpekcii uskutočnenej dňa 13. augusta 2014. Pokiaľ žalobca ďalej napádal nakladanie so získanými informáciami, jeho nezákonnosť opäť odvodzoval od tvrdení o nezákonnosti inšpekcie a tiež od absencie zákonnej úpravy. Tieto skutočnosti však nastali a existovali rovnako v čase vykonania inšpekcie a v okamihu jej zavŕšenia, preto ich žalobca mohol uplatniť a namietať už v čase bezprostredne po vykonaní inšpekcie. Zároveň zo žalobnej argumentácie nemožno vyvodiť žiadne následné (ex post) zníženie štandardu právnej úpravy týkajúcej sa držby týchto informácií. Žalobca tiež nepoukázal - okrem úkonov žalovaného v administratívnom konaní (k tomu pozri bod 37 tohto uznesenia) - na akýkoľvek následný úkon

Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné úplne negovať vedenie a účinky správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s

Pokiaľ sťažovateľka žiada žalobou zničenie skopírovaných údajov a tieto už boli využité ako dôkazy vo vydanom, hoci dosiaľ neprávoplatnom rozhodnutí protimonopolného úradu, posúdiť ich zákonnosť patrí druhostupňovému správnemu orgánu, resp. neskôr prípadne správnemu súdu konajúcemu o správnej žalobe proti potupu a rozhodnutiu.“ 38. Čo sa týka tretieho žalobného návrhu, tento smeruje k vymazaniu všetkých informácií získaných počas inšpekcie uskutočnenej dňa 13. augusta 2014, čo v kontexte žalobných námietok znamená, že žalobca napádal nezákonnosť držby týchto informácií žalovaným ako

hospodárskej súťaže; - 17. septembra 2015 žalovaný vydal Oznámenie o vyhodnotení obchodného tajomstva, resp. dôverných informácií na základe podnetu žalobcu zo dňa 30.03.2015; - 11. februára 2016 podal žalobca sťažnosť zo dňa 10. februára, označenú ako „Námietky voči postupu pri sprístupňovaní obchodného tajomstva a neoprávnenému nakladaniu s obchodným tajomstvom, Námietky voči pokračovaniu v neoprávnenom zhromažďovaní a nakladaní s údajmi získanými počas inšpekcie, Žiadosť i dôsledné dodržiavanie dôvernosti informácií“; - 11. februára 2016 žalovaný vydal rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004 v administratívnom konaní vo veci ochrany hospodárskej súťaže; - 11. mája 2016 - žalovaný vydal Oznámenie o vybavení sťažnosti; - 10. júna 2016 žalobca podal žalobu vo veci.

Voči tejto inšpekcii ani voči držaniu dát však žalobca v lehote 30 dní nepodal sťažnosť ani zásahovú žalobu. Žalobca sa sťažnosťou ani zásahovou žalobou dokonca nebránil ani potom, čo dňa 13. februára 2015 začalo administratívne konanie vo veci, keď bolo zrejmé, že ďalší účastníci konania môžu využiť svoje procesné práva a nahliadať do spisu. Žalobca sa síce ohradil voči vyhodnoteniu obchodného tajomstva, resp. dôverných informácií, avšak po doručení Oznámenia žalovaného zo dňa 17. septembra 2015 o vyhodnotení obchodného tajomstva, resp. dôverných informácií dňa 21. septembra 2015 (k tomu pozri doručenku na listine č. 271 administratívneho spisu), alternatívne aj po doručení úpravy zo dňa 5. októbra 2015 v uvedenom Oznámení žalovaným (ktorú žalobca prevzal 8. októbra 2015), žalobca v priebehu viac ako štyroch mesiacov nevykonal žiadnu aktivitu smerujúcu k podaniu sťažnosti alebo žaloby voči tvrdenému zásahu. Sťažnosť vo veci žalobca podal až dňa 11. februára 2016, t. j. v deň, kedy žalovaný vydal rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004 v administratívnom konaní vo

orgáne. Tým však zmeškal lehotu, ktorá mu plynula už od nasledujúceho dňa po dni, kedy sa o (tvrdenom) zásahu dozvedel. Žalobca sa teda včas nebránil ani voči inšpekcii ani voči získaniu a držbe dokumentov žalovaným.

42. Najvyšší správny súd si je vedomý záverov vyplývajúcich z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžz/31/2009 zo dňa 18. júna 2009, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2011, v zmysle ktorého „Kumulatívne stanovenie podmienok prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v § 250v ods. 3 O. s. p., a to vyčerpanie prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a podanie návrhu v subjektívnej lehote, je nevyhnutné v zmysle čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať tak, aby sa navzájom

Uvedené platí osobitne v kontexte prejednávanej veci, keď bola podaná sťažnosť po viac ako roku od vykonania inšpekcie, ako aj od počiatku držby žalovaného s dátami, od ktorých žalobca primárne odvíjal nezákonnosť tvrdeného zásahu, o ktorých mal žalobca nepochybne vedomosť v deň vykonania inšpekcie, resp. niekoľko mesiacov od posledného tvrdeného parciálneho zásahu identifikovaného v žalobe (vyhodnotenie obchodného tajomstva).

43. Sťažovateľ vo svojich vyjadreniach opakovane citoval časť odôvodnení rozsudkov Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan), sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.) a sp. zn. 8Sžnz/2/2015, ktoré uviedli, že: „Skutkový stav z hľadiska procesnej prípustnosti v predmetnej veci je okrem toho potrebné vnímať ako zásah pokračujúci a prehlbujúci sa ďalšími čiastkovými zásahmi, ktorých zákonnosť má byť preskúmaná. Tvrdené porušenia nadväzujúce na pôvodný, nezákonný zásah v tomto kontexte predstavujú nie len následky pôvodného (potenciálne nezákonného) zásahu, ale aj zásah samotný a trvajúci.

Opačný výklad by mohol viesť k neprijateľnému záveru, že osoby, ktoré sa o ešte stále trvajúcom zásahu dozvedia po uplynutí jedného roka od začiatku zásahu, by nemali k dispozícii žiaden prostriedok súdnej ochrany a boli by povinné nezákonný zásah, či ďalšie čiastkové zásahy nedôvodné ďalej trpieť aj napriek tomu, že podmienky subjektívnej lehoty by spĺňali. Takýto výklad by v prípade

Občiansky súdny poriadok stanovoval jednak subjektívnu lehotu 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela (slovo „dozvedela“) a jednak objektívnu lehotu jedného roka odo dňa, keď došlo k zásahu (slovo „došlo“). Po márnom uplynutí ktorejkoľvek z týchto lehôt je v zmysle OSP návrh neprípustný (v zmysle SSP oneskorene podaný). Žalobcom namietaná judikatúra argumentovala v prospech prípustnosti návrhu v prípade, ak by sa žalobca dozvedel o zásahu po uplynutí objektívnej lehoty (teda poukazovala na prípady, ak sa dotknutý subjekt v priebehu jedného roka od toho, čo došlo k zásahu, o ňom nedozvedel) - čo však z podanej žaloby nijako nevyplýva. V tu prejednávanej veci Najvyšší správny súd neidentifikoval a ani žalobca v žalobe (ani v následných vyjadreniach) nešpecifikoval žiaden zásah (dokonca ani ďalší čiastkový zásah, prípadne zmenu kvality prejavov pôvodného zásahu), voči ktorému by žalobca podal žalobu alebo sťažnosť do 30 dní, odkedy sa o tomto - čo i len parciálnom zásahu

2015 (Ing. M. S.), ktoré spolu súviseli - týkali sa tej istej inšpekcie, v ktorej boli v zmysle rozsudku sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.) zadržané dáta súkromnej povahy zo súkromného zariadenia zamestnanca.

45. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015 (Datalan) a sp. zn. 5Sžnz/1/2015 (Ing. M. S.), ako už poznamenal k aplikácii týchto rozhodnutí Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti, „predmetné rozhodnutia sa týkali prípadov, kedy navrhovateľ dodržal jednoročnú objektívnu lehotu na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom vo vzťahu k dátumu vykonanej inšpekcie a získaným dokumentom, podkladom a informáciám, ktorých zákonnosť namietal.“ (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015 zo dňa 03.05.2016). Navyše predmetné rozhodnutia sú špecifické aj v tom, že sa jedná o v poradí druhé žaloby voči nezákonnému zásahu podané po predchádzajúcom zamietnutí žaloby (vo veciach pod sp. zn. 10Sžz/5/2014 a 1Sžz/6/2014), na čo Najvyšší súd reflektoval aj v odôvodneniach týchto rozsudkov („Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu 1Sžz/6/2014 týkajúci sa v prejednávanej veci ktorý zamietol ako neprípustný bez meritórneho preskúmania podaný

zásahu. V uvedených prípadoch bol potom v dôsledku popísaných skutočností dôvod na uplatnenie dvoch rôznych výkladov tej istej normy (§ 205v ods. 3 OSP) a následne na uprednostnenie ústavnokonformného výkladu v prospech procesnej prípustnosti žalôb.

46. Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžnz/2/2015 (Capgemini) boli skutkové okolnosti veci iné, keď aj tento sa týkal prípadov, kedy navrhovateľ dodržal jednoročnú objektívnu lehotu na podanie návrhu vo vzťahu k dátumu vykonanej inšpekcie a kedy tam uvedený navrhovateľ podal sťažnosť voči inšpekcii a odpečateniu dokumentov do 30 dní od momentu odpečatenia týchto dokumentov.

Navyše v prejednávanej veci Najvyšší správny súd identifikoval odlišné skutkové okolnosti rozhodujúce pre počítanie lehoty na podanie žaloby, a to osobitne nedostatočnú aktivitu žalobcu smerujúcu k podaniu žaloby voči nezákonnému zásahu.

Najvyšší správny súd konštatuje, že nezistil takúto odlišnosť prejedávanej veci a veci sp. zn. 4Sžnz/7/2015. Naopak, z rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015 zo dňa 03.05.2016 vyplýva, že tam prejedávaná žaloba smerovala aj voči držbe informácií, na čo Najvyšší súdu reagoval, tak, že „nie je možné počítať plynutie samostatnej lehoty na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom od akéhokoľvek okamihu trvania držby a dispozície s diskom, DVD, resp. informáciami na nich. V tomto prípade ide o jednorazový zásah v podobe inšpekcie s trvajúcimi dôsledkami a plynutie lehoty je preto potrebné počítať od vykonania inšpekcie samotnej.“ K obdobným záverom - že nie je možné počítať plynutie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na ochranu pred iným zásahom orgánu verejnej správy od akéhokoľvek okamihu trvania držby informácií, ale relevantná je prvá vedomosť dotknutého subjektu o tejto držbe, sa priklonila aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Shk/2/2022 zo dňa 30. marca 2023, bod 37).

Obdobne neobstojí žalobcov poukaz na rozhodnutie ESĽP S. and Marper v. the United Kingdom, týkajúci sa uchovávania údajov DNA jednotlivcov v databázach obvinených. 50. Žalobca síce apeloval na potrebu ústavne konformného výkladu pri posudzovaní prípustnosti žaloby, túto však nemožno vykladať absolútne tým spôsobom, že by sa úplne poprel význam a zmysel lehôt na podanie žaloby v prípade, keď žalobca mohol svoje námietky nepochybne formulovať a predložiť skôr, pretože mal vedomosť o tvrdenom zásahu.

Súčasťou toho postupu môžu byť aj zákonodarcom ustanovené lehoty na podanie žaloby. Márne uplynutie lehoty na podanie žaloby má za následok jej odmietnutie z dôvodu oneskoreného podania podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Žalobca sa pritom nemôže s úspechom domáhať vecného preskúmania žaloby, ak táto bola podaná oneskorene, s odkazom na to, že ním namietaný následok stále trvá. Pokiaľ sa uvedené v plnom rozsahu uplatňuje v konaniach o správnych žalobách, kde je trvanie účinku rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v prípade nepodania žaloby irelevantné, pričom ani nemožno odpustiť zmeškanie lehoty na podanie žaloby (§ 181 ods. 4 SSP), potom nie je dôvod neaplikovať uvedený záver aj na žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Zároveň možno skonštatovať, že aj v správnom súdnom procese platí klasická rímska právna zásada vigilantibus iura scripta sunt („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“)“(uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/1/2024 zo dňa 29. októbra

52. Najvyšší správny súd v kontexte predmetnej veci poukazuje aj na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá platila už v rímskom práve. Podľa tejto zásady „práva patria bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. V tomto zmysle je zákonom ustanovená subjektívna lehota, ktorá je naviazaná na vedomosť dotknutej osoby o inom zásahu, len jedným z normatívnych vyjadrení zásady, že každý si musí sám dbať na svoje práva.

Zároveň sú Najvyššiemu správnemu súdu známe aj odlišné okolnosti právneho vývoja inštitútu zásahovej žaloby českom právnom poriadku (k tomu pozri aj vyjadrenie žalovaného v bode 24. tohto uznesenia). V uvedenom náleze Ústavného súdu Českej republiky zrejme práve preto nebola zásadnejším spôsobom reflektovaná zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, z ktorej vychádza posúdenie lehôt pri trvácich zásahových žalobách v ustálenej slovenskej judikatúre.

Preto je celkom logické, že lehota na jej podanie je naviazaná na prvú vedomosť dotknutej osoby o tomto zásahu. Vychádza sa totiž z logického predpokladu, že len čo je niekto dotknutý určitým zásahom, ktorý považuje za nezákonný, snaží sa ihneď o jeho skončenie a bráni sa proti nemu dostupnými prostriedkami. Čo najskorším bránením je možné jednak naplniť účel žaloby podľa § 252 ods. 1 SSP, teda čo najskôr zabrániť v ďalšom pokračovaní alebo opakovaní zásahu, jednak zabrániť, aby v dôsledku plynutia času sa zhoršila možnosť zistiť riadne skutkový stav rozhodný pre začatie iného zásahu a presne posúdiť následky, aké tento zásah u dotknutej osoby vyvolával. Čím viac času by uplynulo od začatia iného zásahu, tým je takéto zisťovanie a posudzovanie ťažšie a nepresnejšie.“(uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžk/23/2020 zo dňa 30. septembra 2021). Dokonca aj v čase podania tu prejedávanej žaloby podľa § 250v OSP vyplývali z vtedajšej judikatúry obdobné závery, napr. v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžnz/7/2015.

faktickému postupu došlo v poslednom mesiaci pred podaním sťažnosti, resp. že by sa až vtedy o nich dozvedel. Tvrdené chyby v poverení, tvrdená fishing expedition, prípadná neproporcionalita získania informácií, absencia zákonnej úpravy nakladania s dátami ani ďalšie tvrdené nezákonnosti, neboli tohto charakteru. Sťažovateľ v predmetnej veci síce tvrdil, že dochádza k prehlbovaniu zásahu do jeho práva na súkromie, jeho argumentácia však bola v tomto ohľade málo konkrétna, keď len vo všeobecnosti poukazoval na „čiastkové útoky“ resp. popisoval výkon práv ďalších účastníkov konania a postup žalovaného v rámci administratívneho konania, pričom však nepredniesol námietku, v dôsledku ktorej by bolo možné hovoriť o takom parciálnom či následnom zásahu, o ktorom nemal vedomosť v čase vykonania inšpekcie zo dňa 13. augusta 2014 (resp. najneskôr v čase 8. októbra 2015 v súvislosti s parciálnou námietkou k vyhodnoteniu obchodného tajomstva).

Rovnako tak žalobné námietky o vyhodnotení obchodného tajomstva - ak by aj tieto tvorili parciálny, resp. ďalší následný zásah - boli podané po lehote 30 dní, od kedy sa žalobca o konaní žalovaného dozvedel (poznámka: Najvyšší správny súd v tomto uznesení netvrdí, že by vyhodnotenie obchodného tajomstva znamenalo ďalší čiastkový zásah orgánu verejnej správy, uvedenou eventualitou sa zaoberal iba s ohľadom na žalobné námietky, ktorými žalobca opísal ním identifikované konanie žalovaného, ktoré on sám považoval za nezákonný zásah orgánu verejnej správy a tieto verifikoval vo vzťahu k dodržaniu subjektívnej lehoty na podanie tejto žaloby).

58. Vzhľadom na vyššie uvedené, Najvyšší správny súd správnu žalobu žalobcu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP (k záveru o odmietnutí žaloby po uplynutí subjektívnej lehoty podľa § 205v ods. 3 OSP dospel obdobne Najvyšší správny súd aj v uznesení sp. zn. 8SžNSS/ 5/2024 zo dňa 20. februára 2025). 59. Najvyšší správny súd o práve na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. 60. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 147 ods. 2 SSP, § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. septembra 2025