4Sžrk/6/2020

1. Dňa 16. júla 2004 bola na bývalý Obvodný pozemkový úrad v Žiline doručená žiadosť V. C., R. XXX, XXX XX Ž. a dňa 20. decembra 2004 bola doručená žiadosť O. N., V. G., Ľ.X. W., S. W., M. C. V. L. Š. (ďalej len „navrhovatelia“) na navrátenie vlastníctva k pozemkom po pôvodnom vlastníkovi O. C. v katastrálnom území R., ktoré prešli zo zákona č. 81/1949

v znení neskorších predpisov. Reštitučný nárok bol uplatnený na pozemky parc. č. 637, 1280, 1390, 1541, 1648, 1675 (časť Z. B.) a na pozemky parc. č. 460, 1736, 1758, 1799 (časť F. B.). Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor spojil tieto dva uplatnené nároky do jedného konania a rozhodol o nich nasledovne:

vlastníctva v znení neskorších predpisov, t. j. žiadatelia nie sú oprávnené osoby po pôvodne oprávnenej osobe O. C. , lebo tento nebol pôvodným vlastníkom uvedených nehnuteľností. Rozhodovanie o reštitučnom nároku O. N. vylúčil na samostatné konanie.

opatreniach na usporiadanie vlastníctva v znení neskorších predpisov, t. j. žiadateľka nebola oprávnenou osobou. 4. Okresný úrad Žilina, pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím č. OU-ZA-PLO 2019/021096/ R- Bau zo dňa 20. mája 2019 rozhodol podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva v znení neskorších predpisov, že vo veci uplatnených reštitučných nárokov V. C., O. N., V. G., Ľ. W., S. W., M. C. V. L. Š. zo dňa 16.7.2004 a 20.12.2004 tak, že oprávneným osobám Ľ. W.P_, S. W., M. C., L. Š., V. O. H. ako dedičke po oprávnenej osobe O. N., sa navracia vlastnícke právo k pozemkom v k. ú. R., parc. č. 637, 1280, 1390, 1648, 1675 (Z. B.) v stanovených podieloch, nakoľko preukázali skutočnosti podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 503/2003 Z.z. a neexistujú zákonné prekážky vydania nehnuteľností. Zároveň im nebolo priznané právo na navrátenie

5. Odôvodnenie rozhodnutia zo dňa 20.mája 2019 odkazovalo na uplatnenie nároku oprávnenými osobami dňa 16.7.2004 a 20.12.2004 na navrátenie vlastníctva k pozemkom po pôvodnom vlastníkovi O. C., právoplatné rozhodnutie o navrátení vlastníctva po O. C. č. OU- ZA-PLO 2016/015533/R-Bau týkajúce sa parciel 460, 1736,1758,1799 (F. B. ) a výsledky šetrenia správneho orgánu ktorými zistil, že žiadatelia majú právo aj na navrátenie spoluvlastníckeho podielu k parcelám pkn. č. 637,1280,1390,1541,1648,1675 (Z. B.) po pôvodnej vlastníčke V. O. C. F.. Ž. a V. Ž. O.. Ďalej správny orgán uviedol, že pred vydaním rozhodnutia listom zo dňa 18.4.2019 v zmysle § 33 správneho poriadku oboznámil oprávnené osoby s podkladmi pripravovaného rozhodnutia a dal im možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhnúť nové dôkazy. 6. Proti rozhodnutiu podal dňa 10. júna 2019 odvolanie Slovenský pozemkový fond a namietal, že podľa odôvodnenia rozhodnutia oprávnené osoby požiadali v zákonnej lehote o navrátenie vlastníctva k pozemkom len po pôvodnom (spolu)vlastníkovi O. C.. O uplatnených reštitučných nárokoch bolo rozhodnuté rozhodnutiami č. OU-ZA-PLO 2016/015533/R - Bau tak, že žiadateľom bol vydaný spoluvlastnícky podiel k parcelám č. 460,1736,1758,1799. Rozhodnutie vo veci reštitučného nároku po pôvodných vlastníčkach V. O. C. F.. Ž. a V. Ž. O. vydal správny orgán na základe vlastných zistení napriek tomu, že žiadatelia o vydanie týchto pozemkov pôvodných vlastníkov nepožiadali a nakoľko si v zákonnej lehote neuplatnili svoj nárok, je právo nenavrátenie vlastníctva k týmto pozemkom prekludované (§5 ods. 1 reštitučného zákona). 7. Rozhodnutím č. OU- ZA- OOP6-2019/034672/KUC zo dňa 31. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa § 59 ods. 2 č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, na základe odvolania Slovenského pozemkového fondu, zrušil rozhodnutie Okresného úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru č. OU- ZA- PLO 2019/ 021096/R- Bau zo dňa 20. mája 2019. 8. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že konanie podľa zákona o navrátení vlastníctva mohlo začať iba na návrh, pričom nárok musel byť uplatnený do 31. decembra 2004. Konanie nemohlo začať len tak, z vlastného podnetu správneho orgánu. Z uplatnených nárokov je jednoznačné, že navrhovatelia uplatnili reštitučné nároky iba po pôvodnom vlastníkovi O. O. C.. O týchto reštitučných nárokoch týkajúcich sa pozemkov parc. č. 637, 1280, 1390, 1648, 1675 a 1541 (časť Z. B.) Okresný úrad Žilina, pozemkový a lesný odbor už právoplatne rozhodol rozhodnutiami č. OU- ZA- PLO 2016/015533/R- Bau zo dňa 11. apríla 2016 (právoplatné dňa 20. mája 2016) a č. OU- ZA- PLO 2016/015533/R-2 zo dňa 19. decembra 2016 (právoplatné dňa 12. januára 2017). Rozhodnutie č. OU- ZA- PLO 2019/ 021096/R- Bau zo dňa 20. mája 2019 vydal Okresný úrad Žilina, pozemkový a lesný odbor bez toho, aby bol uplatnený nárok na navrátenie vlastníctva po pôvodných vlastníčkach V. O. C. F.. Ž. V. V. Ž.I. O..

9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“), namietajúc nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostačujúce zistenie skutkového stavu žalovaným na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a napokon, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie

10. Správny súd dňa 27. mája 2020 verejne vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a účastníkom a ďalším účastníkom v 1/ a 6/ rade právo na náhradu trov konania nepriznal. 11. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v prejednávanom prípade nebol spornou otázkou spôsob, ktorým v rozhodnom období prešlo vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam (pozemkom) na štát. Spornosť nastala v súvislosti s posúdením žiadosti zo dňa 16. júla 2004 a 20. decembra 2004 a to vo vzťahu k tomu, či bola podaná oprávnenou osobou, resp. v mene oprávnených osôb uvedených v § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z. Vo vzťahu k žalobcom namietanému nálezu Ústavného súdu SR I ÚS 123/2010 zo dňa 30. júna 2010 uviedol, že vo veci žalobcu sa nejedná o v náleze uvedený prípad tak, ako sa žalobca mylne domnieva.

Z uplatnených nárokov je jednoznačné, že navrhovatelia (medzi nimi aj žalobca) uplatnili reštitučné nároky iba po pôvodnom vlastníkovi O. O. C.. O reštitučných nárokoch týkajúcich sa pozemkov parc. č. 637, 1280, 1390, 1648, 1675 a 1541 Okresný úrad Žilina, pozemkový a lesný odbor už právoplatne rozhodol rozhodnutiami zo dňa 11. apríla 2016 (právoplatné dňom 20. mája 2016) a zo dňa 19. decembra 2016 (právoplatné dňom 12. januára 2017) tak, že vlastnícke právo uplatnené na základe jednoznačného určenia oprávnenej osoby - O. O. C. tvrdeným oprávneným osobám nepriznal.

14. Na záver krajský súd uviedol, že žalovaný správny orgán v konaní o opravnom prostriedku postupoval v súlade so zásadami reštitučného konania, ako aj so zásadami správneho konania vyjadrenými v § 3 Správneho poriadku, predovšetkým so zásadou materiálnej pravdy a čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, o čom svedčí obsah administratívneho spisu a jednotlivé procesné úkony žalovaného smerujúce k uvedenému cieľu. Dodal, že štátne orgány ani súdy nemôžu nahrádzať konanie fyzických osôb alebo právnických osôb pri plnení ich povinností, resp. uplatňovaní práv vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Na základe uvedeného krajský súd rozhodol v súlade s § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol, nárok na náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 167 ods. 1 SSP. Rovnako krajský súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu § 168 SSP.

III. Kasačná sťažnosť a argumentácia účastníkov

IV. Posúdenie kasačného súdu

20. Najvyšší správny súd ako súd kasačný v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 SSP za rozhodujúce, že odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita, bod 6). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.

22. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či správny súd pri rozhodovaní o správnej žalobe vzal do úvahy všetky relevantné argumenty sťažovateľa najmä v súvislosti s posúdením opätovného rozhodnutia správneho orgánu o priznaní reštitučných nárokov v kontexte zohľadnenia nálezu Ústavného súdu SR ÚS I. 123/2010 a zmyslu a účelu reštitučných zákonov spolu so zásadami správneho konania, ktorých aplikácia viedla žalovaného k zrušeniu rozhodnutia Okresného úradu Žilina.

Tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. 1) Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond. Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v ustanovenom poradí. Ustanovenie §3 obsahuje v ods.1) - 3) vymedzenie reštitučných titulov - jednotlivých spôsobov prechodu vlastníctva na štát, s ktorými zákon

25. Kasačný súd nespochybňuje, že je povinnosťou tak správnych orgánov ako aj súdov pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch citlivo prihliadať na účel príslušnej zákonnej úpravy ( odstránenie niektorých majetkových krívd) ako aj na konkrétne okolnosti prejednávanej

konania. V zmysle zásady zákonnosti ustanovenej v § 3 ods. 1 správneho poriadku musí správny orgán postupovať tak, aby zabezpečoval ochranu práv fyzických osôb a právnických osôb a súčasne dôsledne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Rovnako je povinný v zmysle § 32 ods. l, 2 Správneho poriadku, zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

nenachádza. Voči rozhodnutiu č. OU- ZA- PLO 2016/015533/R- Bau zo dňa 11. apríla 2016 nebol podaný opravný prostriedok a teda nadobudlo právoplatnosť dňa 20. mája 2016. 27. Okresný úrad Žilina žiadosťou o vyjadrenie zo dňa 18.4. 2019 adresovanou V. C., V. G.G_, Ľ. W., S. W., M. C., L. Š. V. O. H. oznámil, že na základe vlastných šetrení zistil, že žiadatelia majú právo aj na navrátenie spoluvlastníckeho podielu k parcelám pkn. č. 637,1280,1390,1541,1648,1675 (Z. B.) po pôvodnej vlastníčke V. O. C.H_ F.. Ž. V. V. Ž. O.. Ďalej správny orgán adresátom oznámil, že im bude rozhodnutím navrátené vlastníctvo k pkn. parcelám 637,1280,1390,1541,1648,1675, 460,1736, 1758 a 1799 a priznané právo na náhradu za časť pkn. parcely č. 1541 ktorú nemožno navrátiť. S poukazom na § 33 ods. 2 správneho poriadku požiadal adresátov o vyjadrenie sa k vyššie uvedeným skutočnostiam.

28. Slovenský pozemkový fond, ako v konaní nespochybnený účastník konania napriek svojim zákonným oprávneniam a nepochybnej dotknutosti na svojich právach nebol informovaný a príprave vydania nového rozhodnutia, ani o podkladoch ktoré budú použité.

30. Slovenský pozemkový fond, ktorému bolo riadne doručené prvostupňové rozhodnutie naň reagoval odvolaním namietajúcim, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vydané v rozpore s právnou úpravou, ktorá pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku vyžaduje okrem iného uplatnenie k určenej nehnuteľnosti v zákonom stanovenej lehote.

32. V prejednávanej veci pozemkový úrad právoplatne rozhodol o reštitučnom nároku uplatnenom v roku 2004 právnymi nástupcami pôvodne oprávnenej osoby označenej ako O. C., zomrelý XX.X.XXXX S. Ž.- R., pričom reštitučný nárok bol jednoznačne určený osobou pôvodného vlastníka spolu s identifikáciou nehnuteľností a reštitučným titulom.

33. Napriek týmto skutočnostiam po uplynutí doby troch rokov vydal prvostupňový orgán vo vzťahu k nehnuteľnostiam, kde nebol preukázaný reštitučný nárok po O. C. (Z. B.), z vlastnej iniciatívy nové rozhodnutie, v ktorom zohľadnil svoje zistenia o pôvodných vlastníčkach, ktoré sú tiež právnymi predchodcami osôb uplatňujúcich si reštitučný nárok po O. C. v roku 2004 a reštitučný nárok im priznal bez ohľadu na to, že správnym orgánom zistené pôvodné vlastníčky neboli uvedené v uplatnení reštitučného nároku v zákonom stanovenej lehote. Žalobca takýto postup považoval za prejav spravodlivého postupu, účelom ktorého je odstránenie majetkových krívd.

35. Pokiaľ sa týka vymedzenia pojmu „reštitučný nárok“ ktorého legálnu definíciu zákon neobsahuje, z obsahu zákonnej úpravy možno vyvodiť, že sa jedná o nárok na vrátenie pozemkov v zmysle § 1 zákona 503/2003 Z.z., vlastníctvo ku ktorým prešlo z oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 1 na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov vymedzených v ust. § 3 zákona. Ak oprávnená osoba pred uplynutím lehoty na uplatnenie nároku zomrela, stávajú sa oprávnenými osobami osoby uvedené v § 2 ods. 2 a ods. 3 reštitučného zákona. Podmienkou úspešnosti uplatnenia reštitučného nároku je jeho uplatnenie v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote.

37. Kasačný sťažovateľ, nepochybne profitujúci z postupu prvostupňového správneho orgánu výsledkom ktorého bolo priznanie reštitučného nároku na základe prechodu vlastníctva nehnuteľností od iných oprávnených osôb ako boli uvedené v žiadostiach z roku 2004 tvrdil, že zákon v prípade reštitučného nároku explicitne nevyžadoval požiadavku na presné označenie osoby, po ktorej sa nárok uplatňuje. Tvrdil, že on aj ostatné oprávnené osoby, ktoré si uplatňovali reštitučný nárok na dotknuté nehnuteľnosti - Z. B., sa v čase uplatnenia tohto nároku domnievali, že ich pôvodne vlastnil ich otec. Pre žalobcu nebolo v rozhodnom období uplatňovania reštitučného nároku zrejmé, či pôvodným vlastníkom nehnuteľností bol jeho otec O. C. alebo V. O. C. F.. Ž. (matka žalobcu) alebo V. Ž. O. (stará matka žalobcu). Žalobca nemá právnické vzdelanie a uplatnenie reštitučného nároku realizoval podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, tak aby došlo k náprave krívd. Má za to, že prílišný formalizmus v tomto smere je opätovne len ďalšou krivdou, ktorej dôsledkom je ujma na úkor jeho majetkových

uviedol: 14. Z citovaného zákonného ustanovenia ( pozn. §2 ods. 2 zák.č_ 503/2003 Z.z.) možno teda vyvodiť len to, že oprávnenými osobami sú všetky osoby v tomto ustanovení uvedené. Ich zaradenie do jednotlivých skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, alebo ak v tom istom poradí existuje viac osôb, že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu týchto osôb, ak tieto osoby alebo osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto ich právo zaniklo. V tomto smere totiž zákon č. 503/2003 Z. z. neobsahuje žiadne pravidlo, ktoré by eliminovalo reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín či v rámci jednej skupiny, ak tento nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí, či aj iné osoby v tom istom poradí. Nečinnosť týchto osôb otvára cestu pre uplatnenie „celého“ reštitučného nároku osobe, ktorá sa ho aktívne domáha na príslušnom orgáne, lebo aj táto osoba je rovnocenne zahrnutá do okruhu oprávnených osôb, ktorých sa tiež zmiernenie následkov majetkových krívd spáchaných na (spolu)vlastníkoch nehnuteľností v minulosti

15. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so spôsobom, ako orgány verejnej moci v prerokovávanej veci vykrátili celý reštitučný nárok sťažovateľa na 1/18. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že záver všeobecných súdov v uvedenom smere bol zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces vychádzajúci z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

40. Neštandardný postup, ktorý pri rozhodovaní v roku 2019 o reštitučnom nároku po pôvodných vlastníčkach, ktoré neboli ani zmienené vo včas uplatnenom nároku, považuje kasačný súd za absolútne nedôvodný, nemajúci oporu v okolnostiach prípadu ani v žiadnom

roku 2016. 41. V tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia žalobcu o nedostatku právnického vzdelania, uplatneniu reštitučného nároku v dobrej viere a domnienke, že pozemky patriace do Z. B. boli nezákonne odňaté jeho otcovi. V prvom rade treba zdôrazniť, že argumentáciu o tvrdenom omyle v otázke pôvodného vlastníka parciel patriacich do Z. B., mohol kasačný sťažovateľ ako aj prípadne ostatné oprávnené osoby použiť v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ktorým bolo nevyhovené v časti nároku týkajúceho sa Z. B. z dôvodu, že oprávnené osoby nepreukázali svoje postavenie v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z., nakoľko tvrdená pôvodná oprávnená osoba nebola zapísaná ako vlastník predmetných nehnuteľností.

totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci pod sp. zn. 5Sžf/65/2011).

medzi tieto podmienky patrilo včasné uplatnenie nároku pôvodným vlastníkom resp. ďalšou oprávnenou osobou - právnym nástupcom. Nie je preto dôvodné tvrdenie žalobcu, že zákon 503/2003 Z.z. „explicitne nevyžadoval požiadavku na presné označenie osoby, po ktorej sa nárok uplatňuje“ . Na druhej strane treba pozitívne hodnotiť, že v súlade s ústavne konformným výkladom príslušných reštitučných zákonov nebolo neobvyklé, že ak vo včas začatých reštitučných konaniach boli namietané alebo zistené odlišné skutočnosti charakterizujúce uplatnený nárok, pri splnení ostatných zákonných podmienok príslušné orgány priznávali aj takéto nároky. Podstatné bolo, že sa rozhodovalo v konaní začatom v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty.

čiastočne kompenzovaná. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul)“. Ako bolo aj vyššie uvedené, pri postupe v zmysle tohto názoru je možná určitá diskrécia v rozhodovacej činnosti pri posudzovaní parametrov, ktorými sú pôvodný vlastník, určenie nehnuteľnosti, prípadne aj reštitučný titul ( § 3 zákona). Nijakým spôsobom však nie je možné prekonať ustanovením § 5 striktne stanovený dôsledok neuplatnenia reštitučného nároku po iných pôvodne oprávnených osobách v zákonom stanovenej lehote.

Treba zdôrazniť, že právoplatnosťou rozhodnutí z roku 2016, bol po vyhodnotení včas uplatnených reštitučných nárokov zafixovaný právny stav vo vzťahu k pozemkom tvoriacim Z. B.. Záväznosť takto určeného právneho stavu je významná nielen pre oprávnené osoby ktoré si včas uplatnili nárok, ale aj pre ostatné dotknuté subjekty, vrátane štátu.

46. Kasačný súd považuje za zásadné pochybenie Okresného úradu Žilina, pozemkový a lesný odbor to, že v dôsledku mimoriadne neobvyklého prehodnotenia posudzovania obsahu reštitučného nároku uplatneného v roku 2004, evidentne z vlastnej iniciatívy tento rozšíril nad rámec jeho vymedzenia v nadväznosti na určenie pôvodne oprávnenej osoby. Kasačný súd zdôrazňuje, že za situácie, keď bola v reštitučných návrhoch pôvodne oprávnená osoba jednoznačne určená a nebol cestou odvolania spochybnený ani záver o nepriznaní časti nároku, vzhľadom na nepreukázanie, že O. C., po ktorom bol uplatnený reštitučný nárok bol oprávnenou osobou, nie je absolútne žiaden dôvod vyvodzovať , že včas uplatnený nárok sa týkal aj odňatia nehnuteľností ďalším pôvodným vlastníčkam.

správneho konania. 48. Pokiaľ sa týka posudzovania možnosti, že za stanovených zákonných podmienok by rozhodnutie Okresného úradu Žilina, pozemkový a lesný odbor č. OU-ZA-PLO 2019/021096/ R- Bau zo dňa 20. mája 2019, malo byť výsledkom snahy o odstránenie zistených pochybení cestou obnovy konania podľa § 62 správneho poriadku , treba uviesť nasledovné: Podľa §

Možnosť nariadenia obnovy konania je limitované objektívnou a subjektívnou lehotou. V prejednávanej veci však nebolo preukázané, že by bol podaný návrh účastníka na obnovu konania, ani že by ktorýkoľvek z relevantných správnych orgánov nariadil obnovu konania v zmysle § 62 ods. 2

Nejednalo sa o použitie prostriedku na odstránenia nezákonnosti založenej reštitučným rozhodnutím (rozhodnutiami) z roku 2016 cestou jeho preskúmania nadriadeným orgánom, výsledkom ktorého by bola jeho zmena alebo zrušenie. Rozhodnutie z 20. mája 2019 však bolo vydané prvostupňovým orgánom, naviac ho žalovaný ( nadriadený orgán ) zrušil, je teda evidentné, že o výsledok preskúmania rozhodnutia v mimo odvolacom konaní sa jednať nemohlo.

51. Z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán v konaní o opravnom prostriedku proti takémuto zmätočnému rozhodnutiu postupoval v súlade so zásadami správneho konania vyjadrenými v § 3 správneho poriadku, správne aplikoval právnu úpravu reštitučného zákona a dospel k jedinému logicky odôvodnenému záveru na základe ktorého zmätočné a svojvoľné rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa

V. Záver

52. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku krajského súdu, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal. Najvyšší správny súd tiež nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. To, že sa sťažovateľ s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a jeho právnym posúdením veci nestotožňuje, automaticky neznamená, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, alebo že je nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené. 53. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s §168 SSP). Kasačný súd nepriznal právo na náhradu trov kasačného konania ani ostatným účastníkom, nakoľko im žiadne trovy kasačného konania nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 169 SSP). 54. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.