5Asan/18/2020

1. Mesto Košice rozhodnutím č. MK/A/2017/03078-03/I/KOS zo dňa 15.03.2017 uložilo sťažovateľovi pokutu vo výške 450,- Eur za to, že v jarných mesiacoch roka 2016 uskutočnil reklamnú stavbu rozmerov 24 m x 6 m na ľavom krídle budovy na ulici D. P. X, T., na pozemku parcelné číslo XXXX, v katastrálnom území D. C., bez stavebného povolenia (ďalej len „rozhodnutie mesta č. 1“). Ďalším rozhodnutím č. MK/A/2017/03078-04/I/KOS zo dňa 15.03.2017 Mesto Košice uložilo sťažovateľovi pokutu vo výške 450,- Eur za to, že v jarných mesiacoch roka 2016 uskutočnil reklamnú stavbu rozmerov 19,75 m x 5,7 m, na pravom krídle budovy na ulici D. P. X, T., na pozemku parc. č. XXXX, v katastrálnom území D. C., bez stavebného povolenia (ďalej len „rozhodnutie mesta č. 2“). 2. V obsahovo zhodných odôvodneniach uvedených rozhodnutí Mesto Košice ako prvostupňový správny orgán (súčasne aj v postavení stavebného úradu) uviedlo, že na základe vykonanej miestnej obhliadky uvedených stavieb dňa 18.05.2016 boli zistené informácie, že tieto (reklamné) stavby boli uskutočnené bez stavebného povolenia. Poukázalo na vyjadrenie sťažovateľa, že z dôvodu požiadavky jeho klienta na urýchlenú realizáciu a súčasne aj časovú tieseň nemohol čakať na právoplatné stavebné povolenie, a požiadal o dodatočné stavebné povolenie v rámci konania o nariadení odstránenia stavby. Mesto Košice v rozhodnutiach považovalo za preukázané, že došlo k naplneniu skutkových podstát správneho deliktu podľa § 106 ods. 4 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Stavebný zákon“). V rámci odôvodnenia uložených sankcií mesto poukázalo na pevnú sumu zákonom ustanovenej pokuty, ktorej výšku nie je potrebné odôvodňovať, a zároveň odkázalo na dôvodovú správu k novele stavebného zákona č. 293/2014 Z. z., ktorá uvádza, že pevne stanovená suma pokuty odstráni obštrukčné podávanie odvolaní v konaniach o odstránenie čiernych stavieb len z dôvodu nedostatočne odôvodnenej výšky pokuty. 3. Na základe sťažovateľom podaných odvolaní žalovaný rozhodnutiami č. OU-KE- OVBP2-2017/025379 zo dňa 19.06.2017 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného č. 1“) a č. OU- KE-OVBP2-2017/025429 zo dňa 20.06.2017 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného č. 2“, alebo ďalej spoločne aj ako „rozhodnutia žalovaného“) rozhodnutia mesta č. 1 a č. 2 potvrdil. V obsahovo identických odôvodneniach rozhodnutí žalovaný uviedol, že nakoľko uvedené stavby sú samostatnými reklamnými stavbami, ktoré sú osadené na fasáde budovy na D. E. X v T. z pravej a ľavej strany, bola podľa zákona uložená sankcia výške 450,- Eur za uskutočnenie každej z nich, pričom pri dvoch reklamných stavbách nebol správny orgán prvého stupňa oprávnený uložiť len jednu pokutu. Podľa žalovaného nejde o pokračovací delikt, ale o dva samostatné skutky, ktoré majú byť sankcionované samostatnými pokutami, ktorých výška je daná pevnou sumou. Preto sa podľa žalovaného neuplatní absorbčná zásada pri ukladaní sankcií podľa ustanovení trestného práva, nakoľko stavebný zákon je osobitným predpisom (lex specialis).

4. Proti obom rozhodnutiam žalovaného podal sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) spoločnú správnu žalobu vo veciach správneho trestania, navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľ v žalobných bodov uviedol, že správny orgán prvého stupňa viedol v predmetnej veci len jedno správne konanie (pod č. A/2017/03078), ktoré mal ukončiť vydaním jedného rozhodnutia vzťahujúceho sa na obe údajne nepovolené reklamné stavby.

6. Sťažovateľ poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia sp. zn. 2Sžf 44/2011 zo dňa 19.10.2011, 8Sžo 147/2008 zo dňa 12.03.2009, 5Sž 21-22/2011 zo dňa 15.12.2011, 5Sžf 85/2011 zo dňa 29.11.2012), ktorá vychádza z analogickej aplikácie zásad ukladania trestov podľa ustanovení trestného práva pri ukladaní administratívnych sankcií a hovorí, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy, pričom z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Poukázal na to, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno- právnymi princípmi. V kontexte tejto rozhodovacej činnosti je preto podľa sťažovateľa nevyhnutné poskytnúť záruky a práva zakotvené v Trestnom zákone a v Trestnom poriadku aj osobe, voči ktorej je vyvodzovaná administratívno-právna zodpovednosť.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zastal názor, že uskutočnenie dvoch reklamných stavieb bez stavebného povolenia na jednej a tej istej budove v prakticky súčasnom čase predstavuje jeden skutok, ktorý má charakter pokračovacieho správneho deliktu, za ktorý by podľa analogickej aplikácie § 122 ods. 10 Trestného zákona mala byť uložená len jedna pokuta.

Pri zohľadnení uvedených záverov by správne orgány podľa sťažovateľa nemohli uložiť dve samostatné pokuty, aj keby napokon trestali sťažovateľa za dva samostatné skutky, pretože by boli povinné aplikovať analogicky absorpčnú (pohlcovaciu zásadu) vyjadrenú v § 41 ods. 1 Trestného zákona a za spáchaný správny delikt by uložili iba jednu sankciu, v ktorej by bola pohltená aj pokuta za druhý, resp. každý ďalší spáchaný správny delikt.

trestu. 10. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom žalovaného, že Stavebný zákon je v pozícii právneho predpisu lex specialis, ktorý problematiku správnych deliktov na úseku stavebného konania rieši komplexne. Podľa sťažovateľa by komplexná úprava trestania správnych deliktov musela zahŕňať trestanie viacerých správnych deliktov (viacero konaní napĺňajúce znaky správnych deliktov) jedným páchateľom. V predmetnom ustanovení Stavebného zákona sa ale takáto úprava nenachádza a nie je ňou asi ustanovenie § 106 ods. 7 Stavebného zákona, podľa ktorého možno pokutu uložiť aj opakovane, a to až do odstránenia nedostatkov, pretože táto špeciálna norma sa podľa sťažovateľa vzťahuje len v prípade ďalšieho potrestania v prípade pokračovania protiprávneho konania po už právoplatnom uložení sankcie za spáchaný správny

V dôvodoch uvedeného rozhodnutia krajský súd odkázal na odlišné skutkové okolnosti prípadov a prijal súčasne záver, že rozhodnutia žalovaného sa na spoločné konanie nehodia. a) Rozsudok krajského súdu 12. Krajský súd rozsudkom č. k. 8S/54/2017-59 zo dňa 14.05.2020 ECLI:SK:KSKE:2020:7017200871.2 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu proti prvému rozhodnutiu žalovaného a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

zásady ukladania trestov podľa trestného práva. Cieľom uvedenej zákonnej úpravy je podľa jeho názoru nielen funkcia sankčná, ale preventívna, aby sa zabránilo zhotovovaniu reklamných stavieb bez stavebného povolenia. Podľa sťažovateľovho výkladu by porušovateľ zákona mohol teoreticky v časovej a miestnej súvislosti uskutočniť aj niekoľko desiatok reklamných stavieb, pričom by bol v konečnom dôsledku administratívne potrestaný iba uložením jednej sankcie, čo by bol podľa správneho súdu absolútne neprimeraný administratívny postih v prospech porušiteľa zákona.

16. K procesnoprávnym žalobným námietkam krajský súd uviedol, že správny orgán má notifikačnú povinnosť v zásade vo vzťahu ku všetkým známym účastníkom správneho konania, pričom túto je potrebné vykladať ako nástroj zabezpečenia právnej istoty účastníka konania, ktorý sa upovedomením o začatí konania dozvedá, v akej konkrétnej veci sa v správnom konaní koná. Podľa krajského súdu je akýkoľvek preukázateľný spôsob upovedomenia o začatí konania akceptovateľný. Takouto postačujúcou formou je aj samotné písomné predvolanie na ústne pojednávanie vo veci správnych deliktov zo dňa 16.01.2017, z ktorého podľa krajského súdu vyplývajú podstatné skutočnosti, ktoré sú dostatočným spôsobom vymedzené tak skutkovo, ako aj časovo, aby účastník správneho konania mal dostatočnú vedomosť o tom, ktorého správneho deliktu (deliktov) sa toto konanie týka.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko žalovaného

19. V sťažnostných bodoch sťažovateľ nepovažoval za správny záver krajského súdu, že nedostatok v postupe správneho orgánu prvého stupňa spočívajúci v tom, že viedol jedno konanie a vydal dve samostatné rozhodnutia, bol napravený v odvolacom konaní, v ktorom žalovaný viedol samostatné odvolacie konania a vydal dve odvolacie (meritórne) rozhodnutia. Sťažovateľ upozornil, že to, čo považuje krajský súd za nápravu pochybenia správneho orgánu prvého stupňa, sám sťažovateľ vidí ako podstatné procesné pochybenie v inak správne začatom jednom správnom konaní. Podľa sťažovateľa mal toto konanie správny orgán ukončiť vydaním jedného meritórneho rozhodnutia, vzťahujúceho sa na obe nepovolené reklamné stavby uskutočnené v tom istom období na tej istej budove.

20. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach sp. zn. 10Asan 17/2018, 4Asan 23/2018, 5Asan 24/2018), v ktorých súd judikoval, že potreba prejednania viacerých správnych deliktov v jednom konaní sa odvíja od časovej a obsahovej súvislosti postihovaných konaní. V posudzovanom prípade bolo podľa sťažovateľa namieste, aby zistené porušenia § 106 ods. 4 písm. c) Stavebného zákona boli prejednané v jednom správnom konaní a aby došlo k uloženiu jednej výslednej sankcie za ich spáchanie.

offo. Význam riadneho oznámenia začatia konania je podľa sťažovateľa v oblasti správneho trestania zdôraznený i nutnosťou oboznámenia obvineného účastníka konania so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu a s jeho právnou kvalifikáciou, pretože iba samotné predvolanie na ústne pojednávanie bez riadneho upovedomenia o začatí správneho konania nemôže podľa sťažovateľa spĺňať uvedené náležitosti. 22. Ďalej sťažovateľ namietal záver krajského súdu, podľa ktorého nešlo o pokračovací správny delikt, za ktorý by mala byť uložená iba jedna pokuta, ale dva správne delikty, ktoré sa mali posudzovať samostatne, keďže sťažovateľ sa dopustil zhotovenia dvoch reklamných

23. V ostatnom sťažnostnom bode sťažovateľ upriamil pozornosť na fakt, že aj keby v posudzovanom prípade malo ísť o dva samostatné skutky (správne delikty), tak aj v tomto prípade neboli orgány verejnej správy oprávnené uložiť žalobcovi za tieto dva správne delikty dve samostatné pokuty. To podľa sťažovateľa znamená, že správne orgány pokuty nemohli kumulovať (násobiť) počtom reklamných stavieb, ale boli povinné aplikovať absorpčnú zásadu vyjadrenú v § 41 ods. 1 Trestného zákona, a teda uložiť iba jednu pokutu za správny delikt najprísnejšie trestný, v ktorej by bola pohltená pokuta aj za druhý, resp. každý ďalší správny delikt, za ktorý uznali sťažovateľa zodpovedným. Za nesprávny označil sťažovateľ záver krajského súdu o správnosti postupu žalovaného pri ukladaní sankcie s poukazom na to, že Stavebný zákon v § 106 ods. 4 písm. c) obsahuje konkrétnu úpravu uloženia sankcie za jedno protiprávne konanie a preto nie je potrebné podporne použiť zásady ukladania trestov podľa trestného práva.

zásad na sankcionovanie správnych deliktov sťažovateľ poukázal i na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan 27/2018, sp. zn. 6Asan 16/2018 (R 67/2019).

IV. Relevantné zákonné ustanovenia

Podľa § 106 ods. 4 písm. c) Stavebného zákona stavebný úrad alebo inšpekcia uloží právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie, ktorá uskutočňuje alebo užíva a) reklamnú stavbu, na ktorej najväčšia informačná plocha je menšia ako 3 m2, ktorú treba ohlásiť, bez takého ohlásenia alebo v rozpore s ním pokutu vo výške 150 eur, b) reklamnú stavbu, na ktorej najväčšia informačná plocha má veľkosť od 3 m2 do 20 m2, bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním pokutu vo výške 250 eur, c) reklamnú stavbu, na ktorej najväčšia informačná plocha je väčšia ako 20 m2, bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, alebo bez kolaudačného rozhodnutia, alebo v rozpore s ním pokutu vo výške 450 eur, d) reklamnú stavbu bez označenia (§ 86 ods. 4, § 142d ods. 2) a v lehote určenej stavebným úradom alebo inšpekciou nezabezpečí označenie reklamnej stavby pokutou vo výške 50 eur. Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

28. Dňa 1. augusta 2021 začal svoju činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná a preto dňa 26.05.2022 (po predchádzajúcom oznámení termínu) verejne vyhlásil tento rozsudok, ktorým podľa § 461 S.s.p. kasačnú sťažnosť zamietol. 29. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či krajský súd postupoval po právnej stránke správne, keď v zhode so správnymi orgánmi oboch stupňov vyhodnotil umiestnenie dvoch reklamných stavieb na stranách tej istej budovy bez stavebného povolenia ako dva samostatné správne delikty, ktoré mal za zákonne prejednané a sankcionované samostatne, a či pre začatie konania o uloženie sankcií postačovalo predvolanie sťažovateľa na ústne prejednanie správnych deliktov s ich skutkovým a právnym vymedzením. 30. Sťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti a rovnako tak v správnom konaní i v konaní pred správnym súdom dovolával primeranej aplikácie zásad trestného konania a trestnoprávnych zásad ukladania sankcií, ktorá aplikácia mala podľa jeho názoru viesť k spoločnému prejednaniu uskutočnenia dvoch reklamných stavieb v jednom konaní ako jedného pokračujúceho správneho deliktu pozostávajúceho z dvoch čiastkových útokov, a následnému uloženiu sankcie za jeden správny delikt, eventuálne k uloženiu rovnakej sankcie použitím absorpčnej zásady, ak by bolo nepovolené uskutočnenie dvoch reklamných stavieb vyhodnotené ako dva samostatné skutky (správne delikty) spáchané v súbehu.

Ich podstatu možno zhrnúť tak, že pri trestaní za správne delikty musí uplatniť pre obvineného rovnaký štandard ako pri trestaní za trestné činy. 32. Vnútroštátnym zákonným podkladom pre aplikáciu základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku a zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona v prostredí správneho trestania je najmä ustanovenie § 195 písm. c/, d/ SSP, ktoré umožňuje správnemu súdu prekročiť rozsah a dôvody správnej žaloby v prípade, ak pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu o uložení administratívnej sankcie v konkrétnej veci „je potrebné“ použiť uvedené zásady trestného práva. Použitím pravidiel súdneho trestania za trestné činy na správne trestanie metódou analógie legis sa sleduje vyplniť medzery v doposiaľ nekodifikovanej právnej úprave administratívneho trestania, ktorá je roztrúsená vo viacerých osobitných právnych predpisoch a nepokrýva jednotne všetky aspekty vyvodzovania deliktuálnej zodpovednosti za správne delikty. To platí napríklad aj pre spôsob prejednania a sankcionovania viacerých protiprávnych konaní toho istého delikventa.

To sú zároveň limity analogickej aplikácie, ktorej potrebnosť musí byť vždy vyhodnotená s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu administratívneho potrestania. 33. Stavebný zákon upravuje vo svojej tretej časti sankcie za protiprávne konania ustanovené týmto zákonom, pričom v § 105 zakotvuje skutkové podstaty a sankcie za priestupky a v § 106 za správne delikty. Pri všetkých skutkových podstatách priestupkov (§ 105 ods. 1 až 4) a správnych deliktov (§ 106 ods. 1 až 3), s výnimkou tých, ktoré sa týkajú reklamných stavieb, sú sankcie (pokuty) vymedzené sadzbou s určením jej hornej hranice, v rámci ktorej je správny orgán oprávnený uvážiť výšku sankcie s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Tento spôsob legislatívnej úpravy ukladania sankcií umožňuje správnemu orgánu zohľadniť pri úvahe o výške sankcie pokračovanie správneho deliktu pri primeranej aplikácii ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona, ak sa subjekt dopustil viacerých identických porušení zákona súvisiacich v čase, spôsobe, predmete i zámere. To isté platí pri uložení úhrnného trestu metódou absorpcie trestov podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona za spáchanie viacerých skutkov pri súbehu viacerých správnych deliktov.

35. V prípade správneho deliktu nepovoleného uskutočňovania alebo používania reklamných stavieb je situácia odlišná. Pojem reklamné stavby bol do stavebného zákona zavedený novelou vykonanou zákonom č. 293/2014 Z. z., ktorý s účinnosťou od 02.01.2015 nanovo upravil osobitnú skutkovú podstatu správneho deliktu uskutočňovania alebo užívania reklamných stavieb bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez kolaudačného rozhodnutia alebo v rozpore s ním, pričom stanovil pevné sadzby pokút za každú reklamnú stavbu podľa veľkosti jej informačnej plochy. V prípade reklamnej stavby s informačnou plochou nad 20 m2 zákon určil sankciu vo výške 450 €. V dôvodovej správe v uvedenej novele sa v bode 25

. .“ 36. Je celkom zjavné, že úmyslom zákonodarcu pri formulácii skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 106 ods. 4 Stavebného zákona bolo naviazať ukladanie sankcií na kategorizáciu reklamných stavieb (do 3 m2, od 3 m2 do 20 m2, nad 20 m2) a jej paušálnu výšku pre každú z kategórií stanoviť podľa veľkosti informačnej plochy každej jednotlivej reklamnej

zákonom. Je preto paušálnou (určenou pevnou sumou) iba zdanlivo, pretože jej výška je priamo úmerná počtu nepovolených reklamných stavieb a veľkosti ich informačnej plochy. Kasačný súd je toho názoru, že ide o transparentnú, predvídateľnú a hlavne komplexnú úpravu systému ukladania sankcií v závislosti od počtu reklamných stavieb a ich informačnej plochy.

V súdenom prípade sťažovateľa teda došlo k spáchaniu dvoch správnych deliktov, keďže niet pochýb o tom, že každá zo stavieb mala vlastné rozmery informačnej plochy, samostatne plnila svoj účel a každá mala byť aj individuálne povolená. Fakt, že sťažovateľ umiestnil predmetné stavby po stranách tej istej budovy približne v rovnakom čase, nie je z hľadiska založenia zodpovednostného vzťahu za uskutočnenie každej zo stavieb relevantné. Taký bol zámer zákonodarcu, ktorý sa jasne pretavil do znenia zákona, pričom jeho aplikácia v prípade sťažovateľa nepriniesla dôsledky nezlučiteľné s princípmi správneho trestania, spravodlivosti, primeranosti a ochrany verejného záujmu.

V prejednávanom prípade však sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neargumentoval zásadou hospodárnosti konania ako právneho dôvodu, pre ktorý malo byť uskutočnenie dvoch reklamných stavieb prejednané spoločne a potrestané jedným rozhodnutím. Spoločného konania a jedného rozhodnutia o oboch deliktoch sa domáhal z dôvodu, že malo ísť o jeden pokračovací správny delikt.

39. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že nebol právny dôvod zvrátiť výsledky správneho konania použitím analogickej aplikácie ustanovení Trestného zákona o pokračujúcom trestnom čine, či o absorpčnej zásade pri ukladaní úhrnného trestu, ako sa toho dovolával sťažovateľ už v priebehu správneho konania a potom i pred správnym i kasačným súdom. Kasačný súd je toho názoru, že právna úprava správneho trestania za uskutočňovanie a užívanie nepovolených reklamných stavieb je z posudzovaných hľadísk komplexná a neobsahuje také medzery, ktoré by bolo nutné vyplniť metódou analógie legis aplikáciou spomenutých trestnoprávnych zásad ukladania sankcií. Kasačný súd si je dobre vedomý, že sankcionovanie reklamných stavieb počíta so sčítaním (nie absorpciou) paušálnych sankcií podľa vyššie opísaných kritérií. V prejednávanom prípade však táto metóda zodpovedá úmyslu zákonodarcu a kasačný súd znova zdôrazňuje, že jej uplatnenie v danom prípade neviedlo k uloženiu sankcie sťažovateľovi, ktorá by bola neprimeraná, nespravodlivá, či likvidačná, čo napokon ani sťažovateľ netvrdil.

ochrany práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb pred neproporcionálnym či nespravodlivým postihom, ktoré je nutné vyplniť primeranou aplikáciou právnej úpravy trestného práva. Pri posúdení primeranosti aplikácie každej zásady trestného konania podľa Trestného poriadku či zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona je tiež potrebné zohľadniť naplnenie účelu trestu, ktorým je tak represia, ako aj individuálna a všeobecná prevencia. Potrebu individuálneho vyhodnocovania primeranosti aplikácie trestnoprávnych zásad v oblasti správneho trestania podporuje i judikatúra Ústavného súdu (napr. nález I. ÚS 505/2015-55 zo dňa 13.1.2016) či Najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 5Sžh/2/

Viedla by naopak k absurdnému výsledku, že čím viac nepovolených reklamných stavieb by sťažovateľ pred právoplatným rozhodnutím o niektorej z nich postavil alebo užíval, tým menší proporcionálny postih by utrpel, pretože by mu mohla byť podľa tejto logiky uložená iba jedna sankcia v paušálnej výške bez ohľadu na rozsah kontaminácie verejného priestoru nepovolenými reklamnými stavbami. Podľa názoru kasačného súdu je v súdenej veci neprípustnou taká primeraná aplikácia trestného práva (§ 122 ods. 10 Trestného zákona), ktorá by viedla k posúdeniu konania sťažovateľa spočívajúceho v uskutočnení dvoch reklamných stavieb ako jedného pokračujúceho deliktu, avšak bez toho, aby bolo zároveň možné uložiť sankciu so zodpovedajúcim preventívnym a represívnym účinkom, ktorá by zohľadnila realizáciu nie jednej, ale dvoch reklamných stavieb.

42. Kasačný súd podotýka, že v oblasti sankcionovania nepovoleného uskutočňovania alebo užívania reklamných stavieb po novele Stavebného zákona účinnej od 02.01.2015 niet judikatúry, ktorá by zodpovedala argumentácii sťažovateľa. Je treba zdôrazniť, že posúdením predmetnej veci kasačným súdom nedochádza k judikatórnemu posunu vo vzťahu k primeranej aplikácii trestnoprávnych zásad na správne trestanie vo všeobecnosti. Závery kasačného súdu v tejto veci nie je možné bez ďalšieho vztiahnuť na administratívne trestanie za pokračovacie alebo zbiehajúce sa správne delikty podľa iných osobitných predpisov.

V predvolaní boli jasne vymedzené fakty a okolnosti prípadu, skutky kladené sťažovateľovi za vinu boli jednoznačným a nezameniteľným spôsobom špecifikované a právne kvalifikované, sťažovateľ mal možnosť sa k veci v primeranej lehote vyjadriť a toto právo aj využil, pričom žiadnu nejasnosť o predmete konania vo veci nenamietal. Sťažovateľ neuviedol, aké jeho práva zaručené zákonom a v akom ohľade boli namietaným postupom správneho orgánu dotknuté. Tento postup nebol v rozpore so Stavebným zákonom ani so Správnym poriadkom, a ani vo svojich dôsledkoch nespôsobil žiadnu reálnu ujmu na právach sťažovateľa, ako to správne konštatoval i správny súd.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.