5Asan/19/2020

1. Daňový úrad Žilina (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 102036480/2018 zo dňa 12.10.2018 uložil žalobcovi pokutu vo výške 6.727,10 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „daňový poriadok“). Dôvodom uloženia pokuty bolo uvedenie nižšej dane, než ktorú uviesť mal v daňovom priznaní dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011. 2. Žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102589032/2018 zo dňa 13.12.2018 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu a odvolanie zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: - k porušeniu povinnosti, za ktorú bola žalobcovi uložená pokuta došlo ešte predtým, než bol vyhlásený konkurz žalobcu uznesením č. k. 3OdK/118/2018 zo dňa 29.05.2018. S poukazom na znenie § 166b ods. 1 písm. d/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) vyhodnotil námietku žalobcu o nevymáhateľnosti pokuty uloženej za porušenie povinnosti pred vyhlásením konkurzu za neopodstatnenú. Tiež poukázal na to, že bol povinný postupovať v súlade s daňovým poriadkom a odkázal na znenie § 158 ods. 5 daňového poriadku a § 47 ods. 2 ZKR, - ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie malo byť doručené konkurznému správcovi a nie žalobcovi. Tu poukázal na znenie § 159 daňového poriadku a skonštatoval, že táto sa vzťahuje len na konanie podľa druhej časti ZKR a nie na konanie podľa štvrtej časti ZKR. Konkurzný správca nie je účastníkom daňového konania a v zmysle § 59 ods. 3 daňového poriadku na neho neprešli práva a povinnosti účastníka daňového konania, čo znamená, že po vyhlásení konkurzu, i vo forme oddlženia, dlžník koná sám za seba. Prípadná daň, úrok z omeškania sa vyrubuje a pokuta sa ukladá dlžníkovi, ktorému sa rozhodnutie zároveň doručuje.

III. Konanie na kasačnom súde

5. Žalovaný (sťažovateľ) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. 6. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovne: - pokuta uložená žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím do rozhodujúceho dňa v zmysle § 166a ods. 1 písm. a) ZKR, t. j. 31.05.2018 neexistovala. V dôsledku uvedeného nemohla byť v tomto konkurze označená pohľadávka vzniknutá do rozhodujúceho dňa a preto ani nemohla byť vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR. Predmetná pokuta bola uložená v súlade so zákonom a je vymáhateľná - nestotožnil sa ani s odôvodnením správneho súdu, že prvostupňový správny orgán ani nemal pokutu uložiť pre porušenie povinnosti pred rozhodujúcim dňom v zmysle ZKR, keďže daňový poriadok ani ZKR takúto prekážku jej uloženia neurčuje. Sťažovateľ naopak argumentoval, že daňový poriadok vo svojom ustanovení § 155 ods. 1 písm. f/ bod 1. takúto povinnosť - uložiť pokutu ustanovuje - ZKR nedefinuje čo sa rozumie pod pojmom pohľadávka z verejnoprávneho vzťahu. Pri vymedzení tohto pojmu sa vychádza z daňového poriadku. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019 platilo, že daňový nedoplatok sa na účely konkurzu považuje za pohľadávku. Pohľadávkami vzniknutými do rozhodujúceho dňa (31.05.2018) v konkurze žalobcu boli daňové povinnosti evidované ako daňové nedoplatky k tomuto dňu. Do tohto dňa nebola pokuta uložená žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím evidovaná, pretože daňovým nedoplatkom sa stala až 13.01.2019. 7. Pre vyššie uvedené dôvody sťažovateľ navrhol zrušiť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP alebo aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil a žalobu zamietol. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje so závermi správneho súdu uvedenými v napadnutom rozsudku a navrhol, aby kasačný súd rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zopakoval svoje argumenty uplatnené v priebehu konania.

Podľa § 166a ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „ZKR“), ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môže byť uspokojená pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“). Podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považujú zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Podľa § 166e ods. 4 ZKR, na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. Podľa § 154 ods. 1 písm. e) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „daňový poriadok“), správneho deliktu sa dopustí ten, kto uvedie v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť.

VI. Právne posúdenie veci kasačným súdom

poriadku. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľom potvrdené. Konkurz žalobcu nadobudol účinnosť dňa 05.06.2018. Rozhodný deň pre posúdenie vymáhateľnosti predmetnej pokuty podľa § 166a ods. 1 písm. a/ ZKR je teda 01.06.2018. Porušenie povinnosti žalobcu v zmysle § 154 ods. 1 písm. e/ daňového poriadku nastalo uvedením dane, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal skutočne zaplatiť v daňovom priznaní podanom dňa 30.03.2012. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca porušil povinnosť pred rozhodujúcim dňom.

15. Kasačný súd sa stotožňuje s právnym posúdením tejto otázky správnym súdom. Pokuta, ktorá bola žalobcovi uložená má nepochybne charakter verejnoprávnej peňažnej sankcie v zmysle § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR ukladanej za spáchanie správneho deliktu. Ďalej, ako vyplýva zo skutkového stavu opísaného v bode 13. tohto rozsudku, porušenie povinnosti podľa § 154 ods. 1 písm. e/ daňového poriadku žalobcom nastalo pred rozhodujúcim dňom (01.06.2018). Vzhľadom na kumulatívne splnenie týchto dvoch podmienok je na prejednávaný prípad potrebné aplikovať ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR. Z uvedeného je zrejmé, že pokuta, ktorá bola žalobcovi uložená sa stala v dôsledku účinnosti konkurzu žalobcu nevymáhateľnou, pričom v dôsledku uvedeného mal prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, hľadieť na žalobcu vo vzťahu k pokute, ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky v zmysle §166e ods. 4 ZKR.

16. Pre vyššie uvedené je nesprávna argumentácia žalovaného, že na pohľadávku z pokuty uloženej žalobcovi až po vyhlásení konkurzu sa vylúčenie z uspokojenia nevzťahuje. Pre tento prípad totiž nebolo právne relevantné kedy bola pokuta žalobcovi uložená (teda kedy vznikla pohľadávka), ale kedy žalobca porušil právnu povinnosť (dopustil sa správneho deliktu), za ktorú mu bola pokuta uložená. Je síce pravda, že daňový poriadok a ani ZKR v znení účinnom v čase rozhodovania správnych orgánov neobsahoval ustanovenie, ktoré by vyslovene bránilo v uložení predmetnej pokuty. Za použitia logického výkladu je však zrejmé, že vydanie rozhodnutia o uložení pokuty, ktorá je nevymáhateľná je prinajmenšom nadbytočné a neúčelné.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

18. Kasačný súd uvádza, že správny súd postupoval správne pri právnom posúdení veci, keď rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil. Z toho dôvodu kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť, ako nedôvodnú v zmysle § 461 SSP. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 19. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v tomto konaní. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 20. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. februára 2022