5Asan/4/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Juraj Šefar, s miestom podnikania Budatínska Lehota 156, Kysucké Nové Mesto, IČO: 41176863, právne zastúpený: JUDr. Branislav Bellan, advokát so sídlom Jilemnického 30, Martin, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/6321, O-859/2016 zo dňa 13. januára 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/41/2017-42 zo dňa 21. septembra 2017, v spojení s opravným uznesením č.k. 24S/41/2017-63 zo dňa 23. novembra 2017,

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo ,,správny súd“) rozsudkom č.k. 24S/41/2017-42 zo dňa 21. septembra 2017, v spojení s opravným uznesením č.k. 24S/41/ 2017-63 zo dňa 23. novembra 2017, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/6321, O-859/2016 zo dňa 13. januára 2017. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Napadnutým rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/6321, O-859/2016 zo dňa 13. januára 2017, žalovaný ako odvolací orgán príslušný podľa § 6 ods. 1 písm. b/ a § 21 ods. 3 zákona č. 125/

U., nar. X. Y. XXXX, bytom M. XX a G. F., nar. X. O. XXXX, bytom P. Z. XXX, ktorí mali so zamestnávateľom uzatvorené Dohody o vykonaní práce zo dňa 3. februára 2016 a podľa evidencie dochádzky predloženej zamestnávateľom vykonávali pracovnú činnosť pre zamestnávateľa v dňoch od 15. februára 2016 do 19. februára 2016 a G. F. aj v dňoch od 7. marca 2016 do 11. marca 2016, ale pred začatím výkonu pracovnej činnosti zamestnancov si zamestnávateľ nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o Sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), pretože uvedené fyzické osoby (zamestnancov) neprihlásil do Registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu práce.

sociálnom poistení. Konštatovali, že uvedené konanie je porušením § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Poukázali na to, že obsah Protokolu bol prerokovaný so zamestnávateľom, ktorý je v zmysle výpisu zo Živnostenského registra živnostníkom. Mali za to, že inšpekcia práce bola vykonaná na pracovisku zamestnávateľa dňa 2. mája 2016, na pracovisku vykonávali pre zamestnávateľa závislú prácu tri fyzické osoby, a to X. U., F. V. a G. F..

4. Orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že skutočnosť, že účastník konania dodatočne prihlásil zamestnancov do Registra Sociálnej poisťovne nie je dôvodom pre tvrdenie, že zamestnanci neboli zamestnaní nelegálne. Bolo povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť, aby bol zamestnanec prihlásený v Registri Sociálnej poisťovne ešte pred začiatkom výkonu závislej práce. Inšpektor pri vypracúvaní Protokolu prihliadal na vyjadrenia a doklady uplatnené, resp. predložené kontrolovaným zamestnávateľom počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania Protokolu, pričom bola predložená evidencia pracovného času podpísaná zamestnávateľom, z ktorej vyplývalo, že X. U. vykonával pracovnú činnosť od 15. februára 2016 do 19. februára 2016 po dve hodiny denne a Lukáš Slaninka vykonával vo februári 2016 v čase od 15. februára 2016 do 19. februára 2016 pracovnú činnosť po dve hodiny denne.

vyjadril vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania. Túto skutočnosť, že došlo k pochybeniu mzdovej účtovníčky, žalobca uviedol až po tom, ako sa vyjadril k Protokolu a ako oznámil orgánu verejnej správy prijaté opatrenia na odstránenie zistených porušení. Rovnako všetky doklady s tým súvisiace boli predložené po začatí správneho konania.

Zákon o sociálnom poistení ukladá zamestnávateľovi povinnosť prihlásiť zamestnanca do Registra Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu závislej práce a zároveň dáva zamestnávateľovi na výber, ktorý zo spôsobov použije. Tým že účastník konania ako zamestnávateľ dovolil menovaným zamestnancom pracovať bez prihlásenia do Registra Sociálnej poisťovne, naplnil znaky skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania v zmysle platných právnych predpisov.

ako boli prihlásení do Registra Sociálnej poisťovne. Pri výške pokuty orgány verejnej správy prihliadli na skutočnosť, že účastník konania ku dňu 2. mája 2016 zamestnával siedmich zamestnancov, prihliadli na počet nelegálnych zamestnancov, konštatovali, že nejde o opakované zistenie toho istého nedostatku, dobu protiprávnosti (od 15. februára 2016 do 17. marca 2016) a konštatovali, že zistené porušenie povinností zamestnávateľa je závažné, nakoľko nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie je stále závažným pracovnoprávnym problémom spoločnosti, ktoré je potrebné eliminovať. Mali za to, že uložená pokuta splní výchovný účel a v budúcnosti odradí účastníka konania od protiprávneho konania.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného orgánu verenej správy č. OPS/BEZ/2016/6321, O-859/2016 zo dňa 13. januára 2017 podal žalobca správnu žalobu, ktorou žiadal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/, g/ S.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

samej. V tomto smere žalobca s poukazom na ustanovenie § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. tvrdil, že v neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. V prípade nariadenia pojednávania by pri vypočutí žalobcu bolo náležite zistené, kedy skutočne začali vytýkaní zamestnanci skutočne vykonávať prácu. V tomto smere poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp.zn. 10Sžo/265/2015 zo dňa 28. septembra 2016.

V zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. sa na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/, d/ a e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a s/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20 vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (ak tento zákon neustanovuje inak). Všeobecným predpisom v predmetnej veci je tak Správny poriadok. Podľa krajského súdu sa žalobca teda mýlil ak tvrdil, že žalovaný mal aplikovať ustanovenie § 74 ods. 1 zákona č. 372/

. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 21 ods.3 zákona č. 125/2006 Z.z., ktorý explicitne ustanovuje, že na konania podľa § 19 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. A keďže právnu úpravu zákona o priestupkoch konanie podľa § 19 nepripúšťa, tak postup žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorí na sankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa § 19 zákona č. 125/ 2006 Z.z. použili všeobecné predpisy o správnom konaní, teda správny poriadok, bol správny“.

. . prijal opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, nakoľko u zamestnancov došlo k oneskorenému prihláseniu zamestnancov do Sociálnej poisťovne. Uvedení zamestnanci nastúpili do zamestnania dňa 08.02.2016 na dohodu o vykonaní práce, pričom nedopatrením nebol v účtovnom systéme vygenerovaný registračný list zamestnanca. Na toto sme prišli až pri generovaní výplat za február 2016. Z dôvodu nepoškodenia zamestnanca boli dodatočne prihlásení do Sociálnej poisťovne so spätným dátumom. Prijatým opatrením bude dochádzať k dvojitej kontrole prihlásených zamestnancov a to mzdovou účtovníčkou ako aj zamestnávateľom.

Realizácia jednotlivých prác bola posunutá . . .“, „. . . dňa 17.03.2016 požiadal účtovníčku, aby zamestnancov prihlásila od 18.3.2016, nakoľko v priebehu týždňa sa práca rozbehne. Účtovníčke povedal, aby vzhľadom k tomu, že zamestnancov dlho naťahoval, musel sa s nimi dohodnúť a vyplatiť im odškodné za február 25 Eur obom a za marec 25 Eur G. F.. Účtovníčka mu oznámila, že tento príjem musí byť riadne priznaný a musia byť zrealizované aj odvodové povinnosti, s

. .“. „. . . došlo len k formálnemu omylu a nebol vedomý zámer niekoho nelegálne zamestnať . . .“. Žalobca vo vyjadrení tvrdil, že „pri prekladaní potrebných dokladov ku kontrole nebol dostatočne informovaný o všetkých skutočnostiach v dokladoch, ktoré predložil. Po vysvetlení mzdovej účtovníčky predložil rozpis pracovnej doby za obdobie 2,3/2016, kde tú predmetní dvaja zamestnanci uvedení. Títo zamestnanci ale v období 2/2016 nepracovali vôbec a v 3/2016 vôbec nepracoval Lukáš Slaninka.

Nariadenie ústneho pojednávania žalobca ako účastník konania vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania o správnom delikte nežiadal. Nariadenie pojednávania nežiadal ani v podanom odvolaní, v ktorom len namietal, že „menovaní zamestnanci nevykonávali žiadnu činnosť predtým, ako boli prihlásení do Sociálnej poisťovne. Túto skutočnosti som si pri predkladaní evidencie dochádzky a prerokovaní protokolu neuvedomoval, nakoľko to zistil až následne. Uložená pokuta je pre mňa likvidačná“. Skutočnosť, že prvostupňový orgán verejnej správy nenariadil pojednávanie, tak nevytýkal ani v podanom odvolaní. Absentovalo tiež tvrdenie, aké dokazovanie by bolo potrebné na ústnom pojednávaní vykonať, výsluchy svedkov nenavrhol a z odvolacej námietky nevyplýva ani žiadne tvrdenie, ako by nariadenie ústneho pojednávania prispelo k objasneniu veci. Za takýchto okolnosti vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že neuskutočnenie ústneho pojednávania v administratívnom konaní nespôsobuje ujmu požiadavkám uvedeným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania, skutkové okolnosti

9. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem uvedeného zaoberal námietkou žalobcu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia keď tvrdil, že žalovaný (a Inšpektorát práce) riadne a dostatočne neodôvodnili, z ktorých dôkazov vychádzali pri odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd mal za to, že táto námietka je v rozpore s obsahom prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, z ktorých dokladov Inšpektorát práce pri vydaní rozhodnutia vychádzal, poukázal najmä na Protokol, vyjadrenie k Protokolu, evidenciu pracovného času predloženú žalobcom ako zamestnávateľom a registračné listy. Na základe uvedeného konštatoval, že z dokladov predložených zamestnávateľom vyplynulo, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť pre zamestnávateľa pred tým, ako boli prihlásení v Registri Sociálnej poisťovne.

skutkových zistení žalobca v žalobe nenapadol. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa zaoberal skutočnosťami, ktoré preukazovali spáchanie správneho deliktu, najmä pokiaľ ide o skutočnosti uvedené v Protokole, pričom žalovaný konštatoval, že žalobca ako účastník konania pôvodne tieto závery nespochybnil a nepredložil žiadne iné doklady, ktorými by preukázal, že zistený stav je nepreukázaný. Žalovaný sa rovnako vyrovnal s odvolacími námietkami a tvrdeniami žalobcu, ktoré uviedol a predložil vo vyjadrení k oznámeniu o začatí

10. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty žalobca namietal, že táto je nedostatočne odôvodnená, nakoľko nepostačuje iba jednoduché a formálne konštatovanie a citovanie zákona. Ani s týmto žalobným tvrdením sa správny súd nestotožnil. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a/ prvého bodu, skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku a na opakované zistenie toho istého nedostatku.

Zistil, že u žalobcu nešlo o opakované zistenie nedostatku, prihliadol na dobu protiprávnosti a skutočnosť, že išlo o ojedinelý výskyt nedostatku. Poukázal tiež na preventívny účel uloženej pokuty a jej represívnu funkciu. Ak sa s takto odôvodnenou výškou pokuty žalovaný stotožnil a zdôraznil, že pokuta bola uložená na spodnej hranici, akú zákon v prípade nelegálneho zamestnávania pripúšťa, nie je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je vo vzťahu k odôvodneniu výšky pokuty nepreskúmateľné.

Správny súd sa tak mohol len domnievať, aký je obsah tejto žalobnej námietky a v správnom súdnictve nie je úlohou správneho súdu za žalobcu nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy vyhľadávať, rovnako ako nie je povinnosťou správneho súdu za žalobcu nekonkrétne uplatnené dôvody nezákonnosti dopĺňať, resp. špecifikovať. Naopak, súdu predložený administratívny spis je riadne žurnalizovaný, listiny tvoriace obsah administratívneho spisu sú zviazané, očíslované. Aj keď na zozname príloh je uvedený názov iného subjektu ako žalobcu (čo však žalobca ani nenamietal), vyplýva z neho, ktoré listiny boli súdu ako administratívny spis predložené. Ani táto žalobná námietka tak neobstojí.

- G. F., bytom P. Z. XXX, ktorí mali so zamestnávateľom uzatvorené Dohody o vykonaní práce zo dňa 03.02.2016 a podľa evidencie dochádzky predloženej zamestnávateľom vykonávali pracovnú činnosť pre zamestnávateľa v dňoch od 15.02.2016 do 19.02.2016 a G. F. aj v dňoch od 07.03.2016 do 11.03.2016, ale pred začatím výkonu pracovnej činnosti zamestnancov si zamestnávateľ nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pretože uvedené fyzické osoby (zamestnancov) neprihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu práce“.

13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1 písm. f/, g/, h/ S.s.p. kasačnú sťažnosť. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že vo vzťahu k údajnému porušeniu § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. je toho názoru, že z jeho strany nedošlo k porušeniu predmetného ustanovenia a v nadväznosti na to ani ust. § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.

V dôsledku uvedeného poukázal na to, že mal so zamestnancami X. U. a G.Š_ F. uzatvorený pracovnoprávny vzťah, títo zamestnanci boli po celý čas výkonu práce pre sťažovateľa prihlásení do registra Sociálnej poisťovne, a za tento čas za nich riadne platil odvody a dane.

Je preto možné dospieť k záveru, že v prípade, ak materiálny znak správneho deliktu chýba, hoci formálne znaky sú splnené, nejde o správny delikt. Zároveň dal do pozornosti požiadavku na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

Orgány verejnej správy sa týmito skutočnosťami nezaoberali. Do pozornosti dal aj požiadavku rešpektovania princípu právnej istoty v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy, ktoré musia postupovať v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať iba vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia, alebo bez dôležitého dôvodu. V prípade nariadenia ústneho pojednávania by pri vypočutí sťažovateľa bolo náležite zistené, kedy skutočne začali jeho zamestnanci vykonávať prácu, čo podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžo/265/2015 zo dňa 28. septembra

podľa sťažovateľa vyplýva aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i judikatúry Súdneho dvora EÚ. Mal za to, že aj napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/9/2010 zo dňa 16. februára 2011 vyplýva, že na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú požiadavky v zmysle čl. 6 ods. 1 predmetného dohovoru. 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že zákon č. 82/2005 Z.z. jasne stanovuje, že nelegálne zamestnávanie podľa § 2 ods. 2 psím. b/ je potrebné považovať za také konanie právnickej osoby, resp. fyzickej osoby - podnikateľa, kedy táto využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - Zákonníka práce a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu, ktorým je § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 82/2005 Z.z.

27. februára 2017. 17. Dňom 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky svoju činnosť, t.j. začal konať a rozhodovať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal a rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v Správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Od 1. augusta 2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

19. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým v spojení s opravným uznesením zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/6321, O-859/2016 zo dňa 13. januára 2017, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.k.186/16-1.0/pok/r. zo dňa 3. novembra 2016, ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 5000 eur podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. pre porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. spočívajúce v tom, že sťažovateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že využíval závislú prácu fyzických osôb Vladimíra Michalíka a Lukáša Slaninku, ktorí mali so zamestnávateľom uzatvorené Dohody o vykonaní práce zo dňa 3. februára 2016 a podľa evidencie dochádzky predloženej

20. Kasačný súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uvádza, že príslušný Inšpektorát práce bol oprávnený vykonať u sťažovateľa kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a v prípade zistenia pochybenia bolo jeho povinnosťou uložiť sťažovateľovi sankciu za zistený

V danom prípade sťažovateľ ako zamestnávateľ využíval závislú prácu dvoch zamestnancov X. U.R_ a G. F., mal s nimi založený pracovnoprávny vzťah a nesporne bolo preukázané, že porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., keď si nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu, konkrétne v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., ktorou bola povinnosť ako zamestnávateľa týchto zamestnancov prihlásiť do registra Sociálnej poisťovne, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. V danom prípade z údajov elektronického registra Sociálnej poisťovne zo dňa 4. mája 2016 vyplynulo, že fyzické osoby X. U. a G. F. boli sťažovateľom prihlásené do registra Sociálnej poisťovne dňa 17. marca 2016 (so vznikom poistenia odo dňa 8. februára 2016). Zo sťažovateľom predložených dokladov, resp. evidencie dochádzky však bolo preukázané, že uvedení zamestnanci vykonávali pre sťažovateľa závislú prácu už odo dňa 15. februára 2016, t.j. ešte predtým, ako boli prihlásení do registra Sociálnej poisťovne.

Je nesporné, že sťažovateľ nepostupoval podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/ 2005 Z.z., keď si nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu, konkrétne v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., keď k prihláseniu zamestnancov došlo zjavne neskôr, t.j. nie najneskôr pred začatím výkonu ich činnosti ako zamestnancov.

Kasačný súd taktiež zdôrazňuje, že právna úprava - zákon č. 82/2005 Z.z. v spojení so zákonom č. 125/2006 Z.z. (platná a účinná v čase rozhodovania orgánov verejnej správy) konštruuje zodpovednosť za správny delikt nelegálneho zamestnávania na princípe objektívnej zodpovednosti bez možnosti liberácie a pre príslušné orgány verejnej správy zakotvuje povinnosť každé zistené protiprávne konanie sankcionovať bez možnosti zohľadnenia materiálneho korektívu tak, ako to namietal sťažovateľ. Vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti právna úprava nepodmieňuje vznikom škody, ktorá by odôvodňovala, resp. správnemu orgánu umožňovala zohľadniť prísnosť zákonom stanoveného sankčného postihu, keď postačuje už (preukázané) samotné nesplnenie prihlasovacej povinnosti v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na prísnosť zvoleného sankčného postihu, odvolávajúc sa na to, že ,, sa nikdy nedopustil žiadnej podobnej chyby “ kasačný súd uvádza, že táto okolnosť bola zohľadnená pri určovaní výšky pokuty v rámci posudzovania kritérií uvedených v ust. § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. Rovnako je potrebné zmieniť, že v prípade správneho deliktu nelegálneho zamestnávania je podstatné splnenie prihlasovacej povinnosti, a nie odvodovej povinnosti. Preto i poukazovanie sťažovateľa na to, že ako zamestnávateľ vykonal odvody za oneskorene prihlásených zamestnancov, je právne irelevantné a nemohlo mať vplyv na právny záver orgánov verejnej správy i krajského súdu o nesplnení prihlasovacej povinnosti v zákonom stanovenej lehote. Orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa toho času platnej a účinnej právnej úpravy a vzhľadom na obligatórny charakter dikcie ust. § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zákona č. 125/2006 Z.z. nemohli od uloženia pokuty upustiť.

23. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR kasačný súd nespochybňuje argumentáciu sťažovateľa, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného v čl. 1 Ústavy SR, je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že ich príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/2002, II. ÚS 234/04).

24. Napokon aj z čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v súvislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy teda nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

a zákona č. 82/2005 Z.z. je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, a preto i výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona má vychádzať z jeho zmyslu a účelu a nemôže byť len formálny pri skúmaní otázky naplnenia príslušnej skutkovej podstaty správneho deliktu.

27. Zamestnávateľ je v zmysle novely zákona povinný splniť si prihlasovaciu povinnosť v lehote 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., najneskôr však do začatia výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania začatej pred uplynutím tejto 7-dňovej lehoty. To znamená, že ak kontrolný orgán príde po čase, kedy zamestnanec začal vykonávať svoju činnosť, a to v lehote 7 dní a zistí, že zamestnávateľ si ešte nesplnil prihlasovaciu povinnosť, konštatuje nelegálne zamestnávanie.

právnej úpravy by vzhľadom na skutkové zistenia orgánov verejnej správy pre sťažovateľa neprivodila priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Tým, že sťažovateľ prihlásil zamestnancov do registra Sociálnej poisťovne až dňa 17. marca 2016, neurobil tak v lehote 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.

29. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti opätovne (tak, ako v konaní pred správnym súdom) namietal, že v administratívnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko orgánom verejnej správy nebolo vykonané ústne pojednávanie, na ktorom by mohlo byť po vypočutí sťažovateľa zistené, kedy skutočne začali jeho zamestnanci vykonávať prácu.

. Voči sťažovateľovi ako zamestnávateľovi však nebola vyvodená takáto tzv. priestupková zodpovednosť, ale išlo o vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti za správny delikt - porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, na ktoré konanie sa zákon č. 372/1990 Zb. nevzťahuje. V súlade s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. sa na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/, d/ a e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a s/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20 použije všeobecný predpis o správnom konaní (ak tento zákon neustanovuje inak). Všeobecným predpisom, ktorý bolo nutné aplikovať v predmetnej veci tak bol nepochybne Správny poriadok, ktorý v ust. § 21 ponecháva na úvahe orgánu verejnej správy, či pojednávanie nariadi alebo nie s tým, že orgán verejnej správy nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Osobitná právna úprava (zákon č. 125/ 2006 Z.z.) pritom nariadenie ústneho pojednávania orgánu verejnej správy neukladá.

mohlo priniesť. Kasačný súd preto za správny a dostatočne odôvodnený považoval záver krajského súdu, že neuskutočnenie ústneho pojednávania za takýchto okolnosti nemá za následkom ujmu na požiadavkách uvedených v č.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania, keď skutkové okolnosti vyplývajúce z Protokolu pre žalovaného (a prvostupňový orgán verejnej správy) neboli sporné a osobitnou zložitosťou sa nevyznačovali ani právne otázky.

31. Kasačný súd na podporu vyššie uvedených záverov poukazuje i na jeho rozhodnutie sp.zn. 4Asan/27/2019 zo dňa a 13. januára 2021, v ktorom okrem iného konštatoval, že ,,ustanovenie § 21 ods. 1 správneho poriadku ponecháva na zvážení správneho orgánu, či k prejednaniu veci nariadi ústne pojednávanie, pričom pri vyhodnocovaní potreby ústneho pojednávania správny orgán prihliada na zákonné kritéria, ktorými sú povaha veci a význam pojednávania pre objasnenie veci. Najvyšší súd poukazuje na to, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne pojednávanie sa preto vo všeobecnosti v správnom konaní na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje. Cieľom ústneho pojednávania v správnom konaní je predovšetkým zistiť skutočný stav veci, odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov správneho konania, prípadne vykonať ohliadku resp. výsluch svedkov. V súvislosti s ústnym prejednaním veci pred správnym orgánom najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 134/2014-19 z 5. februára 2014, v ktorom

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia pritom zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľa.

34. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona

V Bratislave dňa 24. februára 2022