5Sfk/10/2024

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101208925/2020 zo dňa 22. júla 2020 (ďalej aj „Protokol“). Po vykonaní vyrubovacieho konania vydal podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) rozhodnutie č. 101983833/2020 zo dňa 15. decembra 2020, ktorým určil žalobcovi (podnikajúcemu do 11. februára 2020 pod obchodným menom Ladislav Pócs - 3P slúži VÁM) rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 20590,54 € za zdaňovacie obdobie január 2018. Správca dane takto rozhodol z dôvodu, že dodanie tovaru uvedeného na sporných faktúrach nemohlo byť spoločnosťami High Produce, s.r.o. a Elantra, s.r.o. (ďalej aj „deklarovaní dodávatelia“) uskutočnené a následne pri tomto dodaní nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Z tohto dôvodu podľa správcu dane nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr podľa § 49 ods. 1 o DPH. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100847593/2021 zo dňa 17. mája 2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný pre zdôraznenie správnosti prijatých záverov zhrnul, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovanými dodávateľmi, neuniesol teda svoje zákonné dôkazné bremeno, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH. Zdôraznil, že ide o nekontaktné spoločnosti, ktoré nekomunikujú so správcom dane a na sídlach spoločností sa nenachádzajú. Konatelia spoločností deklarovaných dodávateľov p. Pablo Sotelo a p. Jose Gascon sú neexistujúce osoby, rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť splnomocnených zástupcov p. Š. M. a pani C. N.. Deklarované zdaniteľné obchody z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné preveriť. 3. Žalovaný uviedol, že žalobca nevedel uviesť, prečo nepredložil plnomocenstvá už počas daňovej kontroly, nevedel sa vyjadriť ako plnomocenstvá nadobudol a ako overoval ich pravdivosť, nepredložil dôkazy o vykonaní prepravy vlastným vozidlom. Rovnako nemal elementárne znalosti o obsahu alebo priebehu zdaniteľných obchodov, jeho výpovede boli všeobecné a nezodpovedali jednotlivým fakturovaným plneniam. Žalobca uskutočnenie zdaniteľným plnení deklaroval dokladmi, ktoré mali vyhotoviť neexistujúce osoby. K zisteným nezrovnalostiam sa pritom žalobca nevyjadril a ani ich nijako neodstránil.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „správny súd“), ktorou sa domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane

Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú. 6. Správny súd stotožňujúc sa so závermi žalovaného s odkazom na § 140 SSP poukázal na už skôr vydaný rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/51/2021 rozsudkom zo dňa 3. novembra 2022, keďže vyhodnotil, že išlo o vec toho istého žalobcu, vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, predmet konania, závery prijaté vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi a žalobné námietky považoval za umožňujúce použiť skrátené odôvodnenie rozsudku.

8. Podľa názoru správneho súdu pritom nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré by sa týkalo dodávateľov alebo subdodávateľov daňového subjektu, ktoré mu neprislúcha, ale išlo o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane a skutočností, na preukázanie ktorých bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane vzhľadom na jeho pochybnosti a potrebu ozrejmenia priebehu obchodných prípadov, v zmysle § 24 ods.1 písm. a/ a písm. b/ Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

taktiež posúdil ako nedôvodnú, rovnako ako návrh žalobcu na výsluch jeho samotného, napriek tomu, že v konaní pred správnym orgánom mal neobmedzenú možnosť svoje vyjadrenia k veci podávať a vo veci aj opakovane vypovedal. 10. Správny súd zároveň konštatoval, že vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal. Keďže o takúto situáciu v danom prípade nešlo, vyhodnotil argumentáciu žalobcu uvádzanou judikatúrou ako neopodstatnenú.

DPH.

g/ SSP v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil. Zároveň sa domáhal priznania práva na náhradu trov konania. 13. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie opakovanie zdôrazňoval, že správca dane a rovnako aj žalovaný rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez toho aby boli na základe vykonaného dokazovania riadne odôvodnené skutkové závery na základe ktorých správca dane rozhodol o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi v podobe záveru, či deklarovaný tovar existuje, či bol sťažovateľovi skutočne dodaný, alebo či správca dane spochybnil skutočnosť, že bol tovar dodaný deklarovaným dodávateľom. Napadnuté rozhodnutia sú preto podľa neho pre ich nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor nepreskúmateľné.

Odmietol pritom závery, že si riadne nepreveril deklarovaných dodávateľov, pričom uviedol, že k pochybnostiam pri uvedených spoločnostiach nedospel ani správca dane pri registrácií na DPH a vydaní osvedčenia. Rovnako uviedol, že deklarovaní dodávatelia neboli vedení ako rizikové daňové subjekty, resp. daňový dlžníci v súlade s § 52 Daňového poriadku.

Sťažovateľ trval na tom, že napadnutým rozhodnutím boli porušené základné zásady správy daní. Nestotožnil sa rovnako so záverom, že tovar nedodal dodávateľ, ale ten istý špecifický tovar mohol dodať iný nekonkretizovaný dodávateľ, ktorý za tovar nevyhotovil faktúry a nepožadoval ani platbu, čo popiera pravidlá formálnej a právnej logiky.

Rovnako poukázal napríklad aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/108/2009; sp. zn. 4Sž/ 149/99; sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15 marca 2011; sp. zn. 8Sžf/14/2012; sp. zn. 10Sžfk/5/ 2018, sp. zn. 7Sžf/4/2013. Taktiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 259/ 2022-37 zo dňa 12. októbra 2022; judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, konkrétne sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 22. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 23. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

26. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Kasačný súd preto poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/85/2023 zo dňa 30. júla 2024 a sp. zn. 4Sfk/70/2023 zo dňa 25. septembra 2024, v ktorých považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú, pričom kasačnú sťažnosť zamietol.

Kasačný súd k námietkam sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena uvádza, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil vyššie uvedené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu.

Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Z uvedeného pritom jednoznačne vyplýva, že jednou z podmienok je, aby tovar alebo služby boli dodané osobou, ktorá má postavenie zdaniteľnej osoby.

Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27). ? ? 35. Platí pritom, že nedostatky v?naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k?odopretiu práva na odpočítanie dane v?prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 41; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29).

? ? Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH.

36. Kasačný súd v prejednávanej veci zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu služba bola dodaná od deklarovaného dodávateľa High Produce s.r.o; Elantra, s.r.o. .

37. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením faktúr vzťahujúcich sa k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH (obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr a CMR dokladov nepredložil žiadny dôkaz o tom, že deklarované obchody boli skutočne realizované

. . .).

. . CMR doklady, z ktorých správca dane nemohol určiť osobu dodávateľa či odberateľa, nemali potrebné údaje (identifikačné číslo), niektoré údaje boli rukou prepísané a čísla jednotlivých faktúr k nim taktiež rukou pripísané. Nebolo z nich zrejmé, kde bol tovar vyložený ani kto tovar prevzal.

. . . 40. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keď správca dane poukázal na rozpory v tvrdeniach ako aj nezrovnalosti v predložených dokladoch sťažovateľa, ktoré žiadal odstrániť, no sťažovateľ tak nijakým spôsobom nevykonal. Sťažovateľ najskôr tvrdil, že pri jednaní s osobou dodávateľa High Produce s.r.o. konal iba s pánom Krátkym ako splnomocneným zástupcom, na ktorého má už neaktívne telefónne číslo a zároveň tvrdil, že nedisponuje žiadnymi ďalšími dokladmi. Obdobne sťažovateľ postupoval aj pri dodávateľoch Elantra, s.r.o. .

. . . a rovnako aj Zmluvy uzavreté medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom Elantra, s.r.o. . Sťažovateľ pritom nevedel vysvetliť, prečo dané zmluvy nepredložil skôr a rovnako nevedel vysvetliť, prečo na uvedených zmluvách sú podpisy konateľov spoločnosti, keď z jeho predošlých tvrdení vyplýva, že mal jednať výhradne so splnomocnenými osobami na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr v mene spoločnosti dodávateľa. Navyše kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ najskôr uvádzal, že s uvedenými dodávateľmi žiadne písomné zmluvy neuzatváral.

Všetky uvedené zistenia spolu s pochybnosťami a skutočnosťami preukázanými z vykonaného dokazovania správcom dane (ktoré sťažovateľ nevedel alebo odmietol objasniť), teda že deklarovaný dodávatelia sú dlhodobo nekontaktné osoby, že ich konatelia sú neexistujúcimi osobami, že nevedel uviesť, či si dodávateľov nejakým spôsobom preveril a zároveň aj splnomocnené osoby dodávateľov (podľa údajov uvedených na splnomocneniach) sú neexistujúce osoby s nekorektnými údajmi, zakladajú ďalšiu dôkaznú núdzu sťažovateľa a v závere ani nepreukazujú realizáciu deklarovaného plnenia.

. ., ako aj osoby splnomocnené na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr. Uvedené osoby sa nepodarilo predvolať, pričom príslušné orgány dožiadaných členských štátov označili konateľov dodávateľov za neexistujúce osoby. . .

predložiť e-mailovú komunikáciu s dodávateľmi napriek tomu, že z predložených zmlúv vyplýva, že sťažovateľ mal s dodávateľmi komunikovať cez e-mailovú adresu. 43. Je možné konštatovať, že sťažovateľ neobjasnil pochybnosti správcu dane, nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a so správcom dane nespolupracoval, keď po predvolaní správcom dane na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených k Protokolu sa bez ospravedlnenia nedostavil (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101969786/2020 zo dňa 11.12.2020). Z uvedeného dôvodu, tvrdenia sťažovateľa, že so správcom dane spolupracoval a predložil všetky dokumenty, ktoré mal a mohol nie sú pravdivé. Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane od sťažovateľa požadoval sú základným dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia hmotnoprávnym podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril dostatočný priestor na ich predloženie a preukázanie jeho tvrdení.

45. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

46. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru/služby bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, ktorá je oprávnená za spoločnosť konať. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH (v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil. Čo v uvedenom prípade sťažovateľ nevykonal. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že mu tovar dodal deklarovaný dodávateľ.

48. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní.

Nad rámec uvedeného kasačný súd konštatuje, že správca dane a žalovaný síce nespochybnili existenciu služby ako takej, no z vykonaného dokazovania kasačnému súdu vyplývajú značné pochybnosti o existencii samotného plnenia, ktoré je obsahom predloženej faktúry.

Z rozhodnutí správcu dane, žalovaného a aj správneho súdu jednoznačne vyplýva (tak ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi bolo odopreté právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na jej odpočítanie a nie z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a relevantné.

. ., ako aj u dodávateľa High Produce, s.r.o. (Úradný záznam č. 102116901/2018 zo dňa 24.10.2018) a zároveň, že správca dane sa opakovane snažil overiť osoby konateľov dodávateľov ako aj ich splnomocnené osoby a predvolať ich na vypočutie. Z výsledkov dokazovania (ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať. Ku skutočnosti, že nebol vypočutý vedúci skladu p. M. kasačný súd uvádza, že uvedený svedok by neuviedol žiadne nové skutočnosti rozhodujúce pre prejednávanú vec. Sám sťažovateľ deklaroval, že všetky záležitosti ohľadne deklarovaného obchodu vykonával osobne. Vedúci skladu ako svedok by síce potvrdil, že tovar v určitom množstve bol na sklade sťažovateľa, no uvedené vykonanie dôkazu by nebolo v súvislosti so zistením a objasnením skutočností rozhodujúcich pre správne posúdenie veci kľúčové, keďže správca dane nespochybnil existenciu materiálneho plnenia. Sťažovateľ tak isto požadoval vypočutie G. P. ako svedka, k čomu kasačný súd uvádza, že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly a preto bolo logické, že vystupoval ako

Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, nevyužil svoje právo vykonať nové dôkazy, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na preukázanie tvrdených skutočností. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno bolo na sťažovateľovi, aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje tieto námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za účelové a zavádzajúce.

V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“

29. Nad rámec uvedenej argumentácie kasačný súd hodnotí ako nedôvodnú aj námietku, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode a so zneužitím práva.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

30. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 31. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. novembra 2024