5Sfk/10/2025

1. Daňový úrad Nitra (ďalej aj len ,,správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až september 2018, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 100640346/2020 zo dňa 9. marca 2020 (ďalej aj len ,,protokol“). Na podklade protokolu a ďalších podkladových materiálov vydal správca dane rozhodnutie č. 100915827/ 2020 zo dňa 19. mája 2020 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 v sume 3480,00 €. 2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018, z faktúr od dodávateľa SETLOS, s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“) za dodanie tovaru - podľa objednávky a dodanie služieb - účtovníckych prác. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie prvostupňového rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ust. § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ust. 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o DPH“). 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101414582/2020 zo dňa 9. septembra 2020 (ďalej len ,,rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie pred správnym súdom

5. Na základe § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Košiciach svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Košiciach.

7. Správny súd v súlade s ustanovením § 140 SSP poukázal na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku Správneho súdu Košiciach sp. zn. KE-7S/191/2020 zo dňa 30. septembra 2024 vo veci toho istého žalobcu, totožného predmetu konania, v ktorom išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2018.

9. Správny súd ďalej konštatoval, že argumentácia žalobcu je vedená všeobecným spôsobom, pričom z nej vyabstrahoval tri okruhy, medzi ktoré možno zaradiť tvrdenia žalobcu, že predloženými dokladmi preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré prešlo na správcu dane a že činnosť a status jeho dodávateľov a ich subdodávateľov mu nemôžu byť kladené na ťarchu.

žalobcom tvrdené skutočnosti vyhodnotí ako postačujúce, alebo sa ich bude snažiť vlastnou činnosťou spochybniť. Ak však žalobca prostredníctvom svojho konateľa neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti s relevantnou výpovednou hodnotou, ktoré by bolo možné zo strany správcu dane overiť, neuniesol tak svoje dôkazné bremeno a toto nemohlo prejsť na správcu

11. Daňové orgány založili svoju argumentáciu vo svojich rozhodnutiach primárne na spochybnení reálneho dodania tovarov a služieb žalobcovi a nie na podvodom konaní žalobcu, preto správny súd námietku žalobcu o dôkaznom bremene na strane správcu dane z dôvodu identifikácie podvodného konania vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Zároveň tiež platí, že len predloženie faktúry bez ďalšieho na preukázanie splnenia podmienok na odpočítanie DPH nestačí. Zároveň doplnil, že samotná materiálna existencia tovaru a jeho ďalšie použitie na podnikateľské účely ešte nezakladá právo na odpočet DPH, takže argumentácia o tom, že tovar bol ďalej dodaný v tomto kontexte nebola relevantná.

14. Daňové orgány dospeli k záveru, že právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V danom prípade však takýto deň vzniku daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že žalobca skutočne nadobudol tovar a služby od deklarovaných dodávateľov tak, ako to bolo uvedené na predložených faktúrach. Žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, neboli získané ani dokazovaním vykonaným správcom dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností podľa súdu spôsobilo neunesenie dôkazného bremena žalobcu s príslušnými hmotnoprávnymi následkami.

15. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 16. Podľa sťažovateľa z dokladov, ktoré predložil správcovi dane, jednoznačne vyplýva, že služby boli skutočne zrealizované a dodané. Argumentoval tým, že na predložených faktúrach sú správne uvedené všetky zákonom ustanovené položky, ktoré deklarujú, že k jednotlivým zdaniteľným plneniam skutočne došlo. 17. Sťažovateľ poukázal na výpoveď svojho konateľa - Ladislava Popoviča, ktorý uviedol, že nakupovaný tovar bol ďalej dodávaný pre spoločnosť U.S. Steel Košice, s.r.o., pričom sa jedná o prioritného zmluvného odberateľa kontrolovaného subjektu (90 % zákaziek) a správca dane disponuje oprávneniami, ktoré mu dovoľujú preveriť uvedené skutočnosti priamo u vyššie uvedeného prioritného odberateľa. 18. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu kontrolovaného subjektu prípadná nekontaktnosť obchodných partnerov. Tvrdil, že po výzvach správcu dane poskytol všetky požadované doklady. Neexistencia daňovej evidencie u dodávateľa nemôže byť podľa jeho názoru použitá ako dôkaz proti sťažovateľovi, keďže sťažovateľ ako kontrolovaný subjekt nebol povinný preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane, ktorých absenciu zapríčinil iný daňový subjekt. 19. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling), vo veci C-610/19 (Vikingo) a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2012, sp. zn. 3Sžf/1/2010 a sp. zn. 4Sžf/30/2014, pričom mal za to, že rozhodnutie súdu je v rozpore s uvedenou judikatúrou. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, v zmysle ktorého, ak je nepochybná existencia nakúpeného materiálneho plnenia, ktoré je riadne preukázané faktúrami a podrobnými prílohami od konkrétneho dodávateľa, daňový subjekt uniesol svoje dôkazné bremeno. 20. Sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že v iných podobných prípadoch (rozsudkoch sp. zn. KE-7S/67/2020 zo dňa 22. februára 2024, sp. zn. KE-8S/39/2020 zo dňa 26. marca 2024 a sp. zn. KE-7S/68/2020 zo dňa 11. júla 2024) správny súd konštatoval, že správca dane nesie dôkazné bremeno na tom, aby kvalifikovane spochybnil existenciu tovaru. Podľa sťažovateľa sú uvedené veci podobné v tom, že správne orgány mali pochybnosti o vierohodnosti predloženej dokumentácie a neuznali žalobcovi právo na odpočítanie dane. Sťažovateľ namietal, že konštantná judikatúra je toho názoru, že na preukázanie pochybností, ktoré nastali v dôsledku skutočností na strane dodávateľa alebo subdodávateľov kontrolovaného subjektu, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, nie kontrolovaný subjekt. 21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na svoju predošlú argumentáciu, pričom uviedol, že v iných obdobných veciach sťažovateľa kasačný súd, podané kasačné sťažnosti zamietol. Z tohto dôvodu navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

24. Kasačný súd využijúc postup podľa § 464 ods. 1 SSP preto poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25. apríla 2024, s ktorým sa stotožnil a neidentifikoval dôvody, pre ktoré by sa mal od relevantnej argumentácie odchýliť, preto uvádza jeho vybrané časti, ktoré sú aplikovateľné i na

. .) 23. Platí teda, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy, ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa na daňovom podvode, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49).

24. K otázke dôkazného bremena pritom existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo?dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt,

júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). 25. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je?bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a?daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo?dňa?16. decembra 2009) (.

Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že za účelom preverenia skutočností uvedených vo faktúrach predložených sťažovateľom vykonal správca dane rôzne šetrenia najskôr na úrovni priamych deklarovaných dodávateľov sťažovateľa - SETLOS, s.r.o., RSD SYSTEM s.r.o., Družstvo Trentin, resp. Manula družstvo (viď bližšie body 3. až 6. tohto rozsudku) [pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci ide len o dodávateľa SETLOS, s.r.o.].

alebo doručované likvidátorom spoločností SETLOS, s.r.o. v likvidácii a RSD SYSTEM s.r.o. v likvidácii sa správcovi dane vracali ako nevyzdvihnuté (. . .) [pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci ide len o dodávateľa SETLOS, s.r.o.,], - L. (podľa informácií finančnej správy splnomocnený zástupca spoločnosti SETLOS, s.r.o.)

. .), - konateľ sťažovateľa nevedel správcovi dane uviesť mená ani jednej z osôb, s ktorými za dodávateľov jednal, tieto subjekty si žiadnym spôsobom nepreveroval, nebol v ich sídle, nevedel poskytnúť žiadne informácie k preprave tovarov, pričom jeho argumentácia sa zredukovala v podstate iba na prízvukovanie faktu, že dodané tovary dodal ďalej svojmu odberateľovi - spoločnosti U. S. Steel Košice a že tovar bol skladovaný v prenajatom sklade spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. Šaca (.

sťažovateľa (napr. IV. ÚS 380/2021, rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžfk/10/ 2022 zo dňa 24.02.2022, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022). Sťažovateľ dôvodné pochybnosti správcu dane nevyvrátil, neoznačil žiadne ďalšie relevantné dôkazy na ich vyvrátenie (napr. mená konkrétnych svojich zamestnancov, ktorí mali obchody s dodávateľskými subjektmi dojednávať alebo preberať dodaný tovar), a preto je dôvodný záver, že neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno. Argumentácia, komu sťažovateľ následne dodal tovar nadobudnutý od svojich dodávateľov, nemá pri hľadaní odpovede na sporné otázky právnu relevanciu.

30. Kasačný súd pripomína, že pri posudzovaní ne/splnenia podmienok vzniku nároku na odpočet DPH pre prípad nepreukázania identity dodávateľa môže byť relevantná tiež otázka, či vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu nie sú k dispozícii údaje potrebné k overeniu toho, či mal skutočný dodávateľ (teda nie dodávateľ uvedený na faktúre) postavenie platcu DPH, pričom v tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje sťažovateľa.

deklarovanými dodávateľmi (SETLOS, s.r.o., RSD SYSTEM s.r.o. a Družstvo Trentin; [pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci ide len o dodávateľa SETLOS, s.r.o.,]. Existencia iných zdaniteľných osôb v pozícii skutočných dodávateľov nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto skutkové okolnosti daného prípadu nesmerovali k tomu, že zdaniteľné plnenia uvedené na sporných faktúrach dodal za (niektorého alebo všetkých) deklarovaných dodávateľov iný dodávateľ, ktorý mal postavenie platcu DPH.“

ústavná sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25. apríla 2024 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 57/2025 zo dňa 30. januára 2025.