5Sfk/102/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200209.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 31S/56/2018
- IČS
- 9622200209
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Pavel Hlaváč INPEX, so sídlom Rakovo 179, Rakovo, IČO: 47018771, právne zastúpený: Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, Žilina, IČO: 47254483, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100770391/2018 zo 16. apríla 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 31S/56/2018-119 z 22. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 31S/56/ 2018-119 z 22. mája 2019 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100770391/2018 zo 16. apríla 2018 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej aj len ,,správca dane“) rozhodnutím č. 102205021/2017 z 18.10.2017 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“) určil sťažovateľovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH v sume 74989,20 € za zdaňovacie obdobie marec
2016. Správca dane neuznal sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodania tovaru od dodávateľa spoločnosti EVNERRA s.r.o. (ďalej aj len „ENVERRA“) a za dodanie služby sprostredkovania od dodávateľa spoločnosti KH TRADE s.r.o. (ďalej aj len „KH TRADE“).
2. Podľa správcu dane sťažovateľ porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov, pri ktorých nepreukázal, že tento zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený dodávateľmi uvedenými na faktúrach a že vznikla daňová povinnosť dodávateľom uvedeným na faktúrach - spoločnosti EVNERRA a spoločnosti KH TRADE. Podľa správcu dane žalobca
bol povinný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené v deklarovanom rozsahu, a to dodávateľmi uvedenými na faktúrach. 3. Správca dane vo vzťahu k prevereniu dodávok tovaru PIRICOM Cleaning Licence a SSD EVO 850500 GB od spoločnosti EVNERRA pre sťažovateľa z výpovede pána Y. K. (bývalého konateľa spoločnosti EVNERRA) zistil, že táto spolupracovala v období marec 2016 so sťažovateľom na základe ústnej dohody, doklady spoločnosti odovzdala jej účtovníčka Kriminálnemu úradu finančnej správy v máji 2016, tovar pre sťažovateľa spoločnosť EVNERRA obstarala od subdodávateľa spoločnosti FAENA, s.r.o. (ďalej aj len „FAENA“) a tento viezol konateľ osobne motorovým vozidlom do skladu spoločnosti SCHENKER.
Z dôvodu, že u spoločnosti EVNERRA bola začatá daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015 až máj 2016, správca dane zaslal žiadosť o zaslanie informácií o prebiehajúcej daňovej kontrole v tejto spoločnosti a zistil, že spoločnosť EVNERRA je osoba nekomunikujúca a nespolupracujúca so správcom dane, na adrese jej sídla sa nenachádzalo označenie uvedenej spoločnosti, výzva na predloženie dokladov sa vrátila s poznámkou poštového doručovateľa adresát je neznámy. Rovnako nebolo úspešné ani predvolanie bývalého konateľa spoločnosti pána Y. K. a novému konateľovi spoločnosti pánovi X. F. W. bolo zaslané predvolanie, ktoré prevzal, ale na ústne pojednávanie sa nedostavil a so správcom dane nekomunikoval. 4.
V rámci preverenia deklarovaného subdodávateľa tovaru spoločnosti FAENA jej zástupca uviedol, že dlhodobo obchoduje so spoločnou EVNERRA, odberateľské faktúry pre túto spoločnosť eviduje, daňové priznania a kontrolný výkaz spoločnosť podala a daň odviedla. Uviedol tiež, že spoločnosť EVNERRA si vyzdvihovala tovar v skladoch alebo dopravu zabezpečovala spoločnosť FAENA prostredníctvom prepravnej spoločnosti VRBEX s.r.o. a spoločnosť FAENA mala v čase dodania tovaru na sklade a v skladovej evidencii tovar v takom druhu a počte, ako bol odberateľovi fakturovaný.
5. Správca dane na základe kontrolných výkazov spoločnosti DELITEX s.r.o. zistil, že v mesiaci marec 2016 bola táto dodávateľom spoločnosti FAENA a že spoločnosť DELITEX s.r.o. prijala tovar od spoločnosti BEIHIRSCH s.r.o. Správca dane preto preveril i spoločnosti DELITEX s.r.o. a jej deklarovaného dodávateľa spoločnosť BEIHIRSCH s.r.o.
V rámci preverovania vykonaného u spoločnosti DELITEX s.r.o. správca dane zistil, že hlavným predmetom činnosti bol obchod s elektronikou a jej konateľ uviedol, že spoločnosť nakúpila tovar od dodávateľa BEIHIRSCH s.r.o. . V rámci preverovania spoločnosť BEIHIRSCH s.r.o. správca dane opakovane zaslal tejto spoločnosti predvolanie, pričom v oboch prípadoch zásielka nebola prevzatá.
6. Správca dane v rámci preverenia služieb sprostredkovania od deklarovaného dodávateľa spoločnosti KH TRADE zistil, že sťažovateľ v období marec 2016 realizoval nákup a predaj tovaru od deklarovaného dodávateľa EVNERRA s následnou dodávkou českej spoločnosti KUBEX s.r.o. Sťažovateľ uviedol, že obchodovanie s týmto druhom tovaru mu odporučil
A.. V. K.. A.. K. uviedol, že spoločnosť KH TRADE, v ktorej je jedným z konateľov, sa zaoberala obchodom s elektronikou, avšak nemala dostatok finančných prostriedkov, tak oslovila sťažovateľa na realizáciu týchto obchodov a na spoluprácu bola uzatvorená zmluva o sprostredkovaní zo dňa 01.02.2016. Obchod prebiehal tak, že A.. K. zaslal prostredníctvom e-mailu druh tovaru, počet kusov, cenu za kus pri nákupe aj predaji tovaru, meno a kontakty dodávateľov a odberateľov, následne boli vyhotovené zálohové faktúry a úhrady boli realizované bezhotovostným prevodom. Tovar vždy dodávateľ dodal do skladových priestorov SCHENKER, odkiaľ bol po prijatí úhrady dodaný odberateľovi. K spôsobu výpočtu provízie sa vyjadril sťažovateľ aj A.. K. totožne, keď uviedli, že výška odmeny bola stanovená - zisk z obchodnej transakcie sa delil 50:50, po odpočítaní priamych nákladov súvisiacich k danému obchodnému prípadu. O výške nákladov informoval sťažovateľ elektronicky A.. K.,
ktorý vykonal samotný výpočet provízie. Spoločnosť KH TRADE nevyvíjala len činnosť aby mal záujemca príležitosť uzavrieť zmluvu s treťou osobu, ale stanovila osobu dodávateľa, odberateľa, druh tovaru, jeho nákupnú a predajnú cenu, termín dodania, termín vyhotovenia aj úhrady faktúry. Preverovaním správcu dane bola spochybnená dôveryhodnosť tretích osôb, ktoré boli sprostredkované spoločnosťou KH TRADE.
7. Prvostupňové rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného č. 100770391/2018 zo dňa 16.04.2018 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) potvrdené.
II. Konanie pred správnym súdom
8. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj len ,,správny súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím. 9. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr a porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., pretože v prípade predmetných dodávateľských faktúr sa nepreukázalo, že plnenie uvedené na týchto faktúrach bolo spoločnosťou EVNERRA a KH TRADE reálne dodané. 10. Správny súd uviedol, že ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno a toto bremeno neunesie. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že spoločnosť EVNERRA nemala potrebné personálne a pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované plnenia, pričom pokiaľ išlo o existenciu fakturovaného tovaru, spoločnosť SCHENKER potvrdila, že v sklade sa nachádzal nejaký tovar pre sťažovateľa, ale nepotvrdila, že tento tovar dodal deklarovaný dodávateľ EVNERRA. 11. K žalobnej námietke, že sprostredkovanie potvrdil dodávateľ tovaru, odberateľ tovaru a kontrolovaný daňový subjekt i samotný sprostredkovateľ správny súd uviedol, že v konaní sa nepreukázalo, že spoločnosť KH TRADE vyvíjala činnosť, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť zmluvu s treťou osobou, ale stanovila aj osobu dodávateľa, odberateľa, druh tovaru, jeho nákupnú, predajnú cenu, termín dodania, termín vyhotovenia a úhrady faktúry. Preverovaním správcu dane bola spochybnená dôveryhodnosť tretích osôb, ktoré boli sprostredkované spoločnosťou KH TRADE - KUBEX s.r.o. a EVNERRA. 12. Správny súd poukázal na to, že účelom dokazovania v daňovom konaní je zistiť čo najúplnejšie skutočnosti, ktoré sú nevyhnuté pre správcu dane. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, pričom dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Správny súd konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet, pričom v prejednávanej veci sa v prípade sporných dodávateľských faktúr nepreukázalo, že tovar a služby boli dodané. Podľa správneho súdu priznaniu práva na odpočet dane sťažovateľovi bráni skutočnosť, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočného prijatia služieb deklarovaných na sporných faktúrach.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu a stanovisko žalovaného
13. Žalobca podal včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vráti na ďalšie konanie. 14. Sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny, keďže podľa neho správny súd neodôvodnil svoj záver o tom, že sťažovateľ nepreukázal, že plnenie uvedené na sporných faktúrach bolo spoločnosťami EVNERRA a KH TRADE reálne dodané. 15. Poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočky Martin č. 100780335/2019 zo dňa 03.04.2019 a na to, že dodanie tovaru potvrdil dodávateľ EVNERRA a sťažovateľ, a že k uvedenému boli predložené písomné doklady vzťahujúce sa na dodanie (príjmový list, medzinárodný nákladný list). K existencii tovaru uviedol, že táto bola potvrdená skladovou evidenciou SCHENKER a jej zamestnancami a listinnými dôkazmi. Za dôkaz sťažovateľ považoval aj potvrdenie spolupráce v kontrolovanom období marec 2016 a potvrdenie vystavených faktúr odberateľom spoločnosťou KUBEX s.r.o. 16. Vo vzťahu k miere zodpovednosti v rámci obchodovania sťažovateľ namietal, že jediný spôsob preverovania dodávateľa spočíval v overení si toho, či nie je v zozname daňových dlžníkov. Podľa sťažovateľa dostatočne preukázal dodanie tovaru. 17. Sťažovateľ taktiež v súvislosti s napadnutým rozsudkom namietal odklon od ustálenej praxe kasačného súdu a judikatúry Súdneho dvora EÚ a k tomu poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. vo veciach sp. zn. 5Sžf/17/2015, 3Sžf/1/2010, 4Sžfk/ 16/2010 a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie napr. vo veciach C-354/03, C-353/03, C-484/03. Sťažovateľ namietal porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočky Martin č. 100780335/2019 zo dňa 03.04.2019, kedy príslušný správca dane uznal totožný tovar ako daňový výdavok vo vzťahu k dani z príjmov. 18. Namietal i odlišnosť v stručnom ústnom odôvodnení napadnutého rozsudku a písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku, keďže podľa sťažovateľa v ústnom odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd neodôvodnil, prečo by dôvodom zamietnutia žaloby malo byť nepreukázanie dodania tovaru. 19. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi správneho súdu, uvedenými v napadnutom rozsudku.
IV. Pôvodné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a nález Ústavného súdu Slovenskej repulbiky 20. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3Sžfk/88/2019 z
30.06.2021, ktorým kasačnú sťažnosť zamietol. V rozsudku poukázal na zistenia správcu dane a najmä na to, že priamy dodávateľ sťažovateľa - spoločnosť EVNERRA nemala potrebné personálne a pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované plnenia, čo predstavuje významnú indíciu, ktorá je spôsobilá spochybniť hodnovernosť tvrdení o tom, že sa fakturované obchody reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúre, a to najmä vo vzťahu k osobe, ktorá je na faktúre uvedená ako dodávateľ.
Reálne uskutočnenie fakturovaných plnení nebolo podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dostatočne preukázané ani predložením dokladov, keďže v prípade priameho dodávateľa a subdodávateľov tieto nebolo možné zabezpečiť.
21. Pokiaľ ide o existenciu fakturovaného tovaru, podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spoločnosť SCHENKER, ktorá mala mať fakturovaný tovar skladovaný vo svojich priestoroch (skladoch) síce potvrdila, že v sklade sa nachádzal nejaký tovar pre sťažovateľa, ale nepotvrdila, že tento tovar dodal deklarovaný dodávateľ EVNERRA.
22. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hoci sprostredkovanie potvrdil dodávateľ tovaru, odberateľ tovaru ako aj sťažovateľ, s poukazom na ostatné zistenia správcu dane sa v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázalo, že spoločnosť KH TRADE vyvíjala činnosť, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť zmluvu s treťou osobou, ale stanovila aj osobu dodávateľa, odberateľa, druh tovaru, jeho nákupnú, predajnú cenu, termín dodania, termín vyhotovenia a úhrady faktúry, čo naznačuje, že nešlo o sprostredkovanie (predmet fakturovaného plnenia).
23. V nadväznosti na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky súd poukázal na to, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Sťažovateľ musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Napriek tomu, že sťažovateľ predložil formálne doklady, tieto samy o sebe nepreukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane a možno konštatovať, že dôkazné bremeno vo vzťahu k ich splneniu sťažovateľ neuniesol.
24. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžfk/88/2019 z 30.06.2021 bol nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 259/2022-37 z 12.10.2022 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky. 25. Ústavný súd Slovenskej republiky pripomenul procesnoprávny pohľad na správnu aplikáciu § 46 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého iba samotné spochybnenie deklarovaných plnení bez reálne existujúceho reálneho základu vytvoreného správcom dane je nutné považovať za neakceptovateľné.
26. K rozloženiu a presunu dôkazného bremena v procesoch pri správe daní vo všeobecnosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt zo strany orgánov finančnej správy je potrebné považovať za ústavne neudržateľný postup. Neprimerané dôkazné bremeno sa môže prejavovať v dvoch rovinách, a to (i) zaťažením daňového subjektu predkladaním dôkazov nad rozsah nevyhnutne postačujúci na preukázanie rozhodujúcich skutočností alebo (ii) požiadavkou na preukazovanie takého okruhu skutočností, ktoré netvoria dôkazné bremeno daňového subjektu.
Pri posudzovaní miery dôkazného bremena daňového subjektu je potrebné vychádzať z toho, že dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti.
27. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžfk/88/2019 z 30.06.2021 nevyplýva, ako súd vyhodnotil námietky sťažovateľa vzťahujúce sa na posudzovanie dôkazov produkovaných sťažovateľom v daňovom konaní a spôsob ich spochybnenia orgánmi finančnej správy, resp. prečo tieto považovali sťažovateľom predložené dôkazy o dodaní tovaru za nedostatočné na preukázanie jeho nároku na odpočítanie DPH. Daňové bremeno pritom podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru.
28. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžfk/88/2019 z 30.06.2021 vyplýva, že daňové orgány vo veci sťažovateľa zamerali svoju pozornosť najmä na skutočnosti mimo sféry jeho vplyvu (personálne a technické kapacity jeho dodávateľa), pričom podľa tvrdenia sťažovateľa nezohľadnili predložené dôkazy týkajúce sa priamo deklarovanej dodávky tovaru medzi sťažovateľom a
jeho dodávateľom. Správne súdy sa iba stotožnili s konštatovaním daňových orgánov, že dodávateľ sťažovateľa nemal potrebné personálne a pracovné kapacity na zabezpečenie fakturovaného plnenia, na základe čoho dospeli k záveru o nedodaní tovaru.
29. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal z toho, že priamy dodávateľ sťažovateľa (spoločnosť EVNERRA) nemal potrebné personálne a pracovné kapacity na to, aby dokázal zabezpečiť fakturované plnenia, čo podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predstavuje významnú indíciu, ktorá je spôsobilá spochybniť hodnovernosť tvrdení o tom, že sa fakturované obchody reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúre, a to najmä vo vzťahu k osobe, ktorá je na faktúre uvedená ako dodávateľ sťažovateľa. Nedostatočné personálne a pracovné kapacity dodávateľa môžu podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky za určitých okolností predstavovať indíciu, resp. operatívnu informáciu k ďalšiemu vyšetrovaniu a preverovaniu reálnosti zdaniteľného plnenia, avšak táto skutočnosť nie je sama osebe spôsobilým dôkazom o fiktívnosti zdaniteľných transakcií.
30. Vo vzťahu k záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal, že sú v konflikte s judikatúrnymi východiskami rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorých daňový orgán vo všeobecnosti nemôže od zdaniteľnej osoby vyžadovať, aby jednak overila, že vystaviteľ faktúry vzťahujúcej sa na tovar a služby, na základe ktorých sa požaduje výkon práva na odpočítanie DPH, disponuje predmetným tovarom, je schopný ho dodať a splnil si povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa tým ubezpečila, že na strane subjektov na vstupe nie sú nezrovnalosti alebo podvod, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala príslušnými dokumentmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. októbra 2015 vo veci PPUH Stehcemp, C-277/14, bod
52). 31. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež uviedol, že zásady upravujúce uplatňovanie spoločného systému DPH členskými štátmi, najmä zásady daňovej neutrality a právnej istoty, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v prípade existencie jednoduchých nepodložených podozrení zo strany vnútroštátnej daňovej správy, pokiaľ ide o skutočné uskutočnenie hospodárskych transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry, bolo zdaniteľnej osobe, ktorej bola vystavená daňová faktúra, odopreté právo na odpočítanie DPH, ak nie je schopná okrem uvedenej faktúry poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske transakcie sú skutočné (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 04.06.2020 vo veci SC C.F_ SRL, C-430/19).
32. K nedostatočnému odôvodneniu Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžfk/88/2019 z 30.06.2021 nevyplýva, ako Najvyšší súd SR posúdil v konfrontácii s konkrétnymi námietkami sťažovateľa správnosť záverov orgánov finančnej správy vo vzťahu k existencii dôkazov v neprospech sťažovateľa, t. j. na základe akých dôkazov došlo k relevantnému spochybneniu deklarovaného zdaniteľného plnenia a vyvráteniu dôkazov predložených sťažovateľom ako daňovým subjektom, ako ani to, ako bolo prihliadané na dôkazy prezentované v prospech sťažovateľa.
33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zaviazal, aby sa náležitým spôsobom vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa vo vzťahu k preukazovaniu uskutočnenia zdaniteľného plnenia a predovšetkým posúdil, či nedošlo k neúmernému presunu dôkazného bremena na sťažovateľa.
V. Právne posúdenie veci Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky
34. V?zmysle čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky činnosť a?stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Po zrušení rozsudku Najvyššieho súd Slovenskej republiky č.k. 3Sžfk/88/2019 z 30.06.2021 nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 259/2022-37 z 12.10.2022 bola vec vrátená na ďalšie konanie Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky a?bola zaregistrovaná pod sp.zn. 5Sfk/102/2022. 35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h/ SSP. 36. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 37. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP kasačný súd skonštatoval, že sťažovateľom podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
38. V predmetnej veci správca dane neuznal sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z plnení prijatých od dodávateľa spoločnosti EVNERRA za dodávku tovaru a z plnenia od dodávateľa spoločnosti KH TRADE za sprostredkovanie. 39. Základným sťažnostným bodom vzneseným sťažovateľom bola otázka unesenia dôkazného bremena sťažovateľa v daňovom konaní a preukázania splnenia podmienok pre priznanie nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. Kasačný súd preto považuje za podstatné posúdiť záver správneho súdu i žalovaného o nepriznaní nároku na odpočet dane z plnení od dodávateľa spoločnosti EVNERRA (dodávku tovaru) a z plnenia od dodávateľa spoločnosti KH TRADE (služba sprostredkovania).
Právo na odpočítanie dane 40. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (napr. C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth).
Právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené a toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe (napr. C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa a i., C-465/03 Kretztechnik, C-438/09 Dankowski a C-285/11 Bonik). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých
ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik).
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden). Dôkazné bremeno sťažovateľa a?jeho rozsah
41. K?otázke dôkazného bremena existuje početná a?v?zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v?rozsudkoch sp.zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a?iné. Z?ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z?dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje.
Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020 a sp.zn. 6Sžfk/ 20/2018 zo dňa 11.06.2019).
42. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).
Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 a obdobne sp.zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009).
43. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). 44.
Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov ako aj Súdneho dvoru EÚ identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru).
Ide napríklad o (i) nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49), (iii) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64.
45. Aplikujúc uvedené východiská na prejednávanú vec kasačný súd konštatuje, že dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom EVNERRA bolo potvrdzované bývalým konateľom tejto spoločnosti (výpoveď pána Y. K. zo 14.09.2016), sťažovateľ má k dispozícií písomné podklady k dodaniu tovaru a spoločnosť SCHENKER potvrdila jeho skladovanie. Vo vzťahu k výpovedi
pána K. žalovaný iba uviedol, že tento svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Takéto vysporiadanie sa s výpoveďou svedka kasačný súd považuje za nedostatočné. Rovnako i vysporiadanie sa s ostatnými dôkazmi predloženými sťažovateľom kasačný súd považuje za nedostatočné.
46. Kasačný súd v?tejto súvislosti poukazuje i?na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 259/2022-37 (v súdenej veci sťažovateľa) ktorý v?bode 14 uviedol, že „Neúmerné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt zo strany orgánov finančnej správy je potrebné považovať za ústavne neudržateľný postup. Neprimerané dôkazné bremeno sa môže prejavovať v dvoch rovinách, a to (i) zaťažením daňového subjektu predkladaním dôkazov nad rozsah nevyhnutne postačujúci na preukázanie rozhodujúcich skutočností alebo (ii) požiadavkou na preukazovanie takého okruhu skutočností, ktoré netvoria dôkazné bremeno
daňového subjektu. Dôkazné bremeno by mal daňový subjekt znášať v rozumne akceptovateľnom rámci, resp. do tej miery, do ktorej to od neho možno rozumne požadovať. Od daňového subjektu možno na daňové účely požadovať štandardné a v obchodnej praxi obvyklé dôkazy, pri ktorých je rozumné predpokladať, že ich daňový subjekt bude uchovávať; samozrejme, musí ísť o dôkazy, ktoré sú postačujúce na preukázanie skutočného dodania tovaru, ktoré sa javí ako dostatočne pravdepodobné.“ A?taktiež v?bode 15 uviedol, že „Pri posudzovaní miery dôkazného bremena daňového subjektu je potrebné vychádzať z toho, že dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. Tá bude spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť daný záver bez vážnych pochybností, pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, keď preukazované skutočnosti nastali (podobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 8
Afs 23/2018 zo 16.01.2020, ktorého závery sú aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskej právnej úprave).“ Vyššie uvedené závery je možné plne aplikovať i na prejednávaný prípad. 47. Na základe argumentov uvedených v napádanom rozsudku možno konštatovať, že správny súd vidí relevantnú pochybnosť správcu dane a žalovaného o neunesení dôkazného bremena najmä v tom, že spoločnosť EVNERRA nemala potrebné personálne a pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované plnenia a taktiež že je pochybné, či tovar a služby na nich uvedené dodal vystaviteľ faktúry. Vo vzťahu k dodávateľovi KH TRADE tieto pochybnosti smerovali najmä k dôveryhodnosti tretích osôb, ktoré mal tento dodávateľ sprostredkovať. Podľa kasačného súdu tieto skutočnosti v kontexte ďalších dokladov obsiahnutých v administratívnom spise nepostačujú pre konštatovanie dôvodnej pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných plnení. Podľa kasačného súdu preto správca dane a žalovaný neuviedli relevantné pochybnosti (najmä) vo vzťahu k dodaniu tovaru tvrdeným dodávateľom spoločnosťou EVNERRA, a preto nebol dôvod na prechod dôkazného bremena na sťažovateľa.
Správny súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ žalobu posúdil ako nedôvodnú na základe toho, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania naplnenia podmienok priznania práva na odpočet dane z predmetných obchodov. Subdodávateľské spoločnosti FAENA, DELITEX, s.r.o. a BEIHIRSCH s.r.o.
48. Následne sa argumentácia žalovaného zamerala na subdodávateľské spoločnosti deklarovaného dodávateľa EVNERRA spoločnosti FAENA, DELITEX, s.r.o. a BEIHIRSCH s.r.o. Pri spoločnosti FAENA jej splnomocnený zástupca dodanie tovarov potvrdil, avšak toto svoje tvrdenie podľa žalovaného nepotvrdil žiadnymi dôkazmi.
Konateľ spoločnosti DELITEX, s.r.o. sa k obchodom vyjadriť nevedel a spoločnosť BEIHIRSCH s.r.o. daňové priznanie k DPH ani kontrolný výkaz v spornom období nepodala a so správcom dane nespolupracuje. 49. Ako uviedol i Ústavný súd SR, daňové orgány vo veci sťažovateľa zamerali svoju pozornosť najmä na skutočnosti mimo sféry jeho vplyvu (personálne a technické kapacity jeho subdodávateľov) a ich nekontaktnosť. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že ním deklarovaní dodávatelia zabezpečili dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť, k čomu však vedú závery správcu dane aj žalovaného v súdenej veci.
K uvedenému kasačný súd poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy,
ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“
50. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022, kde uviedol, že „Pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa sťažovateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.“.
51. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo i z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa EVNERRA (najmä spoločností DELITEX, s.r.o. a BEIHIRSCH s.r.o.) v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi v prípade, kedy by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (sťažovateľa) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže žalovaný týmto smerom neviedol svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi, tak kasačný súd považuje jeho rozhodnutie i z tohto dôvodu za nezákonné. Ostatné námietky sťažovateľa
52. K námietke nesúladu ústneho odôvodnenia s písomným vyhotovením napadnutého rozsudku kasačný súd uvádza, že viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom predovšetkým znamená viazanosť výrokom, keďže obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. V prejednávanej veci sa pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku krajský súd neodchýlil od ústneho odôvodnenia v tej časti odôvodnenia, v ktorej priamo odpovedá na kľúčovú otázku, ktorou je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Uvedená námietka sťažovateľa je preto nedôvodná.
53. Vzhľadom na argumentáciu kasačného súdu uvedenú vyššie vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena, kde kasačný súd uznal sťažnostný bod sťažovateľa za dôvodný, kasačný súd nepovažuje za účelné osobitne sa vysporiadať so sťažovateľom uvádzanou judikatúrou, od ktorej sa mal správny súd odkloniť.
VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
54. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd v medziach kasačných námietok sťažovateľa uzatvára, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a rovnakou vadou podľa názoru kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP). Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 v spojení s § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 55. Žalovaný bude pri svojom ďalšom konaní a rozhodovaní vo veci viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP) a bude najmä musieť zvážiť, či je na základe zisteného skutkového stavu možné udržať záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane zo strany sťažovateľa. Ak by orgány finančnej správy mienili spochybniť právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, je potrebné aby relevantne spochybnili dôkazy predložené sťažovateľom, ktoré preukazujú splnenie podmienok pre priznanie práva na odpočet dane, alebo aby alternatívne preukázali, že napriek splneniu hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet dane je toto potrebné odmietnuť s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ buď priamo participoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou. 56. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na správnom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 57. Tento rozsudok prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 27. septembra 2023