5Sfk/11/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.?Juraja Vališa, LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): SUPER CITY 25, s.r.o., so sídlom Uralská 171/4, Michalovce, IČO: 36526053, zastúpeného advokátskym spoločenstvom ŽOLDOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42?499?500, o?preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101505482/ 2020 zo dňa 30. septembra 2020, v?konaní o?kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu Košiciach č. k. KE-6S/34/2020-113 zo dňa 27. augusta 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa z?a?m i?eta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepri?z?náva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia 3. štvrťrok 2016, 3. štvrťrok 2017 a november 2017. Správca dane identifikoval, že žalobca si v zdaňovacom období 3. štvrťrok 2017 uplatnil odpočítanie dane z dodania služieb od dodávateľa ELEMY, s.r.o., so sídlom Lastovičia 2, Prešov, IČO: 47421673 (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ" alebo „ELEMY s.r.o.") na základe viacerých faktúr, ktorých predmetom bola kontrola stroja, oprava a výmena súčiastok. Podľa vyjadrenia žalobcu mala byť predmetom faktúr oprava „elektronických karuselových skladov". Faktúry od deklarovaného dodávateľa konkrétnu špecifikáciu služieb neobsahovali. 3. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly č. 102715198/2019 zo dňa 25. novembra 2019 (ďalej aj „protokol"), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený žalobcovi dňa 29. novembra 2019. 4. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2017 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 14304 eur. Dôvodom bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH"). 5. Po odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca nepredložil doklady, ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Žalobca iba uviedol, že sa jednalo o opravu elektronických karuselových skladov, no nevedel ich bližšie špecifikovať a objednávky k faktúram, v ktorých malo byť uvedené, o ktorý konkrétny stroj ide v konaní, nepredložil. Žalobca nepredložil ani skladové karty týchto strojov. Žalovaný sa stotožnil s postupom správcu dane, ktorý nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz - miestne zisťovanie, nakoľko žalobca nedisponuje potrebnými dokladmi o pôvode strojov, ich uskladnení a o manipulácii s nimi.

6. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ich zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.

Zároveň žalobca namietal nesprávne právne posúdenie otázky rozloženia dôkazného bremena. Keďže sa žalovaný podľa žalobcu s jeho námietkami náležite nevysporiadal, namietal i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že nesplnenie povinností dodávateľa ELEMY s.r.o. nemôže byť pripisované na ťarchu žalobcu.

10. Vo vzťahu k žalobným námietkam, ktorými žalobca spochybňoval závery žalovaného a správcu dane, ktorým vytýkal nesprávne právne posúdenie otázky rozloženia dôkazného bremena, ako aj nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, správny súd uviedol, že správca dane výzvou na doplnenie dokladov a podania vyjadrenia zo dňa 22. júla 2019 vyzval žalobcu, aby uviedol o opravu akých strojov a výmenu akých súčiastok sa išlo v prípade sporných dodaní služieb deklarovaným dodávateľom. Na výzvu žalobca reagoval podľa zápisnice z ústneho pojednávania č. 102002226/2019 zo dňa 21. augusta 2019 tak, že uviedol: „Jednalo sa o opravu karuselových skladov, objednávky doplníme. V objednávke by malo byť uvedené o ktorý konkrétny stroj ide (.

11. K dokazovaniu realizovanému k nadobudnutiu karuselových strojov žalobcom správca dane uviedol, že prípadné nadobudnutie týchto strojov samo o sebe nepreukazuje, že bola žalobcovi taktiež dodaná sporná služba opravy niektorého z týchto strojov a vyjadrenia žalobcu ani bližšie nešpecifikujú povahu sporných služieb, ktoré mali byť dodané deklarovaným dodávateľom.

12. K žalobcom požadovanému avšak nevykonanému miestnemu zisťovaniu správny súd uviedol, že správca dane ním mohol získať nanajvýš informáciu o tom, či sa určité stroje nachádzajú alebo nenachádzajú v skladových priestoroch žalobcu. Podľa správneho súdu však žalobca neuviedol, ktorých konkrétnych strojov sa mali týkať vykonané služby a preto ani prípadná informácia o uskladnení určitého množstva strojov na sklade u žalobcu neumožňovala overiť, či niektorý z týchto strojov je alebo nie je práve tým strojom, na ktorom mala byť vykonaná predmetná oprava, a to najmä pokiaľ časť strojov mala byť v demontovanom stave.

13. Vyššie uvedené dôvody považoval správny súd za dostatočné pre nepriznanie práva na odpočítanie dane žalobcovi. Uviedol, že tieto dôvody neboli založené výhradne na okolnostiach na strane deklarovaného žalobcu, ale vychádzali z procesnej pasivity na strane samotného žalobcu. Žalobca podľa správneho súdu neuniesol vlastné dôkazné bremeno o tom, či skutočne došlo k dodaniu (konkrétnych) služieb a preto odmietnutie práva na odpočítanie dane nie je ani porušením daňovej neutrality na strane žalobcu. Iné dôvody nepovažoval správny súd za podstatné pre rozhodnutie vo veci.

14. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 odsek 1 písm. f/, písm. g/ a písm. h/ SSP. Žiadal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 15. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že v nadväznosti na výzvu správcu dane zo dňa 22. júla 2019, v ktorej správca dane obsiahol svoje zistenia závery vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi a ktorou bolo podľa sťažovateľa na neho prenesené dôkazné bremeno, na túto odpovedal na ústnom pojednávaní dňa 21. augusta 2019, pričom konkrétne opísal spoluprácu s dodávateľom ako aj opísal vykonávanú činnosť a dôvody dodania objednaných služieb. Správca dane po tomto ústnom pojednávaní podľa sťažovateľa nemal žiadne otázky, ani požiadavky, ktorými by presunul dôkazné bremeno späť na žalobcu. Podľa sťažovateľa, ak by aj správca dane mal akékoľvek ďalšie pochybnosti, jeho povinnosťou v rámci zásady úzkej spolupráce a zároveň v rámci zásady čo najúplnejšieho zistenia skutočností v rámci správy daní, bolo relevantnými otázkami, prípadne výzvou, preniesť dôkazné bremeno späť na žalobcu, čo sa však na danom ústnom pojednávaní pred správcom dane a ani neskôr podľa sťažovateľa nestalo. Podľa sťažovateľa preto správny súd nesprávne posúdil prenesenia dôkazného bremena späť na správcu dane. 16. Sťažovateľ namietal, že po doručení protokolu navrhol vykonať relevantné dôkazy a správny súd podľa sťažovateľa nesprávne posúdil povinnosť správcu dane vykonať navrhované dôkazy podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ktoré podľa sťažovateľa určuje povinnosť ich vykonania. K tomu namieta i nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. 17. Sťažovateľ ďalej správnemu súdu vyčíta nesprávne posúdenie povinnosti žalovaného a správcu dane umožniť žalobcovi unesenie dôkazného bremena. Podľa sťažovateľa správca dane nespochybnil dodané služby relevantne a preukázateľne, ale svoje pochybnosti odôvodnil len vlastnými tvrdeniami, ktoré nie sú podporené v administratívnom spise žiadnym dôkazom. 18. Sťažovateľ namieta právne posúdenie správneho súdu týkajúce sa nevykonania žalobcom navrhnutých dôkazov. Nevykonanie navrhnutých dôkazov, najmä za situácie, kedy dôkazné bremeno vo veci preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane ťaží sťažovateľa, je podľa sťažovateľa potrebné považovať za podstatné procesné pochybenie. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne vopred prezumoval tendenčnosť navrhnutých dôkazov a neodôvodnene akceptoval ich nevykonanie zo strany správcu dane. Poukázal pritom i na § 68 ods. 3 Daňového poriadku a odklon od judikatúry kasačného súdu. Správny súd otázku navrhovaného dokazovania podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdil i preto, že rovnako ako žalovaný hodnotil návrhy na vykonanie dôkazov, bez toho, aby došlo k ich vykonaniu. 19. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ vzhliadol v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najmä vo vzťahu k namietanému porušeniu zásady neutrality DPH a k tomu, že došlo voči sťažovateľovi k zdaneniu tej istej transakcie po druhý krát. 20. Žalovaný vo vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Napadnutý

rozsudok

považuje žalovaný za vecne správny a zákonný.

21. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd"), náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bola pridelená na rozhodnutie senátu 5S Najvyššieho správneho súdu a bola jej pridelená spisová značka 5Sfk/11/2025.

23. Predtým než kasačný súd pristúpil ku kasačným bodom týkajúcim sa merita veci, považoval za potrebné v prvom rade posúdiť námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho procesných práv nesprávnym procesným postupom správneho súdu, ktoré malo vyústiť v porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP.

24. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie každý nesprávny postup správneho súdu musí nevyhnutne znamenať aj zásah do práva na spravodlivý proces. Pre vyvodenie záveru, či je dôvodné uplatnenie sťažnostného bodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP kasačný súd pristúpil k vyhodnoteniu, či postup správneho súdu bol tak intenzívnym zásahom do práv, že je ho možné vyhodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces účastníka konania.

25. Nie je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal s každým jedným argumentom účastníkov konania, avšak z vlastného odôvodnenia rozsudku správneho súdu musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti súd považoval za podstatné a akým spôsobom ich právne posúdil.

Nevykonaniu miestneho zisťovania sa správny súd obšírne venoval v bode 46. napadnutého rozsudku. Správny súd následne posúdil, že dôvody pre nepriznanie práva na odpočítanie dane sťažovateľovi uplatnené žalovaným voči sťažovateľovi boli dostatočné a uviedol, že odmietnutie práva na odpočítanie dane (z dôvodu nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, pozn. kasačného súdu) nie je porušením neutrality dane.

sťažovateľa. Nepriznanie práva na odpočítanie dane 26. Kasačný súd poukazuje na to, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH") (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.

hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) [ďalej len „Smernica"]. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8Sžfk/16/2020 z 25. augusta 2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Senatex z 15. septembra 2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 24).

24). Zároveň pritom platí, že zatiaľ čo nepreukázanie hmotnoprávnej (materiálnej) podmienky pre priznanie práva na odpočet dane je dôvodom pre odopretie tohto práva, v prípade formálnych podmienok tomu tak bez ďalšieho nie je. 29. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/ 2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.

30. V daňovom konaní má preto dôkaznú povinnosť primárne daňový subjekt a dôkazné bremeno na preukázanie zákonných podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonom stanovených podmienok, po ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane pri preverovaní predložených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov daňového subjektu, potom možno konštatovať, že splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení hmotnoprávnych/materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, ale aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022 či sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022). K nepriznaniu práva na odpočítanie dane sťažovateľovi, k prenosu dôkazného bremena a k námietke porušenia neutrality dane

32. Vzhľadom na absenciu bližšej špecifikácie služieb, ktoré mali byť sťažovateľovi dodané deklarovaným dodávateľom, a nepredloženie iných dokladov a dôkazov správcovi dane, považuje kasačný súd postup správcu dane, ktorý sťažovateľa vyzval na doplnenie dokladov, za súladný s § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku správca dane postupuje i v prípade, ak má pochybnosti o úplnosti dokladov predložených daňovým

33. Na výzvu správcu dane č. 101778339/2019 zo dňa 22. júla 2019 reagoval sťažovateľ podľa zápisnice z ústneho pojednávania č. 102002226/2019 zo dňa 21. augusta 2019 (čl. 36 administratívneho spisu správcu dane) tak, že uviedol: „Jednalo sa o opravu karuselových skladov, objednávky doplníme. V objednávke by malo byť uvedené o ktorý konkrétny stroj ide (.

34. Ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku v rámci výkonu daňovej kontroly upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených.

35. Zo záverov zápisnice z ústneho pojednávania č. 102002226/2019 zo dňa 21. augusta 2019, ani podľa kasačného súdu nemožno objektívne vyvodiť, že by správca dane považoval pochybnosti o úplnosti a pravdivosti dokladov za odstránené a že by žalobca svoje dôkazné bremeno v tomto smere splnil. Nepredložením požadovaných dokladov a dôkazov preto sťažovateľ porušil svoje povinnosti podľa § 45 ods. 2 písm. d/ a e/ Daňového poriadku a nesplnil svoju dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

37. Kasačný súd sa nestotožnil ani s (všeobecnou) námietkou sťažovateľa k porušeniu neutrality dane. Ako bolo uvedené vyššie (viď body 26. - 30.), jedným z dôvodov nepriznania práva na odpočítanie dane je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane sťažovateľovi došlo práve z dôvodu nepreukázania hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Nepriznanie práva na odpočítanie dane z tohto dôvodu je súladné i s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a kasačný súd v tom neidentifikoval namietané porušenie neutrality dane.

39. Sťažnostnou námietkou sťažovateľ namieta, že po doručení protokolu navrhol v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku správcovi dane vykonať relevantné dôkazy, ktoré správca dane nevykonal. Sťažovateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu, ktorý k sťažovateľom vytýkanému nevykonanému miestnemu zisťovaniu uviedol, že správca dane ním mohol získať nanajvýš informáciu o tom, či sa určité stroje nachádzajú alebo nenachádzajú v skladových priestoroch žalobcu.

41. Kasačný súd má za to, že dôkazný návrh uvedený vo vyjadrení k protokolu v rozsahu „Žiadali sme správcu dane o miestne zistenie v našich prenajatých priestoroch, kde sú zariadenia uskladnené a poniektoré reálne vyskladnené." je nekonkrétny a nevyplýva z neho, akým spôsobom by prispel k objasneniu spornej otázky - k splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vo vzťahu k službám oprava „elektronických karuselových skladov", ktoré mali byť sťažovateľovi dodané deklarovaným dodávateľom a ktorých dodanie bolo sporným.

žalovaného. Kasačný súd sa preto stotožňuje i s argumentáciou správneho súdu v tom, že vykonanie tohto dôkazu by predstavovalo iba formálny úkon. 43. Sťažovateľovi, na ktorom viazlo dôkazné bremeno preukázania hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane, bol v rámci daňovej kontroly vytvorený dostatočný priestor pre predloženie relevantných dôkazov o splnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, na čo sťažovateľ rezignoval. Neskôr navrhnuté miestne zisťovanie v prevádzke sťažovateľa nemožno preto v okolnostiach prípadu považovať za dôkaz, ktorý by smeroval k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodania služieb v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021, pretože o existencii stojov na prevádzke sťažovateľa mohol žalobca predložiť na to určené doklady v rámci daňovej kontroly - a na v nadväznosti na výzvu správcu dane č. 101778339/2019 zo dňa 22. júla 2019.

44. Kasačný súd vzhľadom na skutočnosť, že k dôkaznému návrhu došlo až v rámci vyjadrenia k protokolu, nevzhliadol ani odklon od sťažovateľom uvádzaných rozhodnutí kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/80/2022 z 30. novembra 2023 a 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021, ktorého aplikáciu objasnil vyššie.

V. Záver

46. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. 47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 48. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. januára 2026