5Sfk/113/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45300950, právne zastúpeného spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09, Bratislava, IČO: 51003848, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 102506823/ 2019 zo dňa 6. novembra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/1/2020-179 zo dňa 16. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta . III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. O odvolaní daňového subjektu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102280893/2018 zo dňa 19. novembra 2018, pričom zrušil rozhodnutie správcu dane č. 101033064/2018 zo dňa 24. mája 2018 a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný konštatoval, že správca dane nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav v prípade neuznania odpočítania dane vo výške 88139,26 € z faktúry z 30. septembra 2013 vyhotovenej daňovým subjektom Podtatranská hydina a.s. za opracovanie mäsa a v prípade nepriznania oslobodenia od dane pri dodaní tovaru pre poľského odberateľa WEROMIT KATARZYNA WYLUPEK a pre litovského odberateľa UAB „TRIADOS“ Vilnius, Litva na základe faktúr, ktoré boli predmetom preverovania. 3. Správca dane riadiac sa právnym názorom odvolacieho orgánu doplnil dokazovanie a opätovne vyhodnotil zistený skutkový stav a vydal rozhodnutie č. 101228190/2019 zo dňa 22. mája 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil rozdiel v sume 759714,84 €, pričom nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2013 v sume 221234,57 € a vyrubil daň v sume 538480,27 €. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102506823/2019 zo dňa 6. novembra 2019, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 5. Podľa žalovaného správca dane v rámci konania preukázal vedomosť žalobcu o charaktere obchodných transakcií daňového subjektu Podtatranská hydina a.s. so spoločnosťou TrueCom s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. Uviedol, že spoločnosť Podtatranská hydina a.s. (personálne prepojený s žalobcom) sa s plným vedomím zúčastňoval na obchodných transakciách poznačených podvodom, pretože ich sám organizoval, dával pokyny dodávateľom a jednoznačne musel mať vedomosť, že on sám je skutočným odberateľom tovaru (nie spoločnosť TrueCom s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o.), a aj o skutočnosti, že spoločnosti TrueCom s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. sú len umelými článkami obchodného reťazca s cieľom získať daňovú výhodu pre spoločnosť Podtatranská hydina a.s., ktorá následne dodala tento tovar žalobcovi, pričom ten si neoprávnene odpočítal daň na vstupe na základe dodávateľských faktúr od daňového subjektu Podtatranská hydina a.s., ktorej mali tovar dodať TrueCom, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o.

9. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom porušenia jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správny súd poukázal na to, že podľa judikatúry ESĽP, ako aj Ústavného súdu SR nemusí krajský súd reagovať na každú jednu žalobnú námietku, ktorá bola daná súdu podrobnou odpoveďou, avšak rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia daňových orgánov, ako aj s dôrazom na záver správneho súdu, ktorý vyvodí tento zo všetkých relevantných námietok žalobcu, ktoré boli podané voči odôvodneniu napadnutého rozhodnutia daňových orgánov, pričom podrobne správny súd uvedie dôvody, pre ktoré bolo správcom dane rozhodnuté o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH s dôrazom na hlavnú podstatnú žalobnú námietku, ktorú daňový subjekt ako žalobca podanej žaloby podáva.

získaniu daňovej výhody v podobe odpočtu DPH na základe faktúr od dodávateľov spoločností TrueCom, s.r.o., ako aj SLOVAKIA FARMA s.r.o. a nakoniec spoločnosti Mirbes s.r.o., ktorá mala byť do daňového reťazca zapojená. Podľa názoru správneho súdu správca dane správne vykonal dokazovanie, ktorého výsledkom bolo nepriznanie odpočítania dane z faktúr od daných spoločností, nakoľko žalobca sa pri plnom vedomí zúčastňoval na tomto konaní poznačenom podvodom, t. j. na žalobcom deklarovaných obchodných transakciách so spoločnosťami TrueCom, s.r.o., SLOVAKIA FARMA s.r.o., či Mirbes s.r.o., aj keď vedel, že sú to nastrčené firmy.

dane stráca. Uvedené rozhodnutie SD EÚ je podľa správneho súdu aplikovateľné na prípad žalobcu vo vzťahu k spoločnostiam TrueCom, s.r.o., Mirbes s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o. Pokiaľ ide o kontrakomunitárne dodanie pre odberateľa WERONIT KATARZYNA WYLUPEK Poľsko, ako aj UAB „TRIADOS“ Poľsko, Vilnius, Litva, nebolo podľa správneho súdu potrebné dokazovať podvodné konanie, keďže neboli splnené hmotnoprávne podmienky na oslobodenie od DPH v zmysle ustanovenia § 43 zákona.

2019 zo dňa 25. mája 2022. Správny súd zdôraznil, že dôkazným bremenom je v prvom rade zaťažený daňový subjekt, teda žalobca, ktorý deklaruje predloženou faktúrou svoje právo na odpočet DPH. Až následne vstúpi správca dane do úlohy povinného dokazovať, či žalobca má právo na odpočet DPH alebo nie.

Správny súd pritom poukázal na obdobné konania, vedené na Najvyššom správnom súde SR, v ktorých bolo rozhodnuté pod sp. zn. 3Sžfk/78/2019 dňa 31. mája 2021, ako aj v obdobných veciach týkajúcich sa Podtatranskej hydiny a.s., kde bolo pod sp. zn. 10Sžfk/26/2019 Najvyšším správnym súdom SR rozhodnuté 25. mája 2022.

Uvedené poukazy na tieto rozhodnutia preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okrem iného ide o rozhodnutia staršieho dáta, ktorých judikatúra v súčasnej dobe bola prelomená. 16. K žalobnej námietke týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý bola začatá daňová kontrola u daňového subjektu, teda u žalobcu za september 2013, správny súd argumentoval tým, že v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku daňová kontrola je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu, čo bolo v danom prípade splnené oznámením o začatí daňovej kontroly, ktoré bolo doručené daňovému subjektu dňa 23. januára 2014. Z ustanovenia Daňového poriadku pritom podľa jeho názoru nevyplýva konkrétny postup, podľa ktorého by mal správca dane mať povinnosť oznamovať žalobcovi dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, tieto podľa správneho súdu na základe rozsiahleho dokazovania správcu dane preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzali a nemuseli vyčkať na prípadné trestné konanie.

18. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti vydaných rozhodnutí, ktorým absentuje riadne odôvodnenie, správny súd poukázal, že žalobca neuviedol, z akých dôvodov a k čomu sa mal ešte žalovaný vyjadriť, prípadne správca dane s poukazom na vykonané dôkazy, ako aj na odôvodnenie odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu.

Správny súd preto po preskúmaní napadnutých rozhodnutí tak správcu dane, ako aj žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu s poukazom na rozsiahle dokazovanie správcu dane, z ktorého vyvodil tak správca dane, ako žalovaný správny právny názor, ktorý vo svojom rozhodnutí správca dane, ako aj žalovaný dostatočne odôvodnili.

19. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/, h/, f/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu na ďalšie

V prípade, ak žiadaný a žiadúci orgán neaplikujú postup v zmysle čl. 11 a čl. 12 Nariadenia 904/2010, je povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v čl. 10 Nariadenia 904/2010? 3. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010? 4. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadúcim orgánom o predĺžení lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/

6. V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie Nariadenia 904/2010? 21. Uvedený postup navrhol z dôvodu, že podľa jeho názoru rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-186/20 vo veci HYDINA SK s.r.o. z 30. septembra 2021 nepodáva dostatočné odpovede na problematiku výkladu ustanovení Nariadenia vo vzťahu k predmetnej právnej veci.

Následne vo viacerých častiach kasačnej sťažnosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov ako aj správneho súdu, a to z dôvodov, že z rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, aké skutočnosti sa stali podkladom pre rozhodnutie a prečo dôkazy predložené žalobcom neboli zohľadnené v čoho dôsledku zo strany daňových orgánov došlo podľa jeho názoru k nedostatočne zistenému skutkovému stavu s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. 24.

Rovnako postupoval podľa žalobcu aj správny súd, ktorý sa bez ďalšieho stotožnil s postupom prvostupňového orgánu a žalovaného a neodstránil rozpory v týchto rozhodnutiach. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu ako aj narušeniu právnej istoty, a porušeniu základných zásad správneho konania podľa § 3 Správneho poriadku.

Spochybnil tiež vyhodnocovanie ekonomickej neaktivity obchodného partnera žalobcu, nakoľko nesúviselo so zdaňovacím obdobím. Správny súd sa podľa žalobcu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď právnu argumentáciu prvostupňového orgánu a žalovaného týkajúcu sa dôkazného bremena považoval za dostatočne presvedčivú. 26. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo nevysporiadanie sa s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-204/13, C- 368/2006, C-268/83 v spojení s rozsudkami C-37/95, C-255/02, C-162/07, C-425/06, C- 277/09, C-439/04 a C-440/04. Zdôraznil, že s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Kittel dokonca ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy, na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať za následok stratu práva na odpočet DPH, pokiaľ platiteľ dane nespáchal daňový podvod. 27. Ďalej argumentoval rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-624/15, C-80/11 a C-1425/11.

28. Podľa názoru sťažovateľa bol správca dane poukazujúc na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008 a § 46 ods. 3 Daňového poriadku povinný uviesť dôvod začatia výkonu daňovej kontroly. Keďže správca dane žalobcovi tento dôvod neuviedol, má za to, že daňová kontrola bola vedená svojvoľne a teda nezákonne. Argumentoval, že v súvislosti s výkonom daňovej kontroly nemôže byť jej začatie a uskutočňované len na svojvôli daňového orgánu, ale musia existovať a byť oznámené konkrétne dôvody, ktoré sú v čase začatia daňovej kontroly vopred známe. 29. Ďalej namietal používanie termínov ako „nárazník“, „zmiznutý obchodník“, „účelovo vložená spoločnosť“ bez ich vysvetlenia či náležitého odôvodnenia. V tejto súvislosti žalobca poukázal najmä na skutočnosť, že ide o terminológiu používanú v súvislosti s daňovými

Daňové orgány podľa sťažovateľa opomenuli, že v podvodom poznačených transakciách sa môžu ocitnúť aj nevinne zúčastnené subjekty a bez toho, aby túto možnosť riadne posúdili, vyhodnotili žalobcu ako subjekt podieľajúci sa na podvodnom reťazci. Sťažovateľ v tomto kontexte argumentoval aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03.

zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine sťažovateľa v časti naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu, v oblasti správy daní. 32. Sťažovateľ rovnako naznačoval, že došlo k porušeniu právneho rámca stanoveného správnym poriadkom, ktorý stanovuje zákonné náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom

Správny súd sa podľa jeho názoru nekriticky stotožnil so závermi žalovaného a správcu dane napriek tomu, že podľa sťažovateľa sú napadnuté rozhodnutia práve absenciou jasného a zrozumiteľného odôvodnenia nepreskúmateľné. Pokiaľ súd považoval argumentáciu sťažovateľa za nesprávnu mal nedôvodnosť takýto námietok podľa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne vysvetliť.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 36. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 37. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 38. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

40. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP). Kasačný súd k jednotlivým bodom kasačnej sťažnosti uvádza nasledovné.

43. Sťažovateľ v bode III. kasačnej sťažnosti (str. 10-19) žiadal o prerušenie kasačného konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v znení uvedenom v bode 20 tohto rozsudku. 44. V nadväznosti na pôvodný návrh sťažovateľa na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SDEÚ, ktoré sťažovateľ uviedol v kasačnej sťažnosti, kasačný súd konštatuje, že otázky navrhované sťažovateľom boli SDEÚ zodpovedané vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021, v miere potrebnej pre rozhodnutie danej veci, keďže prekročenie lehoty určenej v čl. 10 nariadenia nezakladá dôvod na konštatovanie nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Vychádzajúc z uvedeného má kasačný súd zato, že v danej veci nemá povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Tieto otázky tak svojim obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle uvedeného článku ZFEÚ, keď - vzhľadom na ich povahu - ich prípadné zodpovedanie nemá objektívny dosah na prebiehajúcu vec.

46. Kasačný súd má zároveň z obsahu administratívneho spisu preukázané, že nedošlo k prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly, keďže počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. Pokiaľ sťažovateľ mal konkrétne pochybnosti o prekročení lehoty na vykonanie daňovej kontroly, teda že trvala viac ako 365 dní, bolo jeho povinnosťou tieto tvrdenia dostatočne konkretizovať, čo však v danom prípade nenastalo.

48. Sťažovateľ v ďalšej časti kasačnej sťažnosti namietal aj nesprávne právne posúdenie správneho súdu s ohľadom na otázku primeranosti zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom. Vo svojej kasačnej sťažnosti konštruoval v značnej miere najmä teoretické východiská s obsiahlou citáciou judikatúry bez konkrétneho prepojenia na aspekty prejedávanej veci napríklad v podobe formulovania konkrétnych dôkazov, ktoré neboli vyhodnotené daňovými orgánmi.

50. Kasačný súd konštatuje, že dôkazné bremeno nebolo neprimerane presunuté na sťažovateľa, nakoľko to bol práve prvostupňový orgán, ktorý sťažovateľovi preukázal a v rozhodnutí riadne vysvetlil a odôvodnil obchodný reťazec, ako aj konanie, ktoré napĺňalo znaky daňového podvodu. Najmä na strane 32, 33 a 34 rozhodnutia žalovaného kde a akým spôsobom došlo k daňovému úniku, vyobrazil schému obchodného reťazca a vysvetlil, ako sa sťažovateľ o daňový únik pričinil. Prvostupňový orgán sa podrobne zaoberal aj vedomostnou zložkou sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní a existenciou opatrení, ktoré žalobca vykonal. Opatrenia zo strany sťažovateľa pritom zistené neboli. Naopak bolo preukázané, že sťažovateľ svojich obchodných partnerov poznal a o ich nedostatočnej obchodnej činnosti

Uvedené nebolo potrebné. Kasačný súd preto dospel k záveru, že právne posúdenie správneho súdu, týkajúce sa dôkazného bremena, je zákonné a správne. Námietka je preto nedôvodná. 42. V okolnostiach súdených vecí je najmä zrejmé, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie a urobil spolu so žalovaným dôkladné vyhodnotenie dôkazov. Za pozornosť stojí, že preskúmavané rozhodnutia nestoja iba na závere o spochybnení predložených dôkazov, ale žalovaný (i správny súd) dospel priamo k odôvodneným záverom o tom, že deklarované obchody niesli znaky podvodných transakcií. Zistené okolnosti totiž jednoznačne podporujú čiastkový záver žalovaného, s ktorým sa stotožnil i správny súd, že označení dodávatelia plnili funkciu „nárazníka“, ktorý umožnil sťažovateľovi profitovať z daňovej výhody vo forme odpočítania dodávateľom neodvedenej dane, pričom deklarovaní dodávatelia nevykonávali skutočnú ekonomickú činnosť, a podľa správneho súdu ani nenadobudli tovar a tento nedodali sťažovateľovi.

44. V tejto súvislosti je potrebné poukázať najmä na skutočnosť, že jednotlivé citované rozhodnutia sa týkajú rozličných tém, napríklad odlišných dôvodov nepriznania odpočtu DPH (hmotnoprávne podmienky, podvodné konanie, zneužitie práva) či priamej aplikovateľnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie pri rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov

45. Na záver svojej námietky síce sťažovateľ všeobecne uviedol, že podľa citovanej rozhodovacej činnosti jednoznačne vyplýva, že mu nárok na odpočet DPH mal byť priznaný. Takéto tvrdenie je však nedostatočné, pokiaľ sťažovateľ poukáže na množstvo judikatúry, týkajúcej sa rozličných tém, bez uvedenia, čo z citovanej judikatúry podľa žalobcu vyplýva, aký dopad má na prejednávaný prípad a v čom preukazuje nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu či jeho odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.

46. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/8/2019 z 25. augusta 2020, v zmysle ktorého: v súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) SD EÚ, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených NS SR, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky SD EÚ, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov SD EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napr. rozsudky sp. zn. 2Sžf/19/ 2011, 3Sžf/24/2012). Uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd preto ako nedôvodnú.

subjektu. Z ustanovení daňového poriadku pritom nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať sťažovateľovi dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany daňových orgánov, túto námietku kasačný súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie.“.

49. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly sťažovateľ namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi, nakoľko sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia vydaného v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov. Sťažovateľ tak v kasačnej sťažnosti neurobil. Kasačný súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

Keďže táto sťažnostná námietka nie je dostatočne konkrétna, aby, na jej základe bolo možné preskúmať zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí daňových orgánov, nemohol k nim kasačný súd zaujať vecné stanovisko. 51. Čo sa týka námietky sťažovateľa ohľadom prekročenia medze zákonom dovolenej správnej úvahy zo strany daňových orgánov kasačný súd poukazuje na to, že správny orgán je povinný výsledok správnej úvahy povinný uviesť vo svojom rozhodnutí a náležite ho odôvodniť, pričom pokiaľ uváženie správneho orgánu nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených zákonom, správnemu súdu neprináleží takéto rozhodnutie preskúmavať (§ 27 ods. 2 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve totiž nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Pri správnom uvážení si ale správny orgán nemôže počínať ľubovoľne. V danom prípade však sťažovateľ vôbec nešpecifikoval, akým spôsobom malo

52. Sťažovateľ rovnako namietal, že z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, že v priebehu celého správneho konania konajúce daňového orgány nazerali na sťažovateľa ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní a z tohto dôvodu je na mieste vysloviť pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany daňových orgánov pri výkone ich činnosti a zároveň nie je na mieste prijať úvahy a úsudky konštatované z ich strany vo vzťahu k podnikateľským aktivitám a k jeho osobe.

. .“. Rovnako kasačný súd odkazuje na ďalšie svoje rozhodnutie a to rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sžfk/17/2020 z 29. novembra 2021, konkrétne na bod 23., v ktorom kasačný súd rovnako skonštatoval, že správca dane si mohol od orgánov činných v trestnom konaní v súlade s daňovým poriadkom vyžiadať svedecké výpovede a ich obsahy použiť ako dôkaz v daňovom konaní podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, keď z obsahu rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že takto zistené skutočnosti neboli jediným dôvodom, na ktorom postavili svoj záver o neuznaní práva na odpočítanie dane. Uvedený záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na posudzovaný prípad sťažovateľa. 54. Ďalej v kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné a svojvoľné a rovnako absentuje aj riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu, ktorý sa mal nedostatočne vysporiadať so všetkými podstatnými a právne významnými skutočnosťami predmetnej veci. Kasačný súd však nemohol prisvedčiť dôvodnosti ani tejto námietky.

55. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 56.

57. Sťažovateľ v závere kasačnej sťažnosti namietal, že správca dane ukončil daňovú kontrolu po uplynutí zákonnej lehoty jedného roka odo dňa jej začatia vrátane lehoty 3 mesiacov na jej prerušenie v zmysle nariadenia. Mal za to, že nerešpektovaním maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly porušil správca dane nielen ustanovenia o maximálnej dĺžke trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. 58. V súvislosti s touto námietkou kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2013 bola začatá dňa 23. januára 2014 a ukončená bola doručením protokolu o daňovej kontrole sťažovateľovi dňa 26. apríla 2016. Ďalej, je preukázané, že daňová kontrola dane bola prerušená rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly zo dňa 11. júla 2014, ktorým správca dane prerušil daňovú kontrolu odo dňa 15. júla 2014, pričom oznámením zo dňa 14. júla 2015 oznámil sťažovateľovi, že dňa 13. júla 2015 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Rovnako správca dane rozhodnutím zo dňa rozhodnutím zo dňa 10. septembra 2015 prerušil daňovú kontrolu odo dňa 14. septembra 2015, pričom oznámením zo dňa 14.januára 2016 uviedol že dňa 11.januára 2016 pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly. V prejedávanom prípade teda nedošlo k prekročeniu dĺžky daňovej kontroly. Skutočnosť, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty bola v uvedený intervaloch prerušená, mala za následok, že lehota na jej vykonanie neplynula, t.j. výkon daňovej kontroly trval menej ako 365 dní. S poukazom na uvedené k prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nedošlo. 59. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a nezákonnosti rozhodnutí, keď mal za to, že nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku v súvislosti s podanými žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií, kasačný súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021. 60. Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora EÚ dospel kasačný súd k záveru, že lehoty stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (ktorá v § 46 ods. 10 daňového poriadku stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu. 61. Na podporu svojej argumentácie uviedol sťažovateľ viaceré rozhodnutia krajských súdov, ktoré mylne nazýva judikatúrou, pričom však nie sú ustálenou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu, od ktorej by sa krajský súd nemohol odchýliť. A rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca poukázal, nie sú aplikovateľné na daný prípad. Z uvedených dôvodov vyhodnotil a túto námietku kasačný súd ako nedôvodnú.