5Sfk/120/2022

1. Mesto Galanta (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 1022013485 zo dňa 8. októbra 2020 podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2020 v sume 58280,86 €, ktorá pozostáva z dane z pozemkov vo výmere 78535 m2 zaradené do predmetu dane ako zastavané plochy a nádvoria v sume 2405,04 € a dane so stavieb v sume 55875,82 €. Do celkovej dane zo stavieb správca dane zahrnul daň za stavby samostatne stojace garáže vo výmere 624 m2 v sume 480,48 €, daň za priemyselné stavby vo výmere 23890 m2 v sume 48181,90 €, daň za stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu vo výmere 937 m2 v sume 2464,31 € a daň za ostatné stavby vo výmere 4773 m2 v sume 4749,13 €. Vyrubenú daň správca dane odôvodnil ustanovením § 99e ods. 1 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku a Všeobecne záväzným nariadením mesta Galanta č. 10/2019 o podmienkach určovania a vyberania daní z nehnuteľností (ďalej len „VZN mesta Galanta”). 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 68577/2021 zo dňa 15. februára 2021, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný mal zo zisteného skutkového stavu dodatočne preukázané, že daňovníkom je vlastník pozemkov a stavieb podľa § 5 ods. 1 písm. a/ a 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach, a teda vlastníkom predmetných nehnuteľností je stále žalobca. Podľa žalovaného obmedzenia vyplývajúce zo zahrnutia uvedených nehnuteľností do oddelenej podstaty nepopierajú vlastníctvo tretej osoby a nie sú prekážkou pre vyrubenie predmetnej dane z nehnuteľností skutočnému vlastníkovi nehnuteľností, ktorým bol žalobca.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania práva na náhradu trov konania. 4. Správny súd rozsudkom č.k. 14S/14/2021-136 zo dňa 30. marca 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobu žalobcu zamietol. 5. Správny súd v úvode svojho právneho posúdenia konštatoval, že žalobca je ako vlastník zdaňovaných stavieb zapísaný na príslušnom liste vlastníctva, pričom argumentácia žalobcu spočívala prevažne v skutočnosti, že nehnuteľnosti boli zahrnuté do majetkovej podstaty úpadcu PEDRAZZOLI SLOVAKIA, spol. s r.o., na majetok, ktorého bol rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 23 K/43/2016 vyhlásený konkurz. 6. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej pre určenie osoby, ktorá stavbu skutočne užíva za daňovníka podľa § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach, nebola splnená podmienka nemožnosti určenia daňovníka podľa § 9 ods.1 zákona o miestnych daniach. Podľa jeho názoru je preto žalobca nepochybným vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto aj daňovníkom podľa § 9 ods. 1 (v prípade stavieb), resp. podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o miestnych daniach (v prípade pozemkov). 7. Podľa správneho súdu stavby vo vlastníctve žalobcu podliehajú konkurzu vyhlásenému na majetok úpadcu ako majetok zabezpečujúci úpadcove záväzky podľa§ 67 ods. 1 písm. c/ zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Uviedol, že v zmysle tohto zákona sa s poskytnutím zabezpečenia pohľadávky veriteľa úpadcu založením nehnuteľnosti tretej osoby prechod vlastníctva k založeným nehnuteľnostiam na úpadcu ani prechod konkrétnej daňovej povinnosti na úpadcu, resp. jeho správcu nespája. 8. Správny súd zhodne s názorom žalovaným dospel k stanovisku, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam sa následkom zápisu nehnuteľností tretej osoby do konkurznej podstaty úpadcu nestalo sporným ani správca úpadcu nestáva užívateľom nehnuteľností. 9. Vo vzťahu k žalobcovej argumentácií českou judikatúrou, správny súd konštatoval, že súdne rozhodnutia iného štátu nie sú prameňom práva v právnom systéme Slovenskej republiky, pričom žalobca neuviedol žiadne skutočnosti z ktorých by bolo možné usudzovať o relevantnosti tohto právneho názoru. 10. Ako rovnako nedôvodnú vyhodnotil súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa tvrdenej nezákonnosti VZN č. 10/2019 mesta Galanta v časti stanovenia sadzby dane zo stavieb, keďže súlad či nesúlad tohto podzákonného právneho predpisu so zákonom nie je súd v tomto konaní oprávnený posudzovať. 11. Odkázal pritom na osobitnú právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 357 a nasl. SSP. Keďže však žalobca na podporu svojho tvrdenia právoplatné rozhodnutie súdu vyslovujúce nesúlad predmetného VZN so zákonom nepredložil ani jeho existenciu netvrdil, bolo podľa správneho súdu potrebné na tento právny predpis v konaní nahliadať ako na predpis zákonný a pre stanovenie dane zo stavieb žalobcu záväzný.

12. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/, h/, f/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že bude zrušené rozhodnutie žalovaného a vec bude vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

14. V tomto smere argumentoval najmä judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8 Svzn 1/2013 zo dňa 17. septembra 2015, ktorý podľa sťažovateľa v skutkovo totožnej veci uzavrel, že ak obec vydá nové VZN, ktorým upraví sadzbu miestnych daní zo stavieb, jedná sa o novú právnu normu, ktorá musí byť v súlade s účinnými zákonmi, vrátane ustanovení o maximálnom rozdiele desaťnásobku medzi najnižšou a najvyššou ročnou sadzbou dane zo stavieb, ktorý stanovuje § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach.

16. Podľa sťažovateľa je potrebné rozlišovať rušenie VZN, ku ktorému je správny súd oprávnený v osobitnom konaní podľa § 357 a nasl. SSP a posudzovanie zákonnosti VZN ako predbežnej otázky v konaní o rozhodnutí, ktoré bolo vydané na jeho základe.

To, či je sťažovateľ skutočne vlastníkom nehnuteľností, by bolo podľa jeho názoru možné s určitosťou stanoviť iba v rámci sporu o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty. Dovtedy je podľa jeho názoru sporné, kto je vlastníkom nehnuteľností, a na účely určenia osoby daňovníka by mal správca dane vychádzať z § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach, teda za daňovníka považovať osobu, ktorá nehnuteľnosti skutočne užíva, teda správcu. Argumentoval pritom s odkazom na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky čj. 8 Afs 33/2007-47 zo dňa 29. augusta 2008. 19.

20. Sťažovateľ zároveň namietal arbitrárnosť a nepredvídateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa jeho názoru sa správny súd s jeho žalobnými námietkami dostatočne nevysporiadal, čím malo dôjsť k znemožneniu uskutočňovania sťažovateľovi patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol obdobné argumenty a skutočnosti, aké už uviedol v predošlom konaní. Zároveň navrhol aby kasačný súd predmetnú kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu uvádza nasledovné.

29. Vo vzťahu k prvej časti otázky si kasačný súd dovoľuje poukázať na právnu úpravu konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy obsiahnutú v § 357 a

30. Okrem predmetného osobitného konania správny súd nemôže v zmysle § 7 písm. c/ SSP preskúmavať všeobecne záväzné právne predpisy. Z uvedených dôvodov je správny súd v rámci svojho súdneho prieskumu povinný prezumovať súlad podzákonných právnych predpisov so zákonom. Sťažovateľ v konaní pred správny súdom pritom nespochybnil skutočnosť, že daň vyrubená správcom dane neprekročila rozpätie, ktoré predpokladá VZN mesta Galanta ako podzákonný právny predpis na základe ktorého bola uložená daň z nehnuteľnosti, ale namietal rozpor predmetného VZN so zákonom.

Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa uznesením Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 16/2000 zo dňa 8. februára 2000, a to z dôvodu odlišnosti relevantnej právnej úpravy, pričom jej aplikovateľnosť sťažovateľ dostatočným spôsobom nepreukázal.

34. Vo vzťahu k tejto námietke kasačný súd zhodne s názorom správneho súdu a žalovaného konštatuje, že daň bola vyrubená zákonným spôsobom relevantnému subjektu. Podľa § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku. Obdobným spôsobom vymedzuje daňovníka pri dani z pozemkov § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o miestnych daniach.

36. V predmetnom prípade má kasačný súd za preukázané, že správca dane, žalovaný a rovnako aj správny súd dostatočne zistili skutkový stav na základe ktorého prišli k záveru, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom dane v prejedávanom prípade. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že ide o nehnuteľnosti, ktoré boli spísané do konkurznej podstaty, pretože vlastníctvo k nim ako takým nebolo relevantne spochybnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v danom prípade bolo možné určiť osobu daňovníka postupom podľa § 5 ods. 1písm. a/ a § 9 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z., keď z uvedených ustanovení zákona vyplýva, že daňovníkom dane z pozemkov, resp. aj daňovníkom dane zo stavieb je vlastník pozemku a vlastník stavby, pričom podmienka užívania nehnuteľností nemusí byť splnená. To, že bol vo vzťahu k uvedeným špecifikovaným nehnuteľnostiam vykonaný zápis poznámky týchto nehnuteľností do súpisu ako majetok tretej osoby - spoločnosti EFEKTA spol. s r.o. vo vzťahu k úpadcovi RAJECKÉ STROJÁRNE, a.s., Žilina nie je možné vyhodnotiť tak, že by tieto nehnuteľnosti s poukazom na ust. § 5 ods. 3 a § 9 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. správkyňa konkurznej podstaty úpadcu užívala, keď bolo na mieste použiť na určenie daňovníka ust. § 5 ods. 1 písm. a/ a § 9 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. .

38. V intenciách vlastnej právnej úvahy a rovnako aj uvedených záverov postupoval v prejedávanej veci aj kasačný súd a preto vyhodnotil predmetnú námietku ako nedôvodnú. 39. S poukazom na vyššie uvedené dospel kasačný súd k záveru, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Jeho odôvodnenie, obsahujúce relevantné právne závery ako aj presvedčivé vyhodnotenie všetkých pre vec zásadných námietok, považuje kasačný súd za vyčerpávajúce a dostatočné pre zamietnutie správnej žaloby. Kasačné námietky vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.