5Sfk/12/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:3021200003.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 13S/2/2021
- IČS
- 3021200003
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: LUGO Trans s.r.o., so sídlom : Trieda KVP 1, 040 23 Košice, IČO : 50800817, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Juristi s.r.o., so sídlom Krivá 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101616234/2020 z 272. októbra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/2/2021-56 z 29. septembra 2021, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza (ďalej len „správca dane“) začal u žalobcu dňa 26. júna 2019 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2019. Dňa 6. apríla 2020 vydal správca dane protokol z daňovej kontroly, zo záverov ktorého vyplýva, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že dodávateľ žalobcu, spoločnosť URUMBU s.r.o. mu dodala tovar tak, ako je to deklarované predloženými faktúrami. Správca dane na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že u žalobcu neboli splnené podmienky na uplatnenie odpočítania dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). 2. Po uskutočnení vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 101049876/
2020 zo 17. júna 2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi postupom podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil rozdiel dane v sume 13000 eur za zdaňovacie obdobie február 2019.
3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že žalobca si v zdaňovacom období február 2019 uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) na základe faktúr od dodávateľa, obchodnej spoločnosti URUMBU s.r.o., konkrétne išlo o faktúru č. 201902271, dátum dodania: 27.02.2019, základ dane : 25000 eur, DPH 20 %: 5000 eur, celkom: 30000 eur, predmet dodania: Ginaf 4241 s VIN číslom: U.,
Special naťahovač kontajnerov, rok výroby 02/2002 a faktúru č. 2019022819, dátum dodania : 28.02.2019, základ dane : 40000 eur, DPH 20 % : 8000 eur, celkom : 48000 eur, predmet dodania : Liebherr, typ R934 B HD SL, rok výroby 2005, VIN: G. (ďalej len „sporné faktúry“).
4. Správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil vážne a jednoznačné pochybnosti, že dodania v zmysle sporných faktúr vykonala, alebo, že ich vôbec mohla vykonať obchodná spoločnosť URUMBU s.r.o. Z odpovede na súčinnosť Kriminálneho úradu Finančnej správy, z evidencie dopravného inšpektorátu vyplynuli nasledovné údaje : Ginaf 4241, Special naťahovač kontajnerov, rok výroby 06/2002, dátum prvej evidencie :21.06.2002, dátum prvej evidencie v SR : 15.05.2019, držiteľ: LUGO Trans s.r.o., od 15.05.2019, vlastník:
BENEFIT LEASING s.r.o. od 15.05.2019; Liebherr, typ R934 B HD SL, rok výroby 2005, bez záznamu t.j. u uvedeného vozidla neexistujú záznamy v evidencii dopravného inšpektorátu. 5. Správca dane nespochybnil samotnú existenciu tovaru, ktorý je uvedený na sporných faktúrach, spochybňuje, že tovar bol žalobcovi dodaný práve spoločnosťou URUMBU s.r.o. Súčasťou dokumentácie, ktorú predložil žalobca k vykonaniu daňovej kontroly, boli sporné faktúry, ale k týmto neboli priložené žiadne prílohy, resp. dokumenty, pritom ide o dodávku pracovných strojov, pri ktorých sa minimálne predpokladá riešenie a dohodnutie podmienok prípadnej reklamácie. Žalobca neposkytol správcovi dane žiadne konkrétne a presné informácie o okolnostiach nákupu tovaru uvedeného na faktúrach, absentujú kľúčové informácie o tovare a okolnostiach jeho nadobudnutia, napríklad, kde bol tovar naložený, alebo prevzatý na prepravu, kto tovar prepravil, aké dopravné prostriedky boli na to použité, aké osoby a za aké subjekty sa prepravy akýmkoľvek spôsobom zúčastnili. T. K. v podaní zo dňa 14.04.2020 správcovi dane uviedol, že doklady o preprave mal správcovi dane doručiť
žalobca, ktorý prepravu uskutočňoval. Ďalej napríklad, kto bol skutočným predchádzajúcim vlastníkom tovaru, či si daňový subjekt pred kúpou overil technický stav tovaru, kde došlo k takejto kontrole a kto konkrétne túto kontrolu vykonal (išlo o dodanie nie nových strojov, ale o dodanie už používaných strojov, rok výroby 2002 a 2005). Na základe týchto skutočností správca dane vyhodnotil, že u žalobcu neboli splnené podmienky na uplatnenie odpočítania DPH v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101616234/2020 z 22. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku toto rozhodnutie
potvrdil. 7. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť URUMBU s.r.o. bola reálne dodávateľom tovaru uvedeného na sporných faktúrach. V danom obchodnom prípade je kľúčová taktiež skutočnosť, že nebolo tak platiteľom (žalobcom), ako ani jeho dodávateľom (spoločnosť URUMBU s.r.o.) objasnené resp. preukázané kto, ako, kedy a akým spôsobom uskutočnil prepravu predmetných sporných zdaniteľných plnení, nebol predložený žiadny relevantný dôkaz resp. doklad o preprave tovaru žalobcovi zo strany dodávateľa. Preto preskúmavanú vec vyhodnotil s výsledkom, že žalobca pri uplatnení nároku na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie február 2019 konal v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH tým, že nesplnil podmienky ustanovené zákonom o DPH, keď vierohodne nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru (prijatie deklarovaného zdaniteľného plnenia) práve od uvedeného dodávateľa spoločnosti URUMBU s.r.o.
II. Konanie pred správnym súdom
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorou žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 9.
Na úvod správnej žaloby poukázal na prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských štátov Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Ďalej mal za to, že daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom. Namietal porušenie povinnosti správcu dane podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, namietal porušenie povinnosti správcu dane v protokole vyhodnotiť dôkazy podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku. Mal za to, že „legalizovať“ takto vykonanú daňovú kontrolu by bolo možné len vykonaním celej daňovej kontroly od jej začatia od prvého úkonu vo veci zákonným spôsobom a teda v zákonnej lehote, pretože platí zásada ius ex iniuria non oritur, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká. Správca dane teda mal povinnosť v súlade so zákonom daňovú kontrolu, v ktorej priebehu došlo k nezákonnému stavu zastaviť a po splnení zákonom stanovených podmienok začať vo veci novú daňovú kontrolu. 10. Ďalej poukázal aj na fakt, že daňové konanie je v zásade dvojstupňové. Žalobca má dôvodné podozrenie, že orgánom, ktorý nezákonne koordinuje celý postup desiatok kontrol je práve žalovaný.
Tiež mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko sa žalovaný venoval odvolacím námietkam len okrajovo. 11. Žalobca mal za to, že dodanie podľa sporných faktúr zo strany deklarovaného dodávateľa bolo preukázané v celom rozsahu prostredníctvom predložených dôkazov, ktoré predvída samotný Daňový poriadok dodajúc, že už len samotná faktúra vystavená dodávateľom je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie tovaru.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci PPUH Stehcemp, C-227/14 a nestotožnil sa so záverom konajúcich daňových orgánov, že svoje tvrdenia o dodaní tovaru a služieb nepreukázal, resp. že existujú pochybnosti o takomto preukázaní. Tiež mal za to, že pochybnosti týkajúce sa jeho dodávateľa t.j. spoločnosti URUMBU s.r.o. mu nemôžu byť na ťarchu.
12. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“ alebo „krajský súd“) správnu žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) zamietol.
13. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že správny súd podrobne opísal skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, pričom zhodne s konajúcim daňovými orgánmi skonštatoval, že v prejednávanej veci nebolo preukázané reálne dodanie tovaru spoločnosťou URUMBU s.r.o., keď žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o realizácii predmetných zdaniteľných plnení predložil len faktúry bez uvedenia podrobnejších informácií ohľadom uvedených obchodov. Ďalej správny súd poukázal na to, že spoločnosť URUMBU s.r.o. na výzvy správcu dane nereagovala a nepredložila žiadne listiny svedčiace o obchodnej spolupráci so žalobcom. Žalobca uvádzal, že pri spolupráci za uvedenú spoločnosť konal s T. K. na základe plnej moci, avšak správcovi dane sa napriek opakovaným predvolaniam a pokusu o predvedenie nepodarilo T. K. vypočuť ako svedka. Na výzvu správcu dane T. K. oznámil iba to, že došlo k zmenám v spoločnosti, preto nevie správcovi dane zaslať všetky
doklady. Uviedol, že došlé faktúry za naťahovač kontajnerov GINAF 4241 a Liebherr bude mať lízingová spoločnosť BENEFIT LEASING s.r.o., ktorá následne stroje leasovala. Doklady o preprave mal správcovi dane doručiť žalobca, ktorý prepravu zabezpečoval.
Predložil faktúru vystavenú žalobcom pre spoločnosť BENEFIT LEASING s.r.o. na tovar Liebherr, typ R934B DL SL, r.v. 2005 k zmluve o spätnom finančnom leasingu č. 1903 v sume 43750 eur a výpis z účtu zo dňa 14.03.2019, z ktorého vyplýva odoslanie čiastočnej úhrady v sume 18050 eur za Ginaf z účtu žalobcu na účet spoločnosti URUMBU s.r.o. Na opakované výzvy správcu dane žalobca v priebehu správneho konania nereagoval a okrem faktúr od dodávateľa URUMBU s.r.o. v konaní nepredložil žiadne listiny. Správca dane nezískal údaje ani o preprave tovaru a ani o tom, kto bol skutočným predchádzajúcim vlastníkom tovaru.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
14. Žalobca (sťažovateľ) podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť a to z dôvodu, podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. 15. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom správneho súdu a poukázal na to, že správca dane postupuje v tejto aj v ostatných daňových kontrolách tak, že prenáša dôkazné bremeno na sťažovateľa v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť ním tvrdenú. Správca dane nebral v úvahu žiadne dôkazy, ktoré predložil a naopak bez odôvodnenia ich vyhodnotil ako nedostačujúce. 16. Naďalej zotrval na prezentovanom názore Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžf/1/2011), že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a náležitými prílohami vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane poukazujúc na rozsudok SD EÚ vo veci PPUH Stehcemp, C-227/14. Nie je preto možné preverované faktúry daňového subjektu a jeho obchodných partnerov považovať iba za „vytlačený papier“, nakoľko obsahuje (okrem zákonných náležitostí) aj jasné identifikačné údaje vystaviteľa, čím jasne deklarujú kto bol ich vystaviteľom. Z tohto hľadiska správca dane nemôže tvrdiť, že daňový subjekt svoje tvrdenie nepreukázal a argumentovať pritom dôkazmi a informáciami, ktoré sú z daňového hľadiska irelevantné. 17. Namietal ďalej absenciu úvah vo vzťahu k hodnoteniu konkrétnych dôkazov, čo je v rozpore s § 3 ods. 3 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu, ako vecne správny potvrdil (správne sa mal domáhať zamietnutia kasačnej sťažnosti - poznámka kasačného súdu).
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
19. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) 17.2.2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu
Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.
20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 21.
Kľúčovými právnymi otázkami v predmetnej veci bolo (i) či správny súd, žalovaný a správca dane vychádzali zo správneho právneho posúdenia veci, ak dospeli k záveru, že sťažovateľ v predmetnej veci neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov a (ii) či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje úvahy o hodnotení dôkazných prostriedkov. 22. Úvodom kasačný súd poukazuje na to, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.
23. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1).
Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 z 25. augusta 2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Senatex z 15. septembra 2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 24).
24. Kým medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Kemwater ProChemie, bod 25; vo veci Ferimet z 11. novembra 2021, C-281/20, body 26, 27).
25. Vnútroštátny zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 10/2015 z 3. februára 2016, sp. zn. 6 Sžfk 7/2016 z 27. septembra 2018, sp. zn. 5 Sžfk 15/2018 z 30. apríla 2019). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktorých priebeh v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, č. R 26/2021, bod 40; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 z 11. júna 2019, č. R 6/2020, body 49 a 50).
26. Pokiaľ ide ešte o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého ,, Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.
27. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 z 3. septembra 2019, bod 54). Nepostačuje však predložiť faktúru či dodacie listy alebo podobné formálne doklady, a ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku), a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. novembra 2017, č. 71/2017 ZNaU).
28. Podstatou danej veci je, či krajský súd správne posúdil, s ohľadom na dôvod neuznania uplatneného práva na odpočet dane z pridanej hodnoty z realizovaných obchodov, ktorým bolo spochybnenie deklarovaného dodávateľa tovaru, pri nespochybnení existencie tovaru, mieru dôkazného bremena, ktoré zaťažovalo sťažovateľa v daňovom konaní, a v tomto kontexte či aj náležite posúdil rozsah a výpovednú hodnotu dokazovania vykonaného správcom dane.
29. Kasačný súd musí konštatovať, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu tovary boli dodané od deklarovaného dodávateľa - spoločnosti URUMBU s.r.o. (resp. dodanie od deklarovaného dodávateľa bolo spochybnené), spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet - dodanie tovaru osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, teda so statusom platiteľa dane podľa zákona o DPH (z materiálneho hľadiska).
30. Kasačný súd sa rovnako musí stotožniť s názorom správneho súdu, že správca dane a žalovaný v predmetnej veci vzniesli na základe vykonaného dokazovania (bližšie body 4 a 5 tohto rozsudku) dôvodné pochybnosti o splnení uvedenej hmotnoprávnej podmienky odpočítania dane zo sporných obchodov sťažovateľa. Zo zistení správcu dane je zrejmé, že deklarovaný dodávateľ (spoločnosť URUMBU s.r.o.) na výzvy správcu dane nereagoval a nepredložil žiadne listiny svedčiace o obchodnej spolupráci so sťažovateľom. Pochybnosti však neboli založené len na uvedených skutočnostiach. Sťažovateľ uvádzal, že pri spolupráci za uvedenú spoločnosť konal s T. K. na základe plnej moci. T. K. sa však správcovi dane a to aj napriek opakovaným predvolaniam a pokusu o predvedenie nepodarilo vypočuť.
Na výzvu správcu dane T. K. oznámil iba to, že nakoľko došlo k zmenám v spoločnosti, nevie správcovi dane zaslať všetky doklady. V podaní zo dňa 14.04.2020 správcovi dane však uviedol, že doklady o preprave mal správcovi dane doručiť sťažovateľ, ktorý prepravu uskutočňoval. Sťažovateľ však správcovi dane okrem sporných faktúr neposkytol žiadne konkrétne a presné informácie o okolnostiach nákupu tovaru uvedeného na faktúrach, absentovali informácie o tovare a okolnostiach jeho nadobudnutia, nebola z jeho strany preukázaná preprava tovaru, vo vzťahu ku ktorej T. K. tvrdil, že ju zabezpečoval práve sťažovateľ.
31. Vo vzťahu k preprave tovaru poukazuje kasačný súd aj na obsah zápisnice z ústneho pojednávania z 3. decembra 2019, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ konkrétne k preprave uviedol, že bager aj nákladné auto doviezol K. priamo do US Steel na podvale - aute, čo preváža stroje, sťažovateľ však nevedel odkiaľ bolo privezené, ani kto to priviezol.
Tvrdil, že nebol pri tom osobne, mali byť pri tom zamestnanci sťažovateľa. Konkrétnych zamestnancov sťažovateľ neuviedol. 32. Rovnako bolo v danej veci pre kasačný súd relevantné zisťovanie pôvodu „pracovných strojov“ správcom dane prostredníctvom súčinnosti Kriminálneho úradu Finančnej správy s tým výsledkom, že nebol zistený ich pôvod, predchádzajúci vlastník, a dokonca jeden z „pracovných strojov“ ani nebol v evidencii dopravného inšpektorátu. Konkrétne z tejto evidencie vyplynuli nasledovné údaje : Ginaf 4241, Special naťahovač kontajnerov, rok výroby 06/2002, dátum prvej evidencie :21.06.2002, dátum prvej evidencie v SR : 15.05.2019, držiteľ
: LUGO Trans s.r.o., od 15.05.2019, vlastník : BENEFIT LEASING s.r.o. od 15.05.2019; Liebherr, typ R934 B HD SL, rok výroby 2005, bez záznamu t.j. u uvedeného vozidla neexistujú záznamy v evidencii dopravného inšpektorátu.
33. Kasačný súd považuje za potrebné zopakovať, že sťažovateľ zastával názor a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a náležitými prílohami vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Uvedený záver však vo svetle aktuálnej judikatúry tak Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu už neobstojí (bližšie argumentácia je uvedená v bodoch 25 až 27 tohto rozsudku).
34. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správca dane a žalovaný náležite zistili a pomenovali pochybnosti týkajúce sa splnenia materiálnych/hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov sťažovateľa. Sťažovateľ tieto dôvodné pochybnosti nevyvrátil, neoznačil žiadne ďalšie dôkazy na ich vyvrátenie, a preto je dôvodný záver, že neuniesol v daňovom konaní svoje dôkazné bremeno.
35. Kasačný súd zdôrazňuje, že dôvodné pochybnosti sa týkali len vzťahov a okolností medzi sťažovateľom a jeho deklarovaným dodávateľom. Išlo teda o okolnosti a skutočnosti priamo v dispozičnej sfére sťažovateľa. V tomto rozsahu bolo od sťažovateľa požadované aj vyvrátenie pochybností správcu dane. Kasačný súd zastáva názor, že od sťažovateľa možno spravodlivo požadovať, aby okrem faktúry preukázal alebo označil dôkazy napr. na preukázanie prepravy tovaru, jeho vykládky (napr. evidenčné čísla vozidiel, mená a priezviská osôb realizujúcich prepravu, či protokoly o prevzatí tovaru s uvedením osobných údajov osôb tovar odovzdávajúcich a preberajúcich). Kasačný súd sa preto nestotožnil s názorom sťažovateľa, že bol neprimerane zaťažený dôkazným bremenom. Naopak sťažovateľ svoje dôkazné bremeno neuniesol, keď po relevantnom spochybnení ním predložených dokladov (v podstate len sporných faktúr) správcom dane neprodukoval žiadne dôkazy. Sťažovateľ predložil len formálne doklady a nevyvrátil pochybnosti správcu dane o tom, že mu tovar dodal dodávateľ,
ktorý by bol platiteľom dane, čím sťažovateľ nesplnil jednu z hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane. Sťažnostné body sú preto nedôvodné. 36. Rovnako kasačný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že v ňom absentovala úvaha o hodnotení dôkazov. Žalovaný podrobne popísal priebeh a výsledky tak daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania vrátane výsledkov dokazovania.
V. Záver
37. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 38. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. novembra 2023