5Sfk/13/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LLM. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): DREVOPROJEKT Komárno, s.r.o., Hlavná 25, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36707724, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36865281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, Banská Bystrica, IČO: 42?499?500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100409246/2020 z 12. februára 2020 o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/ 63/2020-126 z 28. septembra 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Na vývoj v súvislosti s pyrolyzačným zariadením a technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese bol žalobcovi Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou poskytnutý nenávratný finančný príspevok.

3. K stavu pyrolyzačného zariadenia zo zápisnice o miestnom zisťovaní z 25.04.2019 vyplynulo, že predmetné zariadenie nie je v prevádzke z dôvodu, že nebolo vydané cenové rozhodnutie. Inak je však funkčné a bolo otestované. 4. Žalobca podľa zistení správcu dane uvedených v prvostupňovom rozhodnutí (1) 15.01.2014 zaradil do svojho dlhodobého majetku „Pyrolyzér“ v hodnote 512000,- € a (2) 11.02.2014 zaradil do svojho majetku „Aktivované náklady na vývoj“ v hodnote 1084000,- €.

5. Podľa zistení správcu dane žalovaný takto nepostupoval pri nadobudnutí majetku v súvislosti so zmluvou č. KaHR-21SP-0901/0083/29 (elektráreň na biomasu a iné). 6. Podľa vyjadrenia žalovaného z 25.07.2018 náklady súvisiace s vývojom zariadenia pyrolyzér, vývojom meracieho a testovacieho zariadenia a náklady na služby technického a vývojového charakteru boli v roku 2014 zaúčtované na nákladové účty 501083, 518051 a 518079. Jednotlivé položky predmetného projektu mal žalobca aktivovať v roku 2015 ako dlhodobý nehmotný majetok, a to bez vplyvu na základ dane.

na § 19 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „ZDP“) upravil základ dane žalobcu o výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami (keďže mali byť účtované a odpisované ako dlhodobý majetok). 8. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100409246/2020 z 12.02.2020 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Poukázal na zistené porušenia zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej „zákon o účtovníctve“), Postupov účtovania a ZDP (§ 19 ods. 3 a § 2 písm. i/ v znení platnom do 31.12.2014). Uviedol, že v zmysle uzatvorených zmlúv o poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalobca obstarával dlhodobý hmotný a dlhodobý nehmotný majetok, tento v januári a vo februári 2014 zaradil na karty dlhodobého majetku a vypočítal odpisy, ktoré však podľa predloženej účtovnej evidencie v období roka 2014 stornoval, a obstarávaciu cenu majetku zaúčtoval v plnej výške priamo do

9. Uviedol, že v zmysle § 22 ods. 2 písm. a/ ZDP, sú hmotným majetkom odpisovaným na účely tohto zákona samostatné hnuteľné veci, prípadne súbory hnuteľných vecí, ktoré majú samostatné technicko-ekonomické určenie, ktorých vstupná cena je vyššia ako 1700,- € a prevádzkovo-technické funkcie dlhšie ako jeden rok a v zmysle § 22 ods. 7 ZDP, nehmotným majetkom na účely tohto zákona je dlhodobý nehmotný majetok podľa osobitného predpisu, ktorého vstupná cena je vyššia ako 2400,- € a použiteľnosť alebo prevádzkovo-technické funkcie sú dlhšie ako jeden rok. Vstupnú cenu hmotného a nehmotného majetku upravuje ustanovenie § 25 zákona o účtovníctve. V zmysle § 19 ods. 3 písm. a/ ZDP, sú daňovými výdavkami odpisy hmotného a nehmotného majetku, uplatnené v súlade s ustanoveniami § 22 až § 29 ZDP a v zmysle § 22 ods. 1 ZDP sa odpisovaním rozumie postupné zahrňovanie odpisov z hmotného a nehmotného majetku, o ktorom je účtované v zmysle ustanovení zákona o účtovníctve a ktorý je využívaný na zabezpečenie zdaniteľných príjmov do daňových výdavkov. 10. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že majetok nadobudnutý v súvislosti so zmluvou č. KaHR-13SP-0801/004/11 (pyrolyzačné zariadenie a technické riešenie na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese) je dlhodobým majetkom, a teda doba jeho použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok a nemohol tak byť odpísaný v deň jeho zaradenia (aktivácie) v plnej výške. Žalobca mal z dôvodu, že deklaroval, že v roku 2014 zaradil predmetný majetok do užívania, t.j. že boli zabezpečené všetky funkcie majetku potrebné na jeho využívanie, postupovať v zmysle citovaných ustanovení účtovných a daňových predpisov a obstarávaciu cenu majetku mal uplatňovať do daňových nákladov postupne formou odpisov a nie jednorazovo, ako to realizoval žalobca.

11. Voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 06.05.2020 na Krajský súd v Nitre správnu žalobu s tým, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, považuje za nesprávne z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). 12. Žalobné body žalobcu možno zhrnúť nasledovne: · namietal, že vo výroku napadnutého rozhodnutia absentuje podstatná a v § 63 ods. 3 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) obligatórne určená náležitosť, a to rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní so záverom, že v zásade všetky náklady pri správe daní, s výnimkou nákladov vzniknutých daňovému subjektu, znáša samotný správca dane a o tejto skutočnosti je povinný, aj z pohľadu právnej istoty všetkých účastníkov daňového konania, rozhodnúť vo výrokovej časti rozhodnutia, · namietal, že v rámci projektu vývoja univerzálnej pyrolyzačnej linky nebol obstarávaný

Podľa § 28 ods. 4 zákona o účtovníctve nehmotný majetok, ktorým sú náklady na vývoj, musí účtovná jednotka odpísať najneskôr do 5 rokov od jeho obstarania. Podľa vnútropodnikovej smernice žalobcu č. 01/2012 s názvom dlhodobý majetok, evidencia, oceňovanie a odpisovanie, ktorá bola správcovi dane predložená, aktivované náklady na vývoj, ako aj dlhodobý majetok, ktorý je výsledkom vývoja sa odpíšu najskôr počas obdobia trvania vývoja a najneskôr do 5 rokov od obstarania. Žalobca teda v súlade so zákonom o účtovníctve, postupmi účtovania a vlastnou vnútropodnikovou smernicou aktivoval náklady na vývoj a tieto odpísal v súlade so stanovenými lehotami. · namietal, že správca dane a ani žalovaný nerozlišovali, či v prípade žalobcu malo ísť o hmotný alebo nehmotný dlhodobý majetok a uvádzali iba, že ide o dlhodobý majetok. Žalobca pritom opakovane vysvetľoval, že ide o dlhodobý nehmotný majetok. · mal za to, že preukázal využitie dlhodobého nehmotného majetku v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti.

15. K druhému žalobnému bodu ohľadom výdavkov súvisiacich s vývojom technického riešenia pyrolyzačného zariadenia uviedol najmä, že to, že sa jednalo o dlhodobý hmotný alebo nehmotný majetok potvrdil sám žalobca tým, že si pyrolyzátor a aktivované náklady na vývoj zaradil na karty dlhodobého majetku. Z vyjadrení žalobcu podľa žalovaného jednoznačne vyplývalo, že sa jedná o nehmotný dlhodobý majetok, ktorého nadobúdacia cena alebo jeho technické zhodnotenie sa uplatňuje v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov do daňových výdavkov postupne, a to v zmysle § 22 ZDP formou odpisov. V danej veci podľa žalovaného nebolo podstatné, či je pyrolyzér dlhodobým hmotným alebo nehmotným majetkom, podstatná bola skutočnosť, že v zmysle § 22 ZDP sa jedná o dlhodobý majetok, a preto mal žalobca náklady spojené s jeho vývojom, keďže sám tvrdil, že sa jednalo o dlhodobý nehmotný majetok v podobe technického riešenia, uplatniť do daňových nákladov formou odpisov (podľa zaradenia do odpisovej skupiny) a nie jednorazovým uplatnením vynaložených finančných prostriedkov do daňových nákladov.

III. Rozhodnutie správneho súdu

Správny súd sa v tejto súvislosti stotožnil so skutkovými zisteniami a s právnymi závermi žalovaného. 19. Žalobný bod žalobcu, že rozhodnutie správcu dane a žalovaného neobsahuje rozhodnutie o náhrade nákladov dane, správny súd nepovažoval za dôvodný.

20. K hmotnoprávnej otázke (druhý žalobný bod žalobcu) správny súd uviedol, že predmetný nadobudnutý majetok je dlhodobým nehmotným majetkom, nakoľko jeho hodnota je vyššia ako 2400,- € a doba jeho použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok, čo správca dane správne ustálil a že tento majetok nemohol byť odpísaný v deň jeho zaradenia (aktivácie) v plnej výške, ale mal byť odpisovaný postupne podľa zaradenia do odpisovej skupiny. Žalobca mal (z dôvodu, že deklaroval, že v roku 2014 zaradil predmetný majetok do užívania, t.j. že boli zabezpečené všetky funkcie majetku potrebné na jeho využívanie) postupovať v zmysle § 22 až § 29 ZDP, a obstarávaciu cenu majetku mal uplatňovať do daňových nákladov formou odpisov.

22. Správny súd mal teda za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výsledkom vývoja bol nehmotný majetok v podobe technického riešenia pyrolyzačného zariadenia, jedná sa teda o nehmotný dlhodobý majetok, ktorého nadobúdacia cena alebo jeho technické zhodnotenie sa uplatňuje v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov do daňových výdavkov postupne, v zmysle § 22 ZDP formou odpisov, čo žalobca však nevykonal.

zmysle § 2 písm. i/ ZDP. Záver správcu dane a žalovaného o porušení ZDP tak podľa správneho súdu zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami ZDP. 23. K námietke nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí správny súd uviedol, že túto žalobca v správnej žalobe nekonkretizoval, len všeobecne uviedol, že v rozhodnutí absentujú vlastné logické úvahy a závery, nie je vôbec vysvetlené, prečo odvolací orgán rozhodol tak ako rozhodol. Uviedol, že

IV. Kasačná sťažnosť žalobcu

25. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ vzniesol tri sťažnostné body. Prvým sťažnostným bodom je absencia zákonných náležitostí výrokovej časti napadnutých rozhodnutí spočívajúca v absencii rozhodnutia o náhrade nákladov daňového konania podľa § 12 Daňového poriadku. V tejto súvislosti namieta porušenie § 63 ods. 2 Daňového poriadku a § 63 ods. 3 písm. d/ Daňového poriadku. Je preto toho názoru, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 Daňového poriadku. Podľa sťažovateľa nejde o fakultatívnu náležitosť rozhodnutia v daňovom konaní (ako to vyplýva z napadnutého rozsudku správneho súdu), ale o povinnú náležitosť, čo vyplýva z použitia slova „musí“ zákonodarcom v uvedenom právnom predpise.

Toto technické riešenie, ako nehmotný majetok, predstavuje štúdiu realizovateľnosti konkrétneho pyrolyzačného zariadenia, know-how týkajúce sa spôsobu fungovania vstupných a výstupných materiálov pyrolyzačného zariadenia, výroby takéhoto pyrolyzačného zariadenia a jeho

Z vyššie uvedených definícii podľa sťažovateľa vyplýva, že výsledkom vývoja nie je hmotný majetok v podobe pyrolyzačného zariadenia, ale naopak nehmotný majetok v podobe technického riešenia takéhoto pyrolyzačného zariadenia, s čím sa správny súd podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal.

29. Uvádza, že aktivované náklady na vývoj dlhodobého nehmotného majetku sa podľa § 20 Postupov účtovania odpisujú na základe odpisového plánu nepriamo prostredníctvom účtovných odpisov. Podľa § 28 ods. 4 zákona o účtovníctve nehmotný majetok, ktorým sú náklady na vývoj, musí účtovná jednotka odpísať najneskôr do 5 rokov od jeho obstarania. Podľa vnútropodnikovej smernice sťažovateľa č. 01/2012 aktivované náklady na vývoj, ako aj dlhodobý majetok, ktorý je výsledkom vývoja sa odpíšu najskôr počas obdobia trvania vývoja a najneskôr do 5 rokov od obstarania. Sťažovateľ má teda zato, že v súlade so zákonom o účtovníctve, postupmi účtovania a vlastnou vnútropodnikovou smernicou aktivoval náklady na vývoj a tieto odpísal v súlade so stanovenými lehotami. Účtovná jednotka má podľa sťažovateľa právo rozhodnúť sa, ako bude účtovať a odpisovať majetok a takisto má právo toto svoje rozhodnutie zmeniť a upraviť.

31. Správny súd sa podľa sťažovateľa opomenul vysporiadať s § 28 ods. 4 ZDP, podľa ktorého sa nehmotný majetok odpíše najneskôr do piatich rokov od obstarania, t.j. môže sa odpísať aj za 1 rok a daňovo uznateľný je v rovnakej výške ako účtovný odpis, t.j. aj odpis napríklad za 1

V. Posúdenie kasačného súdu

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Neuvedenie nákladov správy daní v prvostupňovom rozhodnutí a v napadnutom rozhodnutí

37. K nákladom správy daní je vo všeobecnosti možné uviesť, že tieto znáša príslušný správca dane (§ 12 ods. 1 Daňového poriadku), a to okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Náhrada nákladov patrí osobám uvedeným v § 12 ods. 2 Daňového poriadku a o uplatňovanom nároku rozhoduje správca dane (§ 12 ods. 4 Daňového poriadku).

38. Z vyššie uvedeného vyplýva, že uloženie povinnosti uhradiť náklady správy daní podľa § 12 ods. 5 Daňového poriadku prichádza do úvahy iba výnimočne, ak tieto vznikli v dôsledku nečinnosti daňového subjektu alebo inej osoby. Uloženie tejto povinnosti je možnosťou správcu dane a nie jeho povinnosťou.

predpokladaná v § 12 ods. 5 Daňového poriadku. Ak sa teda v celom daňovom konaní o náhrade nákladov správy dane nerozhodovalo (a to z dôvodu, že tieto neboli uplatnené), je možné sa stotožniť s právnym názorom prezentovaným správnym súdom, že neuvedenie tejto skutočnosti vo výroku nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo prvostupňového rozhodnutia. Takýto výklad je i podľa kasačného súdu racionálny a vyplývajúci z účelu § 12 a § 63 ods. 2 a ods. 3 písm. d/ Daňového poriadku.

41. Neuvedenie rozhodnutia o nákladoch správy daní, ak sa o takýchto nákladoch nerozhodovalo z dôvodu ich neuplatnenia si oprávnenou osobou (§ 12 ods. 2 Daňového poriadku) a nedošlo vo vzťahu k sťažovateľovi ani k uplatneniu § 12 ods. 5 Daňového poriadku, t.j. ak tieto náklady daňového konania sťažovateľa žiadnym spôsobom nezaťažovali a neboli od neho ani vyžadované, nie je ani podľa kasačného súdu spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia.

43. Sťažnostný bod je preto nedôvodný. Odpisovanie technického riešenia pyrolyzačného zariadenia 44. Druhým sťažnostným bodom je zaradenie a uplatnenie výdavkov v súvislosti s technickým riešením pyrolyzačného zariadenia.

Rovnako nebolo sporné, že zo zápisnice o miestnom zisťovaní z 25.04.2019 vyplynulo, že predmetné zariadenie nie je v prevádzke z dôvodu, že nebolo vydané cenové rozhodnutie. Inak je však funkčné a bolo otestované. 46. Pochybnosti správcu dane ohľadom postupu sťažovateľa v súvislosti s jednorazovým uplatnením si výdavkov na obstaranie pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese boli nasledovné: · sťažovateľ (1) 15.01.2014 zaradil do svojho dlhodobého majetku „Pyrolyzér“ v hodnote 512000,- € a (2) 11.02.2014 zaradil do svojho majetku „Aktivované náklady na vývoj“ v hodnote 1084000,- €. Majetok bol pôvodne zaradený pre daňové účely do odpisovej skupiny 2 s dobou odpisovania 6 rokov s rovnomerným spôsobom odpisovania.

47. V zmysle § 22 ods. 7 ZDP nehmotným majetkom je dlhodobý nehmotný majetok podľa osobitného predpisu, ktorého vstupná cena je vyššia ako 2400,- € a použiteľnosť alebo prevádzkovo-technické funkcie sú dlhšie ako jeden rok. Sťažovateľ vo svojom žalobnom bode v tejto súvislosti argumentoval, že pri obstaraní pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese išlo o dlhodobý nehmotný majetok vytvorený vlastným vývojom alebo v priebehu jeho vývoja.

48. Keďže sťažovateľ deklaroval, že v roku 2014 zaradil predmetný majetok do užívania (t.j. že boli zabezpečené všetky funkcie majetku potrebné na jeho využívanie), mal následne postupovať v zmysle § 22 až § 29 ZDP a obstarávaciu cenu majetku mal uplatňovať do daňových nákladov formou odpisov na základe odpisového plánu nepriamo prostredníctvom účtovných odpisov.

50. Kasačný súd dodáva, že podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Zobrazenie v účtovnej závierke je verné, ak obsah položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými zásadami a účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité účtovné zásady a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej závierke.

52. Pri odpisovaní dlhodobého nehmotného majetku je potrebné vychádzať z príslušného odpisového plánu, ktorý však musí vychádzať z predpokladanej doby používania predmetného majetku s prihliadnutím na jeho zastarávanie a obmedzenia v jeho používaní.

53. V súvislosti s predpokladanou životnosťou pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že podľa zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (č. zmluvy KaHR-13SP-0801/004/11) bol sťažovateľ obstaraný hmotný a nehmotný majetok povinný zaradiť do svojho majetku a ponechať ho vo svojom majetku minimálne 5 rokov po ukončení realizácie príslušných aktivít a projektu. Túto pochybnosť správcu dane ohľadom dlhodobej predpokladanej životnosti uvedeného majetku, ku ktorej sa sťažovateľ zmluvne zaviazal, sťažovateľ žiadnym spôsobom nevyvrátil.

nestotožňuje. 55. K druhému sťažnostnému bodu preto i podľa kasačného súdu sťažovateľ nevyvrátil pochybnosti správcu dane ohľadom jednorazového uplatnenia si sporných výdavkov. Kasačný súd sa teda stotožňuje so záverom správneho súdu, že predmetný nadobudnutý majetok je dlhodobým nehmotným majetkom, nakoľko jeho hodnota je vyššia ako 2400,- € a doba jeho použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok, a že tento majetok nemohol byť odpísaný v deň jeho zaradenia v plnej výške, ale mal byť odpisovaný postupne počas jeho predpokladanej doby životnosti, ktorá presahuje jeden rok. Sťažovateľ mal preto postupovať v zmysle § 22 až § 29 zákona o dani z príjmov, a obstarávaciu cenu majetku mal uplatňovať do daňových nákladov formou odpisov. 56. Podľa § 22 ods. 8 zákona o dani z príjmov nehmotný majetok sa odpíše v súlade s účtovnými predpismi a dlhodobý nehmotný majetok najneskôr do 5 rokov podľa predpokladanej životnosti. Sťažovateľ tak nepostupoval, ale dlhodobý hmotný majetok do výdavkov vniesol jednorazovo. Tým však poprel podstatu predmetného majetku, t.j. že išlo o majetok dlhodobý, ktorého použiteľnosť presahuje jeden rok. 57. Sťažnostný bod je preto nedôvodný. Nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia 58. Kasačný súd nevzhliadol ako dôvodný ani sťažnostný bod týkajúci sa nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného. 59. Sťažovateľ bez uvedenia konkrétnych námietok všeobecne napáda nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a vysporiadanie sa správneho súdu s touto námietkou sťažovateľa. Podľa sťažovateľa žalovaný a ani správca dane neuvádzajú sporné otázky, nevysvetľujú aplikáciu jednotlivých citovaných zákonných ustanovení, vynechávajú právne posúdenie skutkového stavu veci, svoje závery o neuznaní daňových výdavkov konštatujú len na základe opisu úkonov v konaní a zistení, bez uvedenia úvah, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a zistení, čo sťažovateľ považuje za porušenie zásady zákonnosti. Vzhľadom na všeobecnosť obdobného žalobného bodu správny súd k nemu uviedol, že nie je oprávnený za žalobcu dôvody nezákonnosti vyhľadávať a ani konkretizovať. 60. Vzhľadom na rovnakú všeobecnosť tohto sťažnostného bodu i kasačný súd uvádza, že obsah sťažnostných bodov je potrebné vymedziť tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 440 ods. 2 SSP). Keďže sťažovateľ ho takto nevymedzil, i posúdenie kasačného súdu je všeobecné. 61. Kasačný súd preto dopĺňa, že sa s názorom sťažovateľa ohľadom tohto sťažnostného bodu nestotožňuje. Obsah napadnutých rozhodnutí a úvahy správcu dane a žalovaného kasačný súd vychádzajúc z napadnutých rozhodnutí stručne uviedol v bodoch 4 - 10 toho rozsudku a sťažovateľom namietané vady z nich nevyplývajú. Iniciatívne vyhľadávanie prípadných konkrétnych pochybení v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením zásady zákonnosti úlohou správneho súdu a ani kasačného súdu nie je.