5Sfk/13/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. Marek Radačovský, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35553961 správca konkurznej podstaty úpadcu: RB, Veľké Kapušany s.r.o., IČO: 36602809 so sídlom Veľké Kapušany, ul. Zelená 273/36, právne zastúpený: advokátska kancelária ŽOLDOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53540964, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100475870/2020 zo dňa 20. februára 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-7S/78/2020 zo dňa 22. októbra 2024, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-7S/78/2020 zo dňa 22. októbra 2024 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane. Žalobca sa zároveň domáhal priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ako aj priznania odkladného účinku správnej žalobe. 5. Následne došlo uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 32K/3/2020 zo dňa 23. júna 2020 k vyhláseniu konkurzu na majetok žalobcu. 6. Na základe § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Košiciach svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Košiciach. 7. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd") rozsudkom sp. zn. KE-7S/78/2020 zo dňa 22. októbra 2024 rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") zamietol ako nedôvodnú. 8. V prvej žalobnej námietke žalobca namietal prekročenie zákonom stanovenej dĺžky daňovej kontroly. V tejto súvislosti správny súd ustálil, že celková dĺžka daňovej kontroly, ktorá začala dňa 11. novembra 2014 a bola skončená doručením protokolu dňa 24. októbra 2018, neprekročila zákonnú lehotu. Správny súd v tomto smere zdôraznil, že rozhodnutím správcu dane bola daňová kontrola prerušená, pričom počas prerušenia daňovej kontroly lehoty na jej výkon podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku neplynuli. Správny súd v rámci svojho odôvodnenia opísal plynutie lehoty daňovej kontroly nasledovne: „Daňová kontrola začala dňa 04.11.2014 a do 1. prerušenia (dňa 4.03.2015) trvala 119 dní. · 1. prerušenie trvalo od 04.03.2015 do dňa 12.06.2016. · Medzi 1. prerušením a 2. prerušením - od 13.06.2016 do 29.08.2016 trvala kontrola 73 dní.

9. Pokiaľ žalobca namietal neúčelnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadosti o MVI, správny súd uviedol, že účelnosť MVI je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského štátu EÚ získať. Posudzovať účelnosť MVI jej výsledkom, teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom rozhodovaní použiteľné alebo dokonca použité v argumentácií, je podľa správneho súdu nesprávne, pretože nemožno vylúčiť, že dôvodne uplatnená žiadosť o MVI je neúspešná, prípadne po podaní žiadosti dôjde k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z MVI stanú nepoužiteľnými. Tento výsledok je už vecou hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia, nie zákonnosti porušenia daňovej kontroly.

11. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil námietku uplynutia lehoty na vyrubenie dane. V tejto súvislosti správny súd poukázal na § 61 ods. 5 daňového poriadku podľa ktorého, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, čiže neplynie ani lehota na vyrubenie dane uvedená v § 69 daňového poriadku. Naviac podľa § 69 ods. 2 daňového poriadku v prípade, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený (za takýto úkon sa považuje doručenie protokolu z daňovej kontroly). Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený dňa 24. októbra 2018, čiže správca dane vyrubil daň v zákonom stanovenej 5 ročnej lehote.

únie. Správny súd poukázal na to, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutočnosti, z ktorých vyplynulo, že o postavení jednotlivých spoločností a ich úlohách zistených reťazcoch daňový subjekt dobre vedel, respektíve pri zachovaní náležitej miery obozretnosti mal vedieť, pričom tieto skutočnosti prevzal aj žalovaný do odôvodnenia svojho rozhodnutia (str. 40 až 42 odôvodnenia rozhodnutia žalovaného).

14. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia, správny súd uviedol, že ani rozhodnutiu správcu dane ani rozhodnutiu žalovaného nemožno vyčítať žiadnu nepreskúmateľnosť, nakoľko je z nich zrejmé, že majú všetky náležitosti rozhodnutia, ktoré vyžaduje daňový poriadok, je z nich zrejmá správna úvaha, ktorou sa oba správne orgány spravovali pri vyhodnotení zisteného skutkového stavu ako aj ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých uzavreli nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty z dôvodu účasti žalobcu na daňovom podvode.

Medzi určenými obchodníkmi dochádzalo k opakovaným prefakturáciam a premiestňovaniu toho istého hutného tovaru do kruhu, znižovaniu jednotlivých cien betonárskej ocele, a prefakturáciam iba kvôli získaniu DPH na určených maďarských a slovenských spoločnostiach v priebehu celého roka 2011. Správny súd v tomto smere poukázal na zistenia správcu dane, kde správca dane konštatoval existenciu chýbajúcej dani v rámci popísaných obchodných reťazcov (uvedené v bodoch 8 - 11 odôvodnenia rozsudku správneho súdu), preto považoval správny súd prvý predpoklad pre posúdenie veci ako daňového podvodu za preukázaný, keď v konaní pred finančnými orgánmi nevyšli najavo žiadne také okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že neuhradenie malo pôvod v akejkoľvek objektívnej prekážke.

Správny súd preto považoval aj tretí predpoklad pre posúdenie veci ako daňového podvodu - tzv. due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu za preukázaný.

17. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g), h), f) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáhal priznania práva na náhradu trov kasačného konania.

19. Sťažovateľ ďalej rozporoval závery správneho súdu k vyhodnoteniu dĺžky daňovej kontroly, ktorú správny súd vyhodnotil ako proporcionálnu a efektívnu. Tento záver správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnený, pričom výpočet uvedený v bode 57. odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa sťažovateľa nesprávny. V odôvodnení záveru správneho súdu chýbajú kritéria a úvahy súdu, ktoré by jasne obsahovo formulovali požiadavku proporcionality, efektívnosti a účelnosti daňovej kontroly. Daňová kontrola spolu s prerušeniami trvala u daňového subjektu spolu 1444 dní, čo v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako proporcionálnu dĺžku konania.

Správny súd nesprávne právne posúdil otázku zákonného tretieho prerušenia daňovej kontroly, ktoré malo za následok nezákonné prerušenie daňovej kontroly v trvaní siedmich dní. Ani jeden deň prerušenia daňovej kontroly nemožno podľa sťažovateľa považovať za zákonné prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI.

22. Podľa sťažovateľa správny súd vôbec neskúmal požiadavku účelnosti daňovej kontroly. Správca dane v prejednávanej veci mohol a mal požiadať informácie v kumulovanej žiadosti a požiadať o informácie v inom členskom štáte naraz, a to v záujme zachovania požiadavky efektivity daňovej kontroly. Neúčelne dlho trvajúca daňová kontrola a jej výsledok sa dostavili v čase, kedy daňový subjekt objektívne nevie uhradiť vyrubenú daňovú povinnosť a z dôvodu konkurzu vyhláseného na jeho majetok je vysoko pravdepodobné, že úhrada vyrubenej dane bude minimálna, alebo žiadna, a to po zohľadnení percentuálnej miery uspokojenia nezabezpečených veriteľov v konkurzoch v Slovenskej republike. Správny súd sa týmito požiadavkami na efektívnu a účelnú daňovú kontrolu nezaoberal vôbec.

súdu. 24. Správny súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Právne posúdenie ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku správnym súdom a výklad tejto normy v časti „sa primerane použije § 61" je podľa sťažovateľa zjavne extenzívny. Aplikácia ustanovenia § 61 ods. 5 daňového poriadku na daňovú kontrolu tak presahuje obsah pojmu primeraného použitia prerušenia ustanovenia o prerušení daňového konania.

Táto lehota je 5 rokov od konca roka v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. V prejednávanej veci, s poukazom na zdaňovacie obdobie, bol posledným dňom pre vyrubenie dane deň 31. december 2016. 25. K samotným dôvodom neuznania práva na oslobodenie od DPH, sťažovateľ namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom nesprávne právne posúdil dôkazné bremeno správcu dane a daňového subjektu pri realizácii tzv. Axel - Kittel testu, pričom hodnotenie tohto testu a jeho jednotlivých zložiek je nedostatočné a napadnutý rozsudok je tiež nedostatočne odôvodnený vo vzťahu k záveru o splnení podmienok v tomto teste.

26. V tomto smere sťažovateľ uviedol, že správca dane a správny súd nepresvedčivo a nekonkrétne uvádzajú, že v rámci zisteného reťazca, mal nastať daňový únik, pričom tento nie je právne a ani číselne kvalifikovaný a už vôbec nie preukázaný. Ďalej mal sťažovateľ za to, že správny súd nesprávne právne posúdil vyhodnotenie objektívneho testu orgánmi verejnej správy, odôvodnenie záveru správneho súdu je v tomto smere nepresvedčivé a nedostatočné. Rovnako tak je nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie záveru správneho súdu o tom, že daňový únik bol spojený práve s plneniami dodanými daňovým subjektom.

27. Podľa sťažovateľa ďalej správca dane nepreukázal, aby odberateľ daňového subjektu, spoločnosť obchodovala výlučne s daňovým subjektom. Tieto otázky ani správca dane v rámci realizovanej MVI nepreveroval a nezisťoval za dané zdaňovacie obdobie existenciu iných partnerov tejto spoločnosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k záveru o existencii podvodného konania, ktorý má byť založený na diskrepancii v cene tovarov nie je presvedčivé, a to najmä v spojitosti s tým, že odberateľ daňového subjektu mal s nadobudnutým tovarom obchodovať až po jeho dodaní, čo je v celom rozsahu mimo vplyvovej sféry daňového subjektu. Úvaha správneho súdu o tom, že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti daňového subjektu o možnom daňovom podvode je nesprávna a nedostatočne odôvodnená. Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že pohľadávky, ktoré daňový subjekt na základe dodania tovaru nadobudol, úspešne neskôr speňažil na základe zmlúv o ich odplatnom postúpení, čo napokon správny súd identifikoval ako bežný postup.

Systém postupovania pohľadávok nemožno automaticky považovať za dôkaz o vedomosti daňového subjektu o podvodnom konaní na strane jeho odberateľov. V tomto smere neobstojí ani záver o tom, že neplnenie peňažných záväzkov bezhotovostným spôsobom (úhradou na účet) zo strany odberateľa sa rovná započítaniu pohľadávok medzi dvoma obchodnými spoločnosťami. Tento záver správneho súdu vo vzťahu k odberateľovi je neudržateľný a v žiadnom prípade sa započítanie pohľadávok samo sebe nemôže považovať za dôkaz o vedomosti daňového subjektu o podvodnom konaní jeho odberateľa.

Aj keď daňový subjekt nezískal priamu úhradu, tak logicky po započítaní došlo tiež k zániku záväzkov daňového subjektu, a teda aj k zlepšovaniu finančnej a účtovnej kondície daňového subjektu, keďže došlo k zníženiu jeho pasív. Záver správneho súdu o tom, že započítavanie pohľadávok medzi daňový subjekt a jeho odberateľov nemožno považovať za bežné konanie je nedostatočne odôvodnený a neudržateľný.

Uviedol pritom obdobnú argumentáciu ako vo svojich predošlých vyjadreniach. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného neobsahujú vyhodnotenie Axel-Kittel testu. Naopak, podľa jeho názoru, z nich dostatočne vyplýva preukázanie objektívnej a subjektívnej stránky testu, ako aj nedostatočná obozretnosť žalobcu. Rovnako tak postup daňových orgánov bol podľa žalovaného v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR platnou v čase vydania žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný preto navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1 SSP poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sfk/16/2025 zo dňa 25. septembra 2025, ktorým kasačný súd rozsudok správneho súdu s obdobným odôvodnením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom jeho odôvodnenie uvádza v nasledovnom rámci: „56. Úlohou kasačného súdu je preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho súdu, jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

57. V danom kontexte je nevyhnutné konštatovať, že hoci správny súd až detailne opísal zistenia správcu dane počas daňovej kontroly a stanovisko správnych orgánov v odôvodneniach rozhodnutí oboch stupňoch, v ratio decidendi svojho rozsudku na tieto zistenia nereagoval a konkrétne ich nehodnotil vo vzťahu k žalobným námietkam dostatočne. 58. Úvodnou žalobnou námietkou bolo daňovým orgánom vyčítané prekročenie zákonom stanovenej dĺžky daňovej kontroly. Nezákonnosť daňovej kontroly bolo zapríčinené podľa sťažovateľa neefektívnym postupom správcu dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly, neúčelným prerušovaním daňovej kontroly a opakovanými žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácii smerom k maďarským daňovým orgánom.

60. V čase vyhlásenia kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku (22. októbra 2024) bol na webovom sídle Najvyššieho správneho súdu zverejnený rozsudok veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca 2024, z ktorého vyplýva, že „pri hodnotení zákonnosti a primeranosti prerušenia daňovej kontroly a posudzovaní jej účinkov je potrebné vychádzať z obsahu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií".

61. V odôvodnení rozsudku veľký senát vysvetlil, že „úcˇelnostˇ medzina´rodnej vy´meny informa´cii´ je vzˇdy potrebne´ posudzovatˇ podlˇa obsahu zˇiadosti, teda okruhu informa´cii´, ktore´ sa spra´vca dane snazˇi´ prostredni´ctvom danˇovej spra´vy ine´ho cˇlenske´ho sˇta´tu EU´ zi´skatˇ. Nie je pritom rozhoduju´ca presnostˇ ota´zok smerom k zi´skaniu optima´lnych informa´cii´, do^lezˇite´ je, cˇi sa spra´vca dane py´ta k meritu veci, ktoru´ ma´ posu´ditˇ. Ak mo^zˇu bytˇ pozˇadovane´ informa´cie relevantne´ pre rozhodnutie o danˇovej povinnosti, potom je nutne´ hlˇadietˇ na uplatnenie MVI a na prerusˇenie danˇovej kontroly ako na efekti´vne. Meratˇ u´cˇelnostˇ MVI jej vy´sledkom, teda cˇi a do akej miery boli zi´skane´ informa´cie pri na´slednom rozhodovani´ pouzˇitelˇne´ alebo dokonca pouzˇite´ v argumenta´cii, je nespra´vne. Nemozˇno totizˇ vylu´cˇitˇ, zˇe do^vodne uplatnena´ zˇiadostˇ o MVI je neu´spesˇna´ (dozˇiadane´mu orga´nu sa z ro^znych do^vodov nepodari´ zi´skatˇ

U´S 601/2022 z 9. marca 2023). To plati´ aj pri uvazˇovani´ o potrebe preverovania skutocˇnosti´ prostredni´ctvom MVI a pri rozhodovani´ o prerusˇeni´ danˇovej kontroly za ty´mto u´cˇelom. Napriek tomu, zˇe pocˇas trvania prerusˇenia nedocha´dza k zasahovaniu do individua´lnej sfe´ry kontrolovane´ho danˇove´ho subjektu u´konmi spra´vcu dane, pretrva´va pra´vna neistota danˇove´ho subjektu o vy´sledku danˇovej kontroly i jeho financˇna´ za´tˇazˇ v pri´pade zadrzˇane´ho nadmerne´ho odpocˇtu DPH (por. na´lez U´stavne´ho su´du SR III.

ako v predmetnej veci, aj v iny´ch podobny´ch pri´padoch danˇove´ u´rady zdo^vodnˇuju´ rozhodnutia o prerusˇeni´ danˇovej kontroly z do^vodu zˇiadosti o MVI velˇmi stroho a vsˇeobecne, cˇo prispieva k pra´vnej neistote na strane danˇove´ho subjektu, k nedostatocˇnej transparentnosti procesu kontroly a komplikuje to aj mozˇnosti danˇove´ho subjektu iniciovatˇ presku´manie opodstatnenosti trvania prerusˇenia i samotnej danˇovej kontroly."

65. Právna záväznosť v rozhodnutí veľkého senátu vyjadreného právneho názoru je formulovaná v Správnom súdnom poriadku len pre senáty Najvyššieho správneho su´du (§ 466 ods. 3). Logicky však, vychádzajúc z inštitucionálnej (kasačnej) záväznosti rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu, je prítomná aj záväznosť precedenčná, smer udávajúca pre ďalší postup správnych súdov, keďže je možné legitímne očakávať, že v rovnakých právnych otázkach budú senáty kasačného súdu rozhodovať rovnako.

Tým, že správny súd neposkytol svoj postoj k uvedenej spornej otázke a nevysvetlil právne relevantným spôsobom zákonné parametre aplikovanej normatívnej úpravy (daňového poriadku), znemožnilo kasačnému súdu posúdiť záver o nedôvodnosti uvedenej právne významnej námietky, od zodpovedania ktorej závisí potreba zaoberať sa ďalšími námietkami správnej

67. Za zákonné a spravodlivé rozhodnutie možno nad všetky pochybnosti považovať len také rozhodnutie, ktoré obsahuje dostatok dôvodov vysvetľujúcich právne závery uvedené vo výroku rozhodnutia. Absencia potrebných (v odsekoch 60 až 62 naznačených) úvah v odôvodnení napadnutého rozsudku bránila v možnosti adekvátne reagovať účastníkovi v podanej kasačnej sťažnosti a procesne brániť svoje práva.

Posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku možno len v prípade jeho náležitého zrozumiteľného odôvodnenia. Nie je úlohou kasačného súdu nahrádzať rolu súdu nižšieho stupňa. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je vhodným a zároveň ani zákonným posudzovať v kasačnom konaní zákonnosť rozhodnutia a predchádzajúceho administratívneho konania od počiatku ale len v súvislosti so závermi rozhodnutia správneho súdu.

70. Možno zhrnúť, že kasačný súd dospel k záveru, že sa správny súd v napadnutom rozsudku riadne nezaoberal fundamentálnou otázkou zákonnosti predmetnej daňovej kontroly. Čo malo za následok porušenie práva účastníka na spravodlivý proces. Uvedený nedostatok nemožno zhojiť v konaní pred kasačným súdom. 71. Z do^vodov uvedeny´ch vysˇsˇie Najvysˇsˇi´ spra´vny su´d napadnuty´ rozsudok správneho su´du podlˇa § 462 ods. 1 v spojeni´ s § 440 ods. 1 písm. f) SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 72. V ďalšom konaní sa správny vysporiada so všetkými okolnosťami a rozhodujúcimi skutočnosťami potrebnými pre vyvodenie svojho právneho záveru. Myšlienkový postup správneho súdu musí byť v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené a osvedčené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Zohľadní pritom právne názory veľkého senátu tunajšieho súdu, 19Svs/4/2023 zo dňa 27.03.2024, ktorého závery sú pre správny súd záväzné." 35. S citovaným právnym posúdením a vyššie uvedeným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyčerpal podstatné námietky sťažovateľa, sa konajúci senát stotožnil. Konajúci senát si je zároveň vedomý, že v prípade identických účastníkov konania existuje aj odlišná rozhodovacia prax (4Sfk/38/2025), v ktorej kasačnú sťažnosť o prieskum súdneho rozhodnutia (KE-8S/46/2020-118 zo dňa 29. januára 2025) kasačný súd zamietol. Uvedený rozsudok správneho súdu však konštatovanými nedostatkami netrpel, preto nemožno konštatovať, že ide o identickú vec s preskúmavaným predmetom konania. 36. V ďalšom konaní bude rovnako úlohou správneho súdu opätovne uskutočniť výpočet dní trvania daňovej kontroly, nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 57. obsahuje nesprávne údaje. Príkladmo možno uviesť nesprávne stanovený dátum začatia daňovej kontroly 4. novembra 2014 (namiesto 11. novembra 2014).