5Sfk/14/2022

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2018. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 101027690/ 2019 z 3. mája 2019 (ďalej aj „protokol“), ktorý správca dane zaslal žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a to v lehote 20 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Táto lehota bola na žiadosť žalobcu predĺžená o ďalších 30 kalendárnych dní. Žalobca zaslal správcovi dane svoje vyjadrenie 3. júla 2019. V nadväznosti na to správca dane určil termín prerokovania pripomienok na 30. júla 2019. Žalobca sa bez ospravedlnenia na prerokovanie pripomienok v uvedený deň nedostavil. Správca dane tak v rovnaký deň spísal úradný záznam, v ktorom uviedol k jednotlivým pripomienkam a dôkazom daňového subjektu svoje stanovisko a ukončil vyrubovacie konanie so záverom, že výsledný vzťah k štátnemu

2018. 3. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr za dodanie tovarov a služieb od dodávateľov - tuzemských spoločností: · Komplementum s.r.o., (predmet dodania: krabice, atramentové náplne do tlačiarní Rho Ink, materiál vhodný pre výrobu informačných tabúľ Alubond, priemyslový čistič, nafukovací

4. Správca dane uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly neobjasnil a nepreukázal - správcom dane spochybnené účtovanie prijatých a dodaných tovarov a služieb, - priebeh konkrétnych dodávateľsko-odberateľských vzťahov a to najmä, kto reálne a akým spôsobom konkrétne tovar a služby dodal, pretože žalobca nepredložil žiadne doklady k preukázaniu jeho tvrdení, pričom jeho povinnosťou je preukázať všetky tvrdené skutočnosti, - pôvod tovaru, - to, že došlo k úhrade záväzkov zo sporných faktúr. 5. Ďalej správca dane uviedol, že žalobca nepredložil ku dňu vyhotovenia protokolu okrem faktúr žiadne doklady ani žiadne dôkazy a vyjadrenia o tom ako prebiehali konkrétne dodávateľsko-odberateľské vzťahy (kto a akým spôsobom reálne tovar a služby dodal). Predloženie faktúry bez akýchkoľvek ďalších dokladov podľa neho ešte nepreukazuje oprávnenosť uplatneného nároku na odpočítanie dane. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne naplnenie písomnej

Správcovi dane sa navyše toto vyjadrenie javí ako účelové. 6. Správca dane taktiež skonštatoval, že overenie oprávnenia odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky odpočítania dane boli splnené.

7. Keďže žalobca počas daňovej kontroly nepredložil všetky doklady k správnemu zisteniu dane, správca dane 25. septembra 2018 žalobcu vyzval, aby ich dodatočne predložil s tým, že konkretizoval, aké doklady správca dane požaduje. Žalobca v stanovenej lehote, ale ani po jej uplynutí správcovi dane žiadne doklady nepredložil, a preto správca dane žalobcu opakovane 6. februára 2019 vyzval, aby preukázal, že deklarované dodania tovarov a služieb boli skutočne zrealizované deklarovanými dodávateľmi uvedenými na faktúrach. Žalobca ani na túto výzvu nereagoval a správcovi dane v stanovenej lehote, ani po jej uplynutí žiadne dôkazy nedoručil. Žalobca počas daňovej kontroly so správcom dane nekomunikoval a nedostavil sa ani na jedno ústne pojednávanie na základe zaslaných upovedomení správcom dane.

9. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102622542/2019 zo 14. novembra 2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane o neopodstatnenosti práva na odpočet dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov. Skonštatoval, že žalobcom predložené dôkazy (faktúry pre jeho odberateľov, fotodokumentácia, tvrdenia a dôkazy o dodávke tovarov a služieb jeho odberateľom resp. pre svoje účely) neboli schopné preukázať, že tovary a služby reálne dodali deklarovaní dodávatelia uvádzaní na dodávateľských

Podľa žalovaného postup správcu dane bol v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a práva žalobcu upreté neboli, práve naopak, žalobca sa sám svojim konaním, resp. nekonaním pripravil o svoje práva. V súvislosti s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), na ktorú žalobca poukazoval, žalovaný uviedol, že nebol to správca dane, ktorý stotožňoval vykonanú daňovú kontrolu s vyrubovacím konaním, ale bol to práve žalobca, ktorý počas daňovej kontroly okrem faktúr a objednávok nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy k preukázaniu správnosti a opodstatnenosti odpočítania dane. Žalobca až po doručení protokolu predložil správcovi dane vyjadrenia a dôkazy, ktoré jednoznačne mal a mohol predložiť už počas daňovej kontroly, naviac tieto nepreukazovali dodanie tovaru a služieb deklarovanými spoločnosťami, preukazovali len ich ďalšie použitie konkrétnym odberateľom žalobcu.

II. Konanie na správnom súde

12. Správny súd uviedol, že sa stotožňuje so závermi správcu dane, ako aj žalovaného, ktoré vyplývajú zo samotného obsahu administratívneho spisu. Podľa správneho súdu je nesporné, že žalobca v rámci daňovej kontroly predložil správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane iba faktúry a na výzvy správcu dane nereagoval.

13. Správny súd ďalej k samotnému žalobcovmu tvrdeniu o nesprávnosti záveru orgánov finančnej správy týkajúceho sa hmotnoprávneho posúdenia veci konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly možno prijať opodstatnený záver, že žalobca nepreukázal reálne dodanie deklarovaných tovarov a služieb dodávateľskými spoločnosťami. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že ani žalobca a ani deklarované dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane relevantné dôkazy k fakturovaným tovarom a službám (napr. aj z dôvodu, že mali byť odovzdané nástupníckej spoločnosti, resp. novému konateľovi alebo z dôvodu nekontaktnosti). Bývalí konatelia dodávateľských spoločností sa k žiadnemu predmetu fakturácie nevedeli vyjadriť, nevedeli uviesť či boli fakturované tovary a služby dodané a ani dôvod vystavenia faktúr. Taktiež nevedeli uviesť ani žiadne iné skutočnosti ohľadom deklarovaných zdaniteľných obchodov.

V tej súvislosti, preto nie je ani na mieste tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. Vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v rámci daňového konania správny súd poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 401/09 zo 16. decembra 2009 a na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 28/2010 z 18. mája 2011 a sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

17. Sťažovateľ v rozsiahlo a nie úplne prehľadne koncipovanej kasačnej sťažnosti na úvod upozornil, že správca dane a ani žalovaný nevykonali dokazovanie vo vyrubovacom konaní v rozsahu dôkazov predložených spolu s vyjadrením k námietkam k protokolu v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom správneho súdu v bode 40. napadnutého rozsudku (pozn. kasačného súdu ide o zreprodukovaný bod 12. rozsudku kasačného súdu), ktorý podľa neho dospel k zjavne neprijateľnému záveru, keď uviedol, že predložené dôkazy k vyjadreniu k protokolu neboli a ani nemali byť dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane. Tento záver podľa neho nemôže ani prinajmenšom obstáť popri ustálenej judikatúre daňového konania. Podľa sťažovateľa správny súd aproboval postup správneho orgánu, ktorý sa oprel iba o dôkazy a dokazovanie vykonané počas daňovej kontroly, bez ďalšieho vykonania dokazovania vo vyrubovacom konaní, v rozsahu dôkazov predložených sťažovateľom spoločne s jeho vyjadrením k protokolu.

daňovej kontroly. Dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania sa vykonáva s cieľom odstrániť spornosť vzniknutú medzi závermi daňovej kontroly a tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení k protokolu, resp. v rámci vyrubovacieho konania. Sťažovateľ má za to, že predloženými dôkazmi odstránil pochybnosti ohľadom dodania sporných plnení, a preto bolo povinnosťou správnych orgánov vykonať dokazovanie minimálne v rozsahu predložených listinných dôkazov v rámci vyrubovacieho konania. Domnieva sa, že jednoznačne osvedčil, že spochybňované obstaranie tovarov a služieb zo strany dodávateľov časovo, logicky aj vecne nadväzuje na následne sťažovateľom uskutočnené dodanie týchto tovarov a služieb tretím osobám, alebo ich použitie na vlastnú spotrebu v rámci podnikateľskej činnosti.

rozhodnutia. K tomu sťažovateľ poukázal na ďalšie nálezy Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 314/ 2015 a sp. zn. III. ÚS 279/09 20. Sťažovateľ správnemu súdu vytýka, že k otázke dokazovania pristúpil očividne povrchne a laxne. Namieta, že postup správneho súdu sa javí priam účelovo, keď správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vedome opomína skutočnosť, že sťažovateľ predložil v daňovom konaní spolu s vyjadrením k protokolu aj fotodokumentáciu vo vzťahu k dodaným plneniam, z ktorej jednoznačne podľa neho vyplýva existencia dodaných tovarov, dispozícia s nimi, ako aj ich umiestnenie, resp. použitie dodaného materiálu v reálnom priestore.

21. Sťažovateľ poukazujúc na aplikáciu čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a) a čl. 273 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 a tvrdil, že správny súd rozhodol v rozpore s jeho právne záväzným názorom. Uvedené články smernice sa majú podľa názoru Súdneho dvora EÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi zamietnuť právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené.

Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžfk 71/2017 z 28. mája 2020 uviedol, že pochybnosti o predložených dôkazoch bolo potrebné zo strany správcu dane doložiť dôkazmi a oznámiť ich sťažovateľovi. Sťažovateľ zdôraznil, že orgány finančnej správy neakceptovali ním predkladané dôkazy a ani ich nevykonali, ba naopak, naďalej trvali na doložení ďalších dôkazov, ktorých bližšiu špecifikáciu zjavne účelovo opomenuli. Zo strany žalobcu pritom už ani nebolo možné spravodlivo požadovať predloženie iných dôkazov, nakoľko ani iný bežný podnikateľský subjekt v jeho postavení nedisponuje inými dôkazmi.

Takýto dôvod však nezistili ani finančné orgány ani správny súd. Je názoru, že ak mali finančné orgány za to, že predložené dôkazy nie sú dostatočné, mali tieto pochybnosti uviesť, preukázať, že plnenia sú fiktívne a výslovne uviesť, akým iným spôsobom by ich ešte mohol sťažovateľ preukázať.

navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. 26. Sťažovateľ v replike k vyjadreniu žalovaného zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu. V ďalšom vyjadrení z 3. októbra 2023 sťažovateľ opätovne precizoval svoju doterajšiu argumentáciu a na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 259/2022 z 12. októbra 2022 týkajúci sa otázky prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní a právnej zodpovednosti v daňových veciach.

27. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 24. februára 2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená piatemu senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudkyni

28. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

30. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

Mahagében a Dávid z 21. júna 2012, C-80/11 a C-142/11, bod 50). 32. Kasačný súd má v prejednávanej veci za dôležité zdôrazniť, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu tovar a služby boli dodané od deklarovaných dodávateľských spoločností Komplementum s.r.o., CHYRKO s.r.o., EURO AMA TRADE s.r.o., Building Home, s.r.o., (resp. spochybnené bolo dodanie od deklarovaných dodávateľov), spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice.

Platí pritom, že zatiaľ čo nepreukázanie hmotnoprávnej (materiálnej) podmienky pre priznanie práva na odpočet dane (oslobodenie od dane) je dôvodom pre odopretie tohto práva, v prípade nezrovnalostí vo faktúre (ako formálnej podmienky) tomu tak bez ďalšieho nie je. Kasačný súd sa však nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením dôkazov vo vyjadrení k protokolu (odberateľské faktúry, fotodokumentácia použitia niektorých deklarovaných tovarov a služieb), ktoré sa vzťahujú k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Naopak z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynuli pochybnosti o vierohodnosti tvrdení sťažovateľa o reálnosti dodania deklarovaných plnení dané najmä tým, že štatutárni zástupcovia deklarovaných dodávateľov len vo všeobecnej rovine potvrdili skutočnosť, že so sťažovateľom obchodovali na základe ústnej dohody, avšak neuviedli konkrétne skutkové okolnosti a nepredložili žiadne doklady, ktorými by uskutočnenie zdaniteľných plnení preukázali.

dodávateľov. Správny súd správne dospel k rovnakému záveru ako žalovaný, že sťažovateľom predložené dôkazy nepreukazovali dodanie tovarov a služieb na vstupe označenými spoločnosťami. Kasačný súd tiež rozumie stanovisku žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia tak, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu zaoberal, vyhodnotil ich v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a zaujal k nim stanovisko, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, ako aj v úradnom zázname z 30. júla 2019. Správca dane na dôkazy a argumentáciu sťažovateľa prihliadal, dôkazy vyhodnotil, ale z týchto nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by vyvolali potrebu ďalej dopĺňať dokazovanie, keďže v danom prípade neexistoval potenciál relevantne zmeniť skutkové závery.

dodávateľov. Nosnou myšlienkou vyjadrenia sťažovateľa k protokolu bola skutočnosť, že nakupované tovary a služby ďalej fakturoval svojim odberateľom, prípadne použil na svoju spotrebu, a teda že ich reálne prijal. Tieto tvrdenia však dokladoval len odberateľskými faktúrami a fotodokumentáciou použitia niektorých deklarovaných tovarov a služieb. Fakturované tovary a služby (vzhľadom na predmet podnikateľskej činnosti sťažovateľa - marketingové a reklamné služby) mohol totiž produkovať aj sám sťažovateľ, resp. fakturované tovary a služby mohol nadobudnúť od osoby, ktorej status platiteľa dane nesvedčí.

Orgány finančnej správy ako i správny súd preto zhodne prijali záver, že práva sťažovateľa ako daňového subjektu upreté neboli. K podstate sťažnostnej námietky teda kasačný súd uvádza, že je nepochybné, že vyrubovacie konanie (a v rámci neho hodnotenie dôkazov) sa uskutočnilo, hoci s jeho výsledkom sťažovateľ spokojný byť nemusí, resp. sa s ním nestotožňuje.

„Kasačný súd ďalej nevidel nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom ani v akceptácii skutkového stavu zisteného daňovou kontrolou a zachyteného v protokole - zmyslom daňovej kontroly je práve obstaranie skutkových zistení a záverov, ktoré sú podkladom pre vyrubovacie

Protokol z daňovej kontroly je tak vo vyrubovacom konaní základným listinným dôkazom, ktorý obsahuje už aj (prvotné) vyhodnotenie dokazovania vykonaného počas daňovej kontroly (§ 46 ods. 8 prvá veta Daňového poriadku). V protokole uvedené skutkové závery môžu byť modifikované vo vyrubovacom konaní, ako uvádza aj sťažovateľ. Celý spor o vyrubovacie konanie sa potom v súdenej veci dostáva z tvrdeného procesného nedostatku prakticky do roviny skutkového sporu o to, či sťažovateľ vo vyjadrení k protokolu odstránil pochybnosti o dodaní plnení, alebo

o dani. Sťažovateľ sám svojou procesnou pasivitou ovplyvnil priebeh vyrubovacieho konania (napr. bod 33 napadnutého rozsudku), keď jednak vo vyjadrení k protokolu predložil také dôkazy, ktoré nesmerovali k objasneniu vzniknutých pochybností týkajúcich sa reálneho uskutočnenia obchodov na vstupe, ale preukazovali existenciu a dodanie tovarov a služieb na výstupe (napr. body 30 a 32 napadnutého rozsudku). V tomto kontexte má relevanciu aj to, že sám sťažovateľ sa zaoberá vytváraním a realizáciou uvedených tovarov a služieb, na ktoré mal výrobné kapacity a tiež zamestnancov. Obdobne sťažovateľ sa bez ospravedlnenia nezúčastnil prerokovania svojho vyjadrenia k protokolu. Za týchto okolností zjavne nevznikla potreba vykonávať nejaké extenzívne dokazovanie vo vyrubovacom konaní, keď pre správcu dane postačovalo vychádzať dominantne z podkladov získaných počas daňovej kontroly.

V uvedenej veci správca dane 28. februára 2012 spísal protokol o daňovej kontrole v znení dodatku č. 1 z 3. mája 2012, ktorý mal byť so sťažovateľkou prerokovaný 3. mája 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v stanovený deň na prerokovanie protokolu nedostavila, bol v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní považovaný za deň prerokovania protokolu deň určený vo výzve správcu dane. Sťažovateľka svoje pripomienky k protokolu písomne podala 21. marca 2012. Správca dane vydal 4. mája 2012 dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008. Ústavný súd v predmetnej veci konštatoval, že „vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno mať pochybnosti o tom, že po ukončení daňovej kontroly sa v danej veci neuskutočnilo vyrubovacie konanie, v ktorom by sťažovateľka mohla v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, najmä predložiť dôkazy, zoznámiť sa s pripomienkami a prípadne odstrániť protichodnosť tvrdení správcu dane, ku ktorým dospel pri daňovej kontrole. Daňové konanie sa v danej veci začalo bez prvej inštancie,

veci samej. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu nevyplýva relevantné zaujatie stanoviska najvyššieho súdu k sťažovateľkou nastolenej otázke, kedy prebehlo vyrubovacie konanie.“ Kasačný súd len na dôvetok poznamenáva, že z administratívneho spisu je zrejmé, že v tu posudzovanej veci sa sťažovateľ na prerokovanie pripomienok v súvislosti s jeho vyjadrením k zisteniam uvedeným v protokole nedostavil, správcovi dane nezaslal žiadne oznámenie o dôvodoch svojej neúčasti a ani svoju neúčasť nijako neospravedlnil. Rovnako tak počas výkonu daňovej kontroly nespolupracoval so správcom dane, keď bol opakovane vyzývaný, aby predložil dôkazy preukazujúce dodanie tovarov a služieb od ním deklarovaných dodávateľov. Výsluchov svedkov vtedajších konateľov preverovaných dodávateľských spoločností sa bez ospravedlnenia nezúčastňoval. Sťažovateľova snaha o stvárnenie ustáleného skutkového stavu doplnením dokazovania sa tak, i v kontexte skoršej pasivity, javí skôr ako účelová.

Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Súčasne platí, že správca dane nie je ani povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Sžfk 4/2019 z 3. decembra 2019).

poriadku. Navyše ale kasačný súd konštatuje, že správca dane v opakovaných výzvach, ktoré boli sťažovateľovi zaslané, príkladmo špecifikoval doklady, ktoré od sťažovateľa požadoval a ktoré mu sťažovateľ nepredložil. Kasačný súd nezastáva názor, že žiadané doklady a informácie sa v bežnej podnikateľskej praxi neuchovávajú a sú vo vzťahu k nároku sťažovateľa na odpočet irelevantné. Práve naopak, žiadané doklady a informácie smerovali k preukázaniu reálnosti zdaniteľných obchodov medzi sťažovateľom a deklarovanými dodávateľmi.

40. Ku námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že ani od správneho súdu nedostal odpoveď, čo bolo podkladom pre odmietnutie ním uplatneného práva na odpočet dane podľa zákona o DPH, kasačný súd uvádza, že z bodu 43., ako aj 48., odôvodnenia napadnutého rozsudku, je zrejmé, že správny súd za podstatné považoval nepreukázanie uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, a to deklarovanými dodávateľmi, čo vychádzalo z prvostupňového aj preskúmavaného rozhodnutia, a teda neunesenie dôkazného bremena v rámci daňového konania vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na DPH.

42. Záverom kasačný súd dodáva, že pri vyhodnocovaní takmer identických kasačných námietok vo veci totožného sťažovateľa dospeli k obdobným právnym záverom aj kasačné senáty Najvyššieho správneho súdu v rozhodnutiach pod sp. zn. 1 Sfk 86/2022 z 29. novembra 2023 (zdaňovacie obdobie júl 2015), 5 Sfk 27/2021 z 28. júna 2023 (zdaňovacie obdobie máj 2015), sp. zn. 10 Sžfk 39/2021 z 22. augusta 2023 (zdaňovacie obdobie november 2017), sp. zn. 1 Sžfk 85/2021 z 28. septembra 2023 (zdaňovacie obdobie apríl 2018), sp. zn. 4 Sfk 94/ 2022 zo 17. októbra 2023 (zdaňovacie obdobie marec 2015), sp. zn. 3 Sfk 91/2022 (zdaňovacie obdobie jún 2015) a 4 Sfk 91/2022 (zdaňovacie obdobie január 2015) obe z 28. marca 2024, z ktorých kasačný súd čerpal aj pri odôvodňovaní tohto rozsudku. Len na dôvetok sa kasačnému súdu žiada spomenúť, že nielen rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 5 Sfk 27/2021 z 28. júna 2023, bližšie spomínané kasačným súdom v bodoch 36. a 37. tohto

V. Záver

43. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. Kasačný súd urobil tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a kasačný súd súčasne nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. apríla 2024