5Sfk/16/2021
ECLI:SK:NSSSR:2023:2019200370.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 20S/207/2019
- IČS
- 2019200370
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., vo veci žalobcu: Riniko, s. r. o., so sídlom Poronda 40, 919 26 Zavar, IČO: 47414910, zastúpený advokátom: JUDr. Ireneusz Piotr Giebel, so sídlom Sladovnícka 22, 917 01 Trnava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102318430/2019 z 8. októbra 2019, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20 S 207/2019-102 z 31. marca 2021, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania
1. Žalobca v posudzovanom období obchodoval v oblasti IT technológií s obchodnými partnermi z Čínskej ľudovej republiky (Hongkongu), Spojených arabských emirátov, Lotyšskej republiky, Španielskeho kráľovstva, a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.
2. Daňový úrad Trnava, pobočka Senica (ďalej aj ako len „správca dane“) vykonal u žalobcu kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016 v období od 13. 11. 2018 do 30. 5. 2019. Z daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 101255751/ 2019 z 24. mája 2019. Následne vydal správca dane rozhodnutie č. 101570052/2019 z 27. júna 2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016 v sume 504862,59 eur. Na odôvodnenie správca dane uviedol, že kontrolou predložených faktúr nedokázal zistiť o aký tovar sa jedná, ako bolo s uvedeným tovarom nakladané, či bol niekde skladovaný, či bol uvedený tovar predaný a za akú cenu. Ďalej argumentoval tým, že nakoľko bol tovar nakupovaný najmä v Číne a faktúry nie sú vystavené v slovenskom jazyku nevedel posúdiť či uvedený tovar bol podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“ alebo „zákon o dani z príjmov“)
daňovým výdavkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Žalobca tak porušil § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z., pretože ním deklarované výdavky nie sú dostatočne preukázané. Správca dane tiež zdôraznil, že žalobca na jeho výzvy počas daňovej kontroly nereagoval. Konkrétne na výzvy z 15. marca 2019 a 7. mája 2019. 3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Zopakoval priebeh daňovej kontroly, ako aj závery správcu dane a zdôraznil, že pokiaľ žalobca tvrdí, že na výzvy správcu dane reagoval, len s miernym oneskorením z dôvodu jazykovej bariéry, a odpovedal na položené otázky (spolu 15 otázok; tieto sa však týkali iného dodávateľa, než boli dodávatelia šetrení v tejto daňovej kontrole, a inej dane), uvedené tvrdenie je nepravdivé, pretože pokiaľ ide o list správcu dane zo 7. mája 2019, tento žiadne otázky neobsahoval, išlo o oboznámenie daňového subjektu s pochybnosťami správcu dane podľa § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“). Rovnako sa žalobca nevyjadril ani k protokolu. Žalobca si tak podľa žalovaného nesplnil povinnosť objasniť správcovi dane, o aký tovar malo ísť, pričom faktúry neboli vystavené v slovenskom jazyku. 4.
V podanej správnej žalobe žalobca namietal, že ak správca dane uznal výnosové faktúry (a výnos nimi deklarovaný), tak potom žalovaný logicky nevysvetlil, prečo neboli uznané nákladové faktúry k tomuto výnosu prislúchajúce. Ak správca dane nerozumel jazyku faktúr, mal určiť daň podľa pomôcok. 5. Žalobca ďalej uviedol, že predmetné faktúry sú dostatočne zrozumiteľné aj v anglickom jazyku, lebo nejde o súvislý text, ale o súbor súčiastok, ktorý tvoria prevažne číslice a medzinárodne používané označenia týkajúce sa tovaru, ktorým možno dobre porozumieť.
K pohybu predmetného tovaru existujú aj colné doklady, ktoré dostatočne odôvodňujú existenciu tovaru. 6. Daňový úrad mal podľa žalobcu k dispozícii faktúry spĺňajúce všetky náležitosti daňového dokladu, colné doklady a taktiež doklady o preprave tovaru, a napriek tomu ich pri posudzovaní oprávnenosti nákladu nevzal do úvahy a nákladové faktúry neuznal. K spôsobu, akým je tovar pri podnikateľskej činnosti žalobcu objednávaný, ako prebieha uskladnenie tovaru, ako aj k spôsobu nakontaktovania sa so zmluvnými stranami, môže poslúžiť vyjadrenie odoslané správcovi dane formou e-mailu zo 16. mája 2019 (pripojené ako príloha žaloby).
Z vyššie uvedených dôvodov a z dôvodu jazykovej bariéry a nemožnosti zabezpečiť preklad v krátkom časovom úseku neboli poskytované ďalšie vyjadrenia. 7. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) napadnutým rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, a to v podstate pre nedostatočne zistený skutkový stav. Uviedol, že počas celej daňovej kontroly nebol žalobca ani raz vyzvaný (v zmysle § 5 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2019), aby predložené faktúry preložil, a to z dôvodu, že boli v cudzom jazyku, ktorému správca dane nerozumie. Všetky výzvy adresované žalobcovi sa týkali iných skutočností, ako je napr. opis jeho obchodných činností.
Aj keď správca dane v týchto rôznych výzvach formuloval záver, že predloženým faktúram nerozumie, nikdy nedal žalobcovi príležitosti na preklad týchto faktúr do slovenského jazyka. 8. Správca dane si tak podľa krajského súdu neobstaral dostatočné podklady a nebol dostatočne súčinný, aby mohol prijať záver o spochybnení nákladov deklarovaných žalobcom. Len samotné znenie faktúr v cudzom jazyku nie je dôvodom na prijatie záveru o nepreukázaní oprávnenosti daňových výdavkov. Závery správcu dane boli teda podľa správneho súdu
predčasné.
II. Argumentácia účastníkov kasačného konania
9. Žalovaný (sťažovateľ) podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť. Uplatňuje v nej dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). 10. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd mu nesprávne vytkol, že komunikoval iba so splnomocneným zástupcom žalobcu, keď na základe generálnej plnej moci udelenej žalobcom dňa 1. októbra 2013 ho mal v daňovom konaní zastupovať JUDr. Giebel, ktorý bol povinný odpovedať na otázky správcu dane. Ďalej sťažovateľ uviedol, že daňové výdavky neuznal žalobcovi nie preto, že predložené faktúry boli inojazyčné, ale preto, že žalobca nepreukázal ich zaúčtovanie a nepreukázal tiež existenciu výdavkov, pričom sťažovateľ pripomenul, že žalobca na žiadne jeho výzvy počas daňovej kontroly nereagoval, ani nežiadal o prípadné predĺženie lehoty na takéto reakcie. Žalobca nevyužil svoje právo počas daňovej kontroly predkladať dôkazy. Sťažovateľ uviedol, že správca dane netrval na preložení faktúr do slovenského jazyka, len oboznámil žalobcu s tým, že faktúram nerozumie; po eventuálnom podaní vysvetlenia zo strany žalobcu by preklad faktúr ani nemusel byť potrebný. 11. Sťažovateľ preto požaduje zrušenie napadnutého rozsudku s vrátením veci krajskému súdu, ako aj trovy konania. 12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších argumentov. Výzvy správcu dane počas daňovej kontroly neboli dostatočne konkrétne, pričom vyjadrenie sťažovateľa, že netrval na preložení faktúr do slovenského jazyka, len oboznámil žalobcu s tým, že faktúram nerozumie, je vnútorne rozporné. Kasačnú sťažnosť preto považoval za nedôvodnú.
III. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
13. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky dňa 30. 9. 2021. 14. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej.
Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.
15. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
16. Kasačný súd konštatuje, že v predmetnej veci je potrebné vyriešiť otázku, či boli závery správcu dane predčasné, keď neuznal oprávnenosť daňových výdavkov žalobcu z toho dôvodu, že faktúry ním predložené neboli vystavené v slovenskom, ale v anglickom jazyku a preto nevedel posúdiť či uvedený tovar bol podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. daňovým výdavkom na dosiahnutie zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov a to aj v nadväznosti na pasivitu žalobcu v priebehu daňovej kontroly.
17. V tomto smere kasačný uvádza, že tvrdenia sťažovateľa o tom, že skutočným dôvodom vydania napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane bolo, že žalobca nepreukázal zaúčtovanie výdavkov a tiež nepreukázal ich existenciu nereagujúc na výzvy správcu dane,
nemôže obstáť. Zo spisu a zo znenia týchto rozhodnutí totiž jasne vyplýva, že z dôvodu jazyka faktúr a ich následnej nezrozumiteľnosti konajúce daňové orgány neuznali oprávnenosť výdavkov žalobcu, pretože pre túto nezrozumiteľnosť nevedeli overiť, čo je obsahom faktúr. Uvedené je konštatované na s. 6 rozhodnutia správcu dane (podľa mienky kasačného súdu značne stručného a len reprodukujúceho protokol) a na s. 3 napadnutého rozhodnutia.
18. V tejto súvislosti kasačný súd predostiera, že jazyková zrozumiteľnosť predložených písomností daňového subjektu je nevyhnutným a logickým predpokladom posudzovania ďalších podmienok pre uznanie práv podľa jednotlivých hmotnoprávnych daňových predpisov a ďalšieho postupu správcu dane.
Ide o podmienku vstupnú a formálnu. 19. Preto len, ak správca dane rozumie, čo je obsahom posudzovanej písomnosti, tak môže prijať záver, čo je potrebné na základe takejto listiny vykonať, ako je potrebné ďalej v konaní postupovať a čo je prípadne v rámci súčinnosti potrebné vyžadovať od daňového subjektu.
Až následne teda môže prijímať procedurálne a materiálne závery. 20. V posudzovanej veci musí kasačný súd poukázať na obsah výzvy správcu dane z 15. marca 2019, z ktorej nevyplýva, že by správca dane nerozumel obsahu predložených faktúr z dôvodu, že tieto neboli vystavené v slovenskom jazyku. Správca dane preukázateľne neoboznámil žalobcu s tým, že z predložených faktúr nevie zistiť o aký tovar sa jedná, ako bolo s tovarom nakladané, či bol niekde skladovaný, či bol tovar predaný, za akú cenu a komu. V tejto súvislosti nedá kasačnému súdu neuviesť, že príjmy žalobcu zostali bez akejkoľvek zmeny, ktorú skutočnosť namieta aj žalobca. Otázky správcu dane uvedené v tejto výzve tak boli z pohľadu kasačného súdu naozaj veľmi všeobecné.
21. Je pravdou, že správca dane v oboznámení so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) zo 7. mája 2019 už uviedol, že z faktúr nevedel zistiť konkrétne skutočnosti, avšak súčasne poukázal na to, že faktúry neboli vystavené v slovenskom jazyku a preto nevedel posúdiť či uvedený tovar bol v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. daňovým výdavkom na dosiahnutie zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov.
Z uvedeného preto aj pre kasačný súd vyplýva, že správca dane konkrétne skutočnosti nevedel posúdiť z dôvodu jazykovej bariéry, avšak žalobcu nevyzval na predloženie prekladu predmetných faktúr postupom podľa § 5 ods. 2 Daňového poriadku účinného do 31.12.2019. Súčasne správca dane žalobcu vyzval, aby tieto pochybnosti v lehote 8 dní od doručenia odstránil, pričom žalobca na túto výzvu nereagoval, výzvu prevzal 14. mája 2019 a dňa 24. mája 2019 bol správcom dane vydaný protokol.
22. Vychádzajúc z bodov 20 a 21 tohto rozsudku sa preto Najvyšší správny súd musí stotožniť so žalobcom, že vyjadrenie sťažovateľa v tom smere, že správca dane netrval na preložení faktúr do slovenského jazyka, ale len oboznámil žalobcu s tým, že nakoľko faktúry nie sú vystavené v slovenskom jazyku, tak nevie posúdiť oprávnenosť daňových výdavkov, je vnútorne rozporné a nelogické.
23. Kasačný súd v danej veci zastáva názor, že pokiaľ správca dane nevedel posúdiť dôvodnosť vynaložených výdavkov práve z dôvodu, tak ako sám uvádza, že faktúry neboli vystavené v slovenskom jazyku, bol povinný vykonať kroky, ktorými by tento esenciálny nedostatok odstránil. Buď mal správca dane vykonať také úkony, ktorými by zabezpečil pre seba zrozumiteľnosť predložených dokumentov, ktorá by následne mohla byť dostatočným podkladom pre oboznámenie žalobcu s jeho pochybnosťami, rovnako pre oboznámenie, aké konkrétne vysvetlenie v súvislosti s faktúrami od žalobcu očakáva. Alebo mal správca dane žalobcu vyzvať postupom podľa § 5 ods. 2 Daňového poriadku účinného do 31.12.2019 na preloženie faktúr do štátneho jazyka. Na túto skutočnosť aj správne poukázal krajský súd. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane od 13. novembra 2018 kedy prevzal od žalobcu doklady až do 15. marca 2019, kedy žalobcu vyzval na predloženie dokladov v danej veci nevykonal žiadne úkony. 24.
Záver správcu dane ako aj žalovaného, že predložené faktúry boli pre nich nezrozumiteľné, a uplatnené výdavky neuznali, bol preto predčasný. Kasačný súd zastáva názor, že ak nie je predložená písomnosť v slovenskom jazyku, správca dane nemôže automaticky neakceptovať takúto písomnosť, ak jej nerozumie, ale musí vytvoriť daňovému subjektu priestor na jej dostatočné vysvetlenie alebo preklad písomností do slovenského jazyka. Uvedená povinnosť súvisí práve s už vysvetleným účelom jazykového režimu písomností v daňovom konaní, t. j. jazyk písomností (a teda jej obsahová a významová prístupnosť pre správcu dane) je vstupnou a formálnou podmienkou pre akýkoľvek ďalší postup a akékoľvek ďalšie závery správcu dane. Tejto povinnosti nie je správca dane zbavený tým, že daňový subjekt má právo a povinnosť predkladať dôkazy podľa § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, a pretože z hľadiska logickej následnosti krokov správcu dane tento musí najprv rozumieť a vedieť, čo je obsahom písomností mu predložených, aby následne vedel, aké dôkazy prípadne (ešte) potrebuje predložiť od daňového subjektu.
Povinnosťou správcu dane je ustáliť skutkový stav tak, aby mohol byť dostatočným podkladom pre vyvodenie záverov, pričom predpoklad zrozumiteľnosti predložených dôkazov je základnou podmienkou. 25. Správca dane však vyššie popísaný priestor žalobcovi nevytvoril, nakoľko žalobcovi výslovne neoznámil potrebu dovysvetlenia predložených dokumentov a ani nepostupoval podľa § 5 ods. 2 Daňového poriadku a následne túto chybu nenapravil ani žalovaný.
Ak žalovaný uvádza, že žalobca mu neposkytoval dostatočnú súčinnosť a preto predloženým písomnostiam nerozumel, mal postupovať podľa § 5 ods. 2 Daňového poriadku a preloženie potrebných dokumentov vyžiadať. S poukazom na uvedené je preto správne konštatovanie krajského súdu, že právne závery konajúcich daňových orgánov sú predčasné pre nedostatočne zistený skutkový stav.
26. Kasačný súd záverom už iba dodáva, že ďalší kasačný bod, ktorý sa týka výhrady krajského súdu ku komunikácii správcu dane výlučne so splnomocneným zástupcom žalobcu, nemá žiaden vzťah k práve posudzovanej veci, pretože na tomto závere krajský súd svoj zrušujúci rozsudok nezaložil.
27. Pre vyššie uvedené dôvody Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane buď jasne žalobcovi uviesť, čo z predložených faktúr potrebuje vysvetliť alebo postupovať v súlade s § 5 ods. 2
Daňového poriadku, teda vyzvať žalobcu na preloženie predložených faktúr. Až následne bude môcť správca dane prijímať závery o oprávnenosti daňových výdavkov žalobcu. 28. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1, keď žalobca bol v konaní pred kasačným súdom úspešný. Žalovaný (sťažovateľ) nebol v kasačnom konaní úspešný, a tak mu právo na náhradu trov podľa § 168 ani nevzniklo. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. augusta 2023