5Sfk/16/2024

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako „správca dane“, prípadne „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017 až december 2019, o ktorej výsledku vyhotovil protokol č. 101500129/2021 zo dňa 16. augusta 2021. Na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 102553863/2021 zo dňa 13. decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 7320,- € na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2019. 2. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z faktúry č. 1901001 vystavenej dodávateľom Megsys s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) v celkovej sume 43920,- €, predmetom ktorej mali byť služby: konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, Hot-line, analýza a meranie, spracovanie dokumentácie (ďalej aj „fakturované služby“). 3. Správca dane dospel k záveru, že fakturované služby neboli žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosťou Megsys s.r.o. skutočne dodané, pričom právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“) je možné uplatniť iba v prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa správcu dane sa daň uvedená na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, a to len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 1 zákona o DPH. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101918389/2022 zo dňa 7. júla 2022 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 5. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v zmysle odvolacích námietok a po vyhodnotení výsledkov dokazovania v rámci doplnenia daňového konania sa stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená deklarovaným dodávateľom, preto podľa jeho názoru správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe ako a priznania práva na úplnú náhradu trov konania.

8. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. TT-14S/120/2022-203 zo dňa 16. augusta 2023, o správnej žalobe rozhodol tak, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a g/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

9. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane opakovane vzniesol pochybnosti vo vzťahu k zisteným skutočnostiam, avšak tieto neoznámil žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čím ho pripravil o možnosť efektívne sa brániť.

Z takto rozporuplnej argumentácie nebolo podľa správneho súdu možné určiť, ktoré pochybnosti a zistenia z daňovej kontroly boli pre správcu dane rozhodujúce, a ku ktorým by obrana žalobcu mala smerovať. Podľa jeho názoru preto nemohlo dôjsť k prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.

Mateja Vendrinského, výpoveď p. F. mohla byť dopredu dohodnutá, keďže je aj v súčasnosti externým dodávateľom žalobcu, avšak výlučne tieto indície podľa názoru správneho súdu nepostačujú na odmietnutie tohto dôkazného prostriedku en bloc. Správnemu súdu zároveň neboli zrejmé dôvody, pre ktoré žalovaný vôbec nariadil doplnenie dokazovania práve výsluchom týchto osôb, pokiaľ mal pochybnosti o dôveryhodnosti tohto dôkazného prostriedku.

11. Správny súd poukázal aj na rozpor v posúdení obsahu výpovede uvedeného svedka, keď na jednej strane správca dane tvrdil, že svedok bol dopredu inštruovaný k svojej výpovedi a mohol mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svojho syna Ing. Mateja Vendrinského a vzápätí vyvodil, že svedok uviedol iné skutočnosti ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s.r.o. p. Matej Vendrinský.

Správca dane podľa správneho súdu k tomuto záveru neuviedol bližšie úvahy, z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k záveru o nemožnosti dodať uvedené služby, hoci mal k dispozícii preberací protokol s uvedeným počtom človekohodín, pričom z výpovedí Mateja Vendrinského bolo zrejmé, že jeden technik môže v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov. 13.

14. Rovnako nebolo podľa správneho súdu v moci žalobcu ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie si daňových povinností zo strany dodávateľa. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami.

15. Vo vzťahu zisteniam správcu dane, že spoločnosť Megsys, s.r.o. je od 30. mája 2020 bez konateľa, spoločníkom je spoločnosť so sídlom Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, na adrese sídla nesídli, posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2020 bolo podané bez vyplnených údajov, posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo podané za zdaňovacie obdobie rok 2019, má evidované daňové nedoplatky na daniach spravovaným správcom dane, daňovému subjektu bola ukončená registrácia k DPH k dátumu 31. marca 2021, u daňového subjektu bolo vykonaných viac daňových kontrol, ktoré prešli do určenia dane podľa pomôcok, nakoľko daňový subjekt nekomunikoval, správny súd nepovažoval tieto skutočnosti za také, ktoré by mohli byť akokoľvek vyhodnotené v neprospech žalobcu, keďže na ich vznik a priebeh nemohol mať žiaden dosah, o to viac, že sa uskutočnili v čase keď obchodno-záväzkové vzťahy medzi spoločnosťou Megsys a žalobcom boli ukončené. Obdobný postoj zaujal aj k

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

17. Sťažovateľ vo vzťahu k nejednoznačnosti posúdenia skutkového stavu a k prenosu dôkazného bremena uviedol, zo skutkového stavu zisteného u odberateľov žalobcu bolo preukázané, že žalobca svoj zmluvný záväzok voči odberateľom splnil, a dohodnuté služby poskytol, a teda služby materiálne existujú. Podľa sťažovateľa však nebolo preukázané, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi žalobcom a jeho dodávateľom, Megsys s.r.o. teda, že žalobca poskytol služby odberateľom v subdodávke práve prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o. 18. Ďalej sťažovateľ rozporoval záver správneho súdu, podľa ktorého nebolo možné jednoznačne určiť, ktoré pochybnosti a zistenia z daňovej kontroly boli pre správcu dane rozhodujúce, ku ktorým mala obrana smerovať, preto nemohlo dôjsť k prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Podľa sťažovateľa správca dane žalobcovi v priebehu daňovej kontroly zaslal Oznámenie výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021

19. Rovnako sťažovateľ rozporoval stanovisko správneho súdu, že došlo zo strany správcu dane k spochybneniu hodnovernosti výpovedí svedkov p. Z.Á_ F. a C.. U. X.É_ výlučne na základe domnienok, že menovaní mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka

20. Vo vzťahu k vykonaným svedeckým výpovediam sťažovateľ uviedol, že podľa prvej výpovede p. Ing. Mateja Vendrinského (dňa 9. marca 2021) mala spoločnosť Megsys s.r.o. mať serverové kapacity prenajaté formou SAAS, pričom C.. U. X. tvrdil, že spoločnosť mala vlastný server (v Trnave), ktorý používali na vývoj softvéru a server žalobcu používali na výkon sporných služieb, z čoho vyplýva rozpornosť ich výpovedí v súvislosti s technickým vybavením spoločnosti. V druhej výpovedi C.. X. dňa 11. augusta 2021 mal uviesť, že spoločnosť BOLIX s.r.o. dodávala formou SAAS spoločnosti Megsys s.r.o. softvér na urýchlenie spracovania incidentov. Vzhľadom na to, že softvér mal urýchliť spracovanie incidentov, je podľa sťažovateľa potrebné túto skutočnosť vnímať vo vzťahu k pochybnostiam správcu dane o nedostatočnej personálnej kapacite dodávateľa tak, že bez jeho poskytnutia by bola nižšia produktivita práce pri odstraňovaní incidentov a bol by na odstránenie incidentov potrebný dlhší čas a aj vyššia potreba použitia pracovnej sily.

XX. C.. U. X. podľa sťažovateľa v súvislosti s otázkami správcu dane uviedol, že odborné vedomosti v súvislosti so spornými službami mali okrem konateľa spoločnosti Ing. Mateja Vendrinského a svedka ešte dvaja externí zamestnanci spoločnosti Megsys s.r.o., a to pán B., meno druhého si nepamätal. Sťažovateľ zdôraznil, že hoci C.. U. X. a Ing. Matej Vendrinský zhodne tvrdili počet osôb štyri, okrem „X.“ žiadne dve ďalšie osoby údajne vykonávajúce sporné služby neboli identifikované. Zdôraznil, že v hláseniach o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti podľa zákona č. 595/ 2003 Z.z. o dani z príjmov, podaných deklarovaným dodávateľom bolo zistené, že priezvisko B. sa v nich nevyskytuje (ani ako zamestnanec na trvalý pracovný pomer ani ako zamestnanec na dohodu mimo pracovného pomeru). Sťažovateľovi preto nie je zrejmé, aký dopyt na zistenie konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa podľa názoru správneho súdu ešte mal správca dane vykonať.

23. Podľa sťažovateľa bolo práve na žalobcovi, ktorý poskytoval zamestnancom dodávateľa Megsys s.r.o. prístupové heslá na servery svojich odberateľov, aby vedel uviesť počet zamestnancov dodávateľa a vedel tieto osoby identifikovať, prípadne poskytnúť napr. mailovú komunikáciu s nimi, aby disponoval údajmi o osobných zásahoch zamestnancov Megsys s.r.o. na mieste ich výkonu, aby vedel konkretizovať, aké boli spoločnosťou Megsys s.r.o. spracované dokumenty pre konkrétne projekty. Podľa sťažovateľa však žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil, ani sa konkrétne a adresne k spracovaniu dokumentácie nevyjadril. 24. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti argumentoval s poukazom na ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g/ a § 440 ods. 2 SSP, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vôbec neuviedol, aké právne posúdenie veci správnym súdom považuje za nesprávne, pričom kasačná sťažnosť neobsahuje ani zmienku o tom, v čom by mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia správnym súdom. Ďalej uviedol, že v konaní preukázal kumulatívne splnenie materiálnych a formálnych podmienok na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom a poukázal vo

skutkového stavu. Takáto argumentácia podľa žalobcu nie je spôsobilá spochybniť závery správneho súdu uvedené v napadnutom rozsudku. 26. K námietkam ohľadom rozloženia a prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku na žalobcu, z dôvodu, že žalobca mal vedieť, čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry na základe Oznámenia z výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/ 2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenia výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, žalobca uviedol, že výzvy pre žalobcu boli všeobecné, generické, bez hlbšieho zamyslenia sa nad detailom prípadu, čím správca dane nikdy nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností, pretože sťažovateľ nikdy nešpecifikoval, aké dôkazy by považoval za dostatočné na odstránenie pochybností, ktoré mal, pričom ho o to žalobca opakovane počas kontroly žiadal. Žalobcovi nebolo jasné, čo od neho sťažovateľ žiada a z tohto dôvodu predložil správcovi dane všetko, čo mal k dispozícii, vrátane mnohých návrhov na vykonanie

kapacity dodávateľa a predložené vysvetlenie a dôkazy, je povinný v rámci prenosu dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké kapacity boli podľa neho potrebné na poskytnutie sporných služieb. Žalobca preto navrhol aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 31. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 32. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

V snahe zodpovedať primárne túto otázku, zameral kasačný súd svoju pozornosť predovšetkým na časť argumentácie ktorá s touto otázkou bezprostredne súvisela, pritom neopomenul ani výhrady správneho súdu k procesnému postupu sťažovateľa a správcu dane, a preto skúmal správnosť aj týchto záverov.

činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), nevzniká právo na odpočítanie dane. 36. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH.

37. Osobitne je v danej veci potrebné vnímať skutočnosť, že správny súd zrušil rozhodnutie sťažovateľa spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a bolo jeho úlohou stanoviť jasne ďalší postup, ktorý očakáva od orgánu verejnej správy, keďže právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§191 ods. 6 SSP).

39. Kasačný súd po preskúmaní právneho posúdenia v časti uvedeného sťažnostného bodu, teda bodov 63 až 65 napadnutého rozsudku konštatuje, že správny súd riadne neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že nebolo možné ustáliť, či nárok na odpočet DPH bol odmietnutý z dôvodu, že sporné služby neboli žalobcovi dodané vôbec, alebo dodanie služieb nebolo realizované spoločnosťou Megsys s.r.o. v postavení deklarovaného dodávateľa. Argumentácia správneho súdu apelovala na potrebu jasného pomenovania pochybností, ktoré vznáša správca dane, a to aj s ohľadom na rozsah dôkazného bremena.

Teda fakticky tento záver znie na spochybnenie skutočného dodania služieb deklarovaným dodávateľom. 41. Ďalej v závere prvostupňového rozhodnutia správca dane prezentuje jednoznačné stanovisko (str. 32 rozhodnutia správcu dane), podľa ktorého: „.

Rovnako nasledujúca argumentácia uvedená na str. 33 rozhodnutia správcu dane je v zásade totožná so záverom, ktorý uvádza sťažovateľ na str. 46 svojho rozhodnutia nasledovne: „. . . daňový subjekt hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená spoločnosťou Megsys s.r.o., preto správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH

43. Kasačný súd ďalej zameral svoju pozornosť na právne posúdenie otázky, či v rámci daňového konania boli dostatočne jasne odkomunikované pochybnosti správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že správca dane adresoval žalobcovi výzvu č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021, označenú ako „Oznámenie výsledkov daňovej kontroly“. V závere tejto písomnosti správca dane odkazuje na ust. § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku. Podľa kasačného súdu je však nevyhnutné vyhodnocovať uvedenú písomnosť materiálne podľa obsahu.

. . spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom . . . je opäť na len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane“.

45. Keďže správca dane žalobcovi oznámil pochybnosti o predložených dokladoch a vyzval žalobcu na vyjadrenie, vysvetlenie nejasností a preukázanie, že mu deklarovaný dodávateľ dodal služby na spornej faktúre, nemožno konštatovať, že by správca dane de facto konal v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Kasačný súd zároveň konštatuje, že jeho závery vo vzťahu k danej kasačnej námietke nepotvrdzujú samé o sebe správnosť skutkových zistení a ich následného právneho vyhodnotenia, ale potvrdzujú dodržanie procesného postupu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.

47. Sťažovateľ ďalej rozporoval konštatovanie správneho súdu, že správca dane hodnovernosť uvedených svedeckých výpovedí spochybnil výlučne na základe domnienok, že Z. F. a C.. U. X. mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď Z. F. mohla byť dopredu dohodnutá. Kasačný súd po preskúmaní rozhodnutia sťažovateľa a rozhodnutia správcu dane konštatuje, že uvedený záver správneho súdu je

48. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok. Sťažovateľ vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje, ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď C.. U. X. (str. 43 rozhodnutia sťažovateľa), či pochybnosti ktoré vzišli z výpovede Z. F. (str. 42 rozhodnutia sťažovateľa).

výpovede svedkov, ako jediný dôvod, prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu. 50. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady, bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť vyhodnotenie svedeckých výpovedí daňovými orgánmi a uviesť, prečo mali tieto orgány rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu svedeckým výpovediam. V danej veci je predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné zodpovedať otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.

52. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach C.. U. X., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. Ing. Matej Vendrinský, kasačný súd uvádza, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca, alebo časti nasledujúcej po daňovom subjekte nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce sa výlučne subdodávateľského článku reťazca nemôžu preniesť dôkazné bremeno pri preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane opätovne na daňový subjekt.

dodávateľom. 54. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácií sťažovateľa, že predmetný softvér mal urýchliť spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky. V tomto smere sa správny súd argumentácií ohľadom nedostatočných personálnych kapacít deklarovaného dodávateľa venoval v bodoch 76 a nasl. napadnutého rozsudku a je pravdou, že vytkol správcovi dane neuvedenie bližších úvah, z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k záveru o nemožnosti dodať uvedené služby týmito zamestnancami, hoci mal k dispozícii preberací protokol s uvedeným počtom človekohodín, pričom z výpovedí Ing. Mateja Vendrinského bolo zrejmé, že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov.

správca dane vykonal dopyt na zistenie konkrétnych zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. a v príslušnom období dopĺňal dokazovanie v tomto smere, keďže spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa (bez ďalšieho) nepostačuje pre prijatie záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu reálneho uskutočnenia služieb, k čomu dospel napokon aj správny súd.

57. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo a jemu predchádzajúcej judikatúry možno pre prejednávaný prípad konštatovať, že spochybnenie spôsobilosti dodávateľa poskytnúť žalobcovi služby uvedené vo faktúre a ostatných dokladoch iba poukazovaním na nedostatočne preukázané priestorové, personálne či materiálne kapacity dodávateľa, bez jasnej špecifikácie ktorej časti alebo akého rozsahu zdaniteľných plnení sa tieto pochybnosti týkajú, nie je dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a pre odopretie práva na odpočítanie dane. Takéto nezrovnalosti je možné zohľadniť v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca.

59. V závere kasačnej sťažnosti v časti III.3 sťažovateľ rozporoval právne závery správneho súdu v bodoch 79 až 86 napadnutého rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že účtovné a daňové doklady spoločnosti Megsys s.r.o. neboli dostupné a rovnako nie je možné ani vylúčiť účelovosť predaja spoločnosti, pričom z prvostupňového rozhodnutia správcu dane podľa sťažovateľa nevyplýva, že by išlo o skutočnosti, ktoré kládol žalobcovi na ťarchu, kasačný súd dôvodí, že išlo o skutočnosti, ktoré priamo nesúviseli s činnosťou deklarovaného dodávateľa v zdaňovacom období január 2019 a neboli v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné. Argumentácia správneho súdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že by ju sťažovateľ relevantne (rešpektujúc ust. § 440 ods. 2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ uvádzal skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním predložených dokladov. Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej kasačnej námietke.

Mateja Vendrinského a že výpoveď Z. F. mohla byť dopredu dohodnutá, a taktiež pochybil, pokiaľ nariadil ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa. 61. Najvyšší správny súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň konštatuje, že jeho závery automaticky neznamenajú, že právne závery sťažovateľa v otázke nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

62. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP. 63. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 19. decembra 2024