5Sfk/17/2022

1. Daňový úrad Prešov prvostupňovým rozhodnutím č. 100176220/2020 z 16. januára 2020 (ďalej „Prvostupňové rozhodnutie“) podľa ustanovenia § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/ 2009 Z.z. (ďalej „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 7227,20 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej výške a v ustanovenej lehote. 2. Dôvodom vyrubenia úroku z omeškania žalobcovi bolo rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 103348508/2016 z 15. júla 2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel 69627,93 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2016 a žalobca bol vyrubený rozdiel na dani povinný zaplatiť do 20. decembra 2016. Žalobca uhradil časť vyrubeného rozdielu v sume 2467,58 € v stanovenej lehote do 20. decembra 2016, sumu 28300,64 € dňa 25. augusta 2017 a sumu 38859,71 € dňa 18. septembra 2017. 3. O odvolaní žalobcu voči Prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100780556/2020 zo 17. apríla 2020 (ďalej „Napadnuté rozhodnutie“) tak, že mu nevyhovel. Uviedol, že správca dane pri vyrubení úroku z omeškania postupoval podľa ustanovení Daňového poriadku, pri ktorých sú presne stanovené podmienky pre určenie úroku a jeho výšky, preto námietku žalobcu, že došlo k porušeniu zásady primeranosti podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, považoval za neopodstatnenú. K námietke, že ukladanie peňažných sankcií ako sankcií celkovo nie je povinnosť, ale predstavuje právo štátu, ku ktorému by mal pristúpiť ak daňový subjekt nesplní svoje povinnosti dobrovoľne a sám žalovaný uviedol, že v danom prípade správca dane pri vyrubení úroku z omeškania konal obligatórne bez možnosti ovplyvniť výšku sankcie, prípadne upustiť od jej uloženia.

4. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia Napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie a priznania trov konania. Žalobca uviedol nasledovné žalobné body: a. úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 156 Daňového poriadku svojou povahou predstavuje správnu sankciu majúcu preventívny charakter. Považoval za sporné, či uložená sankcia plní svoju preventívnu funkciu, keď správca dane pristúpil k výpočtu úroku z omeškania štyri roky po porušení povinnosti. b. poukázal, že správca dane mal po dlhšiu dobu vedomosť o existencii v rozhodnutí popisovaných skutočností, avšak pristúpil k určeniu a vyrubeniu úroku z omeškania po dlhom čase a za situácie, kedy si daňový subjekt už plní svoje povinnosti. c. namietal porušenie zásady primeranosti (proporcionality), ktorá určuje správcovi dane dodržiavať taký postup, aby pri svojej činnosti použil len také prostriedky, ktoré sú najvhodnejšie a teda bezdôvodne nezaťažujú daňový subjekt nad mieru nevyhnutnú. d. poukázal na skutočnosť, že ukladanie peňažných sankcií, ako sankcií celkovo nie je povinnosť, ale predstavuje právo štátu, ku ktorému by mal pristúpiť len v tom prípade, ak

5. O správnej žalobe žalobcu rozhodol správny súd tak, že túto napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/37/2020-82 z 11. novembra 2021 ako nedôvodnú v súlade s ustanovením § 190 zákona č. 162/2015 Z.z.

b. V Prvostupňovom rozhodnutí i v Napadnutom rozhodnutí je zrejmý výpočet úroku s poukazom na § 156 ods. 2 Daňového poriadku, ktorý vyplýva aj zo samotnej tabuľky výpočtu, kde je uvedená dlžná suma, deň splatnosti dane, deň platby, respektíve daň vstupu do reštrukturalizácie, počet dní omeškania s platbou a samotný úrok z omeškania, ktorého celková vyrubená suma vo výške 7227,20 € je totožná so sumou uvedenou vo výrokovej časti rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného. c. v odôvodnení rozhodnutia žalovaného je celkom zjavne a zrozumiteľne uvedené, z čoho pozostáva vyrubený úrok z omeškania vyrubený v zmysle § 156 ods. 1 písm. a) a ods. 2

správcu dane. f. poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR 7Sžo/3/2016 ohľadom správnej úvahy a 6Sžf/12/ 2016 ohľadom zákonom stanovenej výšky pokuty, ktorý bol preskúmaný na základe ústavnej sťažnosti a to uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 387/2018 z 5.

III. Kasačná sťažnosť

SSP. 8. Kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovne: a. zopakoval svoj žalobný bod, že úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 156 Daňového poriadku svojou povahou predstavuje správnu sankciu majúcu preventívny charakter a považoval stále za sporné, či uložená sankcia plní svoju preventívnu funkciu, keď správca dane pristúpil k výpočtu úroku z omeškania štyri roky po porušení povinnosti. b. zopakoval, že správca dane mal po dlhšiu dobu vedomosť o existencii v rozhodnutí popisovaných skutočností, avšak pristúpil k určeniu a vyrubeniu úroku z omeškania po dlhom čase a za situácie, kedy si daňový subjekt už plní svoje povinnosti. c. uviedol, že správca dane nesmie konať v polohe „ochrancu štátnej pokladne“, ktorého prvoradým záujmom je naplnenie štátneho rozpočtu za akúkoľvek cenu, ale musí byť objektívnym orgánom, ktorý posudzuje skutočnosti pre správnosť vyrubenia a vybratia dane a následne aj prihliadnuť na nevyhnutnosť uloženia procesnej sankcie.

V odôvodnení rozsudku podľa žalobcu absentuje zodpovedanie najvýznamnejších a najzásadnejších úloh a otázok, ako je predovšetkým absencia a reakcia správneho súdu na opomenutie správcu dane vysporiadať sa s neodôvodnením rozhodnutia z

i. zastáva názor, že Napadnuté rozhodnutie i Prvostupňové rozhodnutie i. vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, ii. sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, iii. zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, iv. skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, v. došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. j. k neobstaraniu si dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci uviedol, že správny súd mal podrobne posúdiť otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých ako správne orgány v predmetnej veci vychádzajú, nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány v predmetnej veci dospeli a rovnako, či sa vysporiadali s prípadnými protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní. k. k vadám vydaných rozhodnutí uviedol, že správny orgán je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a vyrovnať

l. poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 8Sžfk/57/2017. m. navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil Napadnuté rozhodnutie i Prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 9. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 25. februára 2022, v ktorom uviedol, že dôvody podanej kasačnej sťažnosti sa v podstatnej miere zhodujú so žalobnými námietkami. Zdôraznil, že nešlo o žiaden z taxatívne uvedených dôvodov, kedy nie je možné úrok z omeškania vyrubiť a zároveň neuplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom žalobca bol povinný zaplatiť vyrubený rozdiel dane riadne a včas, avšak tak neurobil, preto správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 156 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, keď žalobcovi vyrubil úrok z omeškania. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky údaje podľa § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov identifikujúce daňový subjekt, výrok rozhodnutia obsahuje výšku plnenia, lehotu plnenia, číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť úrok z omeškania zaplatený, pričom výrok napadnutého rozhodnutia je formulovaný presne, určito, stručne a úplne vyjadruje záver správcu dane o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Taktiež v odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol skutočnosť, ktorá bola podkladom napadnutého rozhodnutia, výpočet predmetného úroku z omeškania a príslušné právne predpisy, podľa ktorých správca dane rozhodoval. Kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

12. K námietke žalobcu vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP kasačný súd poukazuje na to, že podľa § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ods. 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. V tomto zmysle kasačný súd upozorňuje na to, že v takomto rozsahu resp. týmto spôsobom dôvod kasačnej sťažnosti a to nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP žalobcom dôsledne vymedzený nebol. Dôsledkom je, že spôsob formulácie kasačnej sťažnosti a vágnosť námietok v nej obsiahnutých sa odrazil aj v charaktere a konkrétnosti odpovedí, ktoré od kasačného súdu sťažovateľ získal.

14. Podľa § 156 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu

Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

28.03.2022 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžfk/9/2020 zo dňa 30.09.2020). 16. K námietke žalobcu, že ukladanie peňažných sankcií, ako sankcií celkovo, nie je povinnosť, ale predstavuje právo štátu, ku ktorému by mal pristúpiť, ak daňový subjekt nesplní svoje povinnosti dobrovoľne a sám kasačný súd uvádza, že vyrubovanie úroku z omeškania v zmysle § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku je oprávnením správcu dane, ktorý ho využil, a to v zákonom stanovenej lehote. Žiadne porušenie práv sťažovateľa preto v tejto súvislosti, rovnako ako správny súd, neidentifikoval.

Voči týmto skutočnostiam sťažovateľ nebrojil napr. uvedením iných údajov, ktorými by namietal správnosť zistení správcu dane, takéto iné skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu administratívnych spisov a kasačný súd ich preto nemá dôvod rozporovať.

Pokiaľ ide o ďalší dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP, nie je zrejmý poukaz, od akej konkrétnej ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa mal správny súd odchýliť. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 8Sžfk/57/2017, tento sa týkal inej skutkovej i právnej veci, a to práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008). 21.

Kasačný súd považuje za rozhodujúci žalobný bod všeobecné posúdenie zákonnosti Napadnutého rozhodnutia a žalobný bod ohľadom včasnosti vydania Prvostupňového rozhodnutia a namietaného porušenie zásady primeranosti (proporcionality). Správny súd sa s týmito žalobnými bodmi sťažovateľa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Kasačný súd taktiež uvádza, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval iba tomuto rozhodujúcemu žalobnému bodu, ale i ostatným žalobným bodom a to i napriek obsiahlosti a vo veľkej miere i všeobecnosti (nekonkrétnosti) žaloby.

Práve neuvedenie konkrétnych skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k sťažovateľom namietaným žalobným bodom spôsobilo, že i odôvodnenie správneho súdu bolo skôr všeobecnejšieho charakteru. 24. Za vadu odôvodnenia napadnutého rozsudku možno považovať konštatáciu správneho súdu uvedenú v bode 30 napadnutého rozsudku kde neprávne uviedol, že išlo o úrok za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti. V bodoch 1, 4, 5 a 12 napadnutého rozsudku však správny súd uvádza správnu identifikáciu nezaplatenej dane z pridanej hodnoty a preto táto nesprávnosť nie je takou vadou, ktorá by odôvodňovala zrušenie napadnutého rozsudku.

26. K sťažovateľovým ďalším námietkam kasačný súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a ktoré i kasačný súd považuje za správne.