5Sfk/2/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): PPS one, s.r.o., so sídlom Galvaniho 1591/8, Bratislava, IČO: 36824798, právne zastúpeného advokátskym spoločenstvom Advokátska kancelária Hlavatá - Janík s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 55066291, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101288244/2021 zo dňa 21. júla 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/84/2021-75 zo dňa 2. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

1674,40 eur na DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 101106776/2020 zo dňa 01.07.2020 v poradí prvé rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100338411/2021 zo dňa 25.02.2021 (ďalej ako „v poradí druhé rozhodnutie správcu dane" alebo tiež ako „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým opätovne žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2017 vyrubil rozdiel dane v sume 1674,40 eur na DPH. 4. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 101288244/2021 zo dňa 21.07.2021 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného") v poradí druhé rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 5. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy" alebo aj ako „daňové orgány") neuznali žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od spoločnosti WM Finance s. r. o., Roľnícka 178, Bratislava, IČO: 50551329 (ďalej aj ako „dodávateľ") č. 100817001 zo dňa 10.08.2017 v celkovej sume 10046,40 eur, z toho základ dane 8372,- eur, 20 % DPH 1674,40 eur, pričom sa jednalo o dodanie tovaru - kartónu samoskladacieho. Žalobca podľa orgánov finančnej správy nepreukázal, že fakturované zdaniteľné plnenie bolo dodané týmto dodávateľom, a žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane ustanovenej v § 49 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH").

II. Konanie pred krajským súdom

odročenie. 8. Uviedol, že správca dane nespochybnil materiálnu existenciu tovaru, ale spochybnil skutočnosť, že tento tovar bol dodaný spoločnosťou WM Finance s. r. o., a to s ohľadom na preverovanie osôb oprávnených konať pri obchodných transakciách. Poznamenal, že dôležitou skutočnosťou, ktorá spochybňuje dodanie tovaru a služieb od tohto dodávateľa pre žalobcu je, že počas celého konania v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo identifikovať osobu Bronislava Baka, konateľa spoločnosť WM Finance s. r. o., túto osobu nájsť v registri daňových subjektov, občiansky preukaz s uvedeným číslom nepatril žiadnemu poľskému daňovému subjektu. Nestotožnil sa s námietkou, že správca dane sa nedostatočne zaoberal otázkou predvolania tejto osoby, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osoba Bronislav Bak s identifikačnými údajmi uvedenými správcom dane, a ktoré boli poskytnuté v rámci daňovej kontroly aj zo strany žalobcu, neexistuje v poľskej databáze a poľský doklad č. Z. nepatrí žiadnej osobe, ktorá by sa nachádzala v poľských databázach daňových subjektov.

Osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli v plnomocenstve uvedené, sa nenachádza v Registri obyvateľov SR a správca dane teda nemohol ani túto osobu predvolať na objasnenie sporných zdaniteľných obchodov. 10. V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena na žalobcu krajský súd uviedol, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu tovaru, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou WM Finance s. r. o. tak, ako to deklaroval žalobca a nebolo preukázané, že tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť napriek tomu, že žalobca predložil faktúry.

12. V súvislosti s návrhom žalobcu, aby bol vo veci vypočutý Ladislav Pócs ako svedok, krajský súd uviedol, že jeho vypočutie v postavení svedka nebolo možné, keďže táto osoba bola konateľom spoločnosti žalobcu a táto osoba bola vypočutá dňa 3.12.2018, pričom k obchodnej spolupráci medzi žalobcom a spoločnosťou WM Finance s. r. o. nepodala žiadne vyjadrenie, ktoré by potvrdilo obchodnú spoluprácu.

14. Záverom správny súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného uviedol, že v rozhodnutí žalovaného a v postupe predchádzajúcom jeho vydaniu nezistil také žalobcom namietané pochybenia, ktoré by mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie.

15. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ") včas kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil tak, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadami konania tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd" alebo aj ako „Najvyšší správny súd SR") napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil.

Následne cituje ustanovenie § 47 písm. h) daňového poriadku a uvádza, že z obsahu protokolu z daňovej kontroly je zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Sťažovateľ má za to, že správca dane mu odmietol odpočítanie DPH iba na základe nedoručenia jednej písomnosti a nevykonal žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovarov a služieb.

18. K skladovým priestorom dodávateľa v Gajaroch, Dolečky č. 1129 sťažovateľ uvádza, že správca dane preveroval u majiteľa nehnuteľnosti vzťah so spoločnosťou WM Finance s. r. o. pričom zistil, že p. V. mal uzavretú zmluvu s inou spoločnosťou. Podľa sťažovateľa však nie je vylúčené, že táto spoločnosť dala do podnájmu predmetné priestory spoločnosti WM Finance s. r. o. čo však už správca dane neskúmal. Sťažovateľ preto žiada preveriť aj túto skutočnosť.

20. Sťažovateľ má za to, že v danom prípade boli naplnené materiálne i formálne podmienky na odpočítanie dane. V súvislosti s povinnou mierou opatrnosti a obozretnosti sťažovateľ polemizuje nad tým, že jeho dodávateľské spoločnosti sa nenachádzali v žiadnom zozname vednom finančnou správou, pričom daňový úrad neodňal spoločnosti WM Finance s. r. o. registráciu na DPH počas relevantného času. 21. Ďalej poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 6. júla 2006, Axel Kittel Recolta Recycling a v tejto súvislosti uvádza, že nebol preukázaný zlý úmysel sťažovateľa a správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nikde neuvádzajú, že by predmetnými obchodnými prípadmi došlo k daňovému úniku.

23. Sťažovateľ namieta, že záver správcu dane uvedený v rozhodnutí bol prijatý predčasne, pretože správca dane nevykonal dokazovanie a nedospel k ustálenému záveru. Sťažovateľ namieta aj to, že s ním nebolo vykonané ústne pojednávanie za účelom objasnenia vzniknutých pochybností. Podľa jeho názoru správca dane nevyhodnotil skutkové okolnosti na jednotlivých stupňoch reťazca a tie vo vzájomnej súvislosti.

25. Ďalej v kasačnej sťažnosti namieta, že mu nie je dostatočne zrejmé, na čom správca dane založil svoje závery o porušení ustanovenia § 19, § 49 a 51 zákona o DPH a § 24 a § 25 daňového poriadku. Sťažovateľ za účelom preukázania existencie tovaru vo vyrubovacom konaní žiadal správcu dane, aby preveril dodanie tovaru nakúpeného od dodávateľa u odberateľov.

26. Sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „NS SR") sp. zn. 5Sžf/108/2009 a rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sž 149/99, v súvislosti s ktorými konštatuje, že reálnosť obchodných prípadov bola spochybnená len tvrdením správcu dane bez relevantného dôkazu, pričom sťažovateľ bez pochybností preukázal dodanie deklarovaných

28. Následne poukazuje na rozsiahlu judikatúru a cituje z viacerých rozsudkov NS SR, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ"), Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „NSS SR") a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkajú rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu, podvodného konania v oblasti DPH a zneužitia práva v oblasti DPH, pričom sťažovateľ nekonkretizuje a nevysvetľuje prečo je ten ktorý rozsudok aplikovateľný na prejednávaný prípad.

30. Opäť len veľmi všeobecne poukazuje na skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa robia rozhodnutia daňových orgánov nepreskúmateľnými a nezrozumiteľnými, pričom uvádza, že obsahujú mnoho zistení, avšak bez jednoznačného záveru a chronologického zhodnotenia zistených skutočností. Rozhodnutia daňových orgánov sú podľa sťažovateľa vnútorne rozporné, dôkazy boli obstarané v rozpore so zákonom a postup správcu dane bol diskriminačný. Sťažovateľ preto navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu.

súdu. Poukázal na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že tovar sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ, pričom nevyplynula ani existencia inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa, ktorý mal postavenie platiteľa DPH, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH). Uvedené podľa žalovaného vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20. Konštatoval, že bolo dôkazným bremenom sťažovateľa preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené platiteľom dane deklarovaným na sporných faktúrach, prípadne inou zdaniteľnou osobou konajúcou v postavení platiteľa dane.

34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR") konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd") preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/75/2023 zo dňa 25. septembra 2024. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie odkazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku. 37. „Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade uvádza, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu

38. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou sťažovateľa najvyšší správny súd naviac dopĺňa, že argumentácia sťažovateľa k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná. Pochopiteľne, je na sťažovateľovi, akým spôsobom vedie polemiku so závermi správneho súdu, čo Najvyšší správny súd plne akceptuje. Neušlo však jeho pozornosti, že značná časť 25 stranovej kasačnej sťažnosti [.

39. K námietke sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena uvádza, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil vyššie uvedené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol.

daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

požiadaviek. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

41. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

? ?Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/ 16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38). Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH.

43. V prejednávanej veci [kasačný súd] zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd argumentovali skutočnosťou, že sťažovateľ nepreukázal, že mu služba bola dodaná od deklarovaného dodávateľa WM Finance s. r. o. a rovnako ani od inej zdaniteľnej osoby, tak spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, ktorej preukazovanie je na daňovom subjekte.

Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom.

46. Sťažovateľ nepredložil žiadnu evidenciu jázd, zoznam dopravcov, objednávky, prípadne evidenciu motorových vozidiel či iné doklady k preprave alebo jej úhrade (uvedené informácie nevyplývali ani zo zmluvy s dodávateľom) alebo akýkoľvek iný dôkaz, aby preukázal že dodanie, ktoré bolo predmetom plnenia na faktúre sa uskutočnilo tak, ako tvrdil sťažovateľ. Sťažovateľ pritom najskôr tvrdil, že doprava bola zahrnutá v cene, uvedené však zo zmluvy s dodávateľom nevyplýva. Kasačný súd uvádza, že zo zistení správcu dane vyplýva, že deklarovaný dodávateľ nebol držiteľom a ani vlastníkom žiadneho motorového vozidla (Oznámenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 17.10.2019, č. l. [44]).

47. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keďže správca dane poukázal na rozpory a nedostatky v jeho tvrdeniach, ktoré mohol sťažovateľ objasniť, no sťažovateľ tak nijakým spôsobom nevykonal, ba priam na niektoré otázky správcu dane sťažovateľ ani neodpovedal. Sťažovateľ tvrdil, že pri jednaní s osobou dodávateľa konal iba s pánom N. ako splnomocneným zástupcom, na ktorého má už neaktívne telefónne číslo a zároveň tvrdil, že dodacie listy a faktúry priniesli osobne po dodaní tovaru, pričom nepredložil žiadnu zmluvu s dodávateľom, plnú moc, žiadne doklady súvisiace s prepravou tovaru, dodacie listy, objednávky (Odpoveď na otázky správcu dane zo dňa 04.09.2020, č l. [36]).

49. Následne sťažovateľ až dňa 02.11.2020 predložil Rámcovú zmluvu o spolupráci zo dňa 01.07.2017, uzavretú medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom WM Finance s. r. o. Zároveň kasačnému súdu, rovnako ako správcovi dane nebolo zrejmé, prečo sťažovateľ danú zmluvu nepredložil skôr, ani prečo na uvedenej zmluve je podpis konateľa spoločnosti, keď z jeho predošlých tvrdení [a plnej moci zo dňa 01.06.2017 udelenej C. N.] vyplýva, že mal jednať výhradne s pánom N. (neexistujúcou osobou), ktorý mal byť zároveň aj osobou splnomocnenou na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr v mene spoločnosti dodávateľa. Zároveň, ako už bolo uvedené vyššie, ani z uvedenej zmluvy nevyplýva, ako prebiehala preprava tovaru a sťažovateľ nepriložil ani dodacie listy či objednávky, ktoré však podľa obsahu zmluvy mali byť vyhotovované. Správca dane tak dôvodne spochybnil vierohodnosť uvedenej zmluvy a rovnako aj plnej moci udelenej C. N. (ktorú tiež sťažovateľ predložil až dodatočne[dňa 02.11.2020]), keďže osoba Bronislava Baka neexistuje a nie je zrejmé, kto

So všetkými skutočnosťami bol sťažovateľ oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť. 51. Na základe vyššie uvedených skutočností je možné konštatovať, že sťažovateľ neobjasnil pochybnosti správcu dane, nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

52. Z uvedeného dôvodu, tvrdenia sťažovateľa, že so správcom dane spolupracoval a predložil všetky dokumenty, ktoré mal a mohol nie sú pravdivé. Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane od sťažovateľa požadoval sú základným dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia hmotnoprávnym podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril dostatočný priestor na ich predloženie a preukázanie svojich

aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH. 54. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo

55. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru/služby bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, ktorá je oprávnená za spoločnosť konať. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH (v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil. Čo v uvedenom prípade sťažovateľ nevykonal. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že mu tovar dodal deklarovaný dodávateľ.

Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach. 57. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom

V danom prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je postačujúce len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo možné súhlasiť ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.

žalovaného a aj správneho súdu jednoznačne vyplýva (tak ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi bolo odopreté právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na jej odpočítanie a nie z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a relevantné.

Navyše, ako už bolo uvedené, správca dane nespochybnil samotnú existenciu tovar a preto by vypočutie skladníka, v ktorom sa mal nachádzať tovar bolo pre vec irelevantné, keďže uvedený svedok by neuviedol žiadne nové skutočnosti rozhodujúce pre prejednávanú

Z výsledkov dokazovania (ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať. Sám sťažovateľ uvádzal, že všetky záležitosti ohľadne deklarovaného obchodu vykonával osobne. Sťažovateľ tak isto požadoval vypočutie Ladislava Pócsa ako svedka, k čomu kasačný súd uvádza (zhodne s názorom správneho súdu), že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly a preto bolo logické, že vstupoval ako účastník konania. Kasačný súd opakovane pripomína, že pokiaľ sťažovateľ chcel v daňovom konaní predkladať dôkazy a byť vypočutý, mal na to vytvorený dostatočný časový priestor, na vyjadrenia sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ktorý však nevyužil, ako aj predkladať nové dôkazy.

inej právnickej alebo fyzickej osobe. Kasačný súd však opakovane uvádza, že existencia tovaru v tomto prípade nie je sporná a preto sú uvedené námietky v tejto súvislosti nedôvodné a irelevantné. 62. Záverom kasačný súd podotýka, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, resp. následného konania, nenavrhol vykonať nové dôkazy, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na svoju obhajobu. Ako už bolo ozrejmené, dôkazné bremeno pritom bolo na sťažovateľovi, aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje tieto námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za účelové a zavádzajúce.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

64. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 65. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP. 66. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. decembra 2025