5Sfk/22/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: EUROCAM - Transport & Logistics, s.r.o., so sídlom Dopravná 11, 955 01 Topoľčany, IČO: 46435034, právne zastúpený advokátom: JUDr. Peter Marko, so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 4648/5, 955 01 Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100192460/2020 zo 17. januára 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 45/2020-150 z 2. novembra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 45/2020-150 z 2. novembra 2021 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100192460/2020 zo 17. januára 2020 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany č. 102191127/2019 z 18. septembra 2019 zrušuje a vec vracia Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období (apríl 2018) uplatnil okrem iného právo na odpočítanie dane z faktúry č. 2018020403 od dodávateľa MELICO, s.r.o., dátum dodania tovaru/služby 30.04.2018, predmet plnenia : údržba motorového vozidla MAN TGX, VOLVO v počte 46 ks, údržba návesu KOGEL, PANAV, KRONE v počte 46 ks, základ dane 60030,00 eur, DPH 20 % 12060,00 eur.

Preverením obchodnej transakcie na základe predložených dokladov a dôkazov, spísaním svedeckých výpovedí, z údajov z informačného systému finančnej správy, z daňových priznaní, z kontrolných výkazov a na základe verejne dostupných údajov z obchodného registra správca dane nadobudol pochybnosti o tom, že spoločnosť MELICO, s.r.o. reálne uskutočnila služby - údržbu a opravy vozidiel pre kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane konštatoval, že predložené Záznamy o údržbe ťahačov a údržbe návesov boli vedené len formálne a neobsahujú reálne údaje o jednotlivých vozidlách.

Obchodného zákonníka sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku . . . ., pričom z hľadiska posúdenia tohto znaku v podnikateľskej činnosti nie je rozhodujúce, či zisk bol skutočne dosiahnutý, ale dôležitý je cieľ podnikateľskej činnosti, teda to, či podnikateľ vyvíjal činnosť s úmyslom dosiahnuť zisk.“ S odvolaním sa na uvedené správca dane uzavrel, že v danom prípade je jednoznačné, že konanie daňového subjektu pri danej obchodnej transakcii nenapĺňalo znaky riadnej podnikateľskej činnosti, zmluva so spoločnosťou MELICO, s.r.o. bola nevýhodná a ekonomicky neopodstatnená, medzi spoločnosťami MELICO, s.r.o. a daňových subjektom je preukázateľné personálne a majetkové prepojenie. Správca dane nespochybnil potrebu vykonávania údržby vozidiel a návesov vzhľadom k veku vozidiel, správca dane spochybnil potrebu jej vykonávania spôsobom vizuálnej obhliadky vozidiel zamestnancami spoločnosti MELICO, s.r.o., u ktorých bola na mesačnej báze vykonávaná servisná prehliadka autorizovaným servisom.

Podľa názoru správcu dane, daňový subjekt si mal od deklarovaného dodávateľa plnenia vyžiadať súpis materiálu, náhradných dielov, ktoré boli použité, namontované na vozidlách. Žalobca mal byť dostatočne opatrný, a vo vlastnom záujme si mal vyhotoviť fotokópie, ktoré by použil ako dôkaz a to nielen pre potreby daňovej kontroly, ale aj v prípade reklamácie. Správca dane vo svojom

Súčasne citoval ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „Daňový poriadok“). 4. Žalovaný, rozhodujúc o odvolaní žalobcu, v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dokazovaním, vedeným správcom dane, sa dodanie služby v druhu, objeme a cene deklarovanej daňových subjektom od označeného dodávateľa nepreukázalo.

u oboch zúčastnených partnerov. Žalobca však nepreukázal efektívnosť (ekonomickú, obchodnú, či inú výhodnosť) výberu MELICO, s.r.o. ako najvýhodnejšieho dodávateľa. Žalovaný rovnako poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/04 Axel Kittel, konkrétne na bod 59 tohto rozhodnutia so záverom, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Súčasne žalovaný zdôraznil, že právo na odpočítanie dane z prijatej faktúry od spoločnosti MELICO, s.r.o. nebolo žalobcovi priznané z dôvodu, že nepreukázal splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

6. V správnej žalobe spochybnil vyhodnotenie dôkazov žalovaného týkajúcich sa predmetnej daňovej kontroly, keďže žalovaný predložené rozsiahle dôkazy žalobcom vyhodnotil len svojim hodnotiacim úsudkom v jeho neprospech. Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vtedajšia personálna prepojenosť medzi žalobcom a dodávateľom MELICO, s.r.o. do významnej miery ovplyvnilo aj tzv. predporozumenie žalovaného pri výkone daňovej kontroly resp. pri formovaní záverov z kontroly.

Okrem toho uviedol, že aj keby ponuka MELICO, s.r.o. nebola finančne najvýhodnejšia, prepojená a historicky známa spoločnosť má ako zmluvný partner pre žalobcu mnohé obchodné výhody, okrem iného žalobca mal bližšiu vedomosť o dodávateľovi MELICO, s.r.o., mal istotu, že táto spoločnosť má dostatočné kapacity na poskytnutie vyžiadaných činností údržby, personálne prepojenosť žalobcu a dodávateľa MELICO, s.r.o. by umožnila obom subjektom flexibilnejšie riešiť vzniknuté problémy pri plnení zmluvných povinností. 8. Žalobca poukázal na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej majú zdaniteľné osoby v zásade slobodu zvoliť si takú organizačnú štruktúru a taký spôsob uskutočňovania plnení, aké považujú za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť a na účely obmedzenia daňových nákladov (rozhodnutie SD EÚ C-277/09, C-255/02, C-103/09). Žalobca mal za to, že výber obchodných partnerov je výlučne jeho záležitosťou, je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, pričom žalovaný nemôže do tohto výberu zasahovať ani ho spochybňovať. Rovnako mal za to, že predložením cenových ponúk na kontrolu vozidiel od spoločnosti

V.. I. Y., C.., z ktorého vyplýva, že sporná faktúra obsahovala zákonom predpísané náležitosti a bola riadne zaúčtovaná v účtovníctve žalobcu, ako aj v účtovníctve spoločnosti MELICO, s.r.o. Spornú faktúru obe spoločnosti zaevidovali v evidencii DPH (vstup/výstup), ako aj v zozname vystavených/prijatých faktúr za rok 2018 a k účtovnému prípadu, resp. k zdaniteľnému plneniu uvedenému na spornej faktúre došlo. 11. Žalobca ďalej odkazoval na konkrétnu judikatúru SD EÚ, z ktorej vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne okolnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet bolo súčasťou podvodu.

12. Záverom poukázal na to, že v priebehu konania jednoznačne preukázal splnenie podmienok nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodajúc, že žalovaný nikdy nespochybnil reálnu existenciu poskytnutých služieb údržby pre účely zdaniteľných plnení a teda preukázateľne uniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane. Žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil správcovi dane zmluvu o údržbe z 2. januára 2018 uzavretú so spoločnosťou MELICO, s.r.o., ktorou sa dodávateľ zaviazal zaisťovať a vykonávať všetky činnosti a opatrenia uvedené v čl. II ods. 1 tejto zmluvy za účelom udržovania technického stavu nákladných motorových vozidiel (ťahačov) a ich pripojených súprav (návesov) patriacich do vlastníctva žalobcu a na vykonanie drobných opráv technického stavu. Ďalej zo zmluvy vyplýva, že priebeh pravidelnej preventívnej údržby a drobných opráv technického stavu nákladných motorových vozidiel (ťahačov) a ich pripojených súprav (návesov) bude zaznamenaný v záznamoch na tento účel vyhotovených a dodaných odberateľom (čl. I ods. 1 a 2 zmluvy).

dohodli na cenách nasledovne : cena za údržbu jedného kusa ťahača je 960 eur bez DPH, cena za údržbu jedného kusa návesu je 345 eur bez DPH. 15. Správny súd ďalej uviedol, že predmetnú zmluvu za dodávateľa MELICO, s.r.o. podpísal konateľ Jaroslav Melichárek (ktorý bol zároveň konateľom žalobcu) a za žalobcu ju podpísal

16. Správny súd mal tiež za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ išlo o preukázanie reálneho vykonania a dodania prác v zmysle zmluvy. Práce mali vykonávať Z. H. a B. U. ako zamestnanci spoločnosti MELICO, s.r.o. Z výpovede Z. H. (ústne pojednávanie sa konalo dňa 10. januára 2019) vyplynulo, že pracoval v spoločnosti MELICO, s.r.o. v roku 2018, mal na starosti záručný servis plastových okien a potom prešiel na servis áut pre spoločnosť žalobcu. Vypisoval záznamy o údržbe návesov a ťahačov, správy o meraní pneumatík, pričom tieto práce vykonával sám na parkovisku žalobcu, podľa dátumov na záznamoch. Kontrolu vozidiel vykonával v sobotu a v nedeľu (popri svojej práci s plastovými oknami) a používal pri tom tlakomer, hĺbkomer na meranie dezénu pneumatík, merač kapacity batérií, išlo viac menej o vizuálnu kontrolu celej súpravy. Záznamy o údržbe ťahačov a návesov odovzdával V.. Y., zamestnancovi žalobcu, ktorý vyhodnotil, že treba zabezpečiť opravu alebo ísť do servisu. Vozidlá boli v záruke a všetky závady boli odstraňované v servise, kde sa riešila i motorická stránka vozidla.

18. Pokiaľ ide o svedka B. U., tento vo svojej výpovedi dňa 9. augusta 2019 uviedol, že v apríli 2018 pracoval v spoločnosti MELICO, s.r.o., pričom ani z jeho výpovede, dochádzkového listu a výplatnej pásky za apríl 2018 nebolo možné vyvodiť záver o vykonaní údržby 46 ťahačov a 46 návesov.

V rámci tejto daňovej kontroly správca dane dňa 26. júla 2019 spísal protokol so záverom, že na základe tejto faktúry nedošlo k dodaniu služby a k vzniku daňovej povinnosti u kontrolovaného dodávateľa, ktorý bol povinný daň uvedenú na faktúre zaplatiť do štátneho rozpočtu nie z titulu dodania služby, ale z titulu uvedenia dane na faktúre.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností považoval správny súd závery správcu dane za správne, keď žalobca nielenže nepreukázal vykonanie údržby a opravy ťahačov a návesov zo strany spoločnosti MELICO, s.r.o., ale nepreukázal ani ekonomickú opodstatnenosť a dôvodnosť výberu tohto personálne prepojeného dodávateľa. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať i na zistenie vyplývajúce z administratívneho spisu, ktoré nepreukazuje ekonomickú výhodnosť uzavretia zmluvy o údržbe čoho dôkazom sú mesačné faktúry vystavené spoločnosťou MAN Truck & Bus Slovakia s.r.o. a HOCHSTAFFL SLOVAKIA spol. s r.o. pre žalobcu v roku 2018, predmetom ktorých bola oprava vozidiel dodajúc, že pri faktúrach vystavených týmito dodávateľmi pre žalobcu sú presne identifikované vozidlá, na ktorých sa oprava vykonala, ale taktiež sú identifikované i vykonané práce, s uvedením čísla položky, resp. tovaru, ktorý bol vymieňaný alebo opravovaný, s presným označením dodávky a osobitne s uvedením časového rozsahu práce a ceny práce.

23. Správny súd mal za to, že správca dane postupoval dôsledne. Ak účelom zmluvy o údržbe podľa vyjadrenia žalobcu bolo zabezpečiť bežnú starostlivosť o vozidlá a drobné opravy, vrátane merania tlaku v pneumatikách, uvedené preukázané nebolo.

24. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadne zaťaženia dôkazným bremenom správny súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2014-13 zo 4. júna 2014. Správny súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobca si uplatnil nárok vo vzťahu k štátnemu rozpočtu a mal byť schopný preukázať reálnosť a ekonomickú opodstatnenosť deklarovaného obchodu, čo v predmetnej veci neurobil, a preto sa dostal do dôkaznej núdze.

25. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Žiadal, aby kasačný súd napádaný rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

žalovaného. Správny súd sa k námietkam vyjadril iba v bodoch 37 až 39 rozsudku, kde bez dostatočného vysporiadania sa s argumentáciou sťažovateľa konštatoval, že pochybnosti správcu dane a žalovaného majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia dodávateľa MELICO, s.r.o. sú dôvodné, pričom však správny súd, správca dane ani žalovaný reálnosť poskytnutých služieb údržby nikdy nespochybnili.

28. V súvislosti s posudzovaním reálnosti plnenia sťažovateľ namietal, že správny súd, správca dane a žalovaný sa vôbec dôsledne nezaoberali predloženými dôkazmi, a to najmä zmluvou o údržbe z 2. januára 2018 a z nej vyplývajúcich skutočností, ponechali bez povšimnutia dôkazy, ktoré objasňovali, čo je bežná údržba vozidla a čo záručný servis vozidla.

30. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ uviedol, že v rámci daňového konania jednoznačne preukázal splnenie podmienok nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, a to dodávateľskou faktúrou, uzatvorenou zmluvou o údržbe, platbou za dodaný služby, ako aj dôkazmi preukazujúcimi použitie služieb na zdaniteľné plnenie. Zdôraznil, že správca dane nikdy nespochybnil reálnu existenciu poskytnutých služieb údržby. S poukazom na uvedené mal za to, že uniesol dôkazné bremeno. Brojil aj proti záveru správneho súdu ohľadom neprípustnosti znaleckého posudku majúc za to, že ide o ďalší dôkaz, ktorým má záujem preukázať svoje

totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené správcom dane zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že správny súd bol povinný odlišný právny názor argumentačne konfrontovať v odôvodnení svojho rozhodnutia a dostatočne vysvetliť, prečo nie sú príslušné rozhodnutia súdov na vec aplikovateľné. 33. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

34. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) dňa 23. marca 2022. 35. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej.

36. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva. 39. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1).

ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 z 25. augusta 2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Senatex z 15. septembra 2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 24).

41. Uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 z 3. septembra 2019, bod 54). Nepostačuje však predložiť faktúru či dodacie listy alebo podobné formálne doklady, a ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku), a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. novembra 2017, č. 71/2017 ZNaU).

Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43). 43.

Konkrétne, či správca dane a rovnako tak žalovaný spochybnili samotnú existenciu dodaných služieb, ktorý záver v podstate konštatoval správny súd, čím by absentovala jedna z hmotnoprávnych podmienok potrebných na priznanie nároku na DPH alebo s poukazom na personálne prepojenie spoločnosti MELICO, s.r.o. a sťažovateľa, a tiež na neprimerane vysokú cenu poskytnutých služieb, mali pochybnosti o ekonomickej opodstatnenosti poskytnutých služieb za účelom získania daňovej výhody, a v neposlednom rade dôvodili aj rozhodnutím SD EÚ vo veci C-439/04 Axel Kittel, konkrétne bodom 59, teda argumentovali aj podvodným konaním (bližšie bod 4 tohto rozsudku). Mixom tak absencie hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na DPH, ako aj podvodným konaním a zneužitím práva vo vzťahu k získaniu daňovej výhody argumentoval aj správny súd. Práve zmiešanie uvedených skutočností, keď súčasne nemôže byť daná absencia hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na DPH, podvodného konania a zneužitia práva, predstavuje základná vadu právneho posúdenia veci.

45. Za predpokladu splnenia hmotnoprávnych podmienok resp. nevznesenia relevantných pochybností o splnení hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na odpočet DPH následne prichádzajú do úvahy ďalšie dôvody na nepriznanie práva na odpočet DPH resp. na jeho čiastočné nepriznanie (v prípade zneužitia práva) a to už spomínané podvodné konanie alebo zneužitie práva, pri preukázaní ktorých však dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane.

47. Uvedené dôvody preto skôr, podľa kasačného súdu, inklinujú k záveru, že v danom prípade mal správa dane za to, že mohlo dôjsť k zneužitiu práva. Podľa názoru kasačného súdu však neprimeranosť ceny za dodané služby sama osebe nepreukazuje, že k zneužitiu práva došlo. SD EÚ sa otázke zneužitia práva napríklad v rozsudku Halifax (C-255/02), v ktorom konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami, a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktoroch vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. V súvislosti so zneužitím práva je ešte namieste zdôrazniť, že v prípade jeho preukázania nedochádza k zamietnutiu nároku na odpočítanie DPH ako celku ale k tzv. preusporiadaniu tohto nároku. Kasačný súd však opakuje, že otázke zneužitia práva je možné sa venovať iba za podmienky nevznesenia relevantných

48. Na tomto mieste kasačný súd ďalej pripomína, že finančná správa nie je v princípe oprávnená s negatívnym dôsledkom pre daňový subjekt vyhodnocovať racionalitu či hospodársku účelnosť (optimálnosť, odôvodnenosť) zvoleného spôsobu usporiadania si podnikateľských aktivít (obchodného modelu) - uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/2022 z 15. februára 2022, č. 62/2022 ZNaU.

50. Pokiaľ ide o argument konajúcich daňových orgánov ohľadom pasivity MELICO, s.r.o. k výsledkom jej daňovej kontroly, tak tento nie je pri posudzovaní danej veci relevantný, keďže sa preskúmava zákonnosť daňového konania týkajúceho sa sťažovateľa a nie spoločnosti MELICO, s.r.o. Ani pasivita či súhlas iného daňového subjektu nezbavuje správcu dane povinnosti vydať zákonné rozhodnutie.

V. Záver

51. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k tomu záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 52. V ďalšom konaní budú správca dane a žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom v bodoch 43 až 49. Žalovaný a správca dane sú pritom viazaní vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 53. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 54. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.