5Sfk/36/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200011.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 13S/4/2022
- IČS
- 3022200011
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobkyne: TRENTEX Trenčín, spol. s r.o. „v likvidácii", so sídlom Gen. M. R. Štefánika 3056, 911 01 Trenčín, IČO: 34097155, právne zastúpená advokátskou kanceláriou: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102622750/2021 zo dňa 22. decembra 2021, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S 4/2022-173 zo dňa 18. januára 2023, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žiadosťou, podanou dňa 20. mája 2019, požiadala žalobkyňa o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót, v súvislosti s novelou zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), za rok 2011 v spojitosti s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci PPC Power a.s., C-302/17 zo dňa 12. apríla 2018 ako aj o priznanie úroku/náhrady z oneskoreného vrátenia preplatku v súvislosti so zaplatenou daňou rozpornou s únijným právom. 2. Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca dane“) oznámením č. 101485130/2019 zo dňa 17.
júna 2019 žiadosti žalobkyne nevyhovel, keďže v súlade s § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) jej nárok na uplatnenie sumy na základe podaného daňového priznania k dani z emisných kvót za rok 2011 zo dňa 18. júna 2012 uplynul dňa 31. decembra 2017. 3. Správca dane rozhodnutím č. 102792812/2019 zo dňa 4. decembra 2019 nevyhovel žiadosti žalobkyne o vrátenie dane z emisných kvót za rok 2011, pričom zopakoval argumentáciu o uplynutí lehoty podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 100697274/2020 zo dňa 17. marca 2020 predchádzajúce rozhodnutie správcu dane potvrdil. 5. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021 boli predchádzajúce rozhodnutia žalovaného a správcu dane zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. 6. Správca dane rozhodnutím č. 101737832/2021 zo dňa 16. septembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) nevyhovel žiadosti žalobkyne o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011. Správca dane poukázal na to, že medzi žalobkyňou a Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstva financií Slovenskej republiky bola uzatvorená dohoda o mimosúdnom vyrovnaní zo dňa 6. marca 2020 (ďalej len „dohoda o mimosúdnom vyrovnaní“), v rámci postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), kde bola žalobkyni dňa 18. marca 2020 uhradená istina nároku - suma neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011. Túto skutočnosť správca dane zohľadnil a sumu dane z emisných kvót za rok 2011 žalobkyni duplicitne nevrátil. 7. Žalovaný rozhodnutím č. 102622750/2021 zo dňa 22. decembra 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „žalované rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný argumentoval, obdobne ako správca dane, že po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správnym súdom musel správca dane vychádzať z právneho a skutkového stavu známeho v čase vydania rozhodnutia a zohľadniť nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo. V ďalšom konaní správca dane preveril uzatvorenie dohody o mimosúdnom vyrovnaní, a to, že žalobkyni bola skutočne uhradená škoda vo výške odvedenej dane z emisných kvót. Podľa názoru žalovaného nemôže žalobkyňa požadovať duplicitnú náhradu neoprávnene vyplatenej dane jednak prostredníctvom prostriedkov civilného práva a jednak aj prostriedkami daňového práva. Žalobkyňa bola vo veci vrátenia dane v plnom rozsahu uspokojená vyplatením náhrady škody vo výške odvedenej dane z emisných kvót, čím je podstata nároku žalobkyne vyriešená. 8. Žalovaný uviedol, že správca dane rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne na vrátenie uhradenej dane z emisných kvót, predmetom prvostupňového rozhodnutia však nebolo posúdenie žiadosti žalobkyne o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011, čo je samostatné konanie. Navyše v časti úroku je vedené aj civilné sporové konanie. Keďže ide o iné konanie, žalovaný sa úrokom v predmetnej veci nezaoberal.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
9. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu na správny súd a žiadala, aby tento zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. 10. Žalobkyňa namietala, že správny súd vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí uložil orgánom finančnej správy povinnosť eurokonformne interpretovať § 69 ods. 1 Daňového poriadku a rozhodnúť o nároku žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne mal správny súd už vedomosť o uzatvorení dohody o mimosúdnom vyrovnaní (táto bola súčasťou súdneho spisu), a napriek tomu rozhodol, ako rozhodol. Dohoda o mimosúdnom vyrovnaní preto nepredstavuje novú skutkovú okolnosť, ktorá by odôvodňovala odchýlenie sa orgánov finančnej správy od pre vec záväzných názorov správneho súdu. V rámci súdneho konania pritom správny súd a ani žalovaný nepovažovali dohodu o mimosúdnom vyrovnaní za relevantnú z hľadiska nároku žalobkyne na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót.
11. Podľa názoru žalobkyne napriek vyplateniu sumy podľa dohody o mimosúdnom vyrovnaní jej nárok na vrátenie daňového preplatku z dôvodu zaplatenia dane z emisných kvót, ktorá bola v rozpore s únijným právom, za rok 2011 v režime Daňového poriadku naďalej trvá.
Nárok na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu a nárok na vrátenie dane sú podľa názoru žalobkyne odlišné nároky. Daňový poriadok pritom nepripúšťa možnosť odmietnutia nároku na vrátenie daňového preplatku a zaplatenie úroku, ak sú splnené podmienky Daňového poriadku. Príslušné orgány preto nemôžu odmietnuť vyrovnať nároky žalobkyne podľa daňového práva s odkazom na to, že žalobkyňa uplatnila iné nároky podľa civilného práva. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že v rámci konania o zodpovednosti za škodu jej nebolo v celom rozsahu vyhovené, keďže v rámci dohody o mimosúdnom vyrovnaní nebol žalobkyni priznaný úrok.
12. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nerozhodoval o priznaní úroku, žalobkyňa namieta, že uplatnila oba nároky v jednej žiadosti, pričom nikdy v priebehu konania správca dane nevylúčil rozhodovanie o úroku na samostatné konanie. Predmetom napadnutých rozhodnutí malo byť preto aj rozhodnutie a odôvodnenie žalobkyňou uplatneného úroku z dane rozpornej s európskym právom. 13. Ďalej v správnej žalobe žalobkyňa rozsiahlo argumentuje, prečo jej v prípade zaplatenia dane z emisných kvót za rok 2011, ktorá bola posúdená ako rozporná s únijným právom (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci PPC Power a.s., C-302/17 zo dňa 12. apríla 2018), vzniklo právo jednak na vrátenie sumy dane, ako aj zaplatenie náhrady z neoprávnene zaplatenej sumy dane (úroku).
14. Správny súd rozsudkom č. k. 13 S 4/2022-173 zo dňa 18. januára 2023 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobkyne. 15. V napadnutom rozsudku uviedol, že vo veci nároku žalobkyne na vrátenie dane z emisných kvót za rok 2011 už rozhodoval rozsudkom sp. zn. 11 S 58/2020 zo dňa 21. apríla 2021.
Po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správnym súdom orgány finančnej správy opätovne nevyhoveli žiadosti žalobkyne, avšak z iného dôvodu - z dôvodu, že v dôsledku dohody o mimosúdnom vyrovnaní došlo dňa 17. marca 2020 k zaplateniu náhrady škody v sume zodpovedajúcej neoprávnene zaplatenej dani z emisných kvót za rok 2011.
16. Podľa názoru správneho súdu bola v prechádzajúcom rozsudku riešená v zásade otázka včasnosti/premlčania nároku žalobkyne. Samotné uspokojenie nároku žalobkyne - náprava protiprávneho stavu, však môže byť poskytnutá tak prostredníctvom Daňového poriadku ako aj prostredníctvom zákona o zodpovednosti za škodu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v prípade režimu zákona o zodpovednosti za škodu môže byť reparovaný protiprávny stav v zásade širšie - aj o náklady a výdavky, ktoré vznikli v priamej súvislosti s porušením práva. V predmetnej veci však dohodou o mimosúdnom vyrovnaní bol riešený len nárok na náhradu škody zodpovedajúci zaplatenej dani z emisných kvót za rok 2011.
Za tohto stavu bolo cieľom oboch právnych prostriedkov riešenie/odstránenie toho istého protiprávneho stavu. Nebolo by v súlade s účelom predmetných inštitútov, keby bol protiprávny stav odstránený súčasne (duplicitne) využitím oboch právnych režimov - zákona o zodpovednosti za škodu aj Daňového poriadku Aj keď ide formálne o dva samostatné nároky, tak majú oba základ v tých istých skutkových a právnych skutočnostiach, a súčasne aj ich cieľ je rovnaký - vrátenie dane, ktorú nebola povinná zaplatiť, žalobkyni. V takomto prípade preto už nemožno rovnaký nárok uplatňovať v režime Daňového poriadku.
17. Správny súd tiež uzavrel, že po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správnych orgánov tieto mohli prihliadnuť na skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu dohody o mimosúdnom vyrovnaní a úhrade škody zodpovedajúcej sume zaplatenej dane.
Išlo totiž o novú skutočnosť, o ktorej predtým nebolo rozhodované (ani správnymi orgánmi a ani správnym súdom). V rozhodnutiach zrušených rozsudkom správneho súdu sp. zn. 11 S 58/2020 zo dňa 21. apríla 2021 bola posudzovaná len otázka uplynutia zákonnej lehoty na vyhovenie žiadosti žalobkyne. Správny súd sa v predmetnom rozsudku dohodou o mimosúdnom vyrovnaní ani nezaoberal (čo vyplýva z textu odôvodnenia napadnutého rozsudku). Správny súd v predchádzajúcom rozsudku dohodu o mimosúdnom vyrovnaní ani nemohol riešiť, keďže vychádzal zo skutkového stavu zisteného správnym orgánom a vec prejednal v rozsahu žalobkyňou uplatnených žalobných bodov. Sám, z vlastnej vôle, preto správny súd nemohol posudzovať existenciu dohody o mimosúdnom vyrovnaní a jej vplyv na uplatnený nárok žalobkyne.
Ak preto žalobkyňa tvrdí, že predchádzajúce rozhodnutie správneho súdu je potrebné vnímať tak, že je dôkazom o tom, že uzavretie dohody o mimosúdnom vyrovnaní nebráni vráteniu dane v režime daňového poriadku, tak sa mýli. 18.
Pokiaľ išlo o úrok, ktorý žalobkyňa požadovala, tak správny súd dodal, že tak správca dane ako ani žalovaný o tomto úroku nerozhodovali (čo uviedli vo svojich rozhodnutiach). Tvrdili, že o úroku sa má viesť samostatné konanie. Správny súd preto v tejto časti nemal „čo“ preskúmať. Výroková časť napadnutých rozhodnutí a ani ich odôvodnenie v tomto neobsahujú vo veci úroku žiadny záver či úvahu. Ak je žalobkyňa toho názoru, že jej nebol prejednaný nárok, ktorý si uplatnila, v časti úroku z protiprávne zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011, tak je podľa názoru správneho súdu potrebné, aby sa odstránenia tohto stavu domáhala osobitnou správnou žalobou - a to žalobou proti nečinnosti. Nebol preto daný dôvod, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného na základe správnej žaloby žalobkyne len z dôvodu, že správny orgán má konať a vydať rozhodnutie aj vo veci nároku na úrok, resp. úrok z omeškania.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
19. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa - sťažovateľka kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
20. Sťažovateľka dala do pozornosti, že v predmetnej veci nie je sporná existencia nároku sťažovateľky, resp. vzniku protiprávneho stavu spočívajúceho vo vyrubení dane z emisných kvót za rok 2011. Tiež v predmetnej veci nebolo sporné, že nárok sťažovateľky nie je viazaný na lehoty podľa Daňového poriadku. Sťažovateľka sa však nestotožnila s názorom správneho súdu, že úhrada sumy neoprávnene vyrubenej dane v režime podľa zákona o zodpovednosti za škodu predstavuje z materiálneho hľadiska vrátenie dane podľa Daňového poriadku.
Správny súd v napadnutom rozsudku svoju úvahu neopiera o žiadne zákonné ustanovenie. Daňový poriadok podľa názoru sťažovateľky nepripúšťa možnosť odmietnutia nároku na vrátenie daňového preplatku a zaplatenie úroku, ak sú splnené podmienky Daňového poriadku z dôvodu, že daňový subjekt vzniesol aj iné (civilnoprávne) nároky voči iným subjektom (Slovenskej republike).
21. Podľa názoru sťažovateľky dohoda o mimosúdnom vyrovnaní nebola novou skutočnosťou. O tejto dohode mal vedomosť už žalovaný pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a aj správny súd následne v konaní sp. zn. 11 S 58/2020 zo dňa 21. apríla 2021.
Dohoda o mimosúdnom vyrovnaní bola navyše uzatvorená predtým ako správny súd rozhodol vo veci sp. zn. 11 S 58/2020. Správny súd sa preto mohol touto skutočnosťou zaoberať v predchádzajúcom konaní a mohol sa k dohode o mimosúdnom vyrovnaní vyjadriť v odôvodnení predchádzajúceho rozsudku. Toto však neurobil. Ak správny súd predchádzajúcu správnu žalobu sťažovateľky napriek existencii dohody o mimosúdnom vyrovnaní nezamietol, znamená to, že túto dohodu o mimosúdnom vyrovnaní nepovažoval za prekážku v uplatnení nároku sťažovateľky. 22.
Sťažovateľka preto zastáva názor, že napadnutý rozsudok správneho súdu je arbitrárny a zmätočný (čo do odôvodnenia), pričom správny súd odmietol poskytnúť odpoveď na otázku, na základe akého zákonného ustanovenia treba považovať zaplatenie sumy na základe dohody o mimosúdnom vyrovnaní za vrátenie dane. Rovnako vychádza napadnutý rozsudok správneho súdu z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak bola dohoda o mimosúdnom vyrovnaní považovaná za novú skutočnosť, ktorá odôvodňovala odchýlenie sa od záverov uvedených v rozsudku správneho súdu sp. zn. 11 S 58/2020 zo dňa 21. apríla 2021.
23. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že ak z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie možno vyvodiť záver, že za porušenie únijného práva zodpovedá členský štát, ktorý je povinný vrátiť daň spolu s úrokom, pričom je na členskom štáte, aký postup zvolí, tak pokiaľ Slovenská republika uznala porušenie únijného práva a na základe dohody o mimosúdnom vyrovnaní nahradila sťažovateľke neoprávnene vybranú daň z emisných kvót, jej záväzok vrátiť neoprávnene vybratú daň zaniká - bol naplnený.
Podľa názoru žalovaného v daňovom konaní išlo v prípade dohody o mimosúdnom vyrovnaní o novú skutočnosť, ktorú mohli príslušné orgány zohľadniť. Za daného stavu, keď neoprávnene vyrubená daň z emisných kvót za rok 2011 bola sťažovateľke dohodou o mimosúdnom vyrovnaní nahradená, opätovné vyplatenie tohto nároku inštitútmi daňového práva neprichádza do úvahy, a bolo by v rozpore s princípom a účelom dohody o mimosúdnom vyrovnaní ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Keďže nie je upravené, aký orgán členského štátu má daň vrátiť, je zrejmé, že sťažovateľka uprednostnila a súhlasila s vrátením sumy neoprávnene zaplatenej dane formou uzavretia dohody o mimosúdnom vyrovnaní.
Teda de facto súhlasila s riešením vzniknutej situácie. Čo sa týka úroku žalovaný opätovne poukázal na to, že ide o iné konanie, ktorého nároky nie sú predmetom tohto konania a rozhodnutia žalovaného. Preto žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietnuť.
24. Po predložení veci kasačnému súdu na rozhodnutie bola táto pridelená do senátu 5 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Petra Príbelská, PhD., JUDr. Anita Filová (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Juraj Vališ, LL. M. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.
25. V priebehu kasačného konania, dňa 16. apríla 2024, bolo kasačnému súdu doručené obšírne podanie sťažovateľky, v ktorom reaguje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 26/2021 zo dňa 23. novembra 2023 a dôvodí, prečo je toto rozhodnutie nesprávne a nemožno z neho vychádzať. Predmetné rozhodnutie sa týka otázky včasnosti, resp. preklúzie práva na vrátenie daňového preplatku v obdobnej veci.
IV. Posúdenie kasačného súdu
26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
27. V súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou dáva kasačný súd v prvom rade do pozornosti skutočnosť, že obsahom žiadosti žalobkyne zo dňa 20. mája 2019 bolo uplatnenie v zásade 2 nárokov - (i) nároku na vrátenie sumy zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 ako daňového preplatku a (ii) nároku na náhradu/úrok zo sumy zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011. Orgány finančnej správy žalovanými rozhodnutiami rozhodli o I. nároku sťažovateľky (tomuto nevyhoveli), avšak nerozhodli o II. nároku s tým, že ide o predmet samostatného (bližšie neurčeného) konania. Správny súd v napadnutom rozsudku správnu žalobu sťažovateľky zamietol v podstatnom na dvoch zásadných právnych názoroch, a to, že (i) sťažovateľke bol I. nárok uhradený dohodou o mimosúdnom vyrovnaní, preto jej nemožno rovnaký nárok priznať aj v intenciách Daňového poriadku a (ii) nárok sťažovateľky na náhradu/úrok nebol predmetom tohto daňového a správneho súdneho konania, pričom pokiaľ o jej nároku na úrok orgány finančnej správy nerozhodli, má sa sťažovateľka voči tomuto brániť žalobou proti nečinnosti.
28. Vychádzajúc z kasačnej sťažnosti sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že táto svojimi sťažnostnými bodmi brojí len proti právnym záverom správneho súdu, ktoré sa týkajú jej I. nároku na vrátenie daňového preplatku spočívajúceho v sume neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011. Kasačný súd, súc viazaný sťažnostnými bodmi vymedzenými sťažovateľkou (§ 453 ods. 2 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu len v intenciách tých právnych názorov, ktoré aj boli sťažovateľkou spochybnené.
Uvedené konkrétne znamená, že nakoľko sťažovateľka nenamietala záver správneho súdu týkajúci sa nároku na úrok z omeškania (bod 18 tohto rozsudku), kasačný súd sa tomuto záveru správneho súdu nevenoval.
29. Kasačný súd považuje napadnutý rozsudok správneho súdu za dostatočne odôvodnený. Správny súd sa vysporiadal so vzťahom náhrady neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 podľa zákona o zodpovednosti za škodu a v režime Daňového poriadku a vysvetlil, prečo takúto náhradu nemožno priznať duplicitne (body 32 až 34 napadnutého rozsudku). Rovnako sa vysporiadal aj s rozsudkom správneho súdu č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021 a možnosťou zohľadnenia dohody o mimosúdnom vyrovnaní v ďalšom daňovom konaní (body 31, 35 až 38 napadnutého rozsudku). Kasačný súd sa preto nestotožnil s námietkou sťažovateľky, že napadnutý rozsudok je v častiach týkajúcich sa dohody o mimosúdnom vyrovnaní a jej zohľadňovaní v daňovom konaní nedostatočne odôvodnený či arbitrárny.
30. Z hľadiska rozporovaného právneho posúdenia kľúčovými právnymi otázkami v predmetnej veci boli otázky, (i) či vyplatenie sumy protiprávnej dane z emisných kvót za rok 2011 na základe dohody o mimosúdnom vyrovnaní v intenciách zákona o zodpovednosti za škodu vytvára prekážku pre vyplatenie tejto sumy aj z titulu daňového preplatku podľa Daňového poriadku a (ii) či mohli orgány finančnej správy a správny súd na dohodu o mimosúdnom vyrovnaní prihliadať po rozhodnutí správneho súdu č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021.
31. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 32. Podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7, ak suma použitého preplatku je vyššia ako 5 eur.
33. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
34. V súvislosti s prvou nastolenou otázkou kasačný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že v dôsledku Súdnym dvorom Európskej únie konštatovanému rozporu dane z emisných kvót s únijným právom (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci PPC Power a.s., C-302/17 zo dňa 12. apríl 2018), zohľadniac ex tunc účinky rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, požiadavku prednosti európskeho práva a nesporné právo na vrátenie zaplatenej dane rozpornej s únijným právom (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 26/2021 zo dňa 23. novembra 2023, body 21 až 39) je potrebné považovať zaplatenú daň z emisných kvót (resp. preddavky na túto daň) v rovine daňového práva už od jej počiatku (teda od zaplatenia) za daňový preplatok podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sfk 51/2022 zo dňa 31. mája 2024, body 32 a 39). Právny režim vracania tohto daňového preplatku je upravený v § 79 a nasl. Daňového poriadku (tamže bod 33).
35. Kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti tiež uviedol (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sfk 51/2022 zo dňa 31. mája 2021): „40. Z nesporných vyjadrení účastníkov ďalej vyplýva, že v zmysle Dohody o mimosúdnom vyrovnaní uzavretej dňa 06.03.2020 medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií SR a žalobcom bola žalobcovi uhradená suma zodpovedajúca zaplatenej dani z emisných kvót za rok 2011 vo výške 321.324 Eur. V dôsledku tejto skutočnosti považuje žalovaný nárok žalobcu na vrátenie dane a zaplatenie úroku za neopodstatnený, argumentuje však najmä uplynutím prekluzívnej lehoty na vrátanie daňového preplatku. Žalobca napriek vráteniu sumy zaplatenej dane na svojom nároku trvá, pričom uvádza, že ho uplatňuje tak vo sfére daňového, ako aj civilného práva.
41. Z uvedeného vyplýva, že ak bol nárok žalobcu na vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 v sume 321.324 Eur, uplatnený v daňovom konaní žiadosťou zo dňa 10.05.2019, uspokojený prostriedkami civilného práva uzavretím mimosúdnej dohody veriteľa a dlžníka a následnom uhradení sumy 321.324 Eur, nemožno pri uplatnení elementárnej logiky dospieť k záveru, že nárok na vrátenie daňového preplatku naďalej trvá a nezanikol plnením zo strany štátu. Trvanie daňovo-právneho nároku teda možno konštatovať len v rozsahu žalobcom uplatneného úroku.“
36. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že i keď došlo k faktickému vráteniu daňového preplatku v rámci režimu zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, takéto vrátenie daňového preplatku sa považuje aj za vrátenie daňového preplatku podľa § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku. Inými slovami, z hľadiska posudzovania vrátenia daňového preplatku (a teda odškodňovania protiprávnej činnosti orgánov finančnej správy) podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku je irelevantné, či k jeho vráteniu po podaní žiadosti podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku došlo Slovenskou republikou v zastúpení príslušného štátneho orgánu (správcu dane) ako vykonávateľa verejnej moci v režime podľa Daňového poriadku alebo Slovenskou republikou v zastúpení iného štátneho orgánu (Ministerstva financií Slovenskej republiky - nadriadeného orgánu žalovaného) v režime zákona o zodpovednosti za škodu. Kľúčovým je to, že suma, ktorá predstavovala daňový preplatok, bola daňovému subjektu vyplatená. 37.
Z tohto dôvodu preto nárok na vrátenie neoprávnene uhradenej dane z emisných kvót, ktorý bol uspokojený režimom podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nemožno už opakovane (duplicitne) úspešne vymáhať v režime podľa § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku.
38. V predmetnej veci je preto podstatné to, či bolo preukázané, že suma neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011, ktorej vrátenia sa domáha sťažovateľka podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, bola skutočne sťažovateľke vrátená dohodou o mimosúdnom vyrovnaní v intenciách zákona o zodpovednosti za škodu.
39. Kasačný súd v tomto smere dáva do pozornosti, že z ods. 1 preambuly dohody o mimosúdnom vyrovnaní je zrejmé, že istina uplatneného nároku na náhradu škody bola vyčíslená ako „bezdôvodne odvedená daň z emisných kvót“ a z bodu 2.1 dohody o mimosúdnom vyrovnaní tiež vyplýva, že takto vymedzená istina aj bola žalobkyni uhradená. Podľa poslednej vety bodu 2.1 dohody o mimosúdnom vyrovnaní „zo strany MF SR neuznané nároky Spoločnosti týkajúce sa uplatnených úrokov nie sú touto Dohodou dotknuté.“
40. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd zastáva názor, že v administratívnom konaní bolo riadne preukázané, že po podaní žiadosti sťažovateľky o vrátenie daňového preplatku podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku bol tento sťažovateľke v plnom rozsahu istiny (neoprávnene odvedenej dane z emisných kvót za rok 2011) vrátený na základe dohody o mimosúdnom vyrovnaní.
Toto vyplatenie daňového preplatku sa považuje za jeho vrátenie aj podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, nárok sťažovateľky preto v tejto časti zanikol a nemohol jej byť opätovne priznaný. Napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie preto v tejto časti vychádzajú zo správneho právneho posúdenia
veci. 41. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
42. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo
veci. 43. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 44. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v
ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
45. V súvislosti s druhou nastolenou právnou otázkou (prípustnosť zohľadnenia dohody o mimosúdnom vyrovnaní v konaní po rozhodnutí správneho súdu č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021) kasačný súd, rovnako ako správny súd, dáva do pozornosti špecifiká správneho súdneho konania. Správny súdny prieskum vo veciach rozhodnutí orgánov finančnej správy nemá povahu plnej jurisdikcie. Správny súd preto preskúmava rozhodnutia orgánov finančnej správy na základe skutkového a právneho stavu ku dňu vydania, resp. právoplatnosti rozhodnutia orgánov finančnej správy (§ 135 ods. 1 SSP) a vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP). Povaha činnosti správneho súdu spočíva v prieskume zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 6 ods. 1, § 190 a § 191 SSP). Správny súd teda preskúmava právne a skutkové závery rozhodnutia orgánov verejnej správy a konfrontuje ich so zákonnosťou, neatrahuje si však právomoc orgánov verejnej správy - nerozhoduje za nich v merite predmetu správneho konania. Limitom prieskumnej činnosti správneho súdu sú žalobné námietky vznesené v lehote na podanie správnej žaloby, ktoré
tento nemôže prekročiť (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP), samozrejme okrem zákonom stanovených prípadov, o ktoré v danom prípade ale nejde. Orgány verejnej správy sú pritom po zrušení rozhodnutia viazané právnym názorom správneho súdu, avšak len vo vzťahu k otázkam, ktoré správny súd posudzoval (§ 191 ods. 6 SSP).
46. Kasačný súd, rovnako ako správny súd, dáva do pozornosti, že prvé rozhodnutia orgánov finančnej správy vo veci žiadosti sťažovateľky zo dňa 20. mája 2019 boli negatívne, pričom dôvodom pre nevyhovenie žiadosti sťažovateľky bolo konštatované prekročenie prekluzívnej lehoty podľa § 79 ods. 2 v spojení s § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku.
Práve tento záver spochybnila sťažovateľka správnou žalobou, ktorej vyhovel správny súd rozsudkom č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021 (nenapadnutým kasačnou sťažnosťou). Správny súd pritom
posudzoval len existenciu nároku sťažovateľky na vrátenie sumy dane rozpornej s únijným právom v nadväznosti na otázku aplikácie prekluzívnej lehoty podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku (bod 21 predmetného rozsudku). Práve v tomto smere formuloval správny súd aj svoj pokyn pre ďalšie konanie (bod 24 predmetného rozsudku): „V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne vec posúdiť, a to v súlade so Smernicou 2003/87/ES a v zmysle záverov SD EÚ vo veci C-302/17 a záverov krajského súdu vyslovených v tomto rozsudku, predmetné ustanovenie §69 ods. 1 Daňového poriadku interpretovať v naznačenom smere.
. .“ 47. Reflektujúc už uvedené východiská týkajúce sa správneho súdneho prieskumu (bod 45 tohto rozsudku) a konkrétne okolnosti týkajúce sa rozsudku správneho súdu č. k. 11 S 58/ 2020-142 zo dňa 21. apríla 2021 (bod 46 tohto rozsudku) kasačný súd konštatuje, že správny súd vo veci sp. zn. 11 S 58/2020 (i) preskúmaval výlučne otázku aplikácie prekluzívnej lehoty podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku, pričom len v tomto smere v ďalšom konaní limitoval daňové orgány svojím právnym názorom podľa § 191 ods. 6 SSP, (ii) práve a len na aplikácii § 69 ods. 1 Daňového poriadku aj orgány finančnej správy v danom čase nevyhoveli žiadosti sťažovateľky, (iii) správny súd žiadnym spôsobom neposudzoval (nevyplýva to z odôvodnenia predmetného rozsudku) a ani nemohol posudzovať dohodu o mimosúdnom vyrovnaní (keďže ju neposudzovali v danom čase orgány finančnej správy a ani sťažovateľka v správnej žalobe k tomuto momentu nepredniesla prislúchajúcu žalobnú námietku) a (iv) správny súd žiadnym spôsobom neposudzoval právny vzťah medzi dohodou o mimosúdnom vyrovnaní (resp. jej
plnením zo strany Slovenskej republiky) a trvaním nároku na vrátenie daňového preplatku podľa § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku. Z vyššie uvedeného je zrejmé (bez ohľadu na to, či orgány finančnej správy a správny súd v konaní sp. zn. 11 S 58/2020 poznali obsah dohody o mimosúdnom vyrovnaní), že rozsudok správneho súdu č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021 žiadnym spôsobom nelimitoval orgány finančnej správy v smere tvrdenom sťažovateľkou - teda, že by orgány finančnej správy už nemohli prihliadnuť na dohodu o mimosúdnom vyrovnaní, jej plnenie zo strany Slovenskej republiky a z tohto dôvodu nepriznať sťažovateľke uplatnené právo na vrátenie daňového preplatku z dane z emisných kvót za rok
2011. 48. Orgány finančnej správy preto nepochybili, ak po rozhodnutí správneho súdu č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021, v súlade s jeho právnym názorom (podľa § 191 ods. 6 SSP), dospeli k názoru, že na predmetnú vec nemožno aplikovať § 69 ods. 1 Daňového poriadku a po vyriešení otázky včasnosti uplatnenia nároku posudzovali dôvodnosť žiadosti sťažovateľky podľa skutkového stavu v čase nového rozhodovania ako úplne novú právnu otázku (vo veci sťažovateľky ešte správnym súdom neriešenú otázku), pričom s prihliadnutím na obsah dohody o mimosúdnom vyrovnaní ustálili, že jej plnením zo strany Slovenskej republiky nárok sťažovateľky na vrátenie daňového preplatku podľa § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku zanikol, keďže už došlo k jeho vráteniu.
49. Kasačný súd sa preto aj v tejto časti zhoduje so správnym súdom a konštatuje správnosť jeho právneho posúdenia veci. 50. Na záver a pre úplnosť v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že pre predmetnú vec neboli rozhodujúce právne úvahy uvedené v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 26/2021 zo dňa 23. novembra 2023 týkajúce sa výkladu a aplikácie § 79 v spojení s § 69 ods. 1 Daňového poriadku.
Je tomu tak preto, že táto právna otázka bola pre túto vec vyriešená rozhodnutím správneho súdu č. k. 11 S 58/2020-142 zo dňa 21. apríla 2021 a orgány finančnej správy, súc viazané právnym názorom správneho súdu podľa § 191 ods. 6 SSP, ustanovenie § 69 ods. 1 Daňového poriadku na predmetnú vec už neaplikovali. Prípadný nesúhlas sťažovateľky s predmetným rozhodnutím preto nie je pre túto veci relevantný.
V. Záver
51. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky, napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a dostatočne odôvodnený. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 52. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. februára 2025