5Sfk/44/2024
ECLI:SK:NSSSR:2024:0923100348.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 3Sf/19/2023
- IČS
- 0923100348
- Citované
- 9× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: VT-HADICE & PLAST s.r.o., so sídlom ul. Stavbárov 1, 071 01 Michalovce, IČO: 36574791, právne zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát, so sídlom Nám. Osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100824062/2020 zo dňa 29. apríla 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti uzneseniu Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 3Sf/19/2023-331 zo dňa 20. augusta 2024, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania .
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov (ďalej aj „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 100191243/2020 zo dňa 17. januára 2020, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1008,00 Eur za zdaňovacie obdobie december 2017 konštatujúc porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o DPH“). 2. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100824062/2020 zo dňa 29. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II. Konanie pred správnym súdom
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach, v ktorej napadol okrem iných aj rozhodnutie žalovaného. Navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rovnako sa domáhal priznania práva na úplnú náhradu trov konania a vydania uznesenia, ktorým by správny súd uložil žalovanému povinnosť doručiť právnemu zástupcovi žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného.
4. Žalobca v podanej správnej žalobe upriamil pozornosť na obsah plnomocenstiev zo dňa 20. júna 2019, 14. októbra 2019, 7. januára 2020, pričom zdôraznil, že z uvedených plnomocenstiev je zrejmé, že splnomocnil právneho zástupcu na vyrubovacie konanie, ktoré sa končí až právoplatným rozhodnutím vo veci, ako aj na podanie odvolania, v plnom rozsahu práv a povinností. 5. Uznesením č. k. KE-7S/155/2020-259 zo dňa 21. júla 2023 Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) vylúčil žalobu v časti, v ktorej sa napadá rozhodnutie žalovaného, na samostatné konanie. Vec bola následne prejednávaná pod sp. zn. 3Sf/19/2023. 6. Správny súd rozhodol uznesením sp. zn. 3Sf/19/2023-331 zo dňa 20. augusta 2024 podľa § 179 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) o uložení povinnosti žalovanému doručiť žalobcovi napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 100824062/ 2020 zo dňa 29. apríla 2020 do 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia. 7. Správny súd po oboznámení sa s obsahom predloženej žaloby túto vyhodnotil ako žalobu opomenutého účastníka konania v zmysle § 179 SSP. Pri posúdení uvedenej námietky správny súd vychádzal zo znenia plnomocenstva udeleného právnemu zástupcovi žalobcu dňa 7. januára 2020, ktoré je súčasťou administratívneho spisu, a ktorým okrem iného žalobca splnomocnil právneho zástupcu podanie rôznych návrhov, podnetov a odvolaní v hore uvedenej veci, a to v plnom rozsahu práv a povinností. 8. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že žalobca splnomocnil právneho zástupcu len na vyrubovacie konanie, pričom konanie o odvolaní je samostatným konaním začínajúcim sa na návrh - odvolanie, a teda udelené plnomocenstvo sa na túto časť daňového konania nevzťahovalo. Podľa správneho súdu právny zástupca žalobcu bol výslovne na podanie odvolania splnomocnený, toto aj podal, žalovaný odvolanie podané právnym zástupcom žalobcu posúdil ako riadne a včas podané a rozhodol o ňom. 9. Správny súd preto z obsahu uvedeného plnomocenstva vyvodil záver, že právny zástupca žalobcu bol oprávnený podať v mene žalobcu odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, nakoľko bol splnomocnený aj na všetky práva a povinnosti s tým súvisiace. Správny súd dospel k záveru, že bol splnomocnený aj na prijímanie rozhodnutia o odvolaní, a teda bolo povinnosťou žalovaného doručiť rozhodnutie práve ustanovenému právnemu zástupcovi. 10. Keďže žalovaný postupoval pri doručovaní napadnutého rozhodnutia v rozpore so zákonom nerešpektujúc ust. § 30 ods. 3 Daňového poriadku, toto nebolo doručené žalobcovi riadne a z uvedeného dôvodu nemohlo nadobudnúť podľa správneho súdu kvalitu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. 11. Poukázal pritom aj na § 63 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenia účastníkov
12. Proti napadnutému uzneseniu správneho súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods.1 písm. g/ , v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Rovnako žiadal, aby kasačný súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.
13. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie namietal nezrozumiteľnosť výroku napadnutého uznesenia, v ktorom správny súd uložil sťažovateľovi „povinnosť doručiť žalobcovi rozhodnutie žalovaného č. 100824062/2020 zo dňa 29.apríla 2020 do 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia“, pričom sťažovateľ doručoval žalobou napadnuté rozhodnutie práve žalobcovi a nie jeho splnomocnenému zástupcovi, keďže podľa obsahu plnomocenstva doručeného správcovi dane dňa 7. januára 2020, vyhodnotil, že splnomocnený zástupca žalobcu nebol splnomocnený aj na doručovanie, resp. prevzatie rozhodnutia sťažovateľa ako odvolacieho orgánu. Uvedený výrok je preto podľa sťažovateľa nevykonateľný. 14. Ďalej podľa sťažovateľa nebola naplnená definícia postavenia opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 1 SSP, podľa ktorého: „opomenutým účastníkom je ten, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať“. Sťažovateľ však
uviedol viaceré časti napadnutého uznesenia správneho súdu, v ktorých bolo konštatované, že so žalobcom sa ako s účastníkom administratívneho konania konalo, a preto podľa jeho názoru žalobcovi nemalo byť priznané postavenie opomenutého účastníka konania.
15. Rovnako sťažovateľ namietal, že nie je sporné to, že plnomocenstvo zo dňa 7. januára 2020 nie je možné podľa obsahu považovať za všeobecné. Žalobca splnomocnil podľa sťažovateľa JUDr. Juraja Kusa na zastupovanie, vo vyrubovacom konaní, vo veci vedenej na Daňovom úrade Košice, pobočka Trebišov a na zastupovanie, na Daňovom úrade Košice, pobočka Trebišov, vo veci prerokovania pripomienok k zisteniam uvedeným v protokole č. 101551394/2019 v súvislosti s daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február až december 2017. Ďalej na podanie rôznych návrhov, podnetov a odvolaní v hore uvedenej veci. Z obsahu udeleného plnomocenstva je podľa sťažovateľa zrejmé, že sa nejedná o všeobecné plnomocenstvo, nakoľko v uvedenom plnomocenstve je jeho rozsah presne vymedzený.
Sťažovateľ nerozporoval, že žalobca vyššie uvedeným plnomocenstvom splnomocnil právneho zástupcu aj na podanie odvolania, ktoré sa podáva prvostupňovému orgánu, avšak má za to, že žalobca splnomocnil svojho zástupcu len na konanie vedené na Daňovom úrade Košice, pobočka Trebišov.
16. Podľa sťažovateľa žalobca podal žalobu voči napadnutému rozhodnutiu sťažovateľa po zákonom stanovenej lehote, a to až dňa 10. júla 2020. Uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie sťažovateľa č. 100824062/2020 zo dňa 29. apríla 2020 bolo žalobcovi doručené v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, dňa 4. mája 2020.
Keďže koniec lehoty pripadol na deň 4. júla 2020, ktorým bola sobota, posledným dňom lehoty bol najbližší nasledujúci pracovný deň (6. júla 2020). 17. V závere kasačnej sťažnosti poukázal pri tom na tú skutočnosť, že síce žaloba bola podaná v lehote troch rokov od vydania rozhodnutia sťažovateľa, keďže predmetné rozhodnutie bolo vydané dňa 29. apríla 2020 a žaloba bola podaná dňa 10. júla 2020, ale správny súd vydal napadnuté uznesenie až po viac ako štyroch rokoch od vydania predmetného rozhodnutia, ako aj od podania žaloby, t. j. dňa 20. augusta 2024. Taktiež správny súd doručil sťažovateľovi rovnopis žaloby, spolu s výzvou na vyjadrenie k žalobe a k predloženiu úplného administratívneho spisu až dňa 24. januára 2024, a teda sťažovateľ mal vedomosť o podanej žalobe až takmer po štyroch rokoch od jej podania žalobcom. 18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol jeho argumentáciu známu kasačnému súdu už z predbiehajúceho priebehu konania, pričom zameral svoju pozornosť najmä na obsah plnomocenstiev so záverom, že jeho právny zástupca bol splnomocnený na preberanie
rozhodnutí žalovaného. Zároveň sa však stotožnil so sťažovateľom v námietke, že správny súd pochybil, keď uložil žalovanému povinnosť, aby opakovane doručil napadnuté rozhodnutie žalobcovi. Navrhol preto, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že ukladá žalovanému povinnosť doručiť právnemu zástupcovi žalobcu.
IV. Právne závery kasačného súdu
19. Najvyšší správny súd SR ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP). 20. Následne preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP, bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 455 a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
21. Kľúčovou právnou otázkou, ktorú musel kasačný súd zodpovedať bolo, čisťažovateľova argumentácia uvedená v podanej kasačnej sťažnosti je spôsobilá spochybniť závery správneho súdu o uložení povinnosti doručiť opomenutému účastníkovi (žalobcovi) rozhodnutie vydané žalovaným. 22. Kasačný súd na úvod svojho právneho posúdenia považoval za nevyhnutné vyhodnotiť obsah plnomocenstiev, ktoré stanovujú rozsah práv a povinností právneho zástupcu žalobcu počas daňového konania. Z obsahu plnomocenstva zo dňa 7. januára 2020 je zrejmé, že JUDr. Juraj Kus bol splnomocnený na: A. zastupovanie vo vyrubovacom konaní, vec vedená na Daňovom úrade Košice, pobočka Trebišov, zdaňovacie obdobie február až december 2017, Protokol č. 101551394/2019 z 25. júna 2019. B. zastupovanie na Daňovom úrade Košice, pobočka Trebišov vo veci prerokovania pripomienok k zisteniam uvedeným v protokole č. 10151394/2019 z 25. júna 2019 v súvislosti s daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február až december 2017, prerokovanie pripomienok vytýčené na deň 7. januára 2020 o 10.00 hod. C. na podanie rôznych návrhov, podnetov a odvolaní v hore uvedenej veci, menovaného advokáta žalobca splnomocnil v plnom rozsahu práv a povinností. 23. Kasačný súd vzhľadom na znenie bodu C/ takto rozčleneného znenia plnomocenstva sa stotožňuje so správnym súdom, že právny zástupca žalobcu bol oprávnený podať v mene žalobcu odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane a nakoľko bol splnomocnený aj na všetky práva a povinnosti s tým súvisiace, bol splnomocnený aj na prijímanie rozhodnutia o odvolaní. 24. Sťažovateľ uvedený obsah plnomocenstva namieta s tvrdením, že žalobca splnomocnil svojho zástupcu len na konanie vedené na Daňovom úrade Košice, pobočka Trebišov. S týmto názorom sa však kasačný súd nemôže stotožniť, keďže zo systematického členenia plnomocenstva je zrejmé, že pri splnomocnení na podanie rôznych návrhov, podnetov a odvolaní v hore uvedenej veci nie je uvedený konkrétny orgán verejnej správy na ktorého konanie by sa malo uvedené splnomocnenie vzťahovať. Z uvedeného dôvodu, keď právny zástupca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný, právny zástupca bol splnomocnený v plnom rozsahu práv a povinností aj v konaní pred žalovaným, teda Finančným riaditeľstvom SR, a teda bez pochýb bol splnomocnený aj na doručovanie rozhodnutia žalovaného.
25. Kasačný súd nad rámec uvedeného poukazuje na znenie § 9 ods.1 prvá veta Daňového poriadku : „Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa také plnomocenstvo za všeobecné“. Je teda zrejmé, že aj samotný zákonodarca inštitút plnomocenstva v prípade nejasností stavia do polohy v prospech daňového subjektu.
Za tejto situácie neobstojí snaha žalovaného argumentovať, že plnomocenstvo sa vzťahovalo len na podanie odvolania, nie však na doručovanie písomností splnomocnenému právnemu zástupcovi žalobcu. 26. Kasačný súd sa rovnako nestotožnil ani s námietkou ohľadom nevykonateľnosti výroku napadnutého uznesenia správneho súdu. V uvedenej veci nie je sporné, že rozhodnutie žalovaného bolo fakticky žalobcovi doručené. Takéto doručenie však nemožno považovať za riadne doručenie v zmysle § 30 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého: „Ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom na účely správy daní, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi“. Zákon pritom nepredpokladá, že doručením a prevzatím písomnosti daňovým subjektom sa tento nedostatok zhojuje. Postup správneho súdu preto treba vyhodnotiť ako správny a zákonný. Samotný výrok jeho rozhodnutia je potrebné vnímať v materiálnych súvislostiach, konkrétne z pohľadu riadneho doručenia písomnosti daňového subjektu, ktoré v uvedenom prípade musí prebehnúť spôsobom, že dôjde k faktickému doručeniu rozhodnutia splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Pozornosti kasačnému súdu pritom neuniklo, že vo
vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sa žalobca zhoduje so sťažovateľom, že výrok uznesenia správneho súdu je potrebné zmeniť v intenciách uvedenej sťažnostnej námietky. Uvedený postup však pre správne posúdenie veci nebol prípustný, keďže nemožno vykladať výrok napadnutého uznesenia reštriktívne, ale práve v širších súvislostiach, ktoré kasačný súd už vyššie dostatočne vysvetlil.
27. Vo vzťahu k ďalšej kasačnej námietke, podľa ktorej nebola naplnená definícia postavenia opomenutého účastníka tak ako ju chápe SSP, keďže je nepochybné, že správne orgány so žalobcom konali, kasačný súd uvádza, že aj uvedenú námietku hodnotí ako nedôvodnú.
Podľa kasačného súdu nie je možné podmieňovať aktívnu žalobnú legitimáciu na podanie správnej žaloby opomenutého účastníka od skutočnosti, striktne formálne skutočnosťou, že ide len o osobu s ktorou sa skutočne nekonalo. Takýto výklad sa dostáva do nelogickej polohy, pretože pokiaľ sa s účastníkom konania v rámci administratívneho konania nekonalo, je zrejmý predpoklad, že rovnako mu rozhodnutie, prípadne opatrenie ako individuálny správny akt, ktorý je výsledkom správneho konania nebude doručené. Kasačný súd je presvedčený, že význam inštitútu žaloby opomenutého účastníka pokrýva rovnako prípady, keď orgán verejnej správy s určitou osobou ako účastníkom konania riadne konal, avšak opomenul doručiť rozhodnutie alebo opatrenie (v prejedávanom prípade opomenul doručiť riadne právnemu zástupcovi administratívneho konania).
28. Tento výklad je pritom podľa kasačného súdu plne súladný aj s predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu, či Najvyššieho správneho súdu, príkladmo: rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžk/8/2019 zo dňa 27. októbra 2021: „Správna žaloba opomenutého účastníka má zabezpečiť ochranu práv a právom chránených záujmov tým osobám, s ktorými orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekonal ako s účastníkmi konania. Uvedené zahŕňa aj tie situácie, keď s účastníkom konania bolo konané, avšak nebolo mu vo veci vydané rozhodnutie doručené.“, prípadne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/41/2014 zo dňa 15. júla 2015: „Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca si v odvolacom správnom konaní zvolil právneho zástupcu na celé konanie, ktorého plnomocenstvo správnemu orgánu predložil s odvolaním podaným proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a žalovaný rozhodnutie o odvolaní žalobcu ako účastníka správneho konania doručil len
žalobcovi. Žalovaný nesprávnym postupom v rozpore s § 25 ods. 5 správneho poriadku opomenul doručiť rozhodnutie o odvolaní právnemu zástupcovi žalobcu, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Z uvedených dôvodov žalobca v súlade s § 250b ods. 2 O.s.p. sa v žalobe domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť doručiť napádané rozhodnutie žalovaného jeho právnemu zástupcovi. Pokiaľ súd prvého stupňa takýto návrh žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný, vykonal súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou a v merite veci rozhodol rozsudkom, vec po právnej stránke nesprávne posúdil.“ 29. Čo sa týka námietky oneskorene podanej správnej žaloby, kasačný súd pripomína, že správny súd vyhodnotil podanú správnu žalobu podľa obsahu, ako správnu žalobu opomenutého účastníka s odkazom na § 179 ods. 1 SSP, čomu zodpovedná samotný výrok napadnutého uznesenia. Ako už kasačný súd vyhodnotil vyššie v bode 23 a 24, považuje skutkový stav veci za dostatočne dôvodný na založenie aktívnej legitimácie správnej žaloby
opomenutého účastníka a rovnako tak aj na podanie tohto druhu žaloby. Je pritom nepochybné (nerozporuje to ani sťažovateľ), že žalobca splnil rovnako podmienku, že od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky.
Za splnenia týchto okolností v spojení so skutočnosťou, že správny súd nepreskúmaval v tomto konaní napadnuté rozhodnutie žalovaného meritórne, považuje kasačný súd okolnosť uplynutia lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby za irelevantnú. Opačný prístup by mal za následok porušenie práva na prístup k súdu. Okolnosť nie riadneho doručenia napadnutého rozhodnutia pritom zavinil sám žalovaný, pričom povinnosť doručiť napadnuté rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu a nie priamo žalobcovi nemožno vnímať ako právny formalizmus, ale ako garanciu riadneho oboznámenia sa s obsahom napadnutého rozhodnutia, pričom od tohto momentu je priamo závislé aj potenciálne podanie správnej žaloby, pomocou ktorej sa žalobca môže domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.
30. Vo vzťahu ku konštatácií sťažovateľa, že napadnuté rozhodnutie správneho súdu bolo vydané po viac ako štyroch rokoch od vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom sťažovateľ mal vedomosť o podanej žalobe až takmer po štyroch rokoch od jej podania žalobcom, kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce sumarizuje priebeh správneho súdneho konania, jeho priebeh však nenamieta spôsobom z ktorého by mohol kasačný súd vyvodiť nezákonnosť v podobe znemožnenia sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (sťažovateľ dôvod v kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods.1 písm. f/ ani nevymedzil).
Ak však sťažovateľ týmto spôsobom naznačuje, že v konaní mohlo dôjsť k prieťahom, kasačný súd poukazuje, že bolo právom žalovaného využiť inštitút sťažnosti adresovanej predsedovi súdu v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, prostredníctvom
ktorého mohol tieto skutočnosti namietať. Je pritom nesporné, že žaloba bola žalovanému doručená a právo na vyjadrenie sa k správnej žalobe sťažovateľ využil a došlo teda k jeho zachovaniu. Kasačný súd preto aj túto sťažnostnú námietku hodnotí ako nedôvodnú.
31. S poukazom na vyššie uvedené dospel kasačný súd k záveru, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť uznesenia správneho súdu. Jeho odôvodnenie, obsahujúce relevantné právne závery považuje kasačný súd za vyčerpávajúce a dostatočné. Kasačný súd zameral svoj prieskum predovšetkým vo vzťahu k relevantným námietkam, ktoré rozporovali prijaté závery správneho súdu, pričom tieto námietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie v časti trov
32. Kasačný súd konštatuje, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa a
uznesenie
správneho súdu považuje za vecne správne, vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci, súladné s ustálenou rozhodovacou činnosťou a v postačujúcej miere odôvodnené. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP spolu s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalovaný) v kasačnom konaní úspech nemal, preto nemal právo na náhradu trov kasačného konania, zatiaľ čo právo na plnú náhradu trov kasačného konania priznal plne úspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov rozhodne správny súd samostatným uznesením. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. októbra 2024