5Sfk/45/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu: Norbert Rašlík - Autosúčiastky, s miestom podnikania Ulica Jerichova 283/9, Trnava, IČO: 33209952, právne zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, Trnava, proti žalovanému (sťažovateľ): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101025459/2021 zo dňa 11. júna 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/70/2021-126 zo dňa 15. marca 2022, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému plná náhrada trov kasačného konania.

Odôvodnenie

Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 101025459/2021 zo dňa 11. júna 2021 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100381199/2021 zo dňa 4. marca 2021 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100381199/2021 zo dňa 4. marca 2021, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2015 v sume 6070,- € tak, že daň vyrubenú podaným daňovým priznaním v sume 1130,53 € zvýšil na sumu 7200,53 €.

Rady 2006/112/ES (obdoba nášho § 43 zákona o DPH), čo znamená, že žalobca ojazdené vozidlá nadobudol v tuzemsku z iného členského štátu v súlade s § 11 zákona o DPH a vznikla mu povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutého tovaru podľa § 11 v spojení s § 20 ods. 1, 2 a § 69 ods. 6 zákona o DPH a za splnenia podmienok upravených v § 49 a § 51 zákona o DPH mu vzniklo aj právo na odpočítanie dane. Žalobca v predmetnom zdaňovacom období dodal použité motorové vozidlá rôznym tuzemským odberateľom na základe faktúr, z ktorých mal odviesť DPH podľa § 22 ods. 1, 2 v spojení s § 69 ods. 1 zákona o DPH a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou. K námietke žalobcu, že na daný prípad mal byť aplikovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana žalovaný uviedol, že každý prípad je špecifický a s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, podľa ktorých si spoločnosť Litdana u daňových orgánov overovala význam označenia „Section 69-71“ uvedeného na faktúrach a dostala od nich potvrdenie, že faktúry s týmto označením

Skutkové okolnosti u žalobcu sú odlišné, nakoľko žalobca nevykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností, že sa vedome na podvodnej činnosti nepodieľa. Na faktúrach predložených žalobcom sú dve protichodné poznámky, týkajúce sa zdanenia, vzájomne sa vylučujúce, čo u obozretného podnikateľa malo vzbudiť podozrenie. Žalobca sa neuistil, že operácie, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňového podvodu, neoveroval si význam poznámky v nemeckom jazyku, nepreukázal ani to, že na začiatku spolupráce s nemeckými dodávateľmi správnosť zdaňovania v osobitnom režime konzultoval s príslušným daňovým orgánom. Pochybnosť o konaní žalobcu v dobrej viere vzbudzuje aj zistenie, že nemeckí dodávatelia uvádzali na faktúrach poznámku s odkazom na § 66 zákona o DPH na žiadosť žalobcu, čo žalobca sám potvrdil. Žalobca nepredložil v konaní žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia prirážky, nepreukázal, že o použití takéhoto zdanenia mu informáciu

Naopak žalobca podpisoval a disponoval potvrdeniami o dodaní tovaru, vystavenými nemeckými dodávateľmi, ktoré obsahovali informácie, že tovar je dodávaný s oslobodením od dane a prostredníctvom ktorých sa žalobca zaviazal zdaniť nadobudnutie tovaru na Slovensku. Žalobca teda nekonal už v čase realizácie sporných transakcií v súlade so zásadou opatrnosti a obozretnosti v obchodnom styku a neprijal všetky rozumné opatrenia na zabezpečenie toho, aby plnenia neboli súčasťou daňového podvodu, práve naopak, sám od nemeckých dodávateľov žiadal, aby uvádzali na faktúrach aj odkaz na osobitnú úpravu zdanenia, čo vyvoláva pochybnosti o konaní žalobcu v dobrej viere. 4. Žalovaný k námietke žalobcu, že osobitný režim zdanenia bol dohodnutý v rámcových zmluvách uzatvorených s nemeckými dodávateľmi uviedol, že z odpovede nemeckej finančnej správy vyplýva, že slovo „Sonderregime“ nie je v nemeckom jazyku známe, nepoužíva sa v súvislosti s uplatňovaním osobitnej úpravy dane. Žalovaný uviedol, že správca dane všetky dôkazy vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku a v konaní bolo preukázané, že

6. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci bola spornou otázka dodržania zákonnej 1-ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly s ohľadom na dĺžku, primeranosť a efektívnosť prerušenia daňovej kontroly (dôvod prerušenia daňovej kontroly pre MVI), a ďalej vecná správnosť rozhodnutia žalovaného a správcu dane pri zdaňovaní tovaru - ojazdených motorových vozidiel dodaných žalobcovi z členského štátu EÚ, keď správne orgány neprihliadli na závery rozhodnutia SD EÚ vo veci C-624/15 Litdana.

. S poukazom na ust. § 140 S.s. správny súd vo svojom odôvodnení odkázal na odôvodnenie jeho rozsudku vo veci sp.zn.11S/64/2021 zo dňa 22. februára 2021 a stručne opakoval: „V prejednávanej veci sa daňová kontrola u žalobcu začala dňom 11.09.2019 a bola ukončená doručením protokolu žalobcovi dňa 28.10.2020, pričom došlo k jej prerušeniu od 08.11.2019 (na základe rozhodnutia správcu dane podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, pre podanie 3 žiadostí o MVI) do 25.08.2020, kedy žalovaný listom oznámil správcovi dane, že odpoveď na MVI zo dňa 27.02.2020 má považovať za konečnú.

V administratívnom spise sa nachádzajú tri odpovede na tri žiadosti o MVI, a to dve odpovede zo dňa 15.11.2019 (doručené 22.11.2019) týkajúce sa spoločnosti Autogalerie Frankfurt GbR a Josko Medak a odpoveď zo dňa 25.02.2020 (doručená 27.02.2020) týkajúca sa spoločnosti Medak GmbH. Na tejto odpovedi správca dane vyznačil, že ide o čiastočnú odpoveď, ale z obsahu administratívneho spisu nevyplýva žiadna doplňujúca žiadosť k uvedenej odpovedi. Z uvedeného nie je možné zistiť správnosť postupu správcu dane, ktorý oznámil pokračovanie v daňovej kontrole žalobcovi listom z 26.08.2020 s tým, že dňa 25.08.2020 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. S poukazom na obsah administratívneho spisu správnych orgánov, ktoré predložil žalovaný súdu, správny súd dospel k záveru, že námietka žalobcu týkajúca sa prerušenia daňovej kontroly je čiastočne dôvodná. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že správca dane nadbytočne prerušoval daňovú kontrolu pre získanie informácií o nemeckých dodávateľoch žalobcu, keďže tieto informácie už získal z dôkazov, ktoré prevzal od KÚFS.

Prerušenie daňovej kontroly preto správny súd v danej veci považuje za zákonné, keďže správca dane zisťoval skutkový stav v danej veci. Správny súd pripomína, že správca dane vykonáva dokazovanie tak, aby skutkový stav nevyhnutný pre správne určenie dane bol zistený čo najúplnejšie, nie je pritom viazaný len návrhmi daňových subjektov. Jeho postup i z tohto pohľadu nemožno hodnotiť ako neefektívny. Správny súd nevidí nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly ani v dĺžke prerušenia daňovej kontroly - necelých 10 mesiacov, keď rozhodnutia súdov, týkajúce sa dĺžky prerušenia daňovej kontroly, na ktoré žaloba poukazoval, sa týkali podstatne dlhšieho času prerušenia daňovej kontroly ako je tomu v prejednávanej veci, prípadne išlo o opätovné prerušenie daňovej kontroly.

z obsahu administratívneho spisu nevie zistiť správnu dĺžku prerušenia daňovej kontroly, t.j. zákonnosť postupu správcu dane, ktorý oznámil žalobcovi, že dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli dňa 25.08.2020. Žalobca tiež dôvodne namieta, že obsah uvedenej konečnej odpovede na MVI, na ktorú správca dane čakal 10 mesiacov, nie je z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov známy. Z uvedených dôvodov je postup správcu dane nepreskúmateľný, nemá oporu v predloženom administratívnom spise. Správny súd sa ďalej zaoberal i námietkou žalobcu, týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnymi orgánmi z dôvodov, že na danú vec neaplikovali závery rozsudku ESD C 624/15 - Litdana a dospeli k záveru, že nesplnil podmienky pre uplatnenie osobitného režimu zdanenia prirážky v zmysle § 66 Zák. o DPH.

ojazdených motorových vozidiel. Tieto rámcové dohody, podpísané nemeckými dodávateľmi žalobca správcovi dane i predložil. Rámcové dohody boli uzatvorené v nemeckom jazyku a slovo „Sonderregime“ skutočne podľa prekladových slovníkov znamená „osobitný režim“. Skutočnosť, že uvedené slovo nepoužíva nemecká daňová správa či nemeckí podnikatelia pri osobitnom režime zdaňovania prirážky podľa názoru správneho súdu nemôže byť pričítaná na ťarchu žalobcu, ktorý nie je nemeckým podnikateľom a preto nemusel mať vedomosť o správnom právnom označení tohto režimu v nemeckom jazyku. Nemeckí dodávatelia uvedené rámcové dohody podpísali a keď im nebolo jasné, čo uvedené označenie znamená, mali žiadať spresniť tieto dohody. Správny súd pripomína, že dôkazné bremeno preukázať, že žalobca nebol dostatočne obozretný a neprijal všetky potrebné opatrenia, aby sa uistil o správnosti jeho postupu, leží na správcovi dane, ktorý musí hodnotiť všetky získané dôkazy vo vzájomných súvislostiach, a teda prihliadať i na to, že nemeckí dodávatelia, proti ktorým sa

Tiež bolo preukázané, že nemeckí dodávatelia neuplatňovali osobitný režim zdaňovania prirážky, ale uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu EÚ. V zmysle rozsudku ESD C-624/15, na ktorý poukazoval žalobca, je preto podstatné v danej veci na to, aby žalobca mohol pri predaji uvedeného tovaru - ojazdených motorových vozidiel tuzemským odberateľom uplatniť úpravu zdaňovania prirážky to, či konal v dobrej viere a prijal všetky potrebné opatrenia, aby sa uistil v tom, že jeho postup je správny a operácie, ktoré uskutočňuje, nevedú k jeho účasti na daňovom podvode. Žalobca predložil dôkazy, ktorými odôvodňuje svoju dobrú vieru a obozretnosť pri obchodovaní s nemeckými dodávateľmi a správnosť svojho postupu pri uplatňovaní režimu zdaňovania prirážky.

Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu

daňovom podvode. 8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. V prvom rade poukázal na to, že daňová kontrola trvala jeden rok (začiatok 11. septembra 2019, koniec dňa 22. októbra 2020 tzv. doručením protokolu).

administratívnom spise. 9. Podľa názoru sťažovateľa, daňové orgány vyhodnotili správanie daňového subjektu/ žalobcu v intenciách rozsudku ESD vo veci C-624/15 - Litdana v rozhodnutiach ako aj vo vyjadrení k žalobe. Žalobca nebol dostatočne opatrný a obozretný, keď neskúmal, čo znamená poznámka uvedená na faktúrach: Steuerfreie innergemeinschaftliche lieferung gem. § 4 Nr. 1b UStG in Verbindung mit § 6. a UStG. Podľa názoru sťažovateľa, si mal žalobca poznámku na faktúrach preložiť buď cez internetový prekladač alebo si ju nechať preložiť prekladateľom, aby zistil, že sa jedná o poznámku týkajúcu sa intrakomunitárneho dodania tovaru na územie Slovenska, kedy nemecký dodávateľ na neho preniesol daňovú povinnosť a daňový subjekt/ žalobca bol povinný daň z hodnoty tovaru odviesť. Žalobca bol povinný pri následnom predaji vozidiel slovenským odberateľom odviesť DPH z celej predajnej ceny a nie len z prirážky - z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou. Žalobca nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie osobitného režimu dane podľa § 66 ods. 16 zákona o DPH.

SR. Žalobca nadobudol tieto motorové vozidlá v tuzemsku z iného členského štátu v súlade s § 11 zákona o DPH. S ohľadom na uvedené zistenie žalobcovi vznikla povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru (použitých motorových vozidiel) v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 v spojení s § 20 ods. 1 a 2 a § 69 ods. 6 zákona o DPH (viď odôvodnenie rozhodnutia) a za splnenia podmienok upravených v § 49 a § 51 zákona o DPH mu vzniklo aj právo na odpočítanie dane.

11. Sťažovateľ mal za to, že uvedenie protichodnej poznámky odkazujúcej na osobitnú úpravu zdanenia, obzvlášť za situácie, keď táto poznámka bola na faktúrach, ktoré pre žalobcu vystavili nemeckí dodávatelia, uvedená v slovenskom jazyku a odkazovala iba na slovenskú úpravu zákona o DPH týkajúcu sa osobitnej úpravy dane (§ 66 ods. 16 zákona o DPH), by u obozretného daňového subjektu malo vzbudiť podozrenie na možnú existenciu nezrovnalostí, prípadne podvodu v oblasti DPH. Sťažovateľ dal do pozornosti skutočnosť, že nemeckí dodávatelia sa zhodne vyjadrili, že poznámku v slovenskom jazyku, ktorej nerozumeli a domnievali sa, že sa týka oslobodenia od dane, žiadal od nich na faktúrach uvádzať žalobca, čo aj samotný žalobca potvrdil počas ústneho pojednávania.

. 13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.).

orgánov z dôvodu ich nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Vytýkaná nepreskúmateľnosť sa týkala najmä postupu a odôvodnenia týkajúceho sa prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI zahraničných daňových orgánov (najmä dôležitého v kontexte zákonnosti dĺžky daňovej kontroly) a súčasne aj nedostatočného odôvodnenia vyhodnotenia dobrej viery žalobcu ohľadom jeho (ne)zapojenia do daňového podvodu a to najmä v kontexte rozsudku Súdneho dvora ÉU vo veci C 624/15 - Litdana.

Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je na položené otázky potrebné odpovedať tak, že článok 10 nariadenia č. 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

Pokiaľ bola totiž daňová kontrola prerušená z dôvodu MVI, tak sa daňový subjekt nemôže dovolávať jej nezákonnosti z dôvodu neprimeranej dĺžky prerušenia. Uvedené konštatoval aj správny súd v napadnutom rozsudku. Kasačný súd sa v dôsledku uvedeného nestotožňuje s právnym názorom správneho súdu, že by ním vytýkaný nedostatok postupu správcu dane (kedy bola správcovi dane doručená konečná odpoveď zahraničných daňových orgánov) bol takej intenzity, že by kvôli nemu v danej veci bolo potrebné rozhodnutia daňových orgánov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Rozhodnutie správcu dane, ako aj preskúmavané rozhodnutie žalovaného, navyše obsahuje informácie, ktoré boli zistené z MVI, pričom tieto boli evidentne relevantné pre vydanie rozhodnutia správcu dane.

18. Predmetom posudzovaných zdaniteľných obchodov uskutočnených medzi žalobcom a deklarovanými dodávateľmi z Nemecka bolo dodanie ojazdených motorových vozidiel. Na takto vykonaný obchod je v zmysle zákona o DPH možné uplatniť dva daňové režimy: - ak platiteľ, ktorý je obchodníkom s ojazdenými autami, kúpi ojazdené auto z iného členského štátu od platiteľa z iného členského štátu, ktorý predá ojazdené auto v režime oslobodeného dodania v rámci Spoločenstva v zmysle čl. 138 smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/ 112“) (obdoba § 43 zákona o DPH platného v SR), potom kupujúci má nadobudnutie auta v tuzemsku v zmysle § 11 zákona o DPH, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH. Daňová povinnosť vzniká podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH.

SR), potom kupujúci nemá nadobudnutie auta v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH a nevzniká mu povinnosť platiť daň. Vzhľadom k tomu, že kupujúcemu nevzniká daňová povinnosť, nemá možnosť ani si odpočítať daň (osobitný režim zdanenia). Na základe § 66 zákona o DPH obchodník pri predaji tohto ojazdeného auta odvedie daň len zo svojej obchodnej marže, ktorú tvorí kladný rozdiel medzi predajnou a nákupnou cenou. Sumu takto vypočítanej dane obchodník s ojazdenými autami nesmie uviesť na faktúre. Na faktúre je však povinný okrem iných náležitostí uviesť slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar“.

20. V rámci takto ustáleného skutkového stavu (najmä čo sa týka uvedenia protichodných poznámok na preverovaných faktúrach) je preto podstatné, tak ako dôvodil správny súd, ako aj žalobca v správnej žalobe, prihliadnuť na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 624/15 - Litdana, v zmysle ktorého: „Článok 314 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/45/EÚ z 13. júla 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány členského štátu odmietli zdaniteľnej osobe, ktorá dostala faktúru, na ktorej sú uvedené označenia týkajúce sa tak úpravy zdaňovania prirážky, ako aj oslobodenia od dane z pridanej hodnoty (DPH), právo uplatniť úpravu zdaňovania prirážky, aj keď z následnej kontroly vykonanej uvedenými orgánmi vyplýva, že zdaniteľný obchodník, ktorý dodal použitý tovar, v skutočnosti neuplatnil túto úpravu na dodanie tohto tovaru, pokiaľ príslušné orgány nezistia, že zdaniteľná osoba nekonala v dobrej viere alebo že neprijala všetky primerané opatrenia, ktoré sú v jej moci, aby sa uistila,

Pokiaľ by daňové orgány prihliadli na závery Súdneho dvora EÚ, tak by zrejme nemohli vyhodnotiť postup žalobcu, ktorým zdanil dodané ojazdené motorové vozidlá v osobitnom daňovom režime, ako rozporný so zákonom o DPH a následne mu určiť rozdiel dane.

23. Kasačný súd však považuje za potrebné zájsť nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu a dodať, že daňové orgány sa evidentne vo svojich rozhodnutiach dobrou vierou (resp. obozretnosťou) žalobcu pri uskutočňovaní zdaniteľných obchodov zaoberali a dokonca uzavreli, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, aby predišiel účasti na daňovom podvode, ktoré je od neho možné dôvodne očakávať. Uvedené však samé o sebe na preukázanie účasti žalobcu na daňovom podvode a následné určenie rozdielu dane nestačí.

25. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt - žalobca bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia práva na odpočítanie dane sa aplikuje tzv. Axel Kittel test (v zmysle vyššie uvedeného je však tento test rovnako aplikovateľný v prejednávanej veci aj keď sa nejedná o odmietnutie práva na odpočet DPH), ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04).

26. Tu je zásadné pripomenúť, že dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode (vykonanie vyššie opísaného Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je od daňového subjektu možné očakávať, aby prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-409/04 Teleos).

28. V zmysle vyššie uvedeného je potrebné konštatovať, že správny súd vec správne právne posúdil, keď rozhodnutia daňových orgánov zrušil pre ich nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane. Preto kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 S.s.p. Správca dane bude síce v ďalšom konaní viazaný len právnym názorom vysloveným správnym súdom v napadnutom rozsudku, keďže sa neuplatní ustanovenie § 469 S.s.p., kasačný súd však upriamuje pozornosť správcu dane na časť odôvodnenia tohto rozsudku obsiahnutú v bodoch 23. až 27 pre účelnosť jeho ďalšieho postupu.

30. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.