5Sfk/48/2023

1. Colníci Kriminálneho úradu finančnej správy (ďalej aj ako „KÚFS“) zaistili neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. Tieto doklady boli na základe Potvrdenia o odovzdaní písomnosti č. 47821/ 2019 zo dňa 23.01.2019 odovzdané Daňovému úradu Žilina (ďalej aj ako „správca dane“), o čom správca dane spísal Zápisnicu o vykonaní úkonu č. 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019. 2. Žalobcovi bolo dňa 06.09.2020 doručené oznámenie o daňovej kontrole, súčasťou ktorého bola výzva, aby v prípade, že disponuje ďalšími dokladmi, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, ich žalobca predložil správcovi dane do 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly.

5. Správca dane vydal Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 19.10.2020. 6. Z protokolu vyplynulo, že žalobca si na základe podaného daňového priznania z DPH a zoznamu DPH dokladov uplatnil v zdaňovacom období marec 2017 právo na odpočet DPH v celkovej sume 11567,96 eur, a to z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné čísla DF2017/022 až DF2017/032, DF2017/036 až DF2017/038.

8. Z dokladov pripojených k prípisu žalobcu zo dňa 13.01.2020 správca dane zistil, že išlo o potvrdenia KÚFS obsahujúce popis zaistených písomností, ako napr. dodávateľské a odberateľské faktúry za obdobia október 2017 až december 2017.

10. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období mala byť dodávateľom žalobcu spoločnosť STAFI SK, s.r.o., Košická 52/A, Bratislava, IČO: 36420867 (ďalej len ako „STAFI SK, s.r.o.“). Konkrétne žalobca evidoval v zozname prijatých faktúr a v záznamoch DPH faktúru č. 3103201704 zo dňa 31.03.2027 v celkovej sume 7344,- eur, z toho DPH v sume 1224,- eur a faktúru č. 3103201703 zo dňa 31.03.2017 v celkovej sume 35550,- eur, z toho DPH v sume 5925,- eur.

charakteru. Tieto sám nevykonával, iba ich sprostredkúval, nakoľko spoločnosť v čase, kedy bol jej konateľom, nemala žiadnych zamestnancov. Na adrese sídla spoločnosti nebola vykonávaná žiadna ekonomická činnosť, faktúry si vyhotovoval sám, účtovníctvo bolo riešené

12. K otázkam týkajúcim sa spolupráce so žalobcom svedok Tomáš Šebesta uviedol, že spolupracovali už dlhšie, asi od roku 2008. V ostatných rokoch spolupráce spoločnosť STAFI SK, s.r.o. zabezpečovala pre žalobcu práce v lese - čistili sa lesné cesty, zvážnice a priepusty. Domnieva sa, že zabezpečil aj drvenie drevoštiepky a aj projektovú dokumentáciu pre výrobu stavebných prefabrikátov. Faktúry, ktoré vyhotovil, doručoval žalobcovi buď v jeho sídle alebo sa niekde stretol s konateľom žalobcu Miroslavom Trnkom. Obchodné prípady sa realizovali na základe písomných objednávok, zmluvy vyhotovované neboli.

14. Správca dane následne preveroval potenciálnych subdodávateľov žalobcu prostredníctvom verejne dostupných registrov, pričom bolo zistené, že dodávateľmi spoločnosti STAFI SK, s.r.o. v rokoch 2016 až 2017 boli spoločnosti, ktoré prešli viacerými zmenami sídiel, na registrovaných sídlach reálne nesídlia, došlo u nich k zmenám v osobách konateľov a spoločníkov, pričom poslednými konateľmi sú väčšinou nekontaktné osoby s bydliskom mimo územia Slovenskej republiky. Všetky tieto spoločnosti majú aktuálne z úradnej moci zrušenú registráciu za platiteľa DPH. Pokiaľ ide konkrétne o zdaňovacie obdobie marec 2017, podľa zistení správcu dane sa malo jednať o spoločnosť WiloFood, s.r.o., Pekárska 14, Trnava, IČO: 44111797, ktorej posledným spoločníkom od 28.10.2014 je Yurii Pylypiv z Ukrajiny, pričom spoločnosť nemá zapísanú žiadnu osobu, ktorá by bola oprávnená konať v pozícii konateľa. Posledným konateľom bol Viliam Sklár, ktorému funkcia skončila dňa 29.09.2014. 15.

16. Správca dane zaslal žalobcovi dňa 10.07.2020 výzvu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane, na ktorú reagoval splnomocnený zástupca žalobcu oznámením, že všetky doklady, ktorými disponoval, boli správcovi dane predložené, pričom pochybnosti správcu dane sú výsledkom iba jeho voľnej úvahy a nie sú podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi a zdôvodneniami.

18. Písomným dopytom na spoločnosť VAIN, s.r.o. bolo zistené, že táto potvrdila obchodný vzťah so žalobcom vyplývajúci z faktúry vystavenej žalobcom pod č. 2017/020 zo dňa 03.04.2017, dátum dodania 31.03.2017, suma celkom 38394,- eur, z toho DPH v sume 6399,- eur, za zabezpečenie výrobnej a realizačnej dokumentácie pre výrobu prefabrikátov pre stavby: Jaguár zvarovňa V+D, Immopark LS.

2017. Správca dane skonštatoval, že v obchodnom vzťahu STAFI SK, s.r.o. › žalobca › VIA SLOVAKIA, spol. s r.o. a STAFI SK, s.r.o. › žalobca › VAIN, s.r.o. žalobca nepreukázal vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ani povinnosť platiť daň podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca nepreukázal, že zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil nárok na odpočet DPH, boli skutočne realizované deklarovaným dodávateľom, predovšetkým však nepredložil správcovi dane faktúry, z ktorých si v zdaniteľnom období marec 2017 uplatnil nárok na odpočet DPH.

II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

22. V správnej žalobe žalobca konkrétne uviedol, že: - počas daňovej kontroly predložil na výzvu správcu dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval a ktoré preukazujú reálnosť plnení na základe faktúr, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, - nemohol ovplyvniť spôsob, akým KÚFS pri zaistení dokladov tieto doklady označoval, a taktiež nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá.

- správca dane počas daňovej kontroly nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena, pričom nemal právo zaťažovať žalobcu preukazovaním skutočností, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval, keďže nie je možné po kontrolovaných daňových subjektoch požadovať aby sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy u iných subjektov, - dodanie zdaniteľných plnení subjektmi uvedenými na faktúrach vyplýva nielen z listinných dôkazov predložených žalobcom, ale aj zo svedeckých výpovedí konateľa dodávateľa a konateľa odberateľskej spoločnosti, - k otázke dôkazného bremena uviedol, že svoje dôkazné bremeno uniesol v zmysle zákonných požiadaviek, pričom počas celého daňového konania poskytoval správcovi dane náležitú

zn. 3Sžf/82/2007, sp. zn. 4Sžf/16/2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010), nakoľko má za to, že právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, nielen počas súdneho konania, ale v každom konkrétnom prípade, v ktorom je právo uplatňované, - závery žalovaného nie sú založené na hodnoverných dôkazoch. Závery uvedené v preskúmavanom rozhodnutí, ktoré boli vyvodené zo zistených skutkových okolností, jednoznačne nezodpovedajú zásadám daňového konania a žalobca má za to, že správca dane ako aj žalovaný správny orgán v snahe o komplexné preverenie skutočností pochybili v procesno-právnej rovine, pretože sa dostatočne neriadili ustanoveniami daňového poriadku.

správcu dane. Pripomenul, že rozsah a obsah súdneho prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Námietky všeobecného charakteru bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu neumožňujú súdny prieskum. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe, tieto podľa správneho súdu nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Správny súd zdôraznil, že konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Žalobca je povinný vymedziť, z akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia či priamo rozhodnutím samotným a rovnako je povinný ozrejmiť

24. Správny súd pripomenul, že v prejednávanej veci postupoval správca dane v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 daňového poriadku upravujúcim dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto je v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018).

DPH. 26. Správny súd poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016 zo dňa 19.06.2018, v zmysle ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie DPH, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky odpočítania.

extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených pochybností správcu dane vychádzajúcich z jeho zistení bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. Správny súd poukázal opätovne na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 401/09, sp. zn. III. ÚS 93/2016, podľa

28. S tvrdením žalobcu, že správcovi dane predložil všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci podnikateľskej činnosti disponoval, správny súd nesúhlasil. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že faktúry týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia marec 2017 neboli súčasťou dokumentácie zaistenej zo strany KÚFS a žalobca ich správcovi dane nepredložil ani na základe dodatočnej výzvy. 29. Keďže podľa názoru správneho súdu správca dane aj žalovaný založili svoje rozhodnutia na záveroch o nesplnení formálnych podmienok na odpočet DPH, t. j. na absencii dodávateľských faktúr vyhotovených podľa § 71 zákona o DPH a nie na konštatovaní, že by sa žalobca dopustil daňového podvodu, nebolo ťažisko dôkazného bremena na správcovi dane, ale zotrvalo na žalobcovi. 30. K žalobcovmu vyzdvihovaniu dôkazného významu informácií získaných od odberateľov žalobcu správny súd uviedol, že akékoľvek tvrdenie resp. vyjadrenie osoby samo o sebe nie je jednoznačným dôkazom, pokiaľ toto tvrdenie nie je overiteľné (preukázateľné) nejakým druhom písomného dôkazu, resp. iným hodnoverným spôsobom. Ing. Ingrid Špirková Willigerová síce podala vyjadrenie k obchodnej spolupráci so žalobcom a k preverovaným zdaniteľným plneniam a uviedla, že plnenia boli vydané spoločnosťou Stavoinvest - SK, s.r.o., avšak nemala vedomosť, akým spôsobom ich spoločnosť Stavoinvest - SK, s.r.o. zabezpečila, t. j. či vlastnými zamestnancami alebo subdodávateľsky. Relevantné dôkazy v tomto smere neposkytol ani žalobca. K tvrdeniam žalobcu, že najmä výsluchom konateľa STAFI SK, s.r.o. bolo preukázané, že fakturované zdaniteľné plnenie bolo dodané, správny súd opätovne poukázal na dôvody, pre ktoré správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet DPH. Keďže žalobca nesplnil ani len formálne podmienky pre odpočet DPH, nepreukázal svoje právo faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, potom ani prípadné potvrdenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany konateľa dodávateľa žalobcu by nemohlo ovplyvniť konečný záver správcu dane a žalovaného. 31. Podľa správneho súdu nemožno opomenúť ani informácie získané od Tomáša Šebestu, že spoločnosť STAFI SK, s.r.o. nemala majetok ani zamestnancov a dodanie plnenia žalobcovi zabezpečovala subdodávateľsky, pričom však svedok nevedel konkretizovať žiadneho subdodávateľa (údajne ich bolo veľa a nechcel sa zamotať), nebola predložená žiadna zmluva, nie všetky faktúry boli uhradené, nástupnícka spoločnosť je nekontaktná. Pre nedostupnosť účtovníctva nebolo možné preveriť inými dôkazmi svedeckú výpoveď Tomáša Šebestu a aj s ohľadom na nepresnosť a nekonkrétnosť obsahu tejto výpovede bez ďalších listinných dôkazov a faktúr správny súd dospel k záveru, že pochybnosti správcu dane boli na mieste a žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok podľa zákona o DPH.

32. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania. 33. Sťažovateľ sa nestotožnil so záverom správneho súdu o neunesení dôkazného bremena, nakoľko ak daňový subjekt preukázal existenciu materiálneho plnenia a predložil všetky zákonom požadované doklady viažuce sa na neho, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 23/2018 zo dňa 16. januára 2020. Mal za to, že správca dane svoje tvrdenia opiera prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľov a subdodávateľov sťažovateľa, pričom závery uvedené v rozhodnutí neopiera o žiadne relevantné argumenty. 34. Správca dane nemôže sťažovateľovi pričítať existenciu dôkaznej núdze týkajúcej sa skutočností, ktoré netvorili dôkazné bremeno sťažovateľa. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže takýto výklad by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. S poukazom na rozhodnutia NS SR uviedol, že vyhodnocovanie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. 35. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo podľa sťažovateľa jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne, a to aj v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku. Správny súd neuviedol, aký konkrétny dôkaz prevažujúci všetky dôkazy sťažovateľa zo strany správcu dane (resp. žalovaného správneho orgánu) mal vyvrátiť ich výpovednú hodnotu o tom, že skutočne riadne nedošlo k oprávnenosti uplatnených nárokov na odpočet DPH zo strany sťažovateľa, ale absolútne nesprávne sa stotožnil s názorom žalovaného správneho orgánu a správcu dane. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 259/2022-37 zo dňa 12.10.2022. 36. Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie je v priamom rozpore s ustálenou praxou NS SR vyjadrenou rozhodnutiami sp. zn. 3Sžf/82/2007 zo dňa 09.10.2008, sp. zn. 5Sžf/17/ 2015 zo dňa 26.10.2015, sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.6.2011 a sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 7.10.2010. Tieto vychádzajú z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“), konkrétne rozsudkov C - 354/03, C - 355/03, C - 484/03. Podľa sťažovateľa tak bol narušený princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Skonštatoval, že tak správca dane, žalovaný ako aj správny súd, sa odklonili od rozhodovacej línie a zaužívanej praxe správcov dane a súdov v obdobných prípadoch. 37. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Zopakoval ťažiskové argumenty z vyjadrenia k správnej žalobe.

40. Kasačný súd dáva do pozornosti, že niektoré rozhodnutia správneho súdu týkajúce sa iných zdaňovacích období roku 2017 v rámci tej istej daňovej kontroly toho istého sťažovateľa už boli predmetom konania a rozhodovania pred kasačným súdom na podklade kasačných sťažností podaných sťažovateľom. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje konkrétne rozsudok sp. zn. 4Sfk/65/2023 zo dňa 30.07.2024 (zdaňovacie obdobie jún 2017), rozsudok sp. zn. 2Sfk/55/2023 zo dňa 21.08.2024 (zdaňovacie obdobie september 2017) a rozsudok sp. zn. 5Sfk/50/2023 zo dňa 25.09.2024 (zdaňovacie obdobie august 2017).

V značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza zoznam rozhodnutí SD EÚ, ako aj judikatúry NS SR, no vo väčšine prípadov bližšie nešpecifikuje ich aplikačnú súvislosť s prejednávanou vecou. 42. Sťažovateľ založil podstatu sťažnostnej argumentácie na všeobecných sentenciách o rozložení dôkazného bremena s tým, že správca dane opiera svoje rozhodnutie o nedostatky v prostredí dodávateľov a subdodávateľov sťažovateľa. Kasačný súd posúdil rozloženie dôkazného bremena namietaného sťažovateľom, pričom zohľadnil skutkové zistenia posúdené správcom dane, žalovaným a správnym súdom.

Formálnou podmienkou je dispozícia faktúrou vyhotovenou v súlade s čl. 220 až 236 a čl. 238, 239 a 240 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006).

46. Kým medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, tak jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia SD EÚ dvora vo veci Kemwater ProChemie, z 9. decembra 2021, C-154/20, bod

48. Vnútroštátny zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 daňového poriadku; rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Sžf 10/2015 z 3. februára 2016, sp. zn. 6 Sžfk 7/2016 z 27. septembra 2018, sp. zn. 5 Sžfk 15/2018 z 30. apríla 2019). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktorého priebeh v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia NS SR sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, č. R 26/2021, bod 40; sp. zn. 6 Sžfk 20/ 2018 z 11. júna 2019, č. R 6/2020, body 49 a 50).

Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu zo dňa 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého ,,Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

51. Odpočítanie dane pritom nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik tohto nároku súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať najmä existenciu faktúry a následne to, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi správneho súdu, žalovaného a aj správcu dane, že sťažovateľ počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane, a to ani na základe jeho výzvy, žiadne doklady preukazujúce dodanie tovarov alebo služieb zdaniteľnými osobami, t. j. nesplnil formálnu podmienku stanovenú Smernicou 2006/ 112/ES a zákonom o DPH na to, aby v jeho prípade vôbec mohlo byť uvažované o priznaní mu nároku na odpočet DPH.

53. Podľa § 22 ods. 9 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 652/2004 Z. z.“) o zaistení, vrátení, odovzdaní na vykonanie procesných úkonov alebo na uskladnenie predmetu zaistenia spíše colník úradný záznam a o zaistení veci vydá potvrdenie. Úradný záznam a potvrdenie musia obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej, odňatej alebo prevzatej veci, aby nemohla byť zamenená s inou vecou.

55. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by so zaistenými listinami bolo akokoľvek nezákonne manipulované, teda že by niektoré konkrétne listiny chýbali. Manipuláciu so zaistenými listinami nenamietal v priebehu administratívneho a súdneho konania ani sám sťažovateľ.

Z administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že faktúry za relevantné zdaňovacie obdobie marec 2017, ktoré správca dane vyžadoval v záujme zistenia DPH, sa medzi zaistenými listinami nenachádzali. V tomto smere, keď KÚFS ako aj správca dane majú svoje zistenia riadne podložené korešpondujúcimi listinnými dokladmi (potvrdeniami a úradnými záznamami), sa všeobecná argumentácia sťažovateľa, že požadované faktúry sa majú nachádzať v zaistených dokladoch, javí ako nepreukazná a nespôsobilá zvrátiť zistenia správcu dane, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie.

57. Sťažovateľ listom zo dňa 13.01.2020 ako aj 23.07.2020 adresovaným správcovi dane uviedol, že všetky účtovné doklady týkajúce sa výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 a marec 2017 až december 2017 mu boli dňa 26.09.2018 zaistené KÚFS, a preto ich nemôže správcovi dane objektívne predložiť. Zároveň uviedol, že žiadnymi inými súvisiacimi dokladmi za rok 2017 nedisponuje.

59. Dňa 29.01.2021 bola správcovi dane od KÚFS doručená odpoveď zo dňa 20.01.2021, v ktorej KÚFS (okrem iného) uviedol, že KÚFS odovzdal všetky zaistené účtovné doklady k výkonu daňových kontrol. KÚFS ďalej uviedol, že o odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bol sťažovateľ upovedomený.

61. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní.

62. Kasačný súd uvádza, že správca dane požadoval od sťažovateľa listiny, odberateľské a dodávateľské faktúry, prípadne iné listiny, ktorými mi preukázal právo na odpočítanie DPH za príslušné zdaňovacie obdobie marec 2017, čím sa jedná o naplnenie formálnej podmienky, ktorou je v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH existencia faktúry so zákonom predpísanými náležitosťami. Z vyjadrení sťažovateľa navyše nevyplýva, že by sa o zabezpečenie dokumentov aspoň reálne pokúsil, práve naopak, v tomto ohľade zostal pasívny. Malo by byť práve v jeho záujme a mal by spraviť všetko pre to (pričom zaobstaranie si, resp. dôslednú archiváciu formálnych dokladov možno považovať za minimum), aby mu mohol správca dane vyrubiť daň v skutočnej výške, resp. aby mu eventuálne mohol byť priznaný nárok na odpočet DPH. Z argumentov sťažovateľa sa kasačnému súdu naopak javí, že sa bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že chýbajúce listiny za neho zaobstará správca dane (obdobne pozri aj rozsudok kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/35/2021 zo dňa 29.09.2022).

uplatnil oprávnene. 64. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v zmysle vyššie uvedeného dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

síce reagoval, avšak v podstate už iba vyhláseniami o tom, že všetko, čo mal a mohol predložiť, už predložil a inak sa správca dane má obrátiť na KÚFS. Tým sťažovateľ fakticky zostal v otázke potenciálneho zlepšovania svojej dôkaznej situácie procesne neproduktívny.

66. Daňové orgány v procese preverovania tvrdení sťažovateľa, pátrajúc nezávisle na sťažovateľovi po faktúrach, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočet DPH, navyše získali dôkazy umožňujúce im učiniť vo vzťahu k dodávateľovi STAFI SK, s.r.o. záver o nepreukázaní dodania zdaniteľných plnení sťažovateľovi týmto dodávateľom v kontrolovanom zdaňovacom období, čím dôvodne spochybnili status dodávateľa ako osoby registrovanej pre daň (platiteľ DPH). Odhliadnuc od týchto zistení, ktoré kasačný súd považuje za vecne správne, je podľa kasačného súdu za hlavný a samostatne spôsobilý dôvod nepriznania nároku na odpočet DPH sťažovateľovi potrebné považovať nesplnenie základnej formálnej podmienky, ktorou je dispozícia faktúrou podľa § 71 zákona o DPH, z ktorej si kontrolovaný daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočet DPH.

Zároveň má v takom prípade správca dane preukázať fiktívnosť sťažovateľom deklarovaných plnení. K uvedenému kasačný súd uvádza, že správca dane a aj žalovaný v priebehu celého konania sťažovateľa o svojich zisteniach a pochybnostiach riadne informovali listom zo dňa 14.11.2019 a zo dňa 10.12.2019. Následne správca dane zaslal dňa 10.07.2020 sťažovateľovi Výzvu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámenie sa s priebehom a zisteniami správcu dane. K uvedenej výzve sa sťažovateľ vyjadril podaním zo dňa 23.07.2020, v ktorom len opakovane uviedol, že žiadnymi listinami k prejednávanému zdaňovaciemu obdobiu nedisponuje. Obdobne sa sťažovateľ vyjadril aj k protokolu dňa 26.11.2020. V tejto súvislosti kasačný súd poznamenáva, že z rozhodnutí správcu dane, žalovaného ako aj správneho súdu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok na jej odpočítanie v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v

68. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.

69. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdneho spisu nenastali. Preto kasačný súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 70.

V Bratislave dňa 19. decembra 2024