5Sfk/51/2024

1. Daňový úrad Nitra (ďalej aj ako „správca dane“, prípadne „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január až december 2016, január až december 2017 a január až december 2018, o ktorej výsledku vyhotovil protokol č. 101372725/2020 zo dňa 31. augusta 2020. Na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 100430976/2021 zo dňa 15. marca

2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8000,00 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2016. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr, vystavených dodávateľmi: TAZ NITRA s. r. o., ENVIRO, s. r. o. a KOVOSPOL RUNÁK s. r. o. 2. Žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie priznal vlastnú daňovú povinnosť v sume 910,14 eura. Správca dane však konštatoval, že žalobca bol v zdaňovacom období marec 2016 povinný vykázať a zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť v sume 8910, 14 eura. Vyrubenie rozdielu dane v sume 8000,00 eur bolo podľa správcu dane dôsledkom nezákonného konania daňového subjektu, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane bez toho, aby boli splnené podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH“). 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101807931/2021 zo dňa 27. septembra 2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Nitre, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a priznania práva na úplnú náhradu trov konania. 5. Na základe § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Bratislave. 6. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. NR-25S/10/2021-93 zo dňa 10. apríla 2024 rozhodol tak, že žalobu v zmysle § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú. 7. Správny súd zistil argumentačný rozpor medzi obsahom rozhodnutí správnych orgánov na jednej strane a žalobných námietok (bodov) na strane druhej. Zdôraznil pritom, že v zmysle § 134 ods. 1 SSP je viazaný rozsahom a dôvodmi podanej správnej žaloby. 8. Žalobca v rámci podanej správnej žaloby namietal vyhodnotenie skutkového stavu správnymi orgánmi, ktoré považuje za nesprávne. Poukazoval pritom na konkrétnosti týkajúce sa skutkového stavu súvisiaceho s domnelými dodávateľmi - spoločnosťami Salanci - LMS s. r. o. a AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. Argumentácia žalobcu však podľa správneho súdu nekorešpondovala s obsahom rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, z ktorých je zrejmé, že daňová povinnosť žalobcu a prípadná možnosť odpočítania dane sa týkala domnelých plnení spoločností TAZ NITRA s. r. o., ENVIRO, s. r. o. a KOVOSPOL RUNÁK s. r. o., teda úplne iných subjektov (dodávateľov). 9. Ako nesúvisiacu správny súd vyhodnotil aj argumentáciu žalobcu smerujúcu k ním tvrdeným nesprávnym zisteniam správcu dane a žalovaného vo vzťahu k číslam účtov uvedeným na dotknutých faktúrach, ktoré nie sú účtami spoločností AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. a Salanci - LMS s. r. o. V danom prípade však správca dane a ani žalovaný rozpory týkajúce sa čísiel účtov nekonštatovali. 10. Žalobca tiež citoval ustanovenia príslušných právnych predpisov a ním vybranú judikatúru, pričom prezentoval všeobecné tvrdenia bez konkrétnej špecifikácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a postupu správcu dane, resp. žalovaného. Podľa správneho súdu bolo povinnosťou žalobcu, aby svoje žalobné body dostatočne konkretizoval, a tým umožnil správnemu súdu prieskum rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia v kontexte uplatnených žalobných bodov. Keďže tak žalobca nekonal, nesie podľa správneho súdu bremeno neúspechu pri prieskume žaloby, pretože správny súd nie je oprávnený a ani povinný vyhľadávať konkrétne dôvody svedčiace nezákonnosti napadnutého rozhodnutia za žalobcu.

11. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g), h), f) SSP v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Následne podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu ďalšiu kasačnú sťažnosť zo dňa 28. júla 2024 (podanú správnemu súdu dňa 8. augusta 2024). 12. Sťažovateľ opakujúcou sa argumentáciou napádal v prevažnej časti rozhodnutie žalovaného. Tvrdil, že žalovaný neprihliadal na námietku ohľadom nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu veci, neprihliadal na ním uvádzané dôkazy, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, v dôsledku čoho nesprávne posúdil danú vec. 13. Skutočnosť, že dodávateľ sťažovateľa poprel plnenie je podľa jeho názoru irelevantné, keďže bolo v administratívnom konaní dostatočne preukázané, že plnenia existovali, boli zaúčtované a dodávatelia tieto plnenia uviedli v daňových priznaniach a kontrolných výkazoch. 14. K nesprávne uvedenému sídlu dodávateľa ENVIRO, s. r. o. namietal, že uvedená chyba je zrejmým omylom a nemá žiadny vplyv na výšku DPH uvedenej na faktúre, a ani na nárok na odpočítanie DPH. Rovnako podľa jeho názoru je irelevantné konštatovanie správcu dane, že čísla účtov uvedené na faktúrach nie sú účtami dodávateľov, keďže nie je povinnosťou kontrolovaného subjektu skúmať, či účty uvedené na dodávateľskej faktúre sú účtami dodávateľa. 15. Pokiaľ žalovaný vytkol, že pri fakturovaných plneniach od dodávateľa ENVIRO, s. r. o., sťažovateľ deklaruje úhrady v hotovosti, ktoré sú bez číselného označenia, podľa sťažovateľa boli tieto faktúry uhradené v hotovosti, pričom príjmový aj výdavkový pokladničný doklad bol vystavený. Tvrdil, že je bežnou obchodnou praxou, pokiaľ v čase vystavenia doklad neobsahuje poradové číslo. 16. V súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou namietal, že správny súd sa nezaoberal námietkou týkajúcou sa naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH z deklarovaných obchodov, a rovnako sa nevysporiadal ani s námietkou neprimeraného zaťažovania sťažovateľa dôkazným bremenom. Podľa názoru sťažovateľa bolo možné právo na odpočet DPH odoprieť len v prípade preukázania, že sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci, ktorý je poznačený daňovým podvodom. 17. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

22. Kasačný súd po preštudovaní obsahu administratívneho spisu a súdneho spisu konštatuje, že sťažovateľova argumentácia, ktorá bola obsiahnutá v správnej žalobe, nekorešponduje s preskúmavaným predmetom konania. Sťažovateľ sa podanou správnou žalobou domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného. Z obsahu správnej žaloby je zrejmé, že žalobca namietal predovšetkým nedostatočne vykonané dokazovanie zo strany žalovaného, rozpor tvrdenia žalovaného o neunesení dôkazného bremena na strane sťažovateľa s ostatným obsahom administratívneho spisu a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

Ako však vyplýva z obsahu administratívneho spisu, tieto dodávateľské spoločnosti neposkytovali sťažovateľovi zdaniteľné plnenia v zdaňovacom období marec 2016, a teda ani nevystavili sťažovateľovi faktúry, na základe ktorých mu nebolo uznané právo na odpočítanie DPH.

Rovnako aj kasačný súd je v predmetnom konaní v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti a sťažnostnými bodmi. Sťažovateľov úspech v danej veci preto do značnej miery predurčuje kvalita kasačnej sťažnosti. Navyše v zmysle § 440 ods. 2 SSP: „Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.“.

26. Keďže takto formulované sťažnostné body vo vzťahu k dodávateľovi ENVIRO, s. r. o., neboli obsiahnuté v podanej správnej žalobe, kasačný súd ich považoval za novoty uplatnené v konaní pred kasačným súdom v zmysle § 441 SSP. Novoty v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, pretože kasačná sťažnosť je mimoriadnym opravným prostriedkom a režim koncentrácie konania nepripúšťa od istej fázy ich uplatňovanie. Pre rozhodnutie kasačného súdu sú skutkovým podkladom v zásade len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré účastníci konania, prípadne iné subjekty uviedli v konaní pred správnym súdom. Naviac je potrebné podotknúť, že táto sťažovateľova argumentácia ani nesmerovala priamo proti záverom správneho súdu, ale svojou povahou iba odkazovala na námietky, ktorými sťažovateľ napádal zákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Vyššie uvedené námietky preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné. 27.

Nemožno však opomenúť, že aj vo veci týchto námietok žalobná argumentácia smerovala vo vzťahu k dodávateľom: Salanci - LMS s. r. o. a AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. Opätovne teda išlo o vecne nesúvisiacu argumentáciu, týkajúcu sa subjektov nefigurujúcich v napadnutých administratívnych rozhodnutiach. Ako už kasačný súd uviedol, správny súd bol pri prieskume rozhodnutia žalovaného viazaný žalobnými bodmi, ktoré sú v podanej správnej žalobe často formulované všeobecne a odkazujúc na predošlý priebeh konania.

29. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádzal rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13 Maks Pen a C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft., a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022, kasačný súd uvádza, že tieto riešia primárne otázku spochybnených subdodávateľov, avšak v prípade sťažovateľa sa pochybnosti týkali jeho priamych deklarovaných dodávateľov. Rovnako v prejednávanej veci nedošlo k spochybneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH výlučne v dôsledku nekontaktnosti dodávateľa, ako v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021. Sťažovateľ navyše neuviedol bližšie skutkové a právne okolnosti aspekty, pre ktoré je možné aplikovať závery týchto súdnych rozhodnutí na prejednávaný prípad.

31. Pozornosti kasačného súdu neuniklo ani podanie kasačnej sťažnosti zo dňa 28. júla 2024 (podaná správnemu súdu dňa 8. augusta 2024.) Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že napadnutý rozsudok správneho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 24. mája 2024.

32. Záverom kasačný súd dodáva, že z obsahu kasačnej sťažnosti, ktorú prejednal, je zrejmé, že sťažovateľ zameral svoju argumentáciu už k deklarovanému dodávateľovi, ktorý vystupoval pri sporných zdaniteľných plneniach. Hoci táto argumentácia čiastočne korešpondovala so skutkovými zisteniami známymi z administratívneho konania, nemohol jej obsah konvalidovať nerelevantnú argumentáciu uvedenú v správnej žalobe. Sťažovateľ týmto spôsobom zaťažil kasačnú sťažnosť uplatňovaním novôt, na ktoré kasačný súd nemohol prihliadať.