5Sfk/52/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200030.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- BB-71S/4/2022
- IČS
- 6022200030
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD., a členov senátu Mgr. Petra Macha, PhD. (spravodajca) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): ONE - RENT - IMMOBILIEN GmbH, so sídlom Obere Hauptstrasse 25, Pama, Rakúska republika, zastúpený Mgr. Jozefom Podobom, advokátom so sídlom Obrancov mieru 354/32, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 516755/2021 z 8. novembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 71S/4/2022-58 z 26. januára 2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žiadnemu z účastníkov konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie
1. Mesto Nová Baňa (ďalej „správca dane“) prvostupňovým rozhodnutím č. 4977/2021, reg. č. 7168/2021 z 28. mája 2021 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubilo žalobcovi (na základe jeho daňového priznania) daň z nehnuteľností na rok 2021 v celkovej sume 635,73 €. Správca dane uviedol, že postupoval podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom k 1. januáru 2021 (ďalej „zákon o miestnych daniach“), Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Nová Baňa č. 6/2019 o dani z nehnuteľností (ďalej „VZN č. 6/2019“), a podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 2. Žalobca v odvolaní spochybňoval, či mohol správca dane postupovať podľa uvedeného VZN, alebo mal vychádzať zo zákonnej sadzby podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Tvrdil totiž, že došlo k porušeniu pravidla plynúceho z § 12 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby uvedené v § 10 ods. 1, ak § 104g ods. 3 neustanovuje inak. Preto sa mala podľa neho použiť na základe § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach základná sadzba dane podľa § 12 ods. 1. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 516755/2021 z 8. novembra 2021 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 4. Žalovaný považoval za správny postup správcu dane, ktorý rozhodol na základe VZN č. 6/2019. Nezistil rozpor tohto VZN so zákonom, keď povinnosť zosúladiť sporný násobok sadzieb so zákonom ustanovil zákon o miestnych daniach (podľa vtedy účinného znenia) najneskôr pri určení sadzieb dane na rok 2024, pričom správca dane dodržal aj podmienku nezvýšenia násobku rozdielu sadzieb oproti predchádzajúcemu zdaňovaciemu obdobiu.
II. Konanie pred správnym súdom
5. Žalobca správnou žalobou žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie, pričom svoju argumentáciu postavil na tvrdení, že VZN č. 6/2019 ustanovuje rozdiel medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb prevyšujúci desaťnásobok (konkrétne štrnásťnásobok). Tvrdil, že na toto VZN sa nevzťahovalo prechodné ustanovenie § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach, pretože nešlo o novelizáciu pôvodného VZN, ale o novú úpravu miestnych daní, ktorou bolo nahradené predchádzajúce všeobecne záväzné nariadenie č. 4/2014 o dani z nehnuteľností. Domáhal sa uplatnenia sadzieb podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach, tvrdiac rozpor VZN č. 6/2019 so zákonom, keď za stavby na bývanie stanovuje sadzbu dane 0,15 eur/m2, a za stavby na ostatné podnikanie 2,10 eur/m2, teda viac ako štrnásťkrát vyššiu. 6. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) rozsudkom č. k. 71S/4/2022-58 z 26. januára 2023 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú. 7. V podstatnom správny súd uviedol, že VZN č. 6/2019 bolo platné a účinné, nebolo zmenené, zrušené ani nebol vyslovený jeho nesúlad so zákonom. Správny súd mal za to, že nie je oprávnený posudzovať ako prejudiciálnu otázku, či je VZN v súlade so zákonom, s poukazom, že na to slúži osobitné konanie podľa § 357 a nasl. SSP, na základe žaloby prokurátora. 8. Okrem toho správny súd uviedol, že beztak nebol sporný násobok sadzieb od roku 2020 vyšší ako v predchádzajúcom roku (došlo podľa neho k zníženiu z 20-násobku na 14-násobok), pričom povinnosť zosúladenia tohto násobku sa týka až roku 2024.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného
9. Žalobca zastúpený advokátom podal včas kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Tvrdil, že na vec nemožno aplikovať prechodné ustanovenie § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach, pretože ak sa obce rozhodnú vydať nové VZN namiesto novelizácie pôvodného VZN, sú povinné zabezpečiť súlad so zákonom, teda aby rozdiel medzi sadzbami dosahoval maximálne desaťnásobok, v zmysle § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. V tejto súvislosti odkazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svzn/1/2013 zo 17. septembra 2015. 10. Sťažovateľ tvrdil, že sudcovia sú viazaní iba zákonom, a hoci nie sú oprávnení rušiť VZN pre rozpor so zákonom, neznamená to, že nie sú oprávnení zákonnosť takéhoto VZN hodnotiť ako predbežnú otázku. Argumentoval pritom uznesením českého ústavného súdu. 11. Za absurdný považoval záver správneho súdu, ktorý sťažovateľ chápal tak, že ak nie je v konaní podľa § 357 SSP vyslovená nezákonnosť VZN, sú všetky rozhodnutia vydané na jeho základe v súlade so zákonom, hoci by aj ukladalo povinnosť platiť dane, ktoré zákon nepredpokladá. Preto bol podľa sťažovateľa správny súd povinný skúmať zákonnosť VZN a dospieť k záveru, že VZN odporuje zákonu, pretože rozdiel medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb je viac ako štrnásťnásobný. 12. Sťažovateľ žiadal zmenu napadnutého rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie. 13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol jej zamietnutie, pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci správnym súdom.
IV. Posúdenie veci kasačným súdom
14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
Preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil po predchádzajúcom zverejnení termínu vyhlásenia. 15. Vo veci nebolo sporu o to, že sťažovateľ je daňovníkom a vo vzťahu ku ktorým stavbám. Nezhoda medzi účastníkmi konania sa týkala len toho, či má byť zdaňovaný zákonnou sadzbou dane ustanovenou v § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach, alebo zvýšenou sadzbou dane, určenou vo VZN č. 6/2019 na základe § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach (v znení účinnom k 1. januáru 2021) ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. Podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia.
Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby uvedené v § 10 ods. 1, ak § 104g ods. 3 neustanovuje
inak. Podľa § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu.
Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje. Podľa § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1.
16. Kasačný súd sa nestotožnil s kľúčovým argumentom sťažovateľa, podľa ktorého sa aplikácia prechodného ustanovenia § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach týka iba takých všeobecne záväzných nariadení, ktoré sú novelizáciou toho pôvodného VZN, ktoré platilo v
r. 2013. Na účely tohto ustanovenia nie je podľa kasačného súdu podstatné, či príslušná obec použije na určenie sadzieb dane právno-technicky formu celkom nového VZN, alebo formu novelizácie pôvodného VZN, k čomu dochádza zasa len prijatím rovnakého druhu právneho predpisu, ktorý mení či dopĺňa pôvodné VZN. Legitimita konajúcej obce i forma normatívneho aktu je v týchto prípadoch porovnateľná. Keby sa malo vyžadovať od obcí, že budú práve na tento účel udržiavať „pri živote“ formálne pôvodné, hoci mnohokrát novelizované VZN, bola by to požiadavka nad rámec zákona o miestnych daniach.
17. V sťažovateľom citovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svzn/1/2013 zo 17. septembra 2015 sa aplikovalo iné, staršie, prechodné ustanovenie § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach, ktoré sa však podľa § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach už neuplatňuje. Rozhodnutie správneho súdu nebolo sťažovateľom tvrdeným odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, pretože jednak sa v citovanom rozsudku aplikovalo iné ustanovenie zákona, a potom, sťažovateľ nesprávne považoval toto jediné rozhodnutie za ustálenú prax. Preto aj príslušný sťažnostný bod je nedôvodný.
18. Okrem týchto formálnych dôvodov absencie odklonu je pre posúdene sťažovateľovej námietky dôležité, že aj slovné vyjadrenia zákonodarcom zamýšľaných právnych noriem sú v týchto ustanoveniach zákona odlišné. Kým § 104f ods. 3 ustanovuje, že správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1; § 104g ods. 3 ustanovuje, že správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu
obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje. Zákonodarca precizoval text zákona tak, aby bolo zrejmé, že podstatný je násobok ustanovený správcom dane pre to-ktoré zdaňovacie obdobie, a nie to, či ide o zachovanie pôvodného právneho predpisu. Okrem toho je zrejmé, že posledná veta § 104g ods. 3 vylučuje aj priame uplatnenie sadzieb podľa § 12 ods. 1 na základe pôvodného ustanovenia § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach.
19. Správny súd podal nad rámec svojej hlavnej argumentácie, ktorou vysvetľoval, že nemôže v tomto konaní posudzovať súlad VZN so zákonom, aj svoju odpoveď na materiálnu podstatu argumentácie žalobcu, keď uviedol, že sadzba pre rok 2021 neprevyšuje skôr ustanovený vyšší násobok sadzieb. Pretože toto zistenie správneho súdu sťažovateľ ani nespochybnil, len opakoval námietku o novom VZN namiesto novelizácie pôvodného, aj konajúci senát kasačného súdu uzavrel, že sa nepotvrdil sťažovateľom tvrdený rozpor VZN so zákonom ani pri predbežnom posúdení tejto otázky.
20. S ohľadom na absenciu zistenia nesúladu VZN so zákonom tak potom stráca na význame pre vec sťažnostná argumentácia, podľa ktorej je sudca viazaný iba zákonom a nemá podľa sťažovateľa aplikovať nezákonné VZN. 21. Preto ani nie je nutné sa bližšie zaoberať tým, či a akým procesným postupom by mal správny súd reagovať na prípadne zistený rozpor VZN so zákonom, keď takýto rozpor nebol v súdenej veci identifikovaný.
22. Kasačný súd nepriznal sťažovateľovi, ktorý v kasačnom konaní nemal úspech, podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP náhradu trov kasačného konania, a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. februára 2025