5Sfk/56/2023

1. Žalobca žiadosťou z 5. apríla 2017 požiadal žalovaného o vyplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej „zákon č. 511/1992 Zb.") od jeho prvej žiadosti o vrátenie daňového preplatku až do skutočného vyplatenia. V žiadosti tvrdil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/2/2010 z 20. apríla 2010 zrušil dodatočný platobný výmer č. 661/2200/ 26569/02/Jo-E/38 zo 16. apríla 2002, a po tomto zrušení žalovaný nedisponoval vykonateľným rozhodnutím určujúcim daňovú povinnosť pre rok 1998, a preto vznikol preplatok v celkovej výške 50.585,24 eur. Tvrdil tiež, že už v máji 2002 telefonicky žiadal o vrátenie finančných prostriedkov a zaplatenie úroku z omeškania, o čom musí mať správca dane úradný záznam, opakovane žiadal o vrátenie peňažných prostriedkov žiadosťou zo 16. februára 2011, a peňažné prostriedky mu boli vrátené až 23. septembra 2015.

4. Žalobca podal správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia preskúmavaného opatrenia ako nezákonného. 5. Argumentoval, že už podanie daňového priznania je žiadosťou o vrátenie daňového preplatku podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ak má daňový subjekt daňový preplatok. Preto podľa žalobcu jeho nárok na vrátenie daňového preplatku vznikol už 31. marca 1999 (podaním daňového priznania na dani z príjmov právnických osôb za r. 1998), a tento mu mal byť vrátený do 30. apríla 1999. 6. Tvrdil, že si podal aj osobitnú opakovanú žiadosť o vrátenie týchto peňažných prostriedkov žiadosťou zo 16. februára 2011, a že je nesprávne tvrdenie žalovaného v preskúmavanom opatrení, že by žalovaný na túto žiadosť reagoval (podľa neho mu žalovaný oznámil len to, že nemá nárok na úrok podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.). Tvrdil, že to viedlo k jeho opakovaným žiadostiam o vrátenie prostriedkov, čo napokon žalovaný uznal a na základe opakovanej žiadosti z 24. augusta 2015 mu boli peňažné prostriedky vrátené 23. septembra 2015. 7. Argumentoval, že keď daňový preplatok vznikol zrušením platobných výmerov (vydaných podľa zákona č. 511/1992 Zb.) najvyšším súdom, je na tento daňový preplatok treba uplatniť právnu úpravu zákona č. 511/1992 Zb. platnú a účinnú k dátumu žiadosti, teda 16. februára 2011. Tvrdil, že žiadosť zo 16. februára 2011 bola žalovanému doručená 21. februára 2011, teda posledným dňom na vrátenie preplatku na dani podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. bol 21. marec 2011. Preto tvrdil, že od 1. mája 1999 do 23. septembra 2015 mu patrí ako príslušenstvo preplatku úrok, určený podľa § 63 ods. 4, ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., a bolo povinnosťou žalovaného tento úrok vyplatiť z úradnej povinnosti.

Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/43/2018 z 2. apríla 2019, a vec bola súdu vrátená na ďalšie konanie. 9. Krajský súd v Žiline ďalším rozsudkom sp. zn. 31S/39/2019 z 2. októbra 2019 opäť zrušil preskúmavané opatrenie a vrátil vec žalovanému; aj tento rozsudok bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/70/2019 zo 4. mája 2021, a vec bola súdu vrátená na ďalšie konanie, pretože správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď svoje závery oprel o nerelevantnú judikatúru ku kompenzácii za neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet DPH. 10.

V tejto súvislosti citoval zo zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžfk/43/2018 z 2. apríla 2019 konštatácie, že žalobca nenamietal voči obsahu a zákonnosti predchádzajúcich opatrení žalovaného z 18. marca 2011 a 26. októbra 2015, ani sa v príslušnej lehote nedomáhal ich súdneho prieskumu. Preto správny súd, viazaný právnym názorom kasačného súdu, považoval prieskum predchádzajúcich opatrení za neprípustný.

povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku a ani povinnosť takýto úrok zaplatiť (§ 79 ods. 2 Daňového poriadku). 14. Napokon správny súd uviedol, že aj podľa právnej úpravy účinnej v roku 2010, t. j. v čase, keď vznikol dňom právoplatnosti rozsudku daňový preplatok, správca dane mohol vrátiť daňový preplatok len na žiadosť daňového subjektu (nie ex officio), a to do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie (§ 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.).

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

16. Sťažovateľ tvrdil, že správny súd ani najvyšší súd (v konaní sp. zn. 4Sžfk/70/2019) si neustálil predmet konania. Tvrdil, že sa v konaní domáhal dvoch samostatných nárokov, a to 1/ sankčný úrok (§ 35b zákona č. 511/1992 Zb.); 2/ úrok z omeškania (§ 63 ods. 6 zákona č. 511/ 1992 Zb.). Namietal, že o sankčnom úroku v oboch rozsudkoch niet v odôvodnení ani zmienky, čím tento nárok v podstate zostal nepovšimnutý.

18. Podľa sťažovateľa sa správny súd v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberá uplatneným nárokom a námietkami žalobcu v súvislosti so sankčným úrokom podľa § 35b zákona č. 511/ 1992 Zb. Z toho sťažovateľ dôvodil, že správny súd sa neriadil záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu SR. K uplatnenému nároku sťažovateľa na vyplatenie úrokov z omeškania podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. prijal podľa neho správny súd závery v rozpore tak so skutkovým stavom, ako i s vtedy platnou právnou úpravou. Preto považoval napadnutý rozsudok za zmätočný a nepreskúmateľný.

1998. Sťažovateľ zdôraznil, že sankčný úrok musí byť vyplatený ex officio bez akejkoľvek žiadosti žalobcu. 21. Sťažovateľ tiež odmietol ako nesprávnu a účelovú námietku žalovaného, že neexistuje rozhodnutie o znížení rozdielu dane, ako zákonná podmienka pre zaplatenie sankčného úroku. Tvrdil, že za vyrubenie dane sa považuje aj podanie daňového priznania, preto je možné oproti tomuto daňovému priznaniu určiť rozdiel neoprávnene zadržaných prostriedkov na dani.

23. Tvrdil, že podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom ku dňu vzniku preplatku, teda 2. apríla 2001, ak vznik preplatku zapríčiní správca dane a ak ho nemožno použiť, podľa ods. 2 a 3 vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia.

25. Takéto nezákonné rozhodnutia vytvorili podľa sťažovateľa nezákonný stav, teda dorubenie dane za rok 1998, ktorý by pri dodržiavaní zákonnosti vôbec nemal vzniknúť. Tvrdil, že nemôže byť obeťou nezákonnosti spôsobenej verejnými orgánmi.

27. Sťažovateľ tiež tvrdil, že správca dane jednoznačne postupoval nezákonne, čím je taktiež jednoznačne preukázané jeho zavinenie. 28. Pre prípad, že by kasačný súd neuznal tvrdenie žalobcu o zavinení vzniku preplatku na dani a dospel by k záveru, že na uplatnenie tohto nároku bolo potrebné podať žiadosť o vyplatenie úroku z omeškania podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb., sťažovateľ zdôraznil, že v znení zákona nie je nikde uvedené, akú formu má mať takáto žiadosť.

30. Podľa sťažovateľa bolo povinnosťou správcu dane tieto skutočnosti zaznamenať do zápisnice alebo vyhotoviť úradný záznam, čo samozrejme správca dane neurobil. 31. Z tohto je podľa sťažovateľa zjavné, že krajský súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. skutkový stav nesprávne vyhodnotil. 32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach a stotožnil sa s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku. Tvrdil, že žalobca poukazuje na údajne nezákonný postup žalovaného ohľadom sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý však nie je ani nebol predmetom súdneho konania, keď v danom čase nevyužil možnosť súdneho prieskumu opatrenia z 18. marca 2011. Tiež uviedol, že samotný sťažovateľ na preplatok vzniknutý 5. mája 2010 reagoval až asi o päť rokov žiadosťou o vrátenie preplatku z 24. augusta 2015.

34. V roku 2010 si sťažovateľ nepodal žiadosť o vrátenie daňového preplatku, učinil tak až v roku 2015. Žalovaný pokračoval, že následne vrátil preplatok sťažovateľovi v lehote 30 dní od doručenia žiadosti podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. 35. Žalovaný tiež pripomenul, že aj podľa zákona č. 511/1992 Zb. mal správca dane vrátiť daňový preplatok len na žiadosť daňového subjektu. Vrátenie daňového preplatku bez žiadosti upravoval rovnaký zákon len v znení účinnom do 31. augusta 2007, teda pred vznikom daňového preplatku.

1992 Zb.

IV. Posúdenie veci kasačným súdom

38. Najrozsiahlejšiu časť (body 2 a 3) kasačnej sťažnosti sťažovateľ smeroval proti tvrdenému (ne)posúdeniu jeho nároku na sankčný úrok podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb. Celé tieto state však kasačný súd vyhodnotil ako neprípustné argumentačné novoty (§ 439 ods. 3 písm. b/ SSP), keď nekorešpondujú ani so správnou žalobou, ani s argumentáciou správneho súdu. Správny súd nemal prečo posudzovať prípadný nárok sťažovateľa na spomenutý sankčný úrok, pretože bol pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi, ktoré o takomto nároku

Zb. To jasne skonštatoval už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Sžfk/43/2018 z 2. apríla 2019 (body 41 - 42). 40. Tiež je neprípustný sťažnostný bod (časť 1/ písm. b/) smerujúci proti skoršiemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžfk/70/2019 zo 4. mája 2021, pretože kasačná sťažnosť musí smerovať proti rozsudku správneho (predtým krajského) súdu, a nie proti rozsudku vydanému v kasačnom konaní, proti ktorému nie je kasačná sťažnosť prípustná (a contrario § 438 ods. 1 SSP). 41.

dane vrátiť. Celá argumentácia v podstate osciluje okolo sťažovateľom deklarovanej predstavy, že jeho daňový preplatok vznikol už nezákonným dorubením dane z príjmov právnickej osoby za rok 1998, z čoho nemožno nijako vyvodiť zákonný stav v jeho neprospech. Kasačný súd však súhlasí so správnym súdom, pokiaľ ide o posúdenie právnej otázky okamihu vzniku preplatku na dani, teda že daňovým preplatkom bola podľa § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. suma platby, prevyšujúca splatnú daň. Sťažovateľova argumentácia nepresvedčila kasačný súd o nesprávnosti záveru správneho súdu, že až do právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu v roku 2010, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer z r. 2002, bol tento platobný výmer spolu s odvolacím rozhodnutím právoplatným právnym titulom na zadržiavanie finančných prostriedkov, ktorým bola v tom čase právoplatne určená splatná daň, teda nemohlo ísť o daňový preplatok tak, ako bol definovaný citovaným zákonným ustanovením.

43. Sťažovateľ tiež v kasačnej sťažnosti tvrdil, že zákon č. 511/1992 Zb. nepredpisoval formu, akú má mať žiadosť o vrátenie daňového preplatku, pričom konateľ i účtovníčka sťažovateľa niekoľkokrát osobne i telefonicky na daňovom úrade od septembra 2002 žiadali vrátiť preplatok s príslušenstvom. Preto podľa neho správny súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. ho nesprávne vyhodnotil. Opäť však ide o argumentačnú novotu v kasačnom konaní (§ 439 ods. 3 písm. b/ SSP), pretože v správnej žalobe sa žiadne telefonické či osobné žiadosti o vrátenie preplatku neuvádzali (hoci v žiadosti zo 4. apríla 2017 sa spomínali). Ak sťažovateľ nebol spokojný s vyhodnotením tejto argumentácie z administratívneho konania žalovaným, mohol výslovne v správnej žalobe proti takejto nesprávnosti namietať. Keďže od správneho súdu, viazaného žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), nemožno očakávať, že bude reagovať na neexistujúci žalobný bod, ani tento sťažnostný bod nemohol byť vyhodnotený ako dôvodný.

46. V správnej žalobe tiež sťažovateľ tvrdil, že o vrátenie daňového preplatku požiadal už samotným podaním daňového priznania 31. marca 1999 (teda - vcelku nepochopiteľne - roky pred jeho vznikom, keď ešte neprebiehala ani len daňová kontrola), a následne žiadosťami zo 16. februára 2011 (formulovaná i posúdená ako žiadosť o vrátenie neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov) a 24. augusta 2015 (na základe ktorej bol aj preplatok vrátený).

Argumentácia sťažovateľa je tak značne nekonzistentná, a kasačná sťažnosť v dôsledku toho necieli proti konkrétnym záverom (odpovediam) správneho súdu, naviazaným na správnu žalobu, ktoré sú uvedené v napadnutom rozsudku.

48. Kasačný súd ani jeden zo sťažnostných bodov neposúdil ako spôsobilý privodiť zrušenie napadnutého rozsudku, preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. Kasačný súd podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal náhradu trov kasačného konania sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech; a žalovanému ako orgánu štátnej správy tiež nepatrí ich náhrada v zmysle § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP.

V Bratislave dňa 9. októbra 2025