5Sfk/56/2024

1. Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno (ďalej len „správca dane") vykonal u žalobkyne na žiadosť Kriminálneho úradu finančnej správy daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „daň" alebo „DPH") za zdaňovacie obdobia február až december 2016, január až december 2017, január až december 2018 a január až jún 2019, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 101345628/2020 zo dňa 21. augusta 2020 (ďalej len „Protokol").

žalobkyni vyrubil rozdiel dane v sume 1.226,- eur DPH za zdaňovacie obdobie január 2018. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa si uplatnila právo na odpočet dane z dodaní tovarov a služieb od spoločnosti Adept School, s. r. o. (ďalej aj „dodávateľ") na základe faktúry č. 2018029, na sumu 1.680,- eur (školenie anglického a nemeckého jazyka) a faktúry č. 2018034, na sumu 2.580,- eur (správa servera, administrácia webových stránok, správa sociálnych sietí, správa servera Pohoda SQL, správa kamerového systému, správa a údržba počítačov a sietí).

Q.. Správca dane po vykonaní dokazovania konštatoval, že žalobkyňa v prípade prijatých faktúr od tohto dodávateľa nepredložila dostatočné dôkazy, že odpočítanie dane z prijatých faktúr sa uskutočnilo v súvislosti so zdaniteľnými obchodmi žalobkyne a nepreukázala dodanie služieb tak, a v takom rozsahu ako bolo uvedené na faktúrach. 3. Ďalej si žalobkyňa uplatnila právo na odpočítanie dane za dodanie služieb od spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. (ďalej aj „dodávateľ"), a to na základe faktúry č. 2018016, na sumu 1.440,- eur (administratívne práce) a faktúry č. 2018023, vystavenej na sumu 1.320,- eur (upratovanie skladov a plochy, kancelárie a predajne).

. Správca dane zistil, že všetky sporné faktúry boli vytvorené a očíslované v účtovnom programe MRP-Company, s. r. o. licenciou, ktorá bola vydaná fyzickej osobe A. Q. a spoločnosti KOVOSPOL RUNÁK, s. r. o. a tiež skutočnosť, že medzi vystaveným faktúrami spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. sa nenachádzali sporné faktúry vystavené pre žalobkyňu. Evidovanie a účtovanie faktúr nebolo možné preveriť z dôvodu, že správcovi dane neboli predložené účtovné doklady a podľa vyhlásenia A. Q. nebolo možné doklady vrátiť, pretože boli zničené vytopením.

4. Správca dane v nadväznosti na zistené skutočnosti žalobkyni nepriznal nárok na odpočet dane, pretože nebolo preukázané uskutočnenie obchodov deklarovaných žalobkyňou - dodanie služieb od spoločností Adept School, s. r. o. a AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o.

Stotožnil sa so závermi správcu dane, podľa ktorého nebolo žalobkyňou preukázané splnenie základnej podmienky odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa v zákonnej lehote spoločnú správnu žalobu na Krajský súd v Nitre, ktorou sa domáhala, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhala priznania odkladu vykonateľnosti rozhodnutí žalovaného a práva na náhradu trov konania.

Na základe § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Konanie vedené na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/131/2021, týkajúce sa zdaňovacieho obdobia január 2018 sa tak viedlo na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. NR-11S/131/2021.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd skonštatoval, že právo na odpočítanie dane si môže uplatniť v zásade len platiteľ dane, pričom samotný vznik tohto práva je determinovaný dňom, kedy pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Základným predpokladom pre uplatnenie práva platiteľa na odpočet dane je podmienka, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť. Pokiaľ nedôjde k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa, nevzniká ani právo na odpočítanie dane (a contrario § 49 ods. 1 zákona o DPH). Poukázal tak na to, že daňové orgány v prvom rade spochybňovali vznik daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH u dodávateľov deklarovaných žalobkyňou.

Nebola tak sporná existencia zdaniteľného plnenia, ale spornou bola skutočnosť, či boli tovar a služby žalobkyni dodané priamo ňou deklarovaným dodávateľmi. 12. Pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe tvrdila nedostatočné zistenie skutkového stavu, správny súd poukázal na skutočnosť, že správca dane nie je pri dokazovaní viazaný návrhmi daňových subjektov. Je však povinný zistiť skutkový stav čo najúplnejšie.

13. Správny súd k zisteniam správcu dane uviedol, že žalobkyňa nepreukázala realizáciu fakturovaných plnení a nepredložila doklady, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane. Priami deklarovaní dodávatelia popreli uskutočnenie zdaniteľných obchodov, faktúry vystavené pre žalobkyňu sa nenachádzali medzi vystavenými faktúrami dodávateľov, resp. ich existenciu nebolo možné overiť z dôvodu nemožnosti predloženia účtovníctva.

Správca dane pritom podrobne opísal nezrovnalosti najmä vyplývajúce z faktúr predloženými žalobkyňou v porovnaní s faktúrami získanými od subjektov, označených žalobkyňou ako dodávatelia - spoločnosti Adept School, s. r. o. a AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o., ako aj pochybnosti vyplývajúce z vyjadrení svedkov A. Z. a Márie Holzákovej, zo spoločnosti Adept School, s. r. o.

Márie Holzákovej v jej prítomnosti. Táto nebola v administratívnom konaní vypočúvaná ako svedok, ale správca dane použil dokumenty z inej daňovej kontroly, týkajúcej sa spoločnosti Adept School, s. r. o., pričom správca dane so zápisnicami z výsluchu svedkyne žalobkyňu oboznámil postupom podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku.

Z administratívneho spisu vyplynulo, že tento svedok využil právo nepodať vysvetlenie pred KÚFS z dôvodu, že by si mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania a nedostavil sa k správcovi dane, ako ani konateľ spoločnosti ENVIRO s. r. o.

17. Správny súd dal za pravdu daňovým orgánom pri zdôvodnení nevykonania dôkazu v podobe miestneho zisťovania s argumentáciou, že daňovými orgánmi bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb od deklarovaných dodávateľov, nie existencia plnenia. Miestne zisťovanie by tak v tomto prípade nebolo spôsobilé zmeniť doterajšie výsledky dokazovania a zdokladovalo by len existujúci tovar (službu), nie však ich dodanie konkrétnymi dodávateľmi. Z obsahu daňového spisu ako aj prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného mal konajúci súd za nepochybné, že správca dane sa podrobne zaoberal dôkazmi, ktoré mu boli v rámci daňového konania žalobkyňou predložené a tieto hodnotil jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. 18.

V dôsledku uvedeného konštatoval, že u osôb, žalobkyňou označených ako dodávatelia nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, čím nebola splnená základná podmienka pre vznik práva na odpočet dane. Správny súd tak nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

19. Žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka") podala proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) SSP, a teda že vo veci rozhodol nesprávne obsadený senát, správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a napokon, z dôvodu že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného

20. Podľa názoru sťažovateľky bol napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený s tým, že zákonným odôvodnením nie je, ak súd doslova opíše odôvodnenie iného rozsudku alebo zmení časové údaje. Správny súd taktiež nepristúpil k hodnoteniu dôkazov. 21. Žalovaný sťažovateľke neumožnil nahliadnuť do celého spisu, pretože po vydaní rozhodnutia žalovaného boli do spisu doložené ďalšie doklady a to najmä príloha č. 79 zo dňa 15.08.2021. Časť spisu nebola v čase vydania rozhodnutia o odvolaní žurnalizovaná a sťažovateľke nebolo umožnené sa k nej vyjadriť.

V predmetnej veci bolo potrebné prednostne posúdiť zákonnosť dôkazov, na základe ktorých žalovaný vydal rozhodnutie a až potom posudzovať, či sťažovateľka uniesla zákonné bremeno. 23. K zákonnosti dôkazov sťažovateľka namietala, že počas výkonu daňovej kontroly boli vykonané viaceré výsluchy svedkov, z ktorých vyvodil správca dane záver o neodôvodnenom uplatnení odpočtu DPH sťažovateľkou. Správca dane vykonal výsluch pani Holzákovej (konateľka subjektu Adept School, s. r. o.) bez toho, aby bola o tom sťažovateľka upovedomená. Taktiež skutočnosti získané z písomného vyjadrenia spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. boli realizované formou písomného výsluchu, pri ktorom nemohol klásť svedkom otázky. Nesúhlasil so závermi správneho súdu, že nie každý „aktér" daňového konania je automaticky aj svedok, najmä ak ide o konateľov firiem. Podľa názoru sťažovateľky išlo o podstatné dôkazy, a preto mala sťažovateľka právo na kontradiktórnosť pri ich realizovaní. 24.

V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 607/2021. 25. Sťažovateľka ďalej namietala, že správca dane nevykonal riadne navrhnutý výsluch P., pričom dôvody nevykonania tohto výsluchu dostatočne neodôvodnil. Nestotožnila sa s názorom správneho súdu, ktorý považoval za dostatočnú zápisnicu z výsluchu tohto svedka zo dňa 10.07.2019 a jeho čestné vyhlásenie zo dňa 12.07.2019. Motívy svedka nevypovedať pred orgánom činným v trestnom konaní, nemusia byť totožné s potenciálnymi motívmi odoprieť výpoveď pred správnym orgánom, mimo trestného konania.

27. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že správny súd nezohľadnil rozhodovaciu prax podľa sp. zn. 6Sžf/28/2011, 6Sžf/32/2021 a 3Sžf/ 12/2012, ktoré rozhodnutia odôvodňujú záver, že ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam, ktoré sú jej známe, ide o výsluch svedka. Správny súd sa s judikatúrou namietanou žalobkyňou v správnej žalobe absolútne nevysporiadal.

JUDr. Ivana Hauerlandová. Rozvrhom práce na rok 2024 v znení dodatku č. 4 boli všetky veci správneho súdu nanovo prerozdelené bez zákonného dôvodu a bez toho, aby bolo zabezpečené, že spis zostane pridelený rovnakému sudcovi spravodajcovi. Na základe predmetného opatrenia bol spis pridelený do senátu 8S, v odlišnom zložení, napriek tomu, že členovia pôvodného senátu, kam bol spis pridelený zostali pôsobiť na správnom súde.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 31. Podľa § 464 ods. 1 SSP: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie."

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 8Sfk/19/2025 zo dňa 29.05.2025, vydaného v obdobnej skutkovej a právnej situácii, v ktorej (rovnako ako vo vyššie uvedených konaniach) kasačný súd kasačnej sťažnosti vyhovel a rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje, a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami či doplneniami textu v hranatých zátvorkách, nasledovne: „IV.1

51. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica"), § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24).

[. . .] 53. Kasačný súd dáva do pozornosti, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sú viazané na dodanie tovaru/poskytnutie služby (čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 167 a čl. 63 Smernice, alternatívne § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 2 ods. 1 písm. a) a b) a § 8 a § 9 zákona o DPH). Z tohto dôvodu je právo na odpočítanie dane podmienené dôkazom o skutočnom/faktickom uskutočnení obchodu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci W. sp. z o.o., C-114/22 zo dňa 25. mája 2023, bod 31). Obchod, ktorého obsahom nie je reálne dodanie tovaru/poskytnutie služby, teda obchod bez materiálnej podstaty, sa považuje za tzv. simulovaný/fiktívny obchod. Simulované/fiktívne obchodné transakcie podľa európskeho práva nemôžu založiť právo na odpočítanie dane (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci EN.SA. srl, C-712/17 zo dňa 8. mája 2019, body 24 a 25).

Európskej únie vo veci Lucrežiu Hadrian Vădan, C-664/16 zo dňa 21. novembra 2018, bod 44, vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 29 a iné). [. . .] 56. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť daňové oprávnenie uznané (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/ 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017,

61. Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne.

62. Je potrebné dodať, že „určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31. mája 2018, bod 77).

64. Vo vzťahu k deklarovaným dodaniam od spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. považoval správny súd za kľúčové zistenia správcu dane, že medzi vystavenými faktúrami spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. sa nenachádzali faktúry pre sťažovateľku, spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. neevidovala uhradené faktúry a pohľadávky voči sťažovateľke vo svojom účtovníctve, celkový vzhľad faktúr dodávateľskej spoločnosti bol iný, ako vzhľad faktúr, ktoré predložila sťažovateľka a účty, na ktoré boli realizované úhrady, nevlastnila spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o., ale ich disponentom bol

65. Kasačný súd, v zhode so správnym súdom, konštatuje, že vyššie uvedené zistenia predstavujú dôvodné pochybnosti o tom, že spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. dodala sťažovateľke deklarované služby a tovary. Na sťažovateľku preto bolo prenesené dôkazné bremeno vo vzťahu k vyvráteniu vznesených pochybností. Toto dôkazné bremeno sťažovateľka neustála a relevantné dôkazy a dôkazné návrhy na vyvrátenie pochybností zistených správcom dane a žalovaným, zarámcovaných správnym súdom, neprodukovala.

P.. Q. tak nemohol disponovať dokladmi a preukázateľnými informáciami v rozsahu, aby vyvrátil tvrdenia konateľov spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. o neuskutočnení deklarovaných obchodov so sťažovateľkou. 67. Vo vzťahu k obchodom sťažovateľky so spoločnosťou AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. sťažovateľka v správnej žalobe a v kasačnej sťažnosti v podstatnom namietala len to, že výsluch konateľov tejto spoločnosti - Jozefa Ballaya a Milana Staníka bol vykonaný bez jej prítomnosti a možnosti klásť svedkom otázky. V tomto smere kasačný súd, v zhode so správnym súdom, poukazuje na skutočnosť, že konatelia spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. neboli vypočutí ako svedkovia v daňovom konaní, ale podali vysvetlenie v súvislosti s trestnoprávnym postupom pred Kriminálnym úradom finančnej správy (zápisnice o podaní vysvetlenia č. p. 392418/2019 zo dňa 4. júla 2019, č. p. 393165/2019 zo dňa 4. júla 2019, č. p. 406049/2019 zo dňa 11. júla 2019, č. p. 406045/2019 zo dňa 11. júla 2019). Kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že (rozhodnutie Najvyššieho

V daňovom konaní tak možno využívať aj dôkazy získané v iných daňových či odlišných konaniach alebo v prebiehajúcich trestných konaniach, ktorých účastníkom nevyhnutne nebol daňový subjekt - žalobkyňa (mutatis mutandis rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci WebMindLicenses Kft., C-419/14 zo dňa 17. decembra 2015, bod 90)." V predmetnej veci tak nešlo o vykonanie neprípustného výsluchu svedkov bez upovedomenia sťažovateľky podľa Daňového poriadku, ale o zákonné použitie dôkazov z iných konaní v daňovej veci sťažovateľky. Pokiaľ osobitné predpisy v iných konaniach negarantovali sťažovateľke právo na účasť pri takomto procesnom úkone či právo klásť pri procesnom úkone otázky, nemožno v tomto smere bez ďalšieho vidieť nezákonnosť získaného dôkazu.

. . Kasačný súd dáva do pozornosti, že aj dôkaz získaný z iného konania, má stále povahu dôkazu, ktorý aj z hľadiska svojho obsahu podlieha hodnoteniu dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Hoci je hodnotenie dôkazov primárne na úvahe správcu dane a sťažovateľa, aj títo sa musia pri hodnotení dôkazov vyvarovať svojvôle (bod 79 tohto rozsudku)." Nemožnosť klásť osobe otázky pri výkone zabezpečeného dôkazu bude nepochybne jednou zo skutočností, ktoré majú mať vplyv na posudzovanie výpovednej hodnoty zabezpečeného dôkazu a je úlohou daňových orgánov posúdiť, či vzhľadom na túto skutočnosť, je potrebné jeho vykonanie v daňovom konaní.

zo dňa 11. júla 2019 pre jej neprítomnosť pri vyjadrení konateľov spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o. a nemožnosť klásť otázky, čo však samo osebe nie je dôvodom na vyslovenie nezákonnosti záverov daňových orgánov (bod 67 tohto rozsudku).

plnenia. Totiž na rozdiel od obchodného prípadu sťažovateľky so spoločnosťou AUTOSERVIS QUATRO, s. r. o., v prípade obchodov sťažovateľky so spoločnosťou Adept School, s. r. o. sa správcovi dane nepodarilo relevantne spochybniť, že spoločnosť Adept School, s. r. o. sa nezúčastnila deklarovaného obchodu.

Aj podľa názoru kasačného súdu ide o procesne použiteľný dôkaz a skutočnosť, že v iných konaniach nebolo umožnené klásť sťažovateľke konateľke spoločnosti Adept School, s. r. o. otázky ešte neznamená, že ide bez ďalšieho o nezákonný dôkaz. Osobitne vtedy, ak sťažovateľka nenavrhla jej výsluch ako svedkyne v daňovom konaní a v tomto smere neformulovala ani žalobnú a ani sťažnostnú námietku (bod 67 a 68 tohto rozsudku). Kasačný súd však má výhrady vo vzťahu k hodnoteniu týchto dôkazov zo strany orgánov finančnej správy a správneho súdu. Konateľka spoločnosti Adept School, s. r. o. totiž nebola v iných konaniach konfrontovaná s otázkou, či obchodovala so sťažovateľkou a ani s faktúrami, ktoré predložila sťažovateľka. Vyjadrovala sa len vo všeobecnosti k povahe svojej podnikateľskej činnosti, ktorá mala

72. Za tohto stavu, keď spoločnosť Adept School, s. r. o. priamo nepoprela obchody so sťažovateľkou, jej konateľka v daňovom konaní ani nebola vypočutá ako svedok a ďalšie dôkazy zabezpečené správcom dane a žalovaným tiež len nepriamo spochybňujú tvrdenia sťažovateľky (formálne vady účtovných dokladov vo vzájomnom porovnaní), bol podľa názoru kasačného súdu relevantný dôkazný návrh sťažovateľky spočívajúci vo svedeckej výpovedi P.. Q.. P..

73. Podľa názoru kasačného súdu neobstojí argumentácia správneho súdu, že P.. Q. nebolo potrebné vypočuť, keďže pred Kriminálnym úradom Finančnej správy nepodal vysvetlenie z dôvodu, že by sebe alebo svojim blízkym mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Kasačný súd zdôrazňuje, že odmietnutie podania výpovede v trestnom konaní (s ohľadom na jeho zásadné dopady na dotknutú osobu) ešte neznamená, že svedok odmietne podať výpoveď v akomkoľvek inom konaní (vrátane daňového). Polemika správneho súdu o tom, či by P.. Q.

Správca dane a žalovaný však tento relevantný dôkazný návrh odmietli vykonať bez racionálneho odôvodnenia, čím znemožnili sťažovateľke uniesť v daňovom konaní jej dôkazné bremeno. V tomto smere preto správca dane a žalovaný, rovnako ako správny súd aprobujúci napadnutým rozsudkom ich závery, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K ďalším procesným námietkam sťažovateľky 75. Pokiaľ sťažovateľka v predmetnej veci namietala, že v dôsledku dodatku č. 4 k rozvrhu práce správneho súdu na rok 2024 došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, kasačný súd sa s touto námietkou nestotožnil.

Kasačný súd dáva do pozornosti, že dodatkom č. 4 k rozvrhu práce správneho súdu na rok 2024 predsedníčka správneho súdu riešila situáciu, keď na správny súd nastúpili noví sudcovia a v dôsledku obsadenia miest novými predsedami senátov boli vytvorené nové senáty. V prípade zmeny v zložení senátov zákonodarca ponecháva na rozhodnutí predsedu súdu, či veci ponechá v pôvodnom senáte alebo ich prerozdelí do senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca (§ 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch). V predmetnej veci predsedníčka správneho súdu dodatkom č. 4 k rozvrhu práce správneho súdu na rok 2024 rozhodla, že predmetné veci zostanú v pôvodných senátoch. Vytvorením dvoch nových senátov bez akýchkoľvek pridelených vecí však na správnom súde vznikla situácia nerovnomernej zaťaženosti sudcov, ktorú zákonodarca umožňuje riešiť náhodným prerozdelením spisov (§ 51 ods. 4 písm. c) zákona o súdoch). Z tohto dôvodu predmetným opatrením došlo tiež k náhodnému prerozdeleniu vecí všetkých zvyšných senátov pre dva novovzniknuté senáty.

Nemožno preto konštatovať, že by v predmetnej veci došlo prerozdelením spisom v dôsledku dodatku č. 4 k rozvrhu práce správneho súdu na rok 2024 k porušeniu práva na zákonného sudcu sťažovateľky. Prerozdelenie vecí okrem toho, že bolo realizované v súlade so zákonom a rozvrhom práce, bolo tiež realizované prostredníctvom náhodného výberu pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

[. . .] 80. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že správny súd sa nevysporiadal s jej novou argumentáciou, kasačný súd uznáva, že pokiaľ po doručení administratívneho spisu do súdneho konania vyplynuli nové skutočnosti, ktoré neboli dané v čase vydania rozhodnutia žalovaného, voči ktorému sťažovateľka podala žalobu, nebolo porušením zásady koncentrácie konania, keď tieto okolnosti sťažovateľka namietala až v neskorších podaniach.

82. Kasačný súd preskúmal námietku vznesenú v replike, ako aj obsah administratívneho spisu. Je pravdou, že po vydaní napadnutého rozhodnutia bola do administratívneho spisu zažurnalizovaná obálka s podkladmi na CD nosiči. Z administratívneho spisu ale vyplýva, že podstatné dôkazy, ktorými správca dane spochybňoval jednotlivé obchody (a o ktoré opreli svoje rozhodnutia aj správny a kasačný súd), boli súčasťou administratívneho spisu už pred vydaním napadnutého rozhodnutia a sťažovateľka mala možnosť sa k nim vyjadriť. Sťažovateľka napokon ani neoznačila konkrétny dôkaz, ktorý by vyplýval výlučne z dodatočne zažurnalizovanej prílohy a ku ktorému sa nemala možnosť v priebehu administratívneho konania vyjadriť. Kasačný súd v tomto kontexte poukazuje na to, že nie je jeho úlohou, aby nahrádzal činnosť sťažovateľky a sám dohľadával, ku ktorému dôkazu sa nemala možnosť vyjadriť a pod.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

36. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), a je nedostatočne odôvodnený (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP). Podľa zistení kasačného súdu, trpí napadnuté rozhodnutie žalovaného rovnakými vadami (§ 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľky zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 37. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnej sťažovateľke priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. septembra 2025