5Sfk/60/2022

1. Proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 12965-6000/2015-ON/215-N zo dňa 18. júna 2018 podal žalobca dňa 28. júna 2018 odvolanie, o ktorom rozhodla Rada Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „Rada“) rozhodnutím č. 8975-9000/2018 zo dňa 16. augusta 2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že zastavuje konanie o odvolaní podľa § 139 ods. 1 písm. c/ a § 139 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 142 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní (ďalej len „ZVO“) a § 187 ods. 4 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní (ďalej aj ako „nový ZVO“). 2. Rada preskúmala odvolanie žalobcu konštatovala, že žalobca s podaním odvolania nezložil na účet úradu kauciu podľa § 142 ods. 2 ZVO. Rada ďalej konštatovala, že v podanom odvolaní zároveň absentuje doklad o poukázaní kaucie na účet úradu podľa § 138 ods. 7 písm. b/ v spojení s § 142 ods. 4 ZVO. 3. Z ustanovenia § 142 ods. 2 ZVO vyplýva, že žalobca bol s podaním odvolania povinný zložiť na účet úradu kauciu, ktorá musela byť pripísaná na účet úradu najneskôr posledný deň lehoty na podanie odvolania, t. j. v predmetnom prípade najneskôr do 29. júna 2018. Rada poukázala na to, že navrhovateľ v odvolaní uviedol, že mu nevznikla povinnosť zložiť s podaním odvolania kauciu, keďže odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré žalovaný nevydal v lehote podľa § 139 ods. 5 ZVO. 4. Žalobca nesplnil zákonnú povinnosť zložiť s podaním odvolania na účet úradu kauciu vo výške podľa § 142 ods. 3 písm. a/ ZVO, pričom táto skutočnosť podľa Rady tvorí neodstrániteľnú prekážku brániacu meritórnemu rozhodovaniu v odvolacom konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní.

10. Zdôraznil, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporná skutočnosť, že dňa 23. novembra 2017 zamestnanci žalovaného prevzali z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dokumentáciu administratívneho konania, a to v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/30/2016 zo dňa 18. októbra 2017. 11. Podľa názoru správneho súdu, lehota na rozhodnutie o námietkach po zrušení pôvodného rozhodnutia o námietkach správnym súdom začala žalovanému plynúť podľa ust. § 191 ods. 4 SSP dňa 23. novembra 2017, kedy boli žalovanému doručené z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všetky administratívne spisy pripojené k prejednávanej veci. Dátum doručenia administratívnych spisov žalovanému vyplýva z vyjadrenia žalovaného zo dňa 13. decembra 2018. 12. Správny súd uviedol, že povinnosť zložiť na účet žalovaného kauciu spolu s podaním odvolania proti rozhodnutiu o námietkach žalobcovi nevznikla odkazom na ust. § 142 ods. 2 ZVO, z dôvodu, že žalovaný nevydal rozhodnutie o námietkach v lehote podľa § 139 ods. 5 ZVO, do 30 dní od 23. decembra 2017. Žalovaný o námietkach žalobcu rozhodol po uplynutí lehoty podľa § 139 ods. 5 ZVO, až dňa 18. júna 2018 rozhodnutím č. 12965-6000/2015-ON/ 215-N. 13. Ďalej konštatoval, že Rada žalovaného nesprávne právne vec posúdila, keď uviedla, že „povinnosť úradu rozhodnúť do 30 dní odo dňa doručenia kompletnej dokumentácie v origináli a vyjadrenia kontrolovaného k námietkam, sa vzťahuje iba na „prvé“ rozhodnutie o námietkach, a nie eventuálne ďalšie rozhodovanie o námietkach, ako to je v prípade, keď súd zruší rozhodnutie o námietkach a vráti úradu vec na ďalšie konanie.“ Takéto právne posúdenie však podľa správneho súdu nemalo oporu v zákone o verejnom obstarávaní a ani v SSP.

14. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a f/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

16. Podľa sťažovateľa zákon o verejnom obstarávaní rozlišuje medzi začiatkom konania o námietkach a plynutím lehoty na vydanie rozhodnutia o námietkach pre ktoré je rozhodné doručenie kompletnej dokumentácie v origináli a vyjadrenia kontrolovaného k podaným námietkam. V danom prípade tak nemožno ignorovať konečnú spojku „a“, bez ktorej by nebolo zrejmé odkedy má 30-dňová lehota na vydanie rozhodnutia plynúť. Upozorňuje pritom, že k začiatku takéhoto správneho konania t. j. konania o námietkach dochádza podstatne skôr, podľa § 138 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Nie je teda možné tieto 2 momenty žiadnym spôsobom spájať a zamieňať.

18. Podľa sťažovateľa ustanovenie § 191 ods. 4 SSP konštruuje moment v ktorom bude sťažovať ako správny orgán povinný pokračovať v konaní o námietkach, pričom čo sa týka lehoty na rozhodnutie v zmysle § 139 ods. 5 ZVO, táto správnemu orgánu márne uplynula ešte pred podaním správnej žaloby a nie je možné ju aplikovať duplicitne, odpustiť zmeškanie či iným spôsobom verifikovať. Opačný postup by odporoval účelu konania o námietke spočívajúcom v rýchlom a efektívnom posúdení veci. 19. Rovnako podľa sťažovateľa z § 142 ods. 2 ZVO vyplýva, že s podaním odvolania je účastník konania povinný zložiť na účet úradu kauciu, pričom jej nezloženie je dôvodom pre zastavenie konania o odvolaní. Ďalej podľa sťažovateľa Rada sťažovateľa správne zastavila konanie o odvolaní žalobcu keďže vyložila ustanovenie § 142 ZVO tým spôsobom, že za daných skutkových okolností už nie je možné aplikovať lehotu podľa § 139 ods. 5 ZVO, teda na ďalšie rozhodovanie Rady sťažovateľa po vrátení veci súdom sa nevzťahuje.

21. Vychádzajúc z konštatácie správneho súdu možno predpokladať, že najneskôr dňa 26. decembra 2017, resp. 27 decembra 2017 malo byť žalobcovi doručené fiktívne rozhodnutie, ktorým úrad námietky zamietol. Žalobca pritom sám konštatuje, že toto rozhodnutie odvolaním nenapadol. Teda je možné dôjsť k záveru, že v konaní 12965-6000/2015-ON boli vydané dve rozhodnutia, a to fiktívne rozhodnutie o námietkach.

24. Sťažovateľ je obdobne toho názoru, že rozhodnutie správneho súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti rozhodnutia, keďže správny súd zjavne nezdôvodnil podstatné skutočnosti, ktoré majú zásadný vplyv na ustálenie dôvodnosti podanej správnej žaloby, ako aj zákonnosti na takéhoto rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku rovnako nevyplýva, či posúdil existenciu fiktívneho rozhodnutia o námietke a teda, či vôbec sú splnené procesné podmienky na podanie správnej žaloby.

26. Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedlo, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so všetkými námietkami a tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti. 27. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že ju považuje v celom rozsahu za nedôvodnú, pričom sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom správneho súdu.

Argumentuje pritom tým, že vrátením administratívnych spisov sťažovateľovi po vydaní rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/30/2016 zo dňa 18. októbra 2017 došlo k splneniu kumulatívnej podmienky doručenia kompletnej dokumentácie a písomného vyjadrenia k podaným námietkam. Po zrušení rozhodnutia o námietkach správnym súdom nie je podľa žalobcu logické a ani účelné, aby sťažovateľ vyzýval kontrolovaného na opätovné doručenie kompletnej dokumentácie a opätovné vyjadrenie k námietkam, keďže tieto má už k dispozícií. Žalobca sa pritom stotožnil so správnym súdom, že lehota na rozhodnutie o námietkach začala plynúť dňom vrátenia všetkých administratívnych spisov z Najvyššieho súdu SR dňom 23. novembra 2017. Rovnako sa stotožnil so správnym súdom pri otázke aplikácie ustanovenia § 191 ods. 4 SSP v spojení s § 139 ods.5 ZVO a absencií fiktívneho rozhodnutia.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h/ SSP. 30. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 31. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 32. Po preskúmaní kasačných námietok sťažovateľa, vyjadrenia žalobcu, vyjadrenia ďalšieho účastníka konania, súdneho a administratívneho spisu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

41. Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že predmetom kasačného konania sú procesné otázky prístupu k inej právnej ochrane v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ktoré podliehajú povinnosti ústavne konformného výkladu v zmysle čl. 152 ods.4 Ústavy SR. Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím zastavil konanie o odvolaní žalobcu podľa § 139 ods.1 písm. c/ a § 139 ods.1 písm. h/ v spojení s § 142 ods. 4 ZVO. 42. Na kasačnú námietku sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne interpretoval ustanovenia § 142 ods. 2 a § 139 ods. 5 ZVO kasačný súd uvádza, že ustanovenie § 142 ods. 2 ZVO uvádza, že povinnosť zložiť kauciu s podaním odvolania (v tomto prípade zo strany žalobcu) sa nevzťahuje na podanie odvolania v prípade, ak úrad o námietkach nevydal rozhodnutie podľa § 139 ods. 5 ZVO, veta prvá (čo bol tento prípad). Neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že tu nedošlo ku kumulatívnemu splneniu dvoch podmienok podľa § 139 ods. 5 ZVO, pretože prvá podmienka - kompletná dokumentácia bola sťažovateľovi doručená po rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžf/30/2016 zo dňa 18.10.2017 dňa 23. novembra 2017 a splnenie druhej podmienky vplýva z administratívneho spisu - žalobca sa vyjadril k podaným námietkam (vyjadrenie kontrolovaného k podanej námietke).

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu postupovať podľa pokynov správneho súdu, v smere naznačenom kasačným súdom vyššie (§ 469 SSP). Následne bude potrebné vydať rozhodnutie, ktoré bude aj náležite odôvodnené racionálnymi úvahami, ktoré príslušný orgán viedli k vydaniu rozhodnutia. 50. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. novembra 2023